Sekce

Galerie

/gallery/photoshoot_1.jpg

Songfic podľa Chrobákov. Nie sú však traja ale štyria. Snáď sa bude páčiť...

song

Počkajte, tak počkajte, pán poštár,

počkajte, počkajte, pán poštár!

 

  Ach, drahá, prečo mi nepíšeš? Ako mi chýbajú tvoje listy, cez ktoré ma hladíš a bozkávaš. Nevieš si predstaviť, aké muky to sú.

 

Pán poštár, pozrite sa,

či nemáte vo svojej taške list pre mňa.

Čakal som na neho tak dlho,

pretože mal byť od dievčaťa môjho srdca.

 

  Už dávno vieš, ako ťa milujem. Teba, tvoje úhľadné písmo, vôňu, ktorá ma ovanie pri roztvorení listu. Tak prečo ma nechávaš čakať? Je to neuveriteľné. Stala si sa mojou drogou a telo mi planie bolesťou, keď od teba nemám nové správy.

 

Musí tam byť určite aspoň slovko

od mojej priateľky, ktorá je tak ďaleko.

Prosím, pán poštár, pozrite sa ešte,

či nemáte ten list, list pre mňa.

 

  Začínam byť naozaj vystrašený. Vari sa ti niečo nestalo? To by som neprežil. Rovno by som sa zabil, keby som vedel, že už nedýchaš ten istý vzduch a nehľadíš na tie isté hviezdy, ktoré nám dávajú novú nádej. Láska, prečo sa stále neozývaš?

 

Prosím, pán poštár,

pán poštár, pozrite sa,

či nemáte vo svojej taške list pre mňa.

Čakal som na neho tak dlho,

pretože má byť od môjho dievčaťa.

 

  V rádiu začala hrať skladba od Beatles. Bola to hudba... znesiteľná. Hm, niekedy som bol jeden z najväčších fanúšikov. Vďakabohu za Alice, lebo inak by som nemal vlasy ako po kopnutí od elektrického prúdu, ale ako... echm... Ringo. Moje nervy, to by bolo, keby ma strihali podľa hrnca. Z vlastných myšlienok ma vytrhol text piesne. Presne niečo také som práve prežíval, len slzy som v očiach mať nemohol...

 

Toľko dní ste ma míňal,

videl slzy v mojich očiach,

nezastavil ste sa, nerozveselil ma,

nenechali ste mi tu ani lístok ani list.

 

  Zúfalo som sa zviezol na gauč. Ako je to možné? Vždy mi predsa napísala, skoro každý deň som od nej niečo dostal. Ale čo ak k nej moje listy nedošli? A teraz si myslí, že to ja som sa jej neozval? Prehrabol som si vlasy v ešte zúfalejšom geste a bolestne zakňučal. To snáď ani nie je možné!

Ozval sa zvonček. Vyskočil som na nohy.

  „Pán poštár?“ vyhŕkol som, keď som rozrazil vstupné dvere. Začínal som pociťovať drobunkú nádej, ktorá sa mi do srdca vtierala stále a viac, no ihneď bola podupaná bolestným vedomím, že to nie je už tak dlho očakávaný človek. Bola to moja sestra s bratom.

  „Alice, Jasper,“ kývol som na nich a ustúpil sa tak, aby mohli prejsť. Oni sa posadili práve tam, kde som práve kňučal a kvílil.

  „Neboj sa, je v poriadku,“ povzbudivo sa na mňa usmiala Alice.

  „Prišli ste ma utešovať?“ Krátko som sa zasmial. Už aj svojej rodine leziem krkom – a to s nimi ani nebývam.

 

Čo to so mnou len robíš, moja drahá Bell?

 

  Len zavrtela hlavou.

  „Nie utešovať, ale povzbudiť. Má sa dobre, aj tvoje listy dostala, nemusíš sa báť,“ stisla mi rameno pred tým, než si vzala svojich pár harabúrd (Jazza) a vyšla do dažďa. Ani som si neuvedomil, že leje ako z krhly. Netrpezlivo som sa rozhliadol po izbe. Tak takto by to nešlo.

  Sadol som za stôl, schytil pero a papier a písal:

 

Moja milovaná,

 

už dlho o tebe nemám žiadne správy.

Dúfam, že si v poriadku a nič sa ti nestalo.

Prosím, nenič ma a ozvi sa mi.

 

S nekonečnou láskou a tisícimi bozkami

 

Tvoj Edward

 

Papier som dvakrát prehol na polovicu a zložil ho do obálky. Pre mňa za mňa, nech nastane aj potopa, ale ja ten list odošlem! Spod matraca na sedačke som vylovil poskladanú fotografiu. Vystrel som ju a pritisol svoje pery na ústa dievčaťa. Moja krásna Bell... Na tej fotke mala neuveriteľne sladký úsmev.

  „O chvíľu som späť,“ zamumlal som k nej a položil obrázok na konferenčný stolík v obývačke. Hodil som na seba tenšiu nepremokavú bundu a vybehol do dažďa. Nebolo vidno ani na meter, no ja som ani na sekundu nezaváhal.

 

Ešte raz sa pozrite, ešte raz kvôli mne,

pán poštár,

doručte mi list, čím skôr, tým lepšie!

 

 Domov som sa vracal v trošku lepšej nálade. Stále som si síce nevidel ani na nos, ale dobrý pocit ma hrial pri srdci. Dostal som aspoň vedomie, že sa snažím, že sa pokúšam s Bells naďalej skontaktovať.

  Už som vystupoval schodíky na verandu, keď som sa zarazil. Na kufri pred dverami sedelo na kosť premočené dievča a triaslo sa.

  „Si v poriadku?“ spýtal som sa opatrne. Akoby si ma až teraz všimla, zdvihla hlavu a zadívala sa na mňa čokoládovými očami. „Bella?“ vydýchol som prekvapene. Ona sa usmiala.

  „Ahoj, Edward, konečne som ťa našla,“ vydýchla a aj napriek zime mi skočila do náruče.

  „Moja Bell,“ šepol som jej do premočených vlasov a pritisol si ju ešte bližšie k sebe. Teraz je už všetko tak, ako má byť...

 

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

krista81

3)  krista81 (15.03.2011 00:46)

moc krásný

2)  Tery (14.03.2011 21:04)

Páni to bylo tak dokonalé... pořád jsem dělala Áaaaach skvělé moc a moc se mi to líbilo

Alda

1)  Alda (14.03.2011 19:01)

To bylo tak krásný, překrásný až nádherný. eMusko, ty podle mě jsi ta nejlepší spisovatelka na tomto webu. Prostě píšeš jemně, krásně, úchvatně, zamilovaně, líbezně a DOKONALE :) :) :) . Děkuju moc !!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek