Sekce

Galerie

/gallery/you really got a hold.jpg

Poviedka, ktorá mi napadla pri piesni, podľa ktorej je pomenovaná. Nie je to nič svetoborné, úplný priemer, dokonca aj dejovo. Snáď na tom nájdete niečo výnimočné.

You really got a hold on me!

  „Edward, už si to počul?“ vítala ma Jessica na parkovisku hlasným krikom.

  „Čo sa zas deje?“ spýtal som sa znudene. Neznášal som, že so všetkým novým za mnou ide. Akoby som bol taká istá babka – dedko – klebetiaca na trhu ako ona.

  „Do mesta prišlo nové dievča, dcéra šerifa! Mike ju videl! Vraj je krásna!“ hovorila nadšene a nakoniec si odfrkla. No jasné, každú už vie o tom, že má o Mika záujem, preto ju štvalo, že ju ignoruje a zaujíma sa o nejakú neviem-akú, ktorú ešte ani nemohla zhodnotiť svojim „odborným“ pohľadom.

  „A?“ nadvihol som obočie.

  „A?“ vypískla. Na takéto reakcie bola alergická. „Veď počkaj, až ju uvidíš!“ mrmlala si popod nos a vydala sa ku škole. Nasledoval som jej príkladu a vydal sa na prvú hodinu dnešného nudného dňa.

 

  Svojím koncentrovaným pohľadom som sa snažil posunúť hodinovú ručičku dopredu – bohužiaľ bezvýsledne. Ešte z hodiny ubudlo len desať minúť, keď sa rozrazili dvere.

  „Dobré ráno, prepáčte, že meškám, ale som tu prvý raz a akosi som sa stratila,“ zapýrilo sa dievča, čo vbehlo do triedy. Učiteľ len kývol hlavou, podpísal jej nejaké papiere a poslal ju na jediné voľné miesto, zhodou okolností vedľa mňa. V mojom vnútri sa niečo pohlo. Ako v spomalenom filme sa ladným krokom blížila k mojej lavici, až sa všetko spustilo možno až príliš rýchlo a ona sa potkla.

  „Si v poriadku?“ spýtal som sa, keď si dosadla na miesto.

  „Hej,“ odvrkla naštvane.

  „Som Edward Masen,“ predstavil som sa.

  „Teší ma,“ povedala, no nevenovala mi ani jeden pohľad.

  „Ty si...?“ skúsil som.

  „Ja som... dosť naštvaná na to, aby som ti tu nemusela odpovedať na stupídne otázky týkajúce sa mojej osoby,“ syčala mojím smerom.

  „Prepáč,“ zdvihol som ruky v obrannom geste a viac sa na ňu už neobracal.

  Celú hodinu som sa ju snažil ignorovať, ale jej prítomnosť z miesta vedľa mňa doslova sršala, nemohol som na ňu prestať myslieť. Pred očami sa mi zjavila jej tvár. Jessica mala pravdu. Bola prekrásna – a ja som sa jej túžil aspoň raz dotknúť, hoc len končekmi prstov pohladiť tú smotanovú pokožku.

 

  Padol som až príliš hlboko na to, aby som sa vedel vytiahnuť von – takto moju situáciu zhodnotil na obede Mike.

  „Človeče, ty po nej ideš!“ povedal tak potichu, až sa ona sama obzrela mojim smerom. Naštvane som ho kopol do stoličky.

  „Ale veď ju pozvi na ples, Edward,“ pošepla mi Jessica do ucha o čosi tichšie.

 „Už vidím, ako so mnou pôjde,“ zamrmlal som si tak, aby ma nikto nepočul. „A celkom isto po tom, ako ma odbila na hodine.“

 Mrzuto som sa zosunul nižšie po stoličke. Moje telo akosi túžilo po tom, byť jej blízko – hoc len v jednej miestnosti. Pohľadom som ju vyhľadal. Sedela sama a okolo nej krúžili chlapci ako supy. Jedni prichádzali, ďalší, vďakabohu, bezúspešne odchádzali. Sledoval som jej arogantný nafučaný výraz.

 „Asi si myslí, že je kráľovná sveta,“ odfrkla si Jessica, akoby mi čítala myšlienky. No ani to ma nedonútilo zmýšľať o nej zle.

 

  Po celý zvyšok dňa som sa snažil na ňu už nemyslieť. Doma som si rýchlo spravil úlohy a zišiel dole do obývačky, kde dávali nejakú reláciu, či čo to chcelo byť... Absolútne ma to nebavilo. Moja myseľ si nedobrovoľne vybavila Jessicine slová.

Ale veď ju pozvi na ples, Edward. Hm. Je fakt skorá, ten ples je už zajtra. Odbije ma už len kvôli tomu, že nemá šaty, ženské... Znechutene som si odfrkol. Vážne ma štvalo, že sa k tomu stále vraciam. Unavene som si rukou pretrel tvár a zdvihol sa zo stoličky.

 

  Nepomohla mi ani horúca sprcha, či čítanie kníh. A vlastne – bolo mi to už jedno. Nech sa deje čo chce, idem spať, zaumienil som si a hodil sa do nadýchaných perín.

  Tá arogantná kráska mi však nedala pokoj ani v snoch. Musel som byť naozaj blázon, keď som si nás „vysnil“ spolu vo vzájomnom objatí. A to bol asi aj dôvod, prečo som sa zobudil taký dolámaný a nevyspatý.

 

  V škole sa všetko hmýrilo ako v mravenisku. Každý niečo robil, každý niečo od každého chcel, proste hrôza. Najradšej by som sa niekde zašil a dospal tú divnú noc.

  Šanca sa mi naskytla až na biológii. Miesto vedľa mňa bolo voľné a ja som si konečne po namáhavom dopoludní oddýchol. Snažil som sa nezaspať, len som si oprel čelo o lavicu a meditoval, teda ak sa to dá aj v takom neznesiteľnom hluku. Odrazu však všetko stíchlo. Zdvihol som hlavu a tam stála ona. V modrej blúzke vyzerala neodolateľne a mierila si to rovno ku mne. Keby vedľa mňa nebolo posledné voľné miesto, tak by som si jej veselý úsmev vyložil inak. Ale aj tak – prvý raz som ju videl sa usmiať a bol to celkom príjemný pocit, až ma zahrialo pri srdci.

  „Ahoj, Edward,“ pozdravila ma, keď si sadla na stoličku. Otvoril som ústa, no nevydal z nich ani hláska. Čo tá zmena? „Prepáč, že som bola posledný raz taká mrzutá, no to nové prostredie a tak, mala som zlý deň,“ povedala, akoby mi dokázala čítať myšlienky.

  „Aha,“ ozval som sa konečne. „To je v poriadku,“ pousmial som sa. Ďalej sme už mlčali – nemali sme si čo povedať a ja som sa aj napriek zmene v jej správaní rozhodol nepozvať ju na ples. Cítil som sa akosi... naplnený, preto, keď zazvonilo na prestávku, som sa cítil raz tak mimo ako pred hodinou.

  „Tak... sa maj,“ pozdravila sa mi Bella váhavo a vstala. Cha, takú šancu som vo svojom živote ešte neprepásol, odfrkol som si, keď som si uvedomil, čo sa tu práve stalo.

 

  Stále ten nudný stereotyp. Prídem zo školy domov, naučím sa, nudím sa – po novom sa umáram myšlienkami na Bellu.

  „Mami, idem von!“ skríkol som od päty schodišťa a prehodil cez seba kabát. Na dnes hlásili sneh. Tvárou mi preletel zlomyseľný úškrn, keď som si predstavil školský tím roztlieskavačiek zmrznutých v premočených róbach.

 

  Moje nohy ma zaniesli a do parku. Sadol som si na lavičku k fontáne a privrel oči. Tvár som nastavil vločkám, ktoré nežne hladili moju tvár, ako začalo snežiť.

  „Je tu voľné?“ ozvalo sa vedľa mňa, až som nadskočil.

  „S-samozrejme,“ vykoktal som sa a Bella si sadla vedľa mňa.

  „Prečo nie si na plese?“ spýtala sa odrazu. Pozrel som sa na ňu. Vločky sa jej lepili na bordovú baretku a topili vo vlasoch. Bola prekrásna.

  „Nechcelo sa mi,“ povedal som jednoducho. „A nepozval som ťa,“ vyhŕkol som tesne pred tým, než som sa rozhodol udusiť v elektrickej rúre. Čo si tu ústa otváram? Si strelím spakruky cez ne!

  „Mňa? Ty? Ples? Pozvať? Čo?“ nechápala a s jemným úsmevom na mňa hľadela.

  „Prepáč som osol,“ ospravedlnil som sa.

  „Ale roztomilý osol,“ zasmiala sa. Otočil som sa na ňu.

  „Roztomilý?“

  „Jasne,“ zašepkala a natiahla sa ku mne. Zastavila sa asi tri centimetre od mojej tváre. Opatrne som sa dotkol jej pier. Nežne, akoby sa mi mohla rozplynúť, som sa otieral o jej ústa v sladkom bozku. Pritiahla si ma za vlasy bližšie.

  „Primrzneš ku mne,“ šepol som skoro nečujne.

  „Nech,“ odvetila, a hoc sa odtiahla, ostali sme sedieť vo vzájomnom objatí.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

kajka

4)  kajka (08.04.2012 01:08)

eMusko, já bych to tak kriticky neviděla. Tvoje povídky jsou prostě sázka na jistotu.

Alda

3)  Alda (16.03.2011 18:34)

To bylo........ . Já ti tleskám !! Děkuju moc !!!

krista81

2)  krista81 (31.12.2010 22:20)

1)  mia (29.12.2010 22:20)

pekné, trochu rýchly spád,ale to neva...ten koniec je krásny

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella