Sekce

Galerie

/gallery/pi.jpg

Nemal to byť šťastný koniec, ale ako by som Vám to len mohla spraviť, keď sú predsa tie Vianoce... :D

 

V podstate limonádka. ;)

Cítila som sa ako absolútny idiot. Áno, to bola chvíľa, keď som prvý raz stretla Edwarda Cullena.

Alice ma pozvala, nie, donútila, aby som šla na Vianoce k nim. Myslí si, že keďže som sirota, je povinná si ma na sviatky privlastniť ako vyhodené šteňa. Nenapadlo jej, že by som možno chcela byť sama. Že možno nechcem moriaka a zelené fazuľky a neúprimnú modlitbu na začiatku celej tej šarády. Že chcem vlastné sviatky, tradície podľa seba, ktoré som si mohla pomaly začať budovať, až keď som odišla z decáku.

Nie. Namiesto toho ma pozve, nie, donúti, ísť na Vianoce k nim domov. Kde nikoho nepoznám. Nemám žiadne darčeky. A pred jej rodinou, ktorá vyzerá ako z magazínu, sa cítim ako absolútny idiot. Jej matka bola priam dokonalá. Takým cudzím spôsobom veľmi láskavá. Predstavovala som si ju ako všetky tie ostatné filmové matky, ktoré sú navonok dokonalé a v skutočnosti v pivnici skrývajú mŕtvoly. Ale u Esme Cullenovej to tak nebolo. Ona bola len jednoducho perfektná, s jej objatiami a úsmevmi – a to bolo všetko. Rovnako tak jej muž. Chirurg, samozrejme. Vysoký blondiak s úsmevom, ktorý vyzlieka zdravotné sestričky z uniforiem. Podal mi ruku, ale pritom sa tváril, že ma pozná už aspoň dvesto rokov.

Nejaký bratranec s frajerkou. Emmett a Rosalie. Svalnáč a modelka. Cítila som sa pri nich malá a zvláštnym spôsobom špinavá. Ako keby odo mňa mohli chytiť vši. Ale potom som si uvedomila, že je to obyčajná menejcennosť, niečo, čo poznám ako svoju vlastnú dlaň, a snažila som sa to vytesniť.

Napokon sa mi predstavil Edward. Alicin brat. Bol tiež vysoký, štíhlej postavy a tak zvláštne zhrbený, ako keby mu z lopatiek mali práve v tej chvíli vyrašiť krídla a chceli ho prevážiť dozadu. Pozeral sa na mňa unavenými očami a bol jediný z celej rodiny, ktorý ma hneď pri prvom stretnutí neľutoval. Tak to už s nami sirotami býva. Ale on si očividne niesol vlastné ťarchy a nemal čas ani energiu, aby sa zaoberal tými mojimi.

Všímala som si ho celý večer. Chvíľu bol v obývačke, chvíľu preč. Ako keby nevedel poriadne obsedieť.

„Bella, povedz nám niečo o sebe,“ vyzvala ma jeho mama. On so záujmom naklonil hlavu na stranu, ale nepozrel sa na mňa. Hľadel na stromček, ktorý osvetľoval jeho tvár raz na modro, raz na červeno.

Zamrvila som sa na mieste. Ruky sa mi v momente spotili ešte viac a v duchu som si hovorila, že som idiot a keď otvorím ústa, presvedčia sa o tom aj ostatní.

„S Alice som sa spoznala v škole. Mali sme spolu základy filozofie v prvom semestri. Ale odvtedy sa nám rozvrh už neprekrýval. Ja nerobím žurnalistiku.“

„A čo robíš, Bella?“ opýtal sa Emmett a divne na mňa zakyvkal obočím. Vedela som si predstaviť, že pre iného človeka by to bola výzva na nejakú vtipnú hlášku, niečo na prelomenie ľadu... Ale nie pre mňa. Idiota.

„Detskú psychológiu,“ odvetila som a nechala vyznieť očakávané ticho, keď si každý pospájal bodky a znovu ma poľutoval.

Edward zase vstal. Vyšiel hore schodmi. Niesol sa stále unavenejšie, tvár sa mu leskla od potu a možno znechutenia nad mojimi trápnymi odpoveďami. Kým neprešiel dostatok času, aby som sa mohla ospravedlniť a ísť si ľahnúť, už sa nevrátil. Ale veľmi ma to netrápilo. Bol to len ďalší s tých krásnych, nedosiahnuteľných mužov, na ktorých si občas spomeniem, keď umývam riad alebo vysávam.

Alice mi ukázala jednu z hosťovských izieb.

„Som veľmi šťastná, že si prišla. Uvidíš, zajtra bude parádny deň!“ Objala ma a mňa zamrzelo, aká som neúprimná.

„Ďakujem, že som mohla prísť. Je to fakt super.“ Pousmiala som sa a dúfala, že mi verí. Naozaj, okrem toho, ako hlúpo som sa cítila zo všetkých tých uľútostených pohľadov, to bola milá návšteva. Spoznala som predsa Edwarda Cullena.

 

Uprostred noci ma zobudila hudba. Nečakala som to, samozrejme. A hoci som vedela, že by som mala zostať v posteli a nechať obyvateľom domu ich vlastné súkromie, bola som zvedavá. A stále som mohla použiť nejakú trápnu výhovorku o tom, ako som sa zľakla, že prišli zlodeji a začali z nudy hrať na piane. Meno som si urobila už včera. Podľa mňa by moje kecy nikoho neprekvapili.

Keď som ale iba v župane zišla dolu schodmi do obývačky, našla som za pianom pri malej lampe sedieť zhrubeného Edwarda.

„Nechcel som ťa zobudiť,“ povedal odrazu a tak ma vyľakal, že som podskočila asi meter do vzduchu.

„Jasne, že si nechcel. Preto si začal vyhrávať o druhej nad ránom,“ odvetila som a prešla bližšie k nemu, sadla si na gauč, aby som na neho dobre videla. Jeho profil sa o kúsok pousmial, aj keď mi stále nevenoval ani jeden pohľad.

„Naši spia v západnom krídle. Tam to nie je počuť. Väčšinou izby nad nami zostávajú prázdne.“ Mykol ľahostajne plecom, ale jeho prsty sa pri tom nezastavili a ďalej hrali Debussyho, ktorý ma veľmi pomaly naspäť uspával.

„Takže ty si z decáku?“ ozval sa Edward a na sekundu mi vyrazil dych.

„Takže ty si chorý?“ odvrkla som horko a on sa ticho a prekvapene zachechtal.

„Trefa do čierneho,“ povedal. „Ale neboj sa, nie je to nákazlivé.“ To som si aj myslela. Pokiaľ viem, rakovina nákazlivá nebýva.

Zostali sme ticho. Edward mi hral a ja som ho počúvala. Zaspávalo sa mi pri ňom ľahko. V jeho hudbe bolo toľko bolesti, že ma obkolesila ako stará, známa deka a zabalila do nostalgie, v ktorej som sa kedysi ešte zvykla topiť osamote. Teraz sme na to boli dvaja.

Neuvedomila som si, že som skutočne zaspala, až kým som neucítila jeho prsty na čele. Párkrát mi nimi prečesal vlasy, pohladil ma po viečkach, lícnych kostiach, perách, ktoré sa pod jeho dotykom mimovoľne pootvorili. Cítila som, ako môj dych ohrieva končeky jeho prstov, ako sa pomaly mieša s jeho dychom, ako sa kráti, keď ma začal jemne bozkávať. Vzal ma za ruku do svojej izby. A jeho tiché, nežné stony až do skorého rána robili ozvenu jeho klavírnym uspávankám, ktoré ma svojim sladkým rytmom ukolísali až k vrcholu.

 

Bola som znovu na škole. Znovu som chodila na prednášky, na konzultácie, do knižnice. V audiovizuálnej miestnosti som si vypožičala koncertné nahrávky Debussyho a počúvala ich, až kým ma knihovník neprišiel upozorniť, že zamyká.

Alice si všimla, že som divná, ale nič nevravela. Bola som jej vďačná, že zostala mlčať a že predo mnou nahlas neľutovala, že ma na Vianoce zobrala so sebou domov. Od toho premilovaného víkendu s jej bratom uplynulo už niekoľko týždňov. Edward mi párkrát zavolal, a keď zložil, na chvíľu mi šialene zachýbal. Ale potom som si uvedomila, že raz bude niektorý z jeho telefonátov tým posledným a skôr alebo neskôr sa budem musieť odučiť od tej závislosti na jeho melodickom hlase. Raz zomrie a bude to pre neho skôr ako neskôr.

 

„Ahoj, Bella,“ ozval sa v telefóne ticho.

„Edward,“ šepla som. Jeho meno pre mňa znelo ako modlitba. Konečne úprimná. Dnes prišiel domov z nemocnice. Poznala som na jeho unavenom hlase, že chcel len chvíľu na nič nemyslieť, a tak som začala rozprávať o svojom dni. O banalitách a stretnutiach a hlúpych otázkach a ešte hlúpejších odpovediach, ktoré moji spolužiaci len tak sypali z rukáva. Edward sa občas krátko zasmial, občas si povzdychol. Inak toho veľa nenahovoril, ale dnes to bolo úplne v poriadku.

„Chcel by som ťa vidieť,“ povedal do ticha, keď mi došli príbehy a jeho smiech na okamih utíchol.

„Čo by si chcel zo mňa vidieť?“ opýtala som sa provokačne s privretými očami.

„Tvoje hrdlo,“ odvetil a ja som ešte nikdy nikomu nesplnila jednoduchšie želanie. Počula som, ako zastonal v momente, keď si zobrazil moju fotku. Bol to len výsek hrdla, vlasov a špičky brady, ale úplne stačil na to, aby medzi nami začal prúdiť náboj vzrušenia.

„Tvoje oči.“

„Tvoje pery.“

„Tvoje prsty.“

Pri tejto som podvádzala. Celkom vedome. Prstami som jemne pohladila svoj výstrih. Znovu zastonal.

„Tvoje pehy.“

„Tvoj jazyk.“

„Tvoju obnaženú kožu...“

V tú noc sme sa nelúčili. Hovor som zrušila, až keď som počula jeho hlboké nádychy, presvedčená, že spí. Presvedčená, že kým ho znovu neuvidím, budem stále to malé, osamelé dievčatko. Presvedčená, že ho milujem.

 

Kým sme sa opäť videli, prešiel aspoň ďalší mesiac. Jeho matka ma vyzdvihla na letisku a vyzerala rovnako perfektne, ako naposledy. Samozrejme, že vďaka svojej dokonalej empatii presne vedela, prečo som prišla a nepodrobila ma krížovému výsluchu.

„Nie je mu veľmi dobre,“ povedala mi s tichou ľútosťou, ale to bolo všetko. Potom už len spomínala jeho detstvo a úsmevy a chvíle, ktoré ešte zo strachu pred smrťou nemerali na sekundy.

Čakal ma na verande. Sedel zabalený v deke s vyloženými nohami, ale keď zbadal prichádzajúce auto, hneď vstal a ešte než sme stihli poriadne zastať, otváral dvere spolujazdca a pritískal ma na svoje rozhorúčené telo. Šepkal dookola moje meno a ja som ho chlácholila najlepšie, ako som to mimo postele len dokázala. To bolo to, po čom som túžila. Ľahnúť si s ním pod perinu a iba ho pevne zvierať, iba ho všade cítiť, možno by sme sa ani nemuseli milovať. Len keby som ho mohla držať, to by stačilo... Najprv som ale musela stráviť pár zdvorilostných chvíľ s jeho rodičmi. Vysvetliť, prečo Alice tento raz nemohla prísť. Prečo som prišla za ich synom a prečo nebudem potrebovať hosťovskú izbu.

 

Uprostred noci sme sa znovu ocitli pri jeho piane. Edward hral mojimi prstami nejakú jednoduchú stupnicu a pritom ma vytrvalo bozkával na krk.

„Milujem hudbu,“ zašepkal. „Dáva ti kompletnú moc,“ zašepkal mi do vlasov.

„Vysvetli mi to,“ vyzvala som ho a obrátila dlaň nahor, aby som miesto kláves zovrela jeho prsty.

„Aj keď sa ti v živote udejú strašné veci... Aj keď si absolútne stratená a máš pocit, že sa nevieš nikde ukotviť... Možno nemôžeš ovládať svoj vlastný život, či budeš žiť, ale môžeš ovládať hudbu. Či bude pomalá alebo rýchla. Hlučná, žalostná, nesúzvučná...“ na ukážku zahral nejaký akord nesprávne, „...ty o tom rozhoduješ. A niekedy, keď máš v hlave absolútny zmätok, ťa to vie brutálne uzemniť.“

Pousmiala som sa a nechala ho bozkávať ma ďalej po pleci. „Je to ako medzi nami,“ pošepla som a na vlastnej koži cítila, ako sa pousmial. „Mám pocit, že nemám vôbec žiadnu kontrolu nad tým, kedy a ako ťa znovu uvidím. Ale potom si pustím tú tvoju uspávanku z minula a poznám ju. Viem presne, ktorý tón kedy zaznie. Tak, ako poznám tvoje ruky a viem, v akom rytme ma zovrú...“ Na dôvažok mojich slov mi stisol boky a pritiahol si ma ešte bližšie. „A v tom okamihu sa nebojím. Lebo všetko je na chvíľu známe. Ako domov.“

„Ako domov,“ zopakoval a ja som v jeho hlase spoznala to nevysloviteľné želanie. Aby bol pre mňa domovom. Aby bol pre mňa istotou. Ale obaja sme vedeli, že mi nič podobné nemôže zaručiť.

 

Pravidelne sme si telefonovali. Párkrát sme sa ešte videli. S Alice alebo bez nej, bolo to jedno, nepotrebovala som ju ako zásterku, aby som mohla navštíviť Edwarda. Keď som u neho bola naposledy, bolo len krátko po polnoci, keď som mu povedala, že ho milujem. Znovu sme sedeli pri jeho piane a ja som vedela, že ak bude ešte chvíľku hrať Debussyho, zaiste znovu zaspím. Ale nie pred tým, než mu to poviem. Bolo to to najdôležitejšie. Niečo, kvôli čomu som už nemohla ani poriadne dýchať. A opäť som sa nenadýchla, až kým mi to s jemným úsmevom neopätoval a nepokračoval v hraní.

 

Bola jeseň. Mala som pred sebou posledný semester. Okrem vyučovania som chodila na prax na jednu detskú kliniku a na základku k jednej výchovnej poradkyni. Edwarda som už dlhšiu dobu nevidela. Po tom, čo bol na dva týždne u mňa, som nemala čas znovu letieť do Seattlu. Ale stále mi volával a ja som mu hovorila o svojich deťoch. O každom jednom, s ktorým som sa rozprávala, ale aj o tých, ktoré zatiaľ iba mlčali.

Edward vo mňa veľmi veril. Podporoval ma a uisťoval, že je to pre mňa správne povolanie, že v tom budem dobrá a budem môcť skutočne pomáhať. Spoliehala som sa na jeho oporu v pravidelných telefonátoch. Až jeden večer, keď som mu zdvihla, sa neozval on, ale jeho matka.

„Bella?“ oslovila ma váhavo a ja som sa rýchlo zachytila stola, aby som sa bezvládne nezosunula na zem. „Myslím, že by si mala prísť,“ povedala a mne sa zatmelo pred očami. Vraj ide iba o nejaké vyšetrenie. Nemusím sa báť. Ale je to vážne a Edward by ma chcel pri sebe. Dohodli sme sa, že poletím pozajtra a ona ma počká na letisku. Ale nedokázala som to vydržať. Zavolala som Alice a spolu sme si zarezervovali letenky ešte na tú  noc. Edward, Edward, Edward... opakovala som si v mysli. Ticho a úpenlivo ako modlitbu. S Alice sme sa držali za ruky a odpočítavali minúty, kým sme mohli pristáť v Seattli. Poskladali sme sa na taxík. Ani jedna z nás neprehovorila, až kým sme utrmácané a unavené nezastavili pred nemocnicou.

„Ste rodina?“ opýtala sa zdravotná sestra.

„Som jeho sestra,“ odvetila Alice.

„Som jeho priateľka.“

„Iba rodina.“

Alice odviedli po chodbe ďalej. Ja som musela zostať s puknutým srdcom v čakárni pri recepcii so strachom, že sa už nikdy poriadne nenadýchnem. Alice sľúbila, že poprosí svojho otca, aby ma k Edwardovi nejako dostal. Zaiste tu musí mať ako chirurg nejaké právomoci...

Trvalo to však vyše hodiny. Po tvári mi tiekli slzy a od vzlykov mi bránilo len zatínanie zubov.

„Neboj sa,“ pošepol mi Carlisle do ucha, keď po mňa prišiel v bielom plášti. No aj tak mi to nepomohlo. Vtrhla som k Edwardovi, ktorý so šokom hľadel na môj nepríčetný výraz. Jeho matka s Alice odišli, aby nám nechali súkromie. Ja som hneď podišla k jeho posteli, schytila ho za ruku a bez toho, aby ma vôbec stihol pozdraviť, na neho vyhŕkla: „Musíme sa vziať.“ Vytreštil na mňa oči a ja som zo seba vydrala ešte zúfalejšie: „Musíme sa vziať, Edward. Nechceli ma k tebe pustiť. Mohla k tebe prísť len rodina a ja som stála vonku a nevedela...“

„Žiadaš ma o ruku?“ opýtal sa ma pomedzi moje vzlyky a na perách mu tancoval malý, maličký úsmev, ktorému som absolútne nerozumela.

„Žiadam, Edward, žiadam...“

Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril.

„Vezmem si ťa. Ale nie preto, aby si sa dostala ku mne to nemocnice.“

A vtedy povedal to slovo. To šialené, šialené slovo, v ktoré som sa neopovážila ani len dúfať.

 

Regresia...

 

A ja som síce nevedela, čo všetko to obnáša, ale jedno bolo isté. Bude žiť.

 

 

Malý Riley bol u mňa v kancelárii už po tretí raz od začiatku školského roka. Jeho malým telíčkom zmietal hnev, ktorý nevedel nikam nasmerovať a preto sa znovu v triede pobil. Nemal rodičov a oproti ostatným tretiačikom ani trpezlivosť na to, aby rozlišoval písmená M a N, B a D, za čo si z neho spolužiaci neustále uťahovali.

Sedel v kresle, ktoré ho mohlo pomaly prehltnúť, zamračený a so založenými rukami.

„Poď,“ vyzvala som ho a doviedla ho k malému klavíru, ktorý som si do kancelárie nechala priniesť ešte skôr, ako som si na stenu zavesila svoj diplom. Keď som odkryla klaviatúru, úspešne som tým zaujala Rielyho pozornosť. „Pozri.“ Zahrala som pár akordov a potom zobrala jeho ruku, aby som ju uložila na klávesy. „Niekedy cítime v srdiečku veľmi veľa vecí. A je z toho poriadny chaos. Cítime sa ako lístok vo vetre a máme strach, lebo nevieme nič ovládať,“ povedala som ticho a videla, ako znovu zmraštil obočie. Počkala som, kým sa nad mojimi slovami stihol zamyslieť a potom sa opýtala: „Je tak?“ Riley zamyslene prikývol. „Ale pozri.“ Znovu som zahrala ďalší akord. „Nad hudbou máš kompletnú moc. Môžeš ju nechať znieť veselo. Ale aj smutne. Alebo neľubozvučne. Ty máš nad ňou kontrolu. A keď nevieš, čo máš robiť a ako sa cítiť, ona ti môže ukázať cestu.“

Rileyho oči sa na sekundu rozjasnili. Nechala som ho skusmo postláčať ešte pár kláves, kým som si zavolala jeho vychovávateľku a navrhla jej, aby ho nechala zapísať na hodiny hudby...

 

Keď som prišla domov, bola som šťastná, že som si mohla konečne vyzuť lodičky a zhodiť sako. V obývačke sa nesvietilo, ale z kuchyne sa vinula príjemná vôňa.

Edward stál pri sporáku, miešal a niečo si hmkal. Keď ma začul, otočil sa a hneď ma zabalil do ochranného objatia. Ešte stále bol odo mňa o toľko vyšší, aj keď už nebol taký vychudnutý. Aj jeho vlasy boli už o čosi dlhšie a vždy ma šteklili na čele, keď ma bozkával.

„Aký si mala deň?“ opýtal sa ma, keď sme sa obaja potrebovali nadýchnuť.

„Dobrý,“ odpovedala som a zahryzla si do pery. Okamžite rozpoznal môj výraz a krátko sa zasmial.

„Znovu si hrala, čo?“ Iba som prikývla. Edward sa zaškeril a odstavil sporák. „Idú Vianoce. Ako chceš oslavovať?“ opýtal sa. Tento rozhovor sme už párkrát absolvovali. Vedel, že nemám rada sviatočného moriaka a zelené fazuľky. Ale každý rok sme objavovali nejakú novú tradíciu, ktorá sa nám obom páčila a ktorú sme si chceli uchovať.

Ktorú sme neskôr chceli predať aj našim deťom.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

2)  Aionimeboon (20.01.2020 20:09)

dust [url=http://cialisle.com/#]online cialis[/url] shore <a href="http://cialisle.com/#">online cialis</a> silent
behavior [url=https://cialsagen.com/#]viagra online prescription free[/url] buy cheap viagra on line <a href="https://cialsagen.com/#">buy viagra online legally</a> scale

1)  Babča S. (24.12.2019 21:36)

:)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek