Sekce

Galerie

/gallery/SLN.jpg

Kapitola je o tom, ako Jacob prežíval opätovné stretnutie s Bellou.

 

JACOB

Neveril som vlastným očiam. Aj keď som dopredu vedel, že príde a psychicky som sa na to pripravoval, aj keď som si tisíckrát predstavoval, čo jej poviem, teraz, keď konečne stála predo mnou, bolo všetko iné. Všetko, čo som si dopredu prichystal, mi vyfučalo z hlavy. Bol som nervózny, ako malý školák, ale len do chvíle keď vyslovila moje meno a na tvári sa jej objavil úsmev. Ani by som nevedel povedať, kedy sa to stalo, ale zrazu som ju zvieral vo svojom náručí a vdychoval jej vôňu. Ľudskú vôňu, ktorá nebola presiaknutá pijavicami.

Nepoznal som príčinu, ktorá ju priviedla naspäť domov, ale stačilo sa pozrieť na jej vážnu tvár a nemohol mi uniknúť utrápený pár očí, z ktorých sa teraz rinuli slzy. Srdce mi zovrelo od úzkosti. A potom, keď som vyslovil jej meno a ona mi ho vyvrátila štyrmi jednoduchými slovami, mi všetko do seba pozapadalo. Najradšej by som sa jej hneď na všetko spýtal, no vedel som, že nie je pravá chvíľa na vyzvedanie. Nie teraz.

Stál by som tam s ňou v objatí hoci aj do súdneho dňa a aj tak by som nemal dosť. Moje problémy sa mi odrazu videli malicherné, teraz bola dôležitá len ona. Napokon sme od seba predsa len ustúpili, ona zdvihla hlavu k mojej tvári a nepatrne sa usmiala. Pravú ruku načiahla ku mne, aby sa dotkla môjho líca a až vtedy som zistil, že tiež plačem. Bolo to prekvapivé, ale zároveň také prirodzené. Zvláštne bolo, že som sa za to ani trochu nehanbil.

„Jake, ty plačeš!" šepla tíško Bella a hryzla si do pery. Usmial som sa. Niektoré zvyky jej očividne ostali.

„Ja? Nie! To sa mi iba nejaká smietka dostala do oka," zavtipkoval som a rýchlo som si opakom ruky utrel mokré stopy na tvári. Zhlboka som sa nadýchol, na okamih zažmúril oči, ešte raz sa nadýchol a dúfal som, že týmto počínaním naberiem potrebnú rovnováhu. „Tak, ukáž mi toho krásavca," požiadal som ju rýchlo a vypustil prebytočný vzduch z úst. Bude to dobré, zvládneme to! povedal som si.

„Neviem, či by som ho nazvala práve krásavcom, ale je iba moje, za moje vlastné peniaze a hlavne ma doviezlo až sem, tak buď k nemu prosím jemný," žiadala ma vážnym hlasom. No pritom som si všimol, ako sa jej zvlnili okraje úst. „Volá sa Rex!" dodala hrdo.

Oplatil som jej úsmev a pozrel na pacienta.

„Tak Rex, hovoríš?" skonštatoval som veselo a ona prikývla. „Nemaj obavy, budem k nemu taký pozorný, ako keby bolo moje."

Horko ťažko som sa odlepil z miesta, ale bolo to nevyhnutné. K tej oblude podišla zavedno so mnou a obaja sme pri tom mlčali. Nebolo to však také to trápne ticho, ale skôr neschopnosť nájsť vhodné slová. Musel som sa skutočne držať, aby som ju znova neobjal a neroztočil sa s ňou rovnako, ako pred chvíľou. Bilo sa to vo mne jedna radosť.

„Jake?" oslovila ma. „Si v poriadku?"

Vrátil som sa späť na zem a usmial sa na ňu. „V tom najlepšom," žmurkol som na ňu a prehltol otázku, ako je na tom ona. Na tú bude, ako som dúfal, času ešte dosť.

Aby som zamestnal nielen ruky, ale aj hlavu, zdvihol som kapotu tej hrdzavej príšery, aby som si obzrel jej vnútornosti.

„Ajaj, obávam sa, že chorý bude musieť do nemocnice," skonštatoval som po prehliadke a vrhol na Bellu ten najdoktorskejší pohľad, aký som bol schopný zo seba vydolovať.

„Ale nie," zvolala nešťastne. „Chceš mi tým naznačiť, že sa v nasledujúcich dňoch podstúpi operáciu?"

„Niekoľko operácií," potvrdil som jej.

„Lenže ja na tom nie som po finančnej stránke práve najlepšie, neviem či si budem môcť takú starostlivosť dovoliť," namietla a opäť si začala nervózne hrýzť dolnú peru. Odpútavalo to moju pozornosť, nemohol som sa poriadne sústrediť a v mojom bruchu zrazu zatrepotalo krídlami vari tisíc motýľov.

„Bells," oslovil som ju karhavo hneď, ako som sa spamätal. „Chceš ma vari nahnevať? Aké platenie? Pre teba to spravím rád a nič za to nebudem chcieť!"

„V žiadnom prípade," trvala na svojom. „Nechcem ostať nikomu nič dlžná a najmä nie tebe, Jake." Moje meno vyslovila s takou nehou a jej oči sa na mňa pozreli takým spôsobom, až sa kdesi hlboko vo mne zapálila nepatrná iskierka nádeje.

„Tvrdohlavá, ako vždy," zasmial som sa. Náhle som dostal vnuknutie a veril som v to, že ma neodmietne. „Nechcela by si mi asistovať?"

Vyvalila na mňa oči a skoro jej zabehlo. „Ech... Si naozaj presvedčený o tom, že ja budem tá pravá? Určite by si z neho pod mojím vedením mohol urobiť dva a ešte škaredšie," pýtala sa ma so smrteľným výrazom v tvári, ale kútikom jej len tak mykalo.

Vzal som jej malú dlaň do svojej a chcel vyhľadať jej oči. Inštinkt mi velil prestať, no nepočúvol som ho. Druhou rukou som sa dotkol jej brady a prinútil ju, aby zdvihla pohľad.

„Ty si vždy bola tou najpravejšou zo všetkých!" povedal som jej pravdivo a nemohol som uveriť, kde sa vo mne vzala tá odvaha.

Mala právo mi vynadať, hnevať sa na mňa, aký som bol opovážlivý, lenže ona sa ani nepohla a len na mňa bez žmurknutia pozerala. Pomalinky som sa k nej začal skláňať a môj rozum si medzitým vzal dovolenku. Pár mojich vlasov sa z chrbta presunulo dopredu, pošteklili ju na tvári a ona zažmurkala. Žmurkol som aj ja. Kúzlo pominulo a ja som sa narovnal tak rýchlo, že sa mi z toho skoro zakrútila hlava. Cítil som, ako sa mojim telom šíri teplo od zahanbenia. Aby som zahnal tú hrču z môjho hrdla, párkrát som si odkašľal a znovu pozrel na Bellu a jej červené líca. Uvedomil som si, že stále držím držím jej ruku, ale nedokázal som ju pustiť a ona nenamietala.

„Nuž, Bells, súhlasíš teda, že budeš mojou pravou rukou?" tresol som prvé, čo ma napadlo a došlo mi, že jej tú pravú ruku stále držím. „Prepáč," ospravedlnil som sa a pustil ju.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať, to ja by som mala..." začala vážne, ale prerušil som ju. „Pssst, už dosť. Hoďme to proste za hlavu."

„Ako poviete šéfe," súhlasila nakoniec veselo.

„To znamená, že s mojou podmienku vyslovene súhlasíš?" vyzvedal som.

„Už dávno som niečo nemyslela tak vážne." Žmurkla na mňa a ruky si prekrížila na hrudi.

„Tak poď," vyzval som ju a objal ju okolo pliec. „Naložíme pacienta do sanitky."

 

Pri manipulácii s hákom a správnym nakladaním auta na moju dodávku, sme spolupracovali ako jeden muž. Nakoniec sme auto naložili, Bella sa usadila na miesto spolujazdca a mohli sme vyraziť. Naštartoval som, pustil rádio a konečne sa odrazil od krajnice. Išiel som pomaly a opatrne, ale keďže sme si cestu spríjemňovali nezáväzným rozhovorom o ničom, ubiehala nám hrozne rýchlo.

„Neviem, či nebudem musieť bivakovať do neskorej noci," nadhodila z ničoho nič. „Kiksol mi telefón a nemohla som si zavolať ani len odťahovku."

„Prišiel som predsa ja," podpichol som ju. „Hneď by som ti poskytol môj mobil, lenže sa nanešťastie tiež rozhodol štrajkovať. Ale sľubujem, že ak nebude Charlie, alebo Sue doma, počkám s tebou, až dokiaľ sa nevrátia," zareagoval som na jej obavy.

„Budeš bivakovať so mnou?" zaradovala sa. „Mohli by sme si aj opiecť špekačky!" rozvíjala svoje vidiny nadšene.

Len tak po očku som na ňu pozrel a videl, ako zadržuje smiech. Pristúpil som teda na jej hru a takto sme sa prekárali, až kým sme konečne neprišli na miesto určenia. Na trávniku pred domom sme videli stáť Charlieho  policajný voz a z otvoreného kuchynského okna sa ozývali hlasy. Nervózne som sa pomrvil, otvoril som ústa, ale nevyšlo mi z nich ani mäkké f. Hypnotizoval som moje ruky, ktoré stále spočívali na volante a darmo hľadal slová. Nechápal som, ako mi rozhovor v aute mohol ísť tak ľahko, keď som teraz bol zase za idiota.

„Ďakujem!" šepla tíško a vzápätí ma na líci niečo príjemne pošteklilo. Moje srdce na to zareagovalo šialeným maratónom. „Za všetko!"

Musel som sa pozviechať. Prstami som si prehrabol vlasy a so znovu nadobudnutou rovnováhou jej venoval ten najjakeovskejší úsmev, aký som len bol schopný vyčariť.

„Však ja si to vyberiem všetko aj s úrokmi," vypustil som zo seba, ale hneď na to si ťapol do čela. Fakt som idiot!

Neodpovedala mi, ale miesto toho mi venovala ten smutný  úsmev a prikývla. Vystúpili sme z dodávky von, Belle som pomohol vyložiť z kufra jej batožinu a až potom sme váhavo pristúpili ku vchodovým dverám. Pretože som videl, že sa Bella nedokáže odhodlať, zazvonil som miesto nej. Vzápätí na to sa ozval dupot a v okamihu sa otvorili dvere dokorán a v nich prekvapený Charlie.

„Bella!" vykríkol a vrhol sa jej okolo krku.

Obaja sa rozplakali od šťastia a ja som ti tiež veru musel poutierať oči. Keď sa dostatočne vyobjímali, pozrel Charlie na mňa a v očiach mal otázku. V krátkosti som mu vysvetlil, čo sa stalo a ukázal na korbu dodávky. Poznamenal niečo o anjelovi strážnom, na čo Bella prikývla a obaja zároveň vyslovili želanie aby som ostal na večeru.

„Nikde by som neostal radšej, ale musím žiaľ odmietnuť," povedal som ľútostivo. „Mám v meste ešte nejaké vybavovačky. Ale najprv hodím ten vrak k nám domov... prepáč Bells, myslel som autíčko..." uškrnul som sa a pokračoval som. „Potom sa budem musieť vrátiť naspäť do Port Angeles, kde som nechal motorku."

„Zajtra však prídeš, že?" spýtala sa Bella dychtivo.

„Hneď po práci sa tu zastavím," sľúbil som jej. „Máš ešte nejaké špeciálne prianie, ktoré by som ti mohol splniť?"

„Mala by som, keby si dokázal cestovať v čase!" povedala tíško a pomaly ku mne podišla. „Vieš, chcela by som sa vrátiť, tak päť rokov naspäť..." Vetu nechala nedokončenú, no ja som viac počuť nepotreboval.

Znova som ju tuho objal a v poslednom momente som odolal nutkaniu, aby som ju nepobozkal do vlasov. Bol som prekvapený, aký pevný bol jej stisk. V tej chvíli som z nej cítil takú tú úľavu, že je konečne doma a je s tými, ktorých má rada. Snažila sa tváriť silno a aj jej postoj nasvedčoval tomu, že je v pohode, ale mne postačil jeden tento stisk a vedel som pravdu. Nebol som schopný hovoriť, nuž mi museli postačiť gestá. Ale nebolo to o nič menej úprimné.

Potom sa Bella otočila a vrátila sa späť na verandu k Charliemu. Podišiel som k dodávke, otvoril dvere a nasadol dovnútra. Ešte raz som im zamával a vyrazil smer La Push.

 

Dnešok začal ako jeden z tých dlhých ťahajúcich sa dní a skončil tak, že by sa mi to nesnívalo ani v najdivokejších snoch. Bella sa vrátila a to mi k šťastiu bohato stačilo. Bola doma, u Charlieho, a ja som bol rád, že ich dvoch vidím zase spolu. Nad jej minulosťou síce visel tieň bolesti, ale ja som vedel, že urobím všetko na svete, aby bola opäť šťastná.

 

 

ZHRNUTIE

 


Veľké ďakujem patrí opäť Maryblack, za jej neustálu podporu a pomoc. Díky, zlato ♥

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

14)  Empress (09.04.2014 21:51)

SestraTwilly

13)  SestraTwilly (09.04.2014 21:41)

ešte že tak... ;)

Empress

12)  Empress (09.04.2014 21:10)

Škoda, že tu nie je smajlík so svätožiarou nad hlavou
Moja, zápletky ešte budú, ale nebudem predsa prezrádzať aké. ;) Ale dovolím si tvrdiť, že s tým budeš spokojná.

SestraTwilly

11)  SestraTwilly (09.04.2014 21:00)

a to prečo sa chceš schovávať do myšacej diery...to som celkom nepochopila:p ...leda že by ...že ty máš voľačo zalubom Aničkaaaaaá!!!!!!

Empress

10)  Empress (09.04.2014 20:47)

Kati, ďakujem ti. Som rada, že sa ti to páčilo a ja sa idem schovať do myšacej diery. :D

Empress

9)  Empress (09.04.2014 20:45)

BabčaS

SestraTwilly

8)  SestraTwilly (09.04.2014 20:15)

Anička,veľmi pekná kapitolka. Sú spolu,to sa mi páči a dúfam,že to tak zostane a že sa posunú ešte ďalej:) ;) . Boh ťa ochraňuj,ak ich rozdelíš...
Veľmi sa teším na ďaľšiu kapitolku. :)

7)  BabčaS (09.04.2014 18:39)

Empress

6)  Empress (09.04.2014 18:27)

Vôbec nie, to tá za tebou, opica jedna

maryblack

5)  maryblack (09.04.2014 18:26)

Tím "někdo" myslíš mě??? No jen počkej zajíci!!

Empress

4)  Empress (09.04.2014 18:23)

Ďakujem pekne :D
No vsak na tej zadeli sedim furt a ťukám, len ma furt niekto vyrušuje
Ba nie, som rada a ešte raz díky

maryblack

3)  maryblack (09.04.2014 18:13)

Co dodat... No cement:D Ne, moc se mi kapitola líbila, už se nemůžu dočkat další, takže usedni na sedinku a směle do toho Jinak nemáš za co děkovat, však já si to vybírám tu pomoc o které píšeš. Takže píííííš, jinak tě sní myš.

Empress

2)  Empress (09.04.2014 17:46)

Ďakujem, Evička!
Veru, nič hrrr nebude ale nové písmenká sa už píšu, tak sa teš
Btw, ty furt iba tú bitku spomínaš! Budem ti musieť asi napísať nejakú extra kapitolu, kde nejaká bude

1)  Evita (09.04.2014 17:37)

Anicka moja! Super kapitola ako vzdy!!! Tak sa mi paci ze ich tak "jemne davas dokopy" a nie ze hned hrrr a zili stastne 1000rokov alebo nieco. Ale fakt by sa Edward do toho mohol este zapliest aby mu Jake mohol jednu utat!!! Uz vidim Bellu a Jaka ako sedia niekde pri taboraku a s pivom v ruke maju "ten" rozhovor....neviem sa dockat!!!! Supitos pisalos dalsios kapitolos!!! :-P :-P :-P

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek