30.12.2011 [22:15], Soutez, +Soutěže, komentováno 18×, zobrazeno 5597×

Téma: Vánoce v Paříži

Autor: Astrid

Počet bodů: 41

Blížil sa rok 1941 a my spoločne s Carlislom, po dlhom vzájomnom presviedčaní, že život v blízkosti ľudí už znova zvládnem, sme sa presťahovali z pobrežia späť do centra Paríža. Dom, v ktorom Carlisle vlastnil byt, v októbri padol za vlasť pri nálete. A tak sme sa ponúkli, že obaja budeme prespávať v provizórnom sklade vedľa nemocnice, neboli tam žiadne kachle, čo by obyčajnému smrteľníkovi samozrejme prekážalo. Carlisle ma predstavil ako svojho bratanca z Londýna, ktorý uviazol v tomto pekle bez možnosti návratu domov. I tak boli všetkým naše problémy ukradnuté, každý si hľadel radšej svojho a bál sa hroziaceho náletu, alebo že sa nedostane včas k svojmu prídelu.

Pracoval som ako ošetrovateľ na oddelení tam kde Carlisle, a že som obýval ten zatuchnutý sklad v nemocnici, tak ako aj nový skladník. Občas som obsluhoval v suteréne nemocnice obrovský autoklav na sterilizáciu rúšok, bola to sakramentsky veľká hračka.

Vyhovovalo mi byť poblíž Carlisla, ani jeden z nás už nebol tak opustený i keď krv so mnou mátala na dennom poriadku. Odolaj a splň pokánie, Carlisle hovoril. A hovoril ešte aj, že počas vojny je to s našou existenciou omnoho bezpečnejšie. Ten všadeprítomný zmätok okolo bol pre nás akousi ochrannou oponou pred tým, než by nás niekto z nudy začal potichu študovať. No a Nemocnica svätého Bartolomeja poskytla všetky možné zákutia preto, aby sa v nich upír bezpečne ukryl. Najlepšie v kumbále vedľa transfúzneho oddelenia, pri tej predstave som sa musel uškrnúť.

Okolo mňa prefrnkol prievan. „Edward, vezú nám sem pacienta, Eric poslal správu.“ Prebrala ma z myšlienok jedna zo sestier. „Našli ju v zrútenom dome úplne samú, ešte aj podvyživenú k tomu,“ hovorila za behu. „Vezmeš si to, prosím ťa, na starosť?“ Presladene sa na mňa usmiala. „Mám vpredu ešte pár pacientov? Pošlem ti doktora!“

„Iste, Kate,“ odvetil som. „Kam ju mám dať?“

„Daj ju niekam dozadu, ku skladu. Myslím, že nechodí. V noci k nej budeš mať aspoň na skok.“

„Bez obáv, Kate.“

V Paríži už nik nebojoval, všetci boli mŕtvi alebo ušli či si poradili z núdze sami, aspoň mne to tak pripadalo. Vozili nám sem iba ľudí bez nôh, alebo takých, ktorí z nejakého dôvodu už nemohli po zranení chodiť.

„Musím bežať, na transfuzke mám dvoch darcov. Máš to u mňa!“ zakričala a spolu s tým svojím pracovným nasadením vbehla do labyrintu opraskaných chodieb.

„Spoľahni sa, Kate. Idem ich čakať!“ stihol som za ňou ešte zavolať. V posledné dni sa moja rozprava s ňou zúžila na stále sa opakujúce: iste, Kate a samozrejme, Kate.

...

Stará dodávka zastala pred vchodom, nemuseli ani otvárať dvere a cítil som hneď ten sálajúci puch choroby a zanedbaného ľudského tela. Chudáci ľudia, nosia v sebe toľko špiny, ale kŕmiť sa z nich bolo ako olúpať vzácne ovocie. V meste nefungovala voda a ak tú ženu našli v sutinách domu, tak s dostatkom tekutín tam mohla prežiť celkom dlho. Ibaže, ako sa tá vzdialenosť nosidiel ku mne približovala, všetku tú ľudskú zanedbanosť, prekrýval opojný oder jej krvi. Snažil som sa o tom veľmi neuvažovať,  k čomu tú arómu presne prirovnať; trebárs akoby to asi chutilo človeku – snáď, ako hutné cukornaté brandy... možno. Ostal som ako prikovaný na mieste, ešteže sa vo dverách zjavil Carlisle a chopil sa tej neboráčky skôr, ako som ju mohol priamo na mieste poslať na onen svet.

„Zalez do skladu,“ povedal iba pre moje uši. „Necíti sa dobre,“ vyhlásil s hraným úsmevom pred náhliacou sa sestrou a strčil do mňa, aby som vypadol. V tom vražednom opare som stihol len zahliadnuť blankytne bledú pokožku nahých kolien a pár purpurových rukavíc, ktoré mala natiahnuté na prekrížených rukách. Tá farba prilákala moje oči, kontrastovala s jej pokožkou tak, že to vyrušilo aj moju vražednú chuť, ju vysať do sucha.

Ako v snách som nasledoval Carlisla do vyšetrovne. Na nosidlách pred sebou tlačil mladú ženu, videl som iba jej vlasy a tá vôňa sa niesla popod vlhké klenby chodieb spolu so mnou.

Nemala zlomenú chrbticu, ako sa domnieval Carlisle. Po chvíľke tvrdošijného mlčania mu to povedala sama - zničujúca diagnóza: Skleroza multiplex a k tomu všetkému ostala po bombardovaní v Paríži sama, pokiaľ ju našťastie nenašiel náhodný zlodej skoro polomŕtvu vo vlastných výkaloch.

„Ja to zvládnem, Carlisle,“ vzal som mu z rúk rukoväte pojazdného vozíka. Nemohol s tým nič robiť, ja som bol totiž ošetrovateľ, on doktor. Nik nechápal, prečo sa ku mne tak správal a ja som si uvedomoval, že s tým musí prestať, čo napokon aj urobil, kvôli možnému podozreniu nielen z upírizmu, ale či je aj ako doktor normálny.

„Vskutku si myslíš, že to zvládneš?“ spýtal sa aj tak ešte raz idúc popri mne rýchlym krokom.

„Áno,“ rozhodne som odvetil a pokúšal sa ho nejako striasť, keď nie kolesom vozíka, tak aspoň dôveryhodným tónom v hlase.

...

Pozrel som sa konečne na jej ebenové vlasy, ktoré jej splývali v dlhých zlepených prameňoch na ramená a na nežných kolenách, v lone, nervózne stískala drobnú kabelku. Rukami zvierala jej kožené uši. Chcel som vedieť, čo v nej skrýva, možno svoje malé poklady, niečo ako tie fialové rukavice. Tá úchvatná kompozícia tej farby a jej pokožky ma fascinovala. A fascinovalo ma aj to poznávanie nepoznaného, nikdy vo mne nik neprebudil takýto záujem.

Keď Kate povedala, že sem vezú pacientku, bolo mi jedno, že je ležiaca. To som ale nemohol tušiť, že to bude inak. Že bude mladá a krásna a ja sa jej budem musieť intímne dotýkať. Ale urobím, čo urobiť musím, je to moja práca predsa. Snažil som sa k tomu aj tak postaviť a zaparkoval som rozpačito pred polorozpadnutou kúpeľňou. Musel som ju najprv umyť, aby za ňou mohol Carlisle poslať ostatné konzília.

Pristúpil som bližšie, to už som jej konečne mohol vidieť priamo do tváre. Čakal som na ten okamih aj ja sám. A ten výstražný hlas, ktorý som od začiatku ignoroval, mal pravdu, že až sa jej pozriem do očí, budem nadobro stratený. Ono to vlastne ani nebolo tou vôňou. Nepotreboval som dôkaz, že je to všetko osud. Iba ma udivilo, že takto silno pôsobia ženy na mužov, keď je v tom práve osud. Nikdy predtým sa mi to nestalo, že som ostal takto uhranutý okamžikom, alebo stratený v preklade.

...

„Madam, som váš ošetrovateľ.“ Uvedomoval som si, že k nej hovorím, ale prišlo mi to nepodstatné - tie slová. Vravel som niečo v zmysle, že ju okúpem, že nech sa ma chytí a ja ju prenesiem... Ako v snách som sa snažil nejako oklepať. Zbrklo som jej dekou prekryl tie jej krásne kolená a pritom s vedomím, že ju budem musieť i tak vyzliecť, som to aj tak urobil.

„Postarám sa o vás.“ Položil som ju na príručnú podložku. Díval som sa, ako rezignovane leží a má odvrátenú tvár kamsi smerom do steny. Jej črty tváre boli tak chladne bledé a k tomu nádherné. Nepostrehol som ani jedinú ostrú líniu, iba tie prekrásne srnčie oči neprítomne hladiace dakam do rohu miestnosti.

„Na čo sa tak dívate?“ nedotklivo ma napomenula. V tej eufórii som si skutočne neuvedomil, že na ňu zízam odkedy sme tu.

„Na vás,“ odvetil som bez nejakého premýšľania úprimne a vôbec mi nenapadlo, že by sa mohla uraziť. Tá moja pokojná vľúdnosť ju asi ešte viac popudila, pretože sa znova nahnevane odvrátila k stene.

Pristavil som ju k vani a vložil do nej kovové lehátko. Jej pulzová frekvencia sa zrýchlila, človek by si toho nevšimol, lebo ona pôsobila úplne pokojne, ale ja som to vedel, bála sa.

„Nebojte sa, budete sa cítiť dobre,“ prehováral som k nej mierne a snažil sa ju čo najmenej rozrušiť. Počul som, ako si pritiahla plachtu ku krku. Napadlo mi, že by bolo lepšie, keby sme to už mali čo najskôr za sebou. Vaňa bola už skoro plná, nakvapkal som do nej trocha ružového oleja, ktorý som ukradol zo skrinky s lyzolom.

„Chyťte sa ma okolo krku. Silnejšie,“ nadvihol som ju spolu aj s plachtou, ktorou som prekryl  jej nahotu a položil ju opatrne na ležadlo ponorené vo vode. Zvierala ruky v päsť a napokon zastonala, ten zvuk prešiel hlboko do môjho vnútra, ostali po ňom vo mne veľmi divné pocity.

„Páli vás tá voda?“ spýtal som sa v panike, ale ona zastonala ešte raz, a inak a zatvorila pritom oči. Viem, čo cítila, keď ich zatvorila, aj ja som to cítil - to prúdenie z jej tela do mojich rúk zmenilo svoje vibrácie a ja som vedel, že sa cítila dobre.

Bežne som umýval pacientov, ale teraz pri nej... Ležala mi nahá v náručí, taká drobná. Trápnosť procesu hygieny sme obaja radšej nekomentovali. Dlane jej voľne splývali s hladinou a ona sa bezbranne odovzdala do mojich rúk, nechala sa omývať, nechala ma sa jej dotýkať. Aj tá žinka na mojej dlani ožila. Na hladine plávala pena a skrývala intímne miesta a ona pritom vyzerala ako nádherná Afrodita ukrytá namiesto v mušli niekde v mydelníčke, byť to táto opraskaná stará vaňa. Dotýkal som sa, cítil som priam osvietenie, myslím, že to bol akýsi vyšší stupeň vzrušenia, potom už nasleduje asi iba smrť. V tom prúdení medzi nami ten pocit nemal presné pomenovanie, možno iba hudba by to vykreslila svojimi tónmi lepšie.

Prechádzal som pomaly, s úctou, po jej lýtkach, stehnách... a tých nádherných kolenách, bol som všade. Pristúpil som bližšie a zmätene nad ňou váhal, stále ma chcela ignorovať. Chvela sa mi ruka – nie, chvel som sa celý, tak som zastal a čakal. Čítal som z toho okamihu medzi nami a ona, akoby vedela, mi naraz vzala moju ruku oblečenú v tej látke a pritisla si ju sama medzi svoje nohy. „Moje telo to necíti a predsa mám tiež strach,“ povedala to tak priamo a pritom jej pohľad vravel, že to cíti presne tak isto ako ja, ale nechápe to, ako sa to mohlo stať.  Bože, povedz, že som sa nezbláznil. Jej zneistenie sa odrazu premenilo v strach a odmietanie. Ako rýchlo môžete stratiť čosi, čo má nezaplatiteľnú hodnotu?

„Neopúšťaj ma,“ šepol som bezhlasne tej mizernej láske na prvý pohľad, ktorá akurát prchala odo mňa preč.

Dotýkal som sa jej všade, ale ona sa predo mnou skryla omnoho šikovnejšie, ako si sama uvedomovala v tej svojej bezbrannosti. Strávil som s ňou ešte asi hodinu, už sa ale na mňa ani raz nepozrela. Ostala skrytá za závojom svojich dlhých mihalníc, a mne ostala iba jej nádherná nahota.

Otvor oči, snažil som sa jej vsugerovať. Otvor ich.

...

Spávala pokojne, nikdy nič nechcela a ani nevyžadovala a odvtedy, vlastne od toho nášho prvého dňa, sa na mňa už nikdy nepozrela. Carlisle povedal, že čoskoro umrie. Postupne prestane vidieť, rozprávať - čo aj tak nerobila - a napokon zabudne pomenúvať veci, nerozozná nikoho a nakoniec to organizmus sám odpíska – taká bola prognóza.

„Možno mesiac, neviem presne odhadnúť jej čas, Edward.“ Viac mi k tomu Carlisle nepovedal.

...

Za tých pár dní som si uvedomil, že cez to všetko milujem tieto zatuchnuté chodby, iba preto, že tu pobýva ona, že rád si líham a chcem sniť, lebo viem, že v noci sa budem môcť na ňu dívať... lebo viem, že k nej niečo cítim. A napokon, cítila aj ona niečo ku mne, preto sa na mňa nedívala, to bolo jej vyznanie. Veril som tejto svojej teórii, nech by to malo mať koniec akýkoľvek.

Modlil som sa, aby ona mala pre mňa vymeraný dlhší čas na tomto svete, nielen tieto Vianoce, ktoré prišli. Po prvý raz v svojej existencii som túžil, aby sa udialo čosi výnimočné, ibaže jej zdravotný stav sa náhle zmenil a ja som nevedel, čo robiť. Chcel som ju ochrániť, Carlisle súhlasil, že ju premení pre mňa, ale odcestoval z Paríža na sever kvôli lovu a ja som ostal v nemocnici sám. Oddelenie zatvorili a pretože som tam býval, nechali mi pacientku zo zadnej izby na starosť.

„Nezhasínaj,“ povedala do tmy, ako keby vedela, že sme tu sami.

„Nezhasnem,“ uistil som ju. „Ostanem tu s tebou, keď chceš.“ Skoncoval som dnes s vykaním, proste ma to prestalo baviť.

„Máš o mňa strach?“ spýtala sa naraz, premýšľal som, čo odpovedať.

„Áno, mám.“

„Raz...“ odmlčala sa. „Stratila som zrak. Trvalo to celých šesť dní,“ povedala beztvaro, počúval som pozorne a paranoidne hľadal za každým slovom niečo.

„To ma mrzí...“ Nevedel som, čo povedať, tak som povedal, že ma to mrzí.

„Videla som vtedy iba podivné bodky v tej temnote,“ zamyslela sa a vyzerala, akoby sa v tej temnote  strácala znova. „Predstavovala som si, že sú to čierne hviezdy,“ povedala a na okamih mi zazdalo, že sa usmieva. Chytil som sa toho stebla, ktoré mi v tejto malej komunikácii podala a úprimne sa sústredil na tie hviezdy, o ktorých hovorila a pokúsil sa tú temnotu reálne predstaviť tiež, ale to, čo povedala potom, splnilo všetky predstavy o nej.

„Myslíš, že by si to mohol pre mňa urobiť?“ spýtala sa naraz priamo, bez obalu šla rovno na vec, ostal som zaskočený. A dodala: „Bol by to tvoj dar... pre mňa.“

„Ty ma žiadaš... ?“ vyvedený z miery som zmĺkol, vlastne ma to ani nemalo prekvapiť, dalo sa to čakať, ale že požiada mňa? Čosi na tej myšlienke bolo oslobodzujúco potešujúce. Zabiť ju bola moja prvá myšlienka, ktorú som mal, ako som sa s ňou stretol. Aké typické; čo sa stane, keď stretne upír človeka? Po prvé, chce ho zabiť, po druhé, chce ho zabiť a po tretie... Bláznil som. Nevedel som, čo robiť. Chcela odo mňa to, čo som jej mohol poskytnúť hneď teraz. Nič by necítila, bol by som presný. Uvažoval som o viacerých variantoch naraz, ako ju zabiť. Dokázal by som jej zlomiť väz v zlomku sekundy a ani by o tom nevedela. Mal som chuť jej to hneď ukázať, ako to viem bezbolestne urobiť, ale to by som ju asi vystrašil, napadlo mi zdesene. Asi mi bolo do plaču, ibaže nebolo čo plakať. Zavrel som oči a chcel sa prepadnúť kamsi preč do pekla, ale otázka a žiadosť ostali nado mnou ako taký strašiak. Takže, čo urobím?

„Chcem, aby si to urobil. Viem, že na to máš ...“ zasekla sa a lapala chvíľu po dychu. „... prostriedky,“ namáhavo vydýchla.

Najprv som sa zarazene zľakol, že vie kto som, ale potom som pochopil, že tým myslí lieky alebo nejaký druh eutanázie. A napokon ma precitol pocit hnevu; chce odo mňa niečo také dekadentné a pritom sa mi nepozrie ani do očí? Chce zo mňa spraviť prostriedok smrti, odrazu som všetko videl inak. A naraz som sa cítil bezradný a plný morálky, a smrti, a všetkého toho bezbožného svinstva.

Nevyjednávaj o tom, a urob to, hovorilo moje sebecké ja niekde tam prikrčené v rohu spolu s jej zakázaným pohľadom.

Miesto toho, aby som nechal zvíťaziť svoju vlastnú podstatu, som začal byť taký istý ako Carlisle. Chcel som ju nejakým zázračným spôsobom prinútiť chcieť žiť – aj na tú krátku chvíľku – vážiť si prežitý život aj na tom vozíku, aj v tomto jej stave. Zastával som odrazu bežné kresťanské hodnoty, ale pritom som sa túžil s ňou milovať a vidieť ju pobehovať po lúke nahú, taký som bol rozpoltený idiot.

„Vezmi ma von,“ povedala potichu. Tak som bol zabraný do tej nevraživosti, ktorá ma popadla voči nej, že som si ani nevšimol, že to konečne urobila. Po mesiaci strávenom so mnou sa na mňa konečne pozrela. Zarazene som mlčal a stál nad ňou, a ľutoval toho hnevu. Farizejsky som jej ho nikdy nadal najavo a teraz som sa bál, že ho mohla uzrieť, lenže ona mala v očiach len to, čo som tam na začiatku po prvý raz uvidel. Lásku.

Mimovoľne som sa načiahol a dotkol sa jej členku a naraz som ju držal v náručí a vychádzal s ňou von na terasu starej nemocnice. Notre-Dame práve odbíjala šesť, zvolávala všetkých na omšu, z ružovej oblohy padal husto sneh nám priamo do tvárí a ulicou prechádzali deti spievajúc okoloidúcim radostné koledy. Napadlo mi, že náš Pán zariadil, aby na Vianoce skončila táto vojna. Povedal som to aj jej, veľmi sa jej to páčilo, asi tomu verila. Každá chvíľa v živote môže byť iná, Edward, povedal mi raz otec. A keď ma objala okolo krku, tak som vedel, že to proste urobím.

„Pozri sa na mňa,“ povedal som a nežne ju pobozkal. Naraz, akoby si uvedomila, čo to znamená a vztiahla ruku k mojej tvári.

„Vieš, že si prvý kto ma pobozkal?“ Udivene som sa díval do jej očí, pred chvíľou som si predstavoval tie čierne hviezdy a teraz jej oči boli práve také krásne ako ony.

Usmial som sa. „Som šťastný, že som prvý.“

„Si jediný,“ odvetila slabučko.

Možno je to ten správny pocit, ktorý ma mal zmeniť a ja som sa práve v tento moment do nej zamiloval.

„Urobím to,“ povedal som. „Urobím to, čo chceš,“ zopakoval som pomerne nadšene. Ona ale ostala poľakaná, chvíľu sa na mňa zdesene dívala, až pokiaľ nevydedukovala to, čo presne odo mňa chcela.  Cítil som, aká je studená v mojej náruči.

„Chcem, aby si to urobil, keď budem spať.“ Naklonila sa a pošepkala mi to do ucha tak potichučky, že sa mi srdce upínalo bolesťou, ale nemohol som jej to už v tomto jej stave objasňovať, ako to všetko so mnou je, začínalo byť neskoro.

...

Položil som ju do postele, ležal som vedľa nej pokiaľ nezaspala. Dívala sa na mňa stále, pokiaľ vydržala byť hore, ona vedela, že ma tým trápila a ja som vedel zase, že ak to neurobím teraz, do rána umrie, jej telo mi to povedalo samo a ja som také veci vedel vycítiť. Bozkával som jej vlasy, voňali šichtovým mydlom. So stiahnutým krkom, som si našiel cestičku k jej krku, tepna pokojne nadvihovala pokožku v spánku.

Som, kto som a ty... povedal som si v duchu. Bude to akoby si uzrela čierne hviezdy, a stane sa to už iba raz, naposledy, potom už budeš moja. Bella.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

18)  ambra (06.01.2012 21:28)

Ale tam byly nálety, červen 40 a podzim 43, ale to je fuk, kašlu na to, povídka úžasná. Zakazauju popel, dokud něco nedopíšeš! Já už Hranicu potřetí začínat nebudu, chci to celé .

17)  Astrid (06.01.2012 21:14)

ááááááááááááááááááááááá ano ja som to vedela a podcenila Pariž bola bombardovaná v oktobri, ale v roku 1918, tak som to proste strihla a riskla ano je to kachna jak remeň, ja viem. Proste to muselo byť v Paríži a ja som chcela druhú svetovú,snažila som sa to zakamuflovať za slovo nálet a chcela som tam ten autoklav, ktorý by v roku 1918 ešte nemali, no to je ale dôležitý faktor na spísanie takej chyby. nooo jo
ambro, díky, som strašne rada, že sa Ti to páčilo, mne sa páčila tá moja komora navíc.
Jo a ano, ja neviem tiež písať keď číam Teba, furt kukám na ten Tvoj popel ružový
Díky

16)  ambra (06.01.2012 20:50)

Drahá Astrid!
Nejdřív na tebe budu chvilku ošklivá, ale jen proto, že tě - jak víš - beru jako spisovatelku, takže tě zprdnu za ty neověřený fakta (v roce 41 Paříž nikdo nebombardoval ). Mno, ale tím jsem vyčerpala "kritiku", to je ti doufám jasné .
Já zase nemám slov. Divila bych se, že můžeš tisíckrát a pokaždé jinak a dokonale popsat ty dva spolu, ale už se nedivím. V tvém podání to není Edward a Bella, to jsou nějací nadčasoví věční milenci, sama esence opravdové lásky. To zní jako hrozné klišé, ale já na ni díky tobě věřím víc, než díky celé Twilight sáze. Celou dobu jsem byla uvnitř sevřená hrůzou a děsem, ale zároveň jsem skoro hýkala nadšením. Dává to smysl? Nemusí, důležité je, že absolutní smysl dává jedno každé tvoje písmenko. Jestli tam byla nějaká chyba, neviděla jsem ji, jestli chtělo něco učesat, nepostřehla jsem to. Tohle byl další mega zážitek z tvé hlavy a z tvého srdce, které musí mít nějakou komoru nebo něco podobného navíc. A rozhodně je to dar. Vlastně DAR.
Děkuju za dokonalý zážitek.
A moje nej?
Nepotreboval som dôkaz, že je to všetko osud.
Neopúšťaj ma,“ šepol som bezhlasne tej mizernej láske na prvý pohľad, ktorá akurát prchala odo mňa preč.
V tom prúdení medzi nami ten pocit nemal presné pomenovanie, možno iba hudba by to vykreslila svojimi tónmi lepšie.

15)  Astrid (06.01.2012 01:16)

Ja sem chodím na túto moju poviedku ako taký trulo počítať chyby a čiarky v článku, a vôbec som nepoďakovala za Vaše komenty.
Yasminko, som rada, že sa Ti to páčilo
Bye, díky urobila si mi radosť, tento príbeh som si vysnila a zamilovala sa
Emuš, ano, zradil ju a premenil si ju pre seba
Moni, to je pocta, že mi tak veríš, díky
Leelee
kamči
Nosska
Marvi jo doba dávna, to ma láka, Realita Amerika=to prenechám s radosťou iným seňorám, ktoré to líp umí
gucci, som tak rada, že si si ma uhodla
Janebko, amzonko, som rada, že sa Ti to líbilo
Moje veľké vďaka patrí porote, veľmi si vážim ohodnotenia, ďakujem.

14)  Yasmini (05.01.2012 23:02)

Bylo to nádherně intimní, dokonalé a smutné. Bylo mi jí hrozně líto, a Edwarda taky. Krásně si to protrpěli až do konce.

13)  Bye (31.12.2011 23:34)

Ach, Astrid... NÁDHERA!!!

V každičkém slově jsi to Ty.
"Dotýkal som sa, cítil som priam osvietenie, myslím, že to bol akýsi vyšší stupeň vzrušenia, potom už nasleduje asi iba smrť."
Tohle jejich setkání bylo jedno z nejsilnějších, co jsem kdy četla!

12)  Kamci (31.12.2011 19:56)

*xmas*

11)  Marvi (31.12.2011 15:47)

Krutá doba je potkala... Nádherný příběh, moc se mi to líbilo

10)  eMuska (31.12.2011 15:24)

ou, bejby! to bola neuveriteľná zmes smútku, bolesti, lásky - a istým vražedne tajomným spôsobom aj zrady. Keď si to tak vezmeš. Ale nádherné, vôbec by mi nenapadlo, že sa dá na tokúto tému napísať niečo podobné. Veľmi rada čítam smutné príbeh yz obdobia vojny a ďakujem ti za to, že si mi to umožnila aj v podobe Belly a Edwarda!

9)  monikola (31.12.2011 14:20)

Ivi toto bolo tak nádherné...ale veď od teba neočakávam ani nič iné vieš ako som na konci plakala??? juuuj idem si to prečítať ešte raz

8)  Nosska (31.12.2011 00:40)

Nááádhera

7)  leelee (30.12.2011 23:40)

6)  ambra (30.12.2011 22:43)

Astrid, gratuluju! Stydim se, ze jsem nad tebou!

5)  Astrid (30.12.2011 22:36)

gucci , musím priznať, že som túto vec písala velmi narýchlo a jediné čo mi bolo pomocou, bol Bach a jeho sólo pre Marcello ten Edwardov klavír.
ano učesať, bože, omg ja sa učešemmusím to opraviť, ked sa mi to dostane do rúk, ach som šoking
Amazonko, kiss, mylujem Ťa díky

4)  gucci (30.12.2011 22:30)

...musím se ale přiznat...až v té části jak ji koupal!! ...bylo to prostě tvoje...jen bych to trošinku učesala...ale TO mezi nimi tam opět bylo!!

3)  Astrid (30.12.2011 22:28)

Ach, bože, mne ide utrhnúť srdco, to je šok Vážení ja som úplne vyvedená z miery

Ďakujem pototcom,

Ježiš, o tých chybách v článku sa mi aj snívalo

2)  Janeba (30.12.2011 22:24)

Amazonečko , to TY??? Páni, dech se mi zadrhával a slzy se hnaly slznými kanálky, nad jejich osudem! Těžké karty jsi jim rozdala!! Vidíš, mohlo mě to napadnout, indicie tam byly!!! Leč neuhodla!!! Byl to velmi dojemný příběh z válečné Paříže!!! Amazonečko mylovaná, krásné!!!
Děkuji!!!
*fworks* *fworks* *fworks* *fworks* *fworks* *fworks* *fworks* *fworks*

1)  gucci (30.12.2011 22:20)

íííííííííí...já si tě uhodla!!!....

1