17.08.2011 [19:30], Noelin, ze série Stroskotaní, komentováno 0×, zobrazeno 1673×

10. kapitola a s ňou aj malý zvrat.

„Bol si prvý a nakoniec zistím, že to pre teba nič neznamenalo? Si pokrytec!“

„Znamenalo to pre mňa veľa a stále znamená.“

„Už nie!“ Vybehla som von.

Vonku už iba mrholilo, dážď pomaly ustupoval a slnko vykukovalo. Bežala som pralesom, až hore na kopec, nebola som si istá, či trafím späť, ale bolo mi to jedno. Nevedela som, čo robiť. Sklamal ma, ťahal za nos a ja som sa nechala. Zamilovala som sa, možno len platonicky, ale zamilovala. Prečo mi to urobil. Sám nevie, čo ku mne cíti? Je to idiot, rodený idiot!

„Nenávidím ťa, Emmett Cullen!“

Kopla som do stromu, ktorý bol najbližšie a od nervov sa zrútila na zem. Slzy mi tiekli čoraz väčším prúdom. Prečo sa všetko musí pokaziť. Prišla som o priateľov, teraz aj o Emmetta, čo mi ešte život zoberie?! Kedy sa šťastie zastaví aj pri mne? Dala som mu všetko, celú seba. Dúfala som, že ma ľúbi, preto som sa s ním milovala.

„Nenávidím aj tento prekliaty ostrov!“

Schúlila som sa do klbka.

„Noe?“ Niekto ma zobral do náručia, zdvihla som pohľad. Bol to on, ten, ktorého by som najmenej čakala.

Jeho vlasy boli zmáčané od jemného mrholenia, no zároveň boli husté a na jeho pokožku dopadalo ako tisíce roztrieštených diamantov. Cítila som jeho kroky, pretože som sa jemne pohupovala v jeho náručí. Chcela som mu povedať, nech ma neberie naspäť, no nemusela som.

„Neberiem ťa späť, rešpektujem tvoje rozhodnutie, že si odišla.“ Jeho hlas bol taký starostlivý a chápavý.

Slnko sa znova skrylo za ešte sivé mraky a mňa triaslo od zimy z jeho chladnej pokožky. Znova mi to pripomenulo Emmetta, jeho chladnú náruč spolu s ohnivou vášňou. Vedela som, že je iný, že s ním nie je niečo v poriadku, veď som s ním zdieľala jednu posteľ a slepá nie som. A takisto viem, že aj na Edwardovi niečo je, niečo tajomné. Na jeho krásnej, hranatej tvári, na tých vlasoch, čo mu povievajú na každú stranu, na svalnatých rukách, ktoré ma držali v náručí tak pevne, až som cítila aké sú napnuté.

Nie, nie a nie! Noe, si len zmätená, ubolená, sklamaná. Lenže jeho upokojujúca náruč... cítim, že sa o mňa stará, to on za mnou prišiel, je tu so mnou. Presne vtedy, keď to najviac potrebujem. Vtedy, keď mi Emmett povedal do tváre, že ma nemiluje. Pochopila by som to, vždy som chápala, keď si chlap chcel len užiť. Lenže on bol môj prvý, ten, komu som sa odovzdala, kto počul môj bolestivý ston, keď do mňa po prvýkrát vnikol, ten, pred ktorým som sa nehanbila, pomáhal mi, chápal ma, obraňoval a nakoniec sa z neho stane práve ten, ktorý mi najviac ublíži. Prečo? No tak prečo ma život takto trestá? Prídem o priateľov, odhodia ma, on ma zachráni a potom aj on odkopne? Aspoň keby to tak nebolelo, keby som k nemu necítila to, čo cítim, vtedy by to bolo lepšie. Moja intuícia mi to vravela v duchu, lenže ja som ju ignorovala. Nie len tak, pre nič za nič, oslepila ma láska a stále ma oslepuje.

„Noe, Noe,“ hovoril moje meno s takou úctou a pritom ma hladkal po tvári. Čupel predo mnou a so strachom na mňa hľadel. Za chrbtom som cítila hrboľatú stenu a pod sebou tiež.

„K-kde, č-čo sa stalo?“ trvalo, pokým som zo seba vysúkala pár slov. No nič som nechápala, veď som bola v lese, pri tom strome, potom prišiel Edward a... a... a ďalej neviem.

„Zamdlela si, bola si vyčerpaná, je ti už lepšie?“ So zamumlaním som prikývla. Chcela som si chytiť brucho, ktoré ma konečne pred pár dňami prestalo bolieť, no pod prstami som ucítila niečo teplé a huňaté.

„Myslel som si, že ti bude zima, tak som z domu zobral deku a pre istotu som ti dal aj moje tričko.“ Usmial sa úsmevom, ktorý som na ňom doteraz nevidela. No, v podstate som na ňom nevidela žiadny úsmev, iba škodoradostný smiech, ktorý k nemu nešiel, keď som na neho teraz pozerala a mala som ho s ním spojiť. Bol zvláštny, on aj jeho úsmev. Hanblivý, no s pocitom zadosťučinenia, skromný, ale zároveň sebavedomý. No hlavne... tajomný. A aj keď som si to nevedela vysvetliť a odôvodniť, práve to sa mi na ňom neskutočne páčilo. Netušila som, čo sa stalo s tým Edwardom, ktorý sa mi ukazoval už skoro tri mesiace, no nebolo mi za ním smutno.

„A tebe nie je zima?!“ zhrozila som sa, keď som si všimla, že je bez trička, hruď mal úplne nahú a keď k tomu prirátam jeho bielu pokožku, vyzeral, akoby mal o chvíľu umrieť.

„To nie,“ povedal s náznakom smiechu.

„Ale ja sa necítim dobre, keď ťa vidím polonahého a ja som tu zababušené,“ mračila som sa. Prišlo mi to sebecké a neľudské.

„Vážne mi nie je zima, čestné.“ Skoro zdvihol ruku v náznaku pravdy svojich slov.

„Ale ja na tom trvám.“ Znova som sa mračila.

„A na čom?“ zarazil sa. „Zatiaľ si nič nežiadala.“

„Tak teraz ťa žiadam, aby si si zobral túto deku.“

„Ani náhodou,“ okamžite zamietol moju požiadavku.

„Ako som povedala, trvám na tom!“ pritvrdila som. Edward si len povzdychol.

„Ak na tom trváš, dobre, ale postačí mi tričko.“

„Nie.“

„Nie?“

„Nie, pretože potom to nebude mať zmysel, deka ťa zahreje, mne postačia dve tričká.“ Zadumane ma hodnú chvíľu pozoroval.

„Môžem niečo urobiť?“ Prikývla som. Odrazu vstal, sadol si za mňa tak tesne, že som cítila ako sa ma dotýka na chrbte. V jednom momente som chcela odskočiť, no ja som celá stuhla a potom sa mu uvoľnila v náručí. Deku prehodil cez nás oboch a mimovoľne som sa k nemu pritlačila. Aj s jeho tvrdého a studeného tela sálalo teplo, také nezvyčajné, ktoré ma zohrievalo zvnútra. Netušila som, čo to mohlo byť, ale páčilo sa mi to.

„Tá konverzácia o deke bola detinská.“ Cítila som, ako sa usmial. Niekomu by prišlo na um, že sme párik, keby nás takto videl. Ja, schúlená Edwardovi v náručí, pritisnutá k jeho telu a on, držiac ma pod prsiami. „No aj tak ti ďakujem, že si mi zlepšil náladu.“ Teraz som sa usmiala ja.

„Nemáš za čo. Neoplatí sa ti trápiť sa kvôli nemu, Noe. Je to idiot kvôli viacerým veciam a sám nevie, prečo ich robí. Nevie, o čo prichádza a zároveň to zistil.“

„Nerozumiem tomu.“

„To nevadí.“ Vedela som, kedy sa netreba pýtať a brať veci tak, ako sú. Nakoniec ku mne vždy prišla odpoveď a ja som presne vedela, čo sa ako stalo.

„Prekážalo by ti, keby sme dnes prespali tu? Vidím, že som musela byť dlho mimo, keďže je už tma a ja sa späť nechcem vrátiť, no nechcem byť ani sama, ale ak chceš, pokojne sa vráť.“

„Ostanem tu s tebou, dám na teba pozor.“ Otočila som k nemu hlavu, a aj telo, a pozrela do jeho očí. Také isté ako má Emm. Nie. Edwardove sú iné. Ako zlato. O trochu svetlejšie ako Emmettove a tiež na mňa hľadia inak. Akoby niečo hľadal, chcel ma spoznať, ako keby si v duchu niečo hovoril a snažil si to utvrdiť.

„Si čarovná,“ povedal nežne. Kiežby mi niečo také povedal Emmett. Od neho som nič také zmysluplné a krásne nepočula. Niečo, čím by naplnil moju dušu radosťou. No Edward povedal len dve slová a ja som vedela, že nehovorí o mojom tele, či zručnosti. Cítila som, že Edward ma videl, videl mňa, môj úsmev, oči, vlastnosti, všetko som odhalila a stačilo iba tak málo, aby som vedela, že je úplne iný. Úplne iný ako Emmett a úplne iný, ako ten Edward, ktorý si nasadil masku a nenávidel ma.

„A ty až príliš tajomný,“ odpovedala som. Uškrnul sa, no po pár sekundách sa na jeho tvári objavil mučivý výraz.

„Ja viem, že som ti ublížil, bol som k tebe neprávom odporný, môžeš mi to odpustiť?“ V hlave sa mi vracali spomienky na veci, na ktoré som si už spomenúť nechcela. Na to, ako sa ma pokúsil udrieť, na všetky tie odporné slová, ktoré mi vravel, nadávky...

Pozrela som sa na neho, s mojím mlčaním jeho tvár stále smutnela. Pocítila som nutkanie utešiť ho, akoby som nemohla dopustiť, aby ho niečo trápilo. Položila som mu ruku na líce. Na okamih som mala pocit, že toto všetko, čo tu robím, je vopred určené, že pred pár hodinami sa nič nestalo, nebola som totálne ublížená, v tom okamihu som na všetko zabudla.

Jediný dotyk na Edwardovom líci spôsobil, že mnou prešla triaška. Pritisol si tvár na moju ruku, hlavou mi prebehlo, že sa mám odtiahnuť, že to nie je správne. Lenže to boli iba moje výčitky svedomia a hlas, ktorý mi hovoril, že len pred chvíľou som plakala kvôli Emmettovi a zvíjala sa v jeho dotykoch, lenže ja som ho ignorovala.

Zaslúžila som si predsa chvíľku pohody a šťastia, nerozmýšľala som už nad tým, či je to správne, či robím dobrú vec alebo či sa nesprávam ako pobehlica. Sama sebe som nevedela vysvetliť svoje správanie, ale teraz som sa cítila skutočne svoja a - aj keď je to možno hlúposť – milovaná.

„Znamená to, áno?“ potichu zašepkal so zatvorenými očami. Zhlboka som sa nadýchla. Vyzeral tak pokojne a krásne. Ako keby ma k nemu niečo ťahalo, stále som sa k nemu po kúskoch približovala. Až medzi nami ostalo menej ako päť centimetrov. V tej chvíli otvoril oči, tak prudko, až mi srdce poskočilo. Pozeral sa na mňa z pod dlhých mihalníc a ja som cítila, ako každou jednou sekundou umieram, umieram túžbou dotknúť sa ho nielen rukou. No aj tak som zodvihla ruku a ako v tranze mu ňou prechádzala po kontúrach tváre tak jemne, že ma šteklili vankúšiky prstov. Nakoniec som zastala, až keď sa moji ruky vplietli do jeho vlasov. Chcela som cítiť jeho pery na svojich, no neodvážila som sa priblížiť sa k nemu viac.

„Dovolíš mi, aby som ťa pobozkal?“ prehovoril bez toho, aby čo i len žmurkol.

„Teraz netúžim po ničom inom.“

V ten okamih sa jeho pery prisali na moje. Zo začiatku to boli pomalé bozky, no potom sa stali dôvernejšími a vášnivejšími. Srdce mi bežalo ako o závod a keď sa čo i len dotkol – mohla by som povedať, že som cítila motýliky v bruchu -  ale oni boli o trochu nižšie. Ruku som mu položila na hruď a druhú mu zastrčila do zadného vrecka. Jeho ruky taktiež skĺzli na môj zadok a prechádzali po ňom sem a tam. Ruky som mu presunula za okraj riflí a pomaly sa približovala ku gombíku a zipsu. Cítila som, ako stuhol.

„Si si istá?“

„Viac ako inokedy predtým,“ povedala som mierne zadychčane. Viac nepotreboval, vrhol sa na mňa dravo, vášnivo, ale opatrne, akoby sa bál, že mi niečo urobí.

Rozopla som mu gombík, on mi stiahol obidve tričká naraz a vtedy som počula, ako sa nadýchol. Znova som sa prisala na jeho pery a keď sa naše jazyky dotkli, pocítila som znova mravčenie, no znásobené. Prevrátil nás, no medzitým mi stihol dať pod chrbát tričko, bol starostlivý ešte aj v takejto chvíli. Túžobne som mu vyzliekala nohavice spolu s boxerkami. V tom momente si ma pritiahol k sebe a ja som cítila jeho vzrušenie. Chytil moje prsia do rúk, ktoré boli ešte stále zakryté saténovou podprsenkou. Veľmi rýchlo to napravil, rozopol mi ju bez najmenšieho problému. Jeho ruky na prsiach vystriedali pery. Nežne sa hral s tým výstupkom na nich. Myslela som si, že zošaliem. Týral ma, nebolo to fér, ale páčilo sa mi to, bolo to krásne týranie, ktoré by som podstupovala tisíckrát. Rukami som mu prechádzala po jeho vzrušení, pevne som ho chytila do rúk, no len pomaly som ho dráždila, aspoň takto som ho mohla týrať ja.

Na chvíľu sa však vzdialil, aby mi stiahol nohavice aj s nohavičkami, no hneď sa vrátil k tej činnosti, ktorej sa venoval pred chvíľou. Vrátil mi to, keď jeho prsty prenikli do mňa a v pomalom tempe sa vo mne pohybovali. Hrýzla som si do pery, pretože som myslela, že to už nevydržím. Nemohla som ďalej pokračovať v jeho týraní, pretože vyhrával. Nechtami som ho škrabala po chrbte, keď mi z hrdla vyšiel prvý vzdych, ktorému som sa už nemohla ubrániť. Snažila som sa mu nedať najavo, ako veľmi po ňom túžim, ako z neho šaliem. Náhle ich do mňa zaboril celé, zastonala som ešte hlasnejšie a s každým jeho prírazom hlasnejšie a ešte hlasnejšie. Jeho prsty sa odrazu stratili a cítila som, ako ich opatrne strieda jeho penis.

Trhane som zastonala. Keď sa vo mne začal pohybovať a ja som splynula s jeho telom, cítila som sa inak ako pri Emmettovi, teraz som sa prvýkrát milovala. Boli sme spojení v jednom rytme, bozkávali sme sa, stonali, užívali si sami seba, pretože teraz nikto iný neexistoval. No keď sme prišli k vrcholu, bola som šťastná. Pár sekúnd pred tým, ako som zaspala, ma pobozkal a prikryl nás dekou a ja som zavrela oči so strachom, že teraz o neho prídem a čo sa so mnou stane, keď uvidím Emmetta.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře