Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Konečne doma

 

BELLA

Jake odišiel a ja som sa s Charliem, aj so svojim smútkom odobrala dovnútra. V oboch rukách som zvierala po jednom kufre, otec takisto a takto vystrojený sme vyšli na prvé poschodie.

„Kde je Sue?" prerušila som ticho prvá.

„Čo nevidieť sa vráti," vysvetlil mi a otvoril dvere na bývalej detskej izbe. „Vítaj doma, Bells," usmial sa na mňa.

„Nikdy som nemala odísť," odpovedala som mu smutne. „Ale ďakujem!"

Charlie si odkašľal a dovnútra ma nechal vojsť ako prvú. Položila som batožinu na zem a rozhliadla sa. Pri spomienkach, ktoré sa mi okamžite vrátili, na mňa dopadla zvláštna tieseň.

„Neponáhľaj sa, dopraj si toľko času, koľko len potrebuješ," nabádal ma.

„Oukej," prikývla som na súhlas. „Dám si len sprchu a hneď za tebou prídem."

„Fajn, tak si sprav, čo potrebuješ a ja ti medzitým uvarím kávu. Alebo by si si dala niečo iné?" vypytoval sa.

„Káva bude dobrá, ďakujem."

Keď sa stratil za dverami, podišla som k posteli a dotkla sa malého lapača snov. Mimovoľne som sa usmiala.

„Som si istá, že tu nebude ani trochu ťažké veseliť sa," vyriekla som do ticha izby a hneď na to potlačila vzlyk.

Nič sa v tej miestnosti nezmenilo, všetko bolo na rovnakom mieste, na akom som ho nechala v deň odchodu. Lapač snov od Jakea na posteli, nástenka s fotografiami kamarátov nad písacím stolíkom, malý predpotopný počítač, fialové závesy a ešte fialovejšie obliečky a mnoho iných drobností. Sadla som si na jeden z kufrov, vdýchla som nezameniteľnú atmosféru izby a napokon som si dopriala päť minút ničnerobenia. Potom som sa znova postavila a nohy ma automaticky zaviedli k toaletnému stolíku s veľkým oválnym zrkadlom.

„No ty teda vyzeráš!" povedala som kriticky svojmu odrazu v ňom. „Mala si veľké šťastie, že Charlie nevytiahol brokovnicu, keď ťa uvidel." Uškrnula som sa a vzdychla si.

Otvorila som jeden z kufrov, zašmátrala medzi vecami a po chvíli pátrania vytiahla bielizeň, obyčajné džínsové kraťasy a biele tričko. So svojim nákladom som vyšla na chodbičku a vkĺzla do kúpeľne. Tešila som sa na sprchu, ako smädný na studňu. Zhodila som na zem špinavé háby, vliezla si do vane a napustila toľko vody, že sa takmer prelievala cez okraj. Ponorila som sa do nej až po koreň nosa, zadržala dych, no za okamih sa potreba kyslíku prihlásila a ja som sa musela vynoriť. Pretrela som si oči a oprela sa tak, že mi voda siahala tesne pod bradu. Tak sa pôvodne zamýšľaná rýchla sprcha zmenila na dlhočizný kúpeľ.

Z vane som vystupovala, až keď bola voda ako ľad. Poutierala som sa veľkou osuškou, potom si do nej zabalila vlasy a natiahla na seba oblečenie. Obula som si papuče a zišla dolu na prízemie. Charlie stál pri kuchynskej linke a chystal toasty.

„Ty varíš?" spýtala som s úžasom v hlase.

„Len počkaj, budeš si prsty oblizovať!" zasmial sa Charlie. „Ver mi, dosť som sa za posledné roky zlepšil. Mal som totiž hodiny u istej Sue Clerawaterovej a bol som pozorným žiakom."

„Tušila som, že táto záhada bude mať podobné rozuzlenie," podpichla som ho, uškrnula sa a on mi úškrn opätoval.

Charlie toasty dokončil bez toho, aby niečo zhorelo, potom uvaril čerstvú kávu a do pohára mi nalial pomarančový džús. Bolo príjemné, keď sa o mňa takto staral.

„Oci?" oslovila som ho, keď bol olovrant v plnom prúde.

„Hm?" zamumlal s pusou plnou kávy.

„Je dobre, že ste sa so Sue našli," povedala som úprimne. „Vieš, keď som... Celé tie roky..." Hlas sa mi zadrhol a nemohla som pokračovať. Vedela som však, že dnes tento rozhovor s Charliem zvládnem. Mal to najväčšie právo, aby som sa mu ospravedlnila a všetko mu vysvetlila.

„Neospravedlňuj sa, Bells, nebola to tvoja vina!" podporil ma a mne sa do očí zase nahrnuli slzy. „Nič mi nemusíš hovoriť, ale jedno poviem ja tebe... Ak na toho zbohatlíckeho hajzlíka ešte niekedy narazím, tak veľmi rád vyskúšam, koľko brokov sa vojde do jeho Cullenovského zadku!"

„To by som radšej..." namietla som, no potom som sa zarazila, pretože som nedopatrením takmer prezradila viac, než som chcela. „Radšej to nechaj tak! Tá família je doslova nepriestrelná."

Veľmi originálne, Bella, fakt! podpichlo ma moje podvedomie. Nebuď baba a už  mu to povedz!

„Oci, musím ti to všetko vyrozprávať, lebo ak to nespravím teraz, nespravím to už nikdy. Preto ma prosím nechaj hovoriť, dokiaľ budem vládať," poprosila som ho. Poutierala som si oči, vysmrkala sa, preplietla si prsty položené na stole a spustila.

Povedala som mu všetko, nevynechala som ani ten najmenší detail, hádam až na tú drobnosť s upírstvom. Vysvetlila som mu, prečo sme si po štyri roky nenašli čas navštíviť ho a prečo on nemohol prísť za nami. Takisto som mu vysvetlila, že to nebolo z mojej vlastnej vôle, ale že som bola donútená. Zvláštne, ako sa mi o tom hovorilo ľahko, keď som už raz začala. Nebola som pod vplyvom, žiadneho špeciálneho upírskeho daru, nik ma teda nemohol ovplyvniť a ja som s každou vyslovenou vetou cítila, ako zo mňa padá aspoň malý diel ťažoby. Viac ma negniavil ten hrozný balvan, iba nepočítane menších kameňov.

Keď som došla k tej kapitole života, kedy som zistila, že som tehotná, všimla som si, ako sa Charlie napol.

„Ten sviniar!" vyhŕkol rozhorčene a začal nápadne rýchlo žmurkať. Potom sa natiahol cez stôl a zovrel moju pevne zomknutú dlaň. „Ak nechceš, alebo sa na to necítiš, tak nepokračuj," povedal chrapľavo.

„Nie, ja musím. Ani nevieš, ako veľmi sa mi potom uľaví," vysvetlila som mu a nechala ďalšiu slzu stiecť po tvári. Charlie prikývol a ja som pokračovala.

Spomienka na moje malinké ma bolela, ale zvládla som to bravúrne. Od návštevy doktora som v rozprávaní došla až k momentu návratu domov, a následnému šoku. Ďalej som už prosto nemohla. Nech som si dala predtým akékoľvek predsavzatie, ako nebudem plakať, vedela som, že pre dnešok stačí. Pozrela som na Charlieho, ako odvracia tvár a pokúša sa čo najnenápadnejšie poutierať slzy. Potom obišiel stôl a tuho ma stisol. Oprela som si hlavu o jeho plece a chvíľu sme takto nehybne stáli.

Vtom v zámku zarachotili kľúče, čím chvíľka blízkosti pominula. Vzápätí sa do kuchyne vovalila Sue, s úsmevom od ucha k uchu a už bežala ku mne, aby ma vyobjímala.

„Bella, je mi ľúto, že som ťa nemohla hneď privítať, ale volal mi Seth, kvôli nejakým problémom s elektrinou na našom starom dome, tak som tam letela," vysypala zo seba a nedala sa zastaviť. „Predstav si, že si vzal do hlavy, že ho celý zrekonštruuje. Takú barabizňu! Myslela som, že pôjde do mesta, ako ostatní, ale on sa prosto rozhodol, žiť v rezervácii. Ale ja tu táram o Sethovi a ani sa ťa nespýtam, akú si mala cestu," ospravedlnila sa, ale ja som sa musela smiať.

„To je v poriadku Sue, som rada, že ťa vidím," povedala som natešene a ešte raz ju objala.

Ona potom obišla stôl a malým nežným bozkom sa pozdravila s Charliem. Ten cit, ktorý sa obom počas tej krátkej intímnej chvíľky odrážal v očiach, nemohol nikoho nechať na pochybách, že sú skutočne šťastní. Krátko som sa usmiala a zároveň sa mi podarilo úspešne potlačiť iné pocity, ibaže menej príjemné. Sue sa posadila vedľa mňa a kým jej Charlie varil novú kávu, som aj jej v krátkosti vyrozprávala trampoty z mojej dnešnej cesty. Detaily ohľadom odlúčenia od Cullenovcov som však vynechala.

„Ako keby mal Jacob nejaký radar, či čo," poznamenala som zo smiechom na adresu môjho záchrancu a nahlas si zívla. Únava na mňa padla z minúty na minútu.

„Asi vás budem musieť opustiť a odobrať sa do pelechu," prehlásila som a začala sa dvíhať zo stoličky. „Nie, seďte, hore trafím aj sama," zarazila som ich, keď začali tiež vstávať od stola.

„Tak teda dobrú noc Bells!" poprial mi Charlie.

„Ďakujem, oci."

„Pekne sa vyspi, Bella," stisla mi ruku Sue.

Ešte som na oboch kývla hlavou a otočila sa na opätku. Vošla som do potemnenej izby a len tak v oblečení sa rozvalila na neodostlanej posteli. Viečka mi oťaželi a ja som zaspala skôr, než som sa stihla aspoň prikryť. Náročný deň a nervové vypätie spôsobili, že som odpadla, ani som nevedela ako.

 

Bola som sa na pláži a už hodnú chvíľu som po nej len tak bezcieľne blúdila pohľadom.

„Ako som sa sem preboha dostala? To som priletela, či čo?" začudovala som sa krátko.

Od zálivu vial studený vietor, ktorý sa rozkošnícky pohrával s mojimi dlhými kučerami a jasný mesačný svit zároveň osvetľoval bledú pokožku mojich rúk. Ticho noci narušovali iba spenené vlny dorážajúce na breh a sem- tam vyplavili von nejakú mušľu, alebo kus dreva, no vcelku opakovali ten istý, monotónny pohyb, stále dookola. Oprela som sa rukami o kmeň na ktorom som sedela a nastavila tvár vetru. Cítila som sa tak zvláštne príjemne, pričom mi nevadila ani zima, ani slané spŕšky vody. Zavrela som oči a vychutnávala si atmosféru miesta.

Vtom sa mojej holej paže dotkli akési ľadové pazúry. Hrôza ma okamžite prešpikovala skrz - naskrz a ja som chcela kričať, no hlas mi uviazol v hrdle. Pokúsila som sa vyskočiť, vymaniť z toho zovretia a utiecť do bezpečia, ale neznámy, alebo neznáma, ma držali príliš pevne. Prízrak mi bezcitne zaryl prsty hlboko do pokožky a pomaly ma začal ťahať k vode. Čím viac som sa snažila klásť odpor, tým ma zvieral silnejšie. Začala som sa báť, že mi doláme kosti, no bez boja som sa vzdať nemienila.

„Ešte nie je koniec, belleza!" sykol na mňa povedomý hlas. V tej panike som si ho nedokázala rýchlo priradiť k žiadnej tvári.

A práve vtedy, keď som vzdávala boj, keď mi už dochádzali posledné sily, sa k zvukom príboja pridali iné, síce hrôzostrašné, no pritom také upokojujúce. A skôr, než som sa stačila čo i len nadýchnuť, zovretie povolilo. V mesačných lúčoch sa začali rysovať tiene obrovských zvierat a behom zlomku sekundy okolo mňa presvišťali ozrutní vlci. Vydýchla som úľavou, bola som totiž voľná.

Čo ako som však napínala krk, nevidela som zhola nič. Doliehali ku mne iba zvuky súboja, ktorý sa zrejme odohrával niekde v hlbinách lesa. Začala som sa triasť nielen zimou, ale aj strachom. Bála som sa, že sa „mu" niečo stane a ja ho nikdy viac neuvidím. Pred očami sa mi objavila jeho večne usmiata, opálená tvár a dlhé tmavé vlasy. Mimovoľne som si siahla na pery, a mala som dojem, že na nich ešte stále cítim „jeho" bozky.

„Jake!" vykríkla som bezmocne.

Zotmelo sa. Tma sa zdala nepriestupnou a od vody sa pomaly dvíhala hmla, až som som si nedovidela ani na špičku nosa. Zrazu všetko zmizlo. Nebol už žiadny príliv, pláž, ani kmeň stromu na ktorom som predtým sedela. Rozhostilo sa totálne temno a napokon hrobové ticho!

„Bells! Bells!!! Nie si v bezpečí, vráti sa a s ním nové nebezpečenstvo. Never mu, bude ťa chcieť oklamať!"

Otvorila som oči dokorán a aj napriek všetkej snahe som nič nevidela, ale „ten" hlas by som si nesplietla zo žiadnym iným.

„Nechoď preč, prosím!" zafňukala som bezradne. „Zostaň, potrebujem ťa!"

Moje prosby boli zbytočné. Znova sa ma dotkli ľadové pazúry a začali ma ťahať do spenených vĺn...

Zobudil ma môj vlastný krik. Otvorila som oči dokorán a zalapala po dychu. Bola som nielen totálne dezorientovaná, no na chvíľu som ani nevedela kde som. Posadila som sa na posteli a poriadne sa okolo seba rozhliadla. Keď do mojich, ešte stále otrasených mozgových buniek preniklo vedomie, že sa mi celá tá hrôza iba prisnila, normálne som sa zrútila na posteľ a rozplakala sa.

Bolo to už dávno, kedy ma niečo podobné naposledy vydesilo, že som aj zabudla, aké to je. „Ale prečo práve teraz?" pýtala som sa sama seba.

Potom mi došlo, že sebaľútosťou ničoho nedocielim, takže som pozbierala zvyšné sily, utrela slzy a zhlboka sa nadýchla. Trochu to pomohlo, ale vedela som, že pre dnešnú noc je so spánkom koniec. Prehodila som teda nohy cez peľasť, bosými chodidlami som stúpila na dlážku a tá pod váhou môjho tela zavŕzgala. Aj napriek dusnému ovzdušiu dnešnej noci sa do mňa dala zima. Ani nebolo divu, keďže sa na mňa prepotené oblečenie nalepilo ako druhá koža.

Napokon som usúdila, že sa predsa len nebudem hrať na hrdinku, pretože nebolo pochýb o tom, že ma dnešná nočná mora totálne vyviedla z miery. Šťukla som vypínačom na stolnej lampe, vzala som do rúk kabelku a vytiahla z nej škatuľku so zvyškom cigariet. Vedela som, že zapaľovač nájdem dole v kuchyni, tak som si len okolo seba omotala deku a pobrala sa dolu schodmi.

Vyšla som na zadný dvor, uvelebila sa na hojdačke a nohy si preložila cez opierku na ruky. Pred štyrmi rokmi tu ešte žiadna hojdačka nestála. Zapálila som si cigaretu a poriadne si potiahla, akoby som dúfala, že mi to pomôže zabudnúť na ten sen. V tejto nečinnosti som strávila niekoľko hodín. Pozorovala som hviezdy, privítala som prvé slnečné lúče, ktoré si našli cestu pomedzi mraky, mohla som mať radosť z raňajšieho koncertu vtáčieho zboru a naostatok ma takto našiel Charlie.

 

 

ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

10)  Empress (23.04.2014 08:53)

Ty by si tam urobila poriadok raz - dva, že a hneď by si Bella rozmyslela s kým sa má dať dohromady
A inak samozrejme ďakujem za komentár, nové písmenká sa vynasnažím pridať čo najskôr

maryblack

9)  maryblack (23.04.2014 07:43)

Konečně je Bella doma a řekla Charliemu, co jí ten sviňák udělal. No a jen co se vrátí, tak ti na ni vybalíš noční můry? Chudák holka, co se bude ve Forks zase dít?! Doufám, že aspoň Jacoba nikam neodežene a dá se s ním konečně dohromady. Jinak osobně nakráčím do tvojí povídky a bacím Bellu po kebuli. Těším se na další kapitolu, tak šup

Empress

8)  Empress (18.04.2014 14:06)

To hádam nebude potrebné :D :D

SestraTwilly

7)  SestraTwilly (18.04.2014 09:37)

Tak sa mi to páči...keď budeš pekne písať,dostaneš jednotku a keď nie...tak na prdel! :-)

Empress

6)  Empress (18.04.2014 08:40)

Áno, pani učiteľka

SestraTwilly

5)  SestraTwilly (17.04.2014 21:55)

Ja mám rada prekvapenia...ale len príjemné,tak do toho Anička. Tak pekne píš,píš,píš:-)

Empress

4)  Empress (17.04.2014 21:41)

Ďakujem, Kati, velmi ma teší, že si si užila aj tento dielik :)
Karty budú ešte zamiešané a niekto sa skutočne vráti na scénu, ale nepoviem viac, nechajte sa prekvapiť.

SestraTwilly

3)  SestraTwilly (17.04.2014 20:30)

Takže ty ešte ideš zamiešať karty,ešte ich asi potrápiš...to je dobre,lebo poviedka bude pokračovať ďalej:-)Anička,ale netráp ich veľmi...myslím,že obaja si už prešli svojim peklom.
Bella teraz potrebuje doma trochu pookriať a hlavne zabudnúť na toho sviniara. Pekná kapitolka. ;)

Empress

2)  Empress (17.04.2014 19:21)

To bol iba sen, Evička. ;) Alebo nie? Nechaj sa prekvapiť...
A samozrejme ďakujem za komentár, ako vždy ma potešil a som nesmierne rada, že sa ti kapitola páčila

1)  Evita (17.04.2014 17:49)

Anickaaaa!!!!Cozeee?!?! Zase nejake nove nebezpecenstvo?!?! Chuda nema pokoja! Ale ak je to Edus kto sa vrati hadam bude mat dost rozumu ani s nim debatovat!!!! Velmi pekne opisane pocity! Cakam na dalsiu kapitolu!!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek