Sekce

Galerie

/gallery/A7MODA-1744875.jpg

Možnosť ísť ďalej...

Nemal som v úmysle ju sledovať. Naozaj nemal. Vlastne ani neviem ako sa to stalo. Akoby mi celý ten čas, čo som ju nasledoval do lesa proste vypadol. Vtedy som mal okno. Omámený jej vôňou a zhypnotizovaný chôdzou. Nebolo by to po prvý krát. Proste som si zrazu uvedomil, že tam stojím, ukrytí medzi stromami a pozorujem nový zmysel mojej existencie. Vlastne som sa ani nesnažil zistiť, prečo som ju sledoval. Viac menej mi to bolo jasné. A ešte väčšej časti mňa, to bolo jedno. Hlavne keď som mohol pozorovať, čo robí, ako sa tvári, ako sa chová. Hlavne, že som mohol byť v jej blízkosti. Aj keď ona o tom nevedela. Mne to stačilo.

Bella otočila stranu a na chvíľu sa nadívala do učebnice. Presne na desať sekúnd a tri stotiny. Potom svoj pohľad zabodla zase do zošita a venovala mu plnú pozornosť. Ruka jej divoko behala po papieri a zapisovala príklady. Tou ceruzkou. Pripadalo mi to neuveriteľné. Stále. Skrátka som sa nedokázal zbaviť toho pocitu, čo sa vo mne prebudil, keď som videl, že vec ktorú som jej dal, si aj nechala. Šťastie. Bolo to šťastie. Čisté a neriedené a práve to na tom bolo to nezvyčajné. Nenormálne. Už som skoro aj zabudol, aký je to vlastne pocit. Mal som desať rokov na to, aby som zabudol. A ja som zabudol. Všetko kladné zmizlo a bolo zabudnuté už po prvom roku. To zlé to všeko prebilo. Neveril som, že sa ešte niekedy budem cítiť dobre. Že, aj keď len na chvíľu, dokážem vypnúť bolesť z najväčšej straty vo svojom živote. Bol som presvedčený, že to nejde. A mýlil sa. Ono sa to totiž dialo, nech to bolo akokoľvek neuveriteľné, naozaj sa to stalo. A deje. Niekoľko dní stále dokola.

Bella sa znovu zavrtela a ceruzkou zamyslene poklepala po papieri. Bol to síce len nepatrný, skoro nepodstatný pohyb ale môj zrak mi to umožnil vidieť niekoľko krát jasnejšie, dokonalejšie. Ešte kúzelnejšie.

Vydýchol som a po kmeni, o ktorý som bol doteraz opretý sa zosunu na zem. Hlavu som si oprel o strom a stále ju pozoroval. Nechcel som prísť ani o sekundu. Každá bola vzácna.

Asi som sa neposadil tak potichu ako som plánoval. Respektíve neplánoval. Stalo sa to samo.

Bella zdvihla hlavu od kníh a pozrela sa smerom kde som bol. Lenže ma vidieť nemohla. Ja ju áno. Dokázal som sa jej pozrieť presne do očí a vidieť každý detail. Bolo to hádam druhý krát v živote čo som bol za svoje upírstvo rád. Nebyť neho, nevidel som ju lepšie ako hocikto iný.

Zamračila sa a snažila sa nájsť zdroj toho tichého zvuku. Oči jej behali po najbližších stromoch a ja som to len sledoval. To kúzlo z nich nezmizlo. Neprekvapilo ma to. Vedel som, že to nejde.

Bella potriasla hlavou, akoby nad sebou samou a začala sa sústrediť na učenie. Zrejme usúdila, že sa jej to len zdalo. A tak to bolo najlepšie. Kto vie čo by spravila keby vedela, že ju sledujem.

Musel som sa naozaj veľmi premáhať aby som sa nepostavil a nešiel za ňou. Bez plánu, bez vysvetlenia. Pravdepodobne by som ani nebol schopný nejaké vymyslieť. Namiesto toho som ale zostal sedieť, aj keď každá bunka môjho tela kričala, že to nie je správne. Z niektorého hľadiska určite nie. Vedel som to. Bol som si istý. Lenže aj v tejto chvíli zvíťazila morálka a snaha uchrániť ju pred týmto všetkým. Predo mnou.

Nechcel som sa tým zaoberať. Sám seba som pristihol, že to odďaľujem aby som na to nemusel myslieť. Na to, čo je najlepšie. Pre Bella.

Tento krát som to bol ja, kto sa zavrtel a snažil sa myšlienky dostať z hlavy. Nie, na toto nebudem myslieť. Nie tu. Nie teraz. Radšej som sa znovu zameral na to, čo mi prišlo zmysluplnejšie. Bella. A zase sa čudoval nad tým, ako som sa sem vlastne dostal.

Sedel som v kresle a na kolenách mal rozprestretú knihu. Presne v strede, už aspoň hodinu. Lenže som si nejako nespomínal, kedy som vôbec čítať začal. Čo. A či vôbec. Na písmená som síce pozeral ale vôbec ich nevnímal. Nedávali mi nejaký zmysel. Hlavnú zásluhu na tom malo to, že moje myšlienky boli niekde úplne inde a zároveň nikde. Nemyslel som, proste len sedel a pozeral. Proste len bol.

Keby som bol človek, také prudké otvorenie dverí by ma na smrť vystrašilo. U upíra to spôsobilo maximálne tak prekvapenie. Mne aj tak trvalo ešte asi jeden a pol sekundy kým som zdvihol hlavu a pozrel sa na dotyčného.

„Lov. Hneď. Teraz.“ Prikázala Esme dôrazne a nevyzeralo to, že by čakala na odpoveď. Len ma dôrazne sledovala.

„Nie som smädný,“ odpovedal som prakticky zo zvyku. Význam slov ma nijako zvlášť netrápil.

„To, že to necítiš ešte neznamená, že nie si,“ hádala sa.

„Vážne, Esme...“

„Edward, musíš piť. Ako dlho si bez krvi? Týždeň minimálne.“

„A čo včerajšok?“

„Dobre vieš, že by sme ti nič nedali, pokiaľ by sme to mysleli, že to neudržíš.“ Tu sa jej tvár skrivila starosťami. Nemal so inú možnosť ako súhlasiť. Veľa som si toho nepamätal.

Chvíľu bolo ticho. Ja som nič nehovoril a aj Esme mlčala. Bol som si ale prakticky istý, že z iného dôvodu ako ja. Mne sa proste nechcelo hovoriť.

„Edward, prosím,“ zatvárila sa nešťastne a sadla si ku mne. Knihu som pravdepodobne podvedome odložil už niekedy v polovici nášho dialógu. Esme ma chytila za ruku a pozrela sa mi do očí presne tak ako to robia matky, „nerob si to ešte ťažšie ako už máš. Povedala by som, že viem ako sa cítiť ale v skutočnosti neviem. A nikto ťa nechce do ničoho tlačiť, ver mi, ale... proste sa nemôžeme pozerať na to ako sa ničíš.“ Bol som si istý, že keby mohla, plakala by.

„Nerobím to úmyselne.“

„Ja viem. Ale aspoň sa pokús... skús to.“ Uzavrela to a smutne sa usmiala. Jej oči ma doslova prosili. A ja som sa zmohol len na prikývnutie. Čo iné som mal povedať? Že to nejde? Že proste už nie je nádej aby som sa z toho aspoň z polovice dostal? Že neverím? Nie. To by sa zrútila. A to som nechcem. Práve preto som pred deväť a pol rokmi odišiel. Aby som im svojim mizerným životom neničil ten ich. Môžem to skúsiť znovu.

Esme ma ešte chvíľu pozorovala. Potom sa postavila a s tichým povzbudeným vpísaným vo tvári odišla.

Donútil som sa postaviť. Donútil som sa obuť. Donútil som sa vyskočiť z okna. Bežať. Jediné, čo išlo samo bolo uvidieť Bellu a ísť za ňou. Úplne jednoducho. S radosťou.

Zhlboka som sa nadýchol a rukami sa zaprel o zem. Nerozmýšľal som nad tým, čo robím. Bolo to takmer inštinktívne. Nedalo sa brániť. Len som urobil to, čo bolo správne. Podvedome som to cítil.

Všetko bolo v hmle. Neviditeľná a predsa tak príjemná sila ma ťahala dopredu. Rovno k zdroju toho všetkého.

Potichu som vystúpil spoza stromov. Nenarobil som žiadny hluk. A Bella si ma tiež nevšimla. Stále tam sedela a plne sa sústredila na text.

Zhlboka som sa nadýchol...

„Ahoj.“ Síce som to povedal dosť potichu aj tak ale nadskočila a srdce jej neuveriteľne zrýchlilo. Okamžite otočila hlavu mojim smerom, „neruším?“ Usmial som sa. Zase to tu bolo. Všetko zmizlo, všetka bolesť, všetky problémy. Proste bola preč, celá tá... prázdnota, bola preč.

„Nie, vôbec nie. Len si ma... vyľakal.“ Viditeľne sa jej uľavilo keď zistila kto ju oslovil. Aj tak ale stále nervózne zbierala zošity, čo sa jej podarilo rozsypať.

„Prepáč, nechcel som.“

„Ja viem, to nič.“ Tiež sa placho usmiala a malú kopu papierov založila do knihy. Sledoval som to. Možno preto mi nemohlo ujsť ako sa zarazila keď si uvedomila, akú drží ceruzku. Úsmev sa mi ešte rozšíril.

„Môžem si prisadnúť?“ opýtal som sa a ukázal na miesto vedľa. Bella vyzerala nervózne.

„Samozrejme.“ Vyšvihol som na vedľa nej, v dostatočnej vzdialenosti na to, aby som jej nenarúšal osobný priestor. Bella na mňa stočila pohľad ale očervenela hneď keď videla, že som urobil to isté.

„Takže... ty sa učíš v sobotu?“ Chcel som sa o nej dozvedieť, čo najviac. Práve preto som nevedel kde začať. Slabo sa zasmiala, čo mi rozochvela celé telo. V tom pozitívnom slova zmysle.

„Divné, že? Ale proste si to nechcem nechápať na zajtra. Viem, že by sa mi nechcelo a ešte k tomu... tu sa veľmi dobre rozmýšľa,“ vysvetlila a poobzerala sa okolo seba. Z jej pohľadu bolo poznať, že má rada les. Minimálne na to rozmýšľanie.

„Tak s tým súhlasím.“

„Nie každý deň sa stáva, že neprší. Treba to využiť.“ Zreteľne som videl ako sa jej pri myšlienke na dážď nakrčilo čelo. To vo mne vyvolalo ešte väčšiu zvedavosť.

„Nemáš rada dážď?“

„Ani nie. Alebo skôr... mokro. Blato,“ vysvetlila.

„A aj tak si stále tu,“ konštatoval som. Naozaj ma zaujímalo prečo. Bella sa na mňa otočila a teraz už pokojne mi trochu zamyslene pozrela do očí.

„Zvykla som si. Až na to, že tu prší tristošesťdesiat dní v roku, je to tu fajn. Aj keď trošku... zelené.“

„Zelené?“ zopakoval som a úprimne sa rozosmial. Pretože ma to pobavilo. Pretože mi to neprišlo len ako prázdne slovo. Pretože Bella mi neprišla len ako ktorákoľvek iná osoba.

Tiež sa zasmiala.

„Presne tak. Všade sú len stromy a tráva a ďalšie stromy a mraky. Proste také zelené.“ Pokrčila plecami a uvoľnene sa pozrela do strany.

„Kúzelné.“ Doplnil som. Stočila ku mne pohľad a zasekla sa mi v očiach. Chvíľu sme tam len sedeli. A pozerali. Mohli to byť dve sekundy. Mne sa ale natiahli na celé minúty.

Bella dezorientovane zažmurkala a trochu sa začervenala. Oči si znovu zabodla na topánky.

„To tiež,“ súhlasila. Zavládlo ticho. Príjemné ticho. Ja som ale nemal  úmysle mlčať.

„Ako si sa sem vlastne dostala? Chcem povedať, žiješ tu od malička alebo...?“

„Asi rok. Prišla som za otcom. Mama sa znovu vydala a tak som si povedala, že skúsim niečo nové. Potom sa mi už ale nechcelo odísť.“

„Prečo?“

„Mám tu kamarátov, školu. To podnebie mi síce úplne nevyhovuje ale stojí to za to.“

„A kde si žila pred tým?“

„Pheonix.“

„Phoenix. Tak to je poriadna zmena,“ povedal som prekvapene. Neviem prečo, ale nikdy by som si nemyslel, že by žila v takej teplej oblasti. Proste sa mi hodila sem. Medzi stromy. Ako lesná víla.

„Áno. Zo začiatku to bolo vážne... ťažké.“

„To verím.“ Hovoril som si to viac menej sám pre seba. V tej poslednej vete som sa tak nejako videl. Pravda. Bolo to ťažké. Je to ťažké. Ale teraz, aj keď som na to myslel, na celých desať rokov, nedokázal som cítiť takú bolesť. Nejaká tam bola ale rozhodne menšia ako inokedy. Ako keby to všetko bola len spomienka. Stará, prachom zapadnutá spomienka. Bella z toho pomaly robila minulosť. Nie prítomnosť a budúcnosť. Len minulosť.

Bella sa na ma s viditeľným záujmom otočila.

„A ty? Ako sa s tým... vyrovnávaš?“

„Čože?“

„Ako sa z toho všetkého spamätávaš?“

„Z čoho?“ nechápal som o čom hovorí. Zamračil som sa a naozaj sa snažil dať si dve a dve dohromady. Neúspešne.

„No, s tou adopciu,“ povedala potichu. Ako keby sa bála ako zareagujem. Tento krát mi to došlo skoro okamžite. A zmieril som sa s tým, že budem musieť zase klamať. Pre dobro všetkých.

„Tiež to bolo... zložité,“ vydýchol som, „ale Cullenonci sú úžasný. Vážim si, čo pre mňa urobili.“ Hovoriť o sebe ako o niekom, kto nie je členom rodinu už niekoľko rokov je naozaj čudné. Každopádne, to čo som povedal bola pravda.

„A čo tvoji biologický rodičia?“

„Vadilo by ti... vadilo by ti, keby som neodpovedal? Nechcem o tom hovoriť.“ Nevedel som o tom hovoriť. Pretože som nevedel čo. Matne som si spomínal, že mi Carlisle celý tento vymyslený príbeh pre verejnosť hovoril. Aký ale bol som si nedokázal vybaviť.

Bella si zrejme až teraz plne uvedomila na čo sa pýta a trochu zahanbene sklopila pohľad.

„Jasné, prepáč. Nemala som to vyťahovať.“

„Nie, to nie, ja len, že... raz ti to poviem. Sľubujem.“ Znovu sa na mňa pozrela. A usmiala sa. A som bola v siedmom nebi.

„Dobre.“ Jeden z najkrajších okamžikov v mojom živote. Určite.

Belle práve vtedy zazvonil telefón, čím sa totálne pokazilo kúzlo okamžiku. Presne ako vždy. Rýchlo ho vytiahla z vrecka a pozrela na display.

„To je Charlie, teda, otec. Musím ísť domov.“ Zoskočila z kmeňa a ja som urobil to isté. Sledoval som ako si balí zošity do tašky položenej vedľa.

„Prepáč, že som ťa zdržal od učenia,“ ospravedlnil som sa a ukázal na učebnicu. Bella ku mne zdvihla hlavu.

„Nie, to je v pohode. Aj tak som to už mala hotové.“ Usmiala sa a aj s batohom na chrbte sa narovnala, „tak teda ahoj.“ Rozlúčila sa a otočila na odchod.

„Ahoj.“ Sledoval som ako odchádza a cítil, že niečo musím urobiť. Čokoľvek. Bolo to silnejšie ako hocičo za posledné dni.

„Bella!“ vykríkol som skôr ako som sa mohol zastaviť a až potom mi došlo, čo robím. Ibaže ja som to nemohol nechať tak. Nechcel som, „zajtra. Máš čas?“

Vyzerala prekvapene. To bola presne tá chvíľa, keď so mnou lomcoval strach z jej odpovedi. Pretože mi na nej záležalo. Na tom jedinom slove mi záležalo viac ako hocičom inom za posledné dni. Roky. Až teraz som cítil skutočná záujem.

Usmiala sa.

„Mám.“ Cítil som ako všetko vo mne vybuchlo. Explodovalo a von sa vyliala radosť. Veľmi veľa radosti.

„Super,“ vydýchol som s úsmevom. Nešlo tomu zabrániť, „tak to sa uvidíme.“ Úsmev mi oplatila a s posledným pohľadom vyšla z lesa.

Ja som tam zostal stáť. Nehýbal sa, nedýchal. Nepotreboval som to. Práve teraz, v tomto momente som mal všetko. Ani to nešlo opísať. Nesnažil som sa. Iba si užíval ten pocit, ktorý bol taký nový. Úžasný. Voľakedy dávno zažitý ale zabudnutý. Len spomienka.

Stačila jedna otázka. Jedna odpoveď. A ja som po dlhej dobe zase cítil, že svoj život môžem posunúť dopredu.


 

Ospravedľňujem sa za dlhú pauzu (ďalšiu), ale v škole mám toho veľa a ešte k tomu problémy s počítačom, takže nemám veľa času na písanie. Budem sa snažiť pridávať čo najskôr, ale nič nesľubujem. Ďakujem za trpezlivosť :)

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

8)  marcela (16.06.2013 17:04)

Pilly

7)  Pilly (09.02.2013 21:57)

GCullen, ďakujem tvoj komentár ma naozaj veľmi potešil. Som rada, že sa poviedka páči

6)  GCullen (08.02.2013 21:07)

Neskutočne ma potešilo, keď som objavila ďalšiu kapču tejto skvelej poviedky. Som rada, že budeš pokračovať. Toto je jedna z mála poviedok, ktoré tu čítam a asi prvá, ktorú vôbec na tejto stránke komentujem.
Už som sa chcela sťažovať, že sa mi objavujú abstinenčné príznaky, no ty si ma zachránila.
Dúfam, že na ďalšiu kapitolu nebudeme musieť čakať tak dlho ako na túto. Chápem, že máš toho veľa. To pochopí každý, kto píše.
Milujem túto poviedku.

Pilly

5)  Pilly (06.02.2013 13:05)

Ďakujem vám, naozaj veľmi Seb, neboj sa, toto dopíšem aj keby to malo trvať roky (čo dúfam, že nebude) :D

4)  Seb (06.02.2013 09:37)

Jsem ráda za další nádhernou kapitolu, vyplatilo se čekat. Hlavně, že to pokračuje, měla jsem obavy, že už pokračování nebude.

Jalle

3)  Jalle (05.02.2013 20:22)

nemusíš sa ospravedlňovať za to, že nemáš, čas veď je to tvoja poviedka a my si vieme počkať
nová kapitola ma veľmi potešila
ich rozhovor
teším na ďalšiu

eMuska

2)  eMuska (05.02.2013 19:36)

uhh, tak tu mi dnes niekto spravil radosť! teším sa na pokráčko!

NeliQ

1)  NeliQ (05.02.2013 19:09)

bože, na túto kapitolu som neskutočne dlho čakala. Som rada, že sa Edward aspon trošku spamätáv, a že mu v tom pomáha Bellina prítomnosť. Kúzelné...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek