Sekce

Galerie

/gallery/okuliare.jpg

Keďže sa mi dnes neoplatilo sledovať zápas, rozhodla som sa stráviť svoj čas trochu užitočnejšie. Aj keď je možné, že je to totálne beznádejný prípad...

Limonádka!

„Hej, Angie, však máš dnes čas,“ zafňukala som do telefónu a oprela sa čelom o chladnú sklenenú tabuľku. Zízanie z okna ma v poslednom čase pomerne bavilo. Bola to len o chlp menšia nuda ako sledovanie baseballu s otcom alebo povzbudzovanie prasklín omietky v stene, aby sa zväčšili. Jedna síce mala tvar ako slávna Šesťdesiatšestka, ale aj tak som nemala náladu povzbudzovať ju na ceste do pomyselnej Európy tvorenej z mokrého fľaku. Koľkokrát som už Charliemu hovorila, aby nechal zatekajúcu strechu opraviť? Najprv sa objavil taký pokus akože „volajte ma pánom domu“, ale po tom, čo si zlomil kostičku v zápästí pri páde rebríka som sa všetkej nádeje vzdala. Toľko k môjmu životu v zdraviu nezávadnom prostredí.
„Prepáč, Bella, ale je mi strašne zle. Nejdem ani do školy, určite sa dnes žiadna dámska jazda nekoná,“ odvetila Angela a ja som sa snažila jej žrať, že je fakt chorá.
„Asi to bude nejaká viróza, aj Ben sa mi zdal posledne nejaký pobledlý,“ odvrkla som už trochu rozladene.
„Hm, určite by si za mnou nemala chodiť, aby si sa náhodou nenakazila.“
Blá, blá, blá.
„Jasne... Tak ti prajem skoré uzdravenie.“
„Vďaka.“
Zrušila som hovor a mobil hodila na posteľ. Bolo to totálne v hajzli. Už to boli pomaly tri týždne, čo sme s Angelou zašli do miestneho bistra na hambáč s hranolkami. Vlastne – bolo mi úplne ukradnuté, či sme v bistre, v škole alebo v nejakej hlúpej záhradke. Stačilo, že som mohla beztrestne pozorovať jeho. Môj zelenooký chlapček, ako som ho niekedy v mysli nazývala, pre iných známy ako Edward Masen. U Barneyho pracoval od minulého leta. Aj ja som tam chodila od minulého leta. Bola som doňho zamilovaná... no, oficiálne od minulého leta. A on si ma všímal... oficiálne ešte nie, ale rozhodne som to hodlala zmeniť. Angela mi v tom mala usilovne pomáhať. Totižto – cítila by som sa maximálne trápne, ak by som si len tak napochodovala k Barneymu, objednala si nejakú buchtu s mäsom a zízala na obsluhu. Ale keď sa Angie posadila v dobrom uhle a trochu sa skrčila, ponad jej plece som mala dokonalý výhľad a nikomu ani nenapadlo podozrievať ma zo špehovania.
Lenže teraz? Samozrejme, pokojne som mohla pozvať na večeru otca. Avšak to by som si spravila ešte väčšiu hanbu, ako keby som sa Chlapčekovi priznala v školskom rozhlase, ako oňho stojím.
Hodila som sa k mobilu a pokúšala sa na chvíľu zadržať dych v perinách. Všimol by si, že nie som v škole, ak by som sa teraz náhodou zadusila?

Celý deň bol na nič. Ráno pršalo a Chevy nenaštartoval. Musela som utekať, aby som stihla začiatok prvej hodiny. Proste ráno skazené na totálku a celé sa to so mnou ťahalo až do obeda. Tam sa to pre istotu pokašľalo ešte viac. Samozrejme, že vyučovanie som presnila, bájila som si výlety so Zelenookým a spoločné čítanie v tráve a podobné drísty, ktoré mohla vymyslieť fakt len moja makovica. A potom prišla obedná prestávka. Považovala som ju za moment spásy dnešného dňa, aspoň jediná svetlá chvíľka, keď uvidím Edwarda a najem sa, čo je neuveriteľne lahodná kombinácia. Vystála som si rad a snažila sa desne nenápadne zistiť, kde sedí. Ako vždy sa rozvaľoval na stoličke pri stole jeho partie. Úžasné na ňom bolo asi všetko. Od sklonu šije až po končeky prstov, čo drobili nejaké jedlo. Stavím sa, že aj jeho päty sú dokonalé.
Vmanévrovať sa s táckou k miestu s dobrým výhľadom bol nadľudský výkon. Zaiste si to uvedomila aj Jessica Stanleyová a tie husi, kravy a sprosté hlupane. Teda iba jedna hus, krava a sprostá hlupaňa, len viackrát zmienená. Ja. Jessica mi jednoducho stála v ceste a ja som si ju nevšimla. Za to po tej scéne, čo spravila, si ma zaručene všimol Môj zelenooký chlapček.
Rozhodne to bolo v hajzli. Bola som hladná, červená a keď som sa snažila z jedálne čo najrýchlejšie zdrhnúť, ešte som sa aj šmykla na vlastnej polievke. Bombastické. Zvyšok prestávky som prerevala na záchodoch v totálne patetickej a zlomovej chvíli svojho života, keď som ľutovala samu seba, takú hus, kravu a sprostú hlupaňu. Povedala som si, že celé to moje snenie nikam nevedie a na toho Chlapčeka by som mala čo najskôr zabudnúť.
Keď som sa trochu upokojila, umyla som si tvár a vošla do učebne biológie. Ako prvé som začala myslieť zas na neho – nepoučiteľná idiotka. Prebrali ma až posmešné hlasy. Už sa stihlo po celej škole rozniesť (tak ako môj obed na podrážkach spolužiakov), že som trochu dosť okvackala Jessicu Stanleyovú a tá proti mne zburcovala rýchle komando futbalového tímu, ktoré si ma určo počká niekde za rohom. Oprela som si hlavu do dlane a prilepila svoje oči na tabuľu. Budem sa tváriť, že ich ignorujem a akože sa sústrediť na hodinu. To bol dobrý plán.
...A možno by bol aj vyšiel, nebyť ryšavej štice, čo sedela o dve lavice predo mnou. Dokonalý sklon všetkého ma absolútne rozptyľoval. Začínala som byť naozaj zúfalá. Ak mi s týmto nepomôže Angela, tak na sto percent som beznádejný prípad.
Zazvonilo a ja som akože nenápadne vyrazila z učebne. Ak by som vo dverách nezrazila Erica, určite by som slávila väčší úspech.
Bolo to jasné. Musím za Angelou. Keďže Chevy stávkoval, dopravila som sa pešo až do potravín a kúpila jej balenie perníkových srdiečok, aby som nechodila naprázdno, keď niečo chcem.
Moja zachádzka do obchodu bola ale aj tak zbytočná, lebo síce som neprišla naprázdno, ale rozhodne som tak odišla. Nikto nebol doma. Zvonila som aj klopala, ale slečna chorá je určite nedoslýchavá.
Ako veľmi, to som sa ešte mala dozvedieť. Stretla som ju pri parku s Benom ruka v ruke, toľko k jej desivej viróze. Nevidela ma. Mala šťastie, že zahli za roh skôr, ako sa mne zachcelo utekať. Veď ja jej ešte vytmavím, ako sa má a nemá zavádzať najlepšia kamoška!
Zošuchla som sa na lavičku a trhnutím rozbalila škatuľku srdiečkových perníkov. Som beznádejný prípad. A aby som to potvrdila, začala som sa napchávať. Keďže som nemala obed, od hladu som ani poriadne nevidela a pár kúskov mi prišlo naozaj vhod.
„Smiem si prisadnúť?“ ozvalo sa mi za chrbtom.
„Hafne,“ odvetila som s plnými ústami. Podarilo sa mi dokonca vyprsknúť aj pár omrviniek, bola som jednoducho skvelá. Ak som už niekedy povedala, že je všetko v hajzli, rozhodne to nebola pravda. Tento stav nastal až teraz. Vedľa mňa sedel môj objav a pobavene ma sledoval, až kým som ja – opäť celá červená – neprehltla to lepivé sústo.
„Môžeš sa ponúknuť,“ povedala som, keď som si konečne uvoľnila pusu a pevne verila, že nie som celá od čokolády.
„Ďakujem,“ povedal Edward a jeden perníček si vzal. Decentne si z neho ohryzol a kým prežúval, hľadel do diaľky.
„Dnes na obede si teda parádne zahviezdila,“ povedal a znovu si odhryzol. Prečo som iba ja taká negustiózna? Neuveriteľné...
„Ehm... ty si si všimol?“ pípla som neprirodzene vysokým hlasom.
„Myslím, že kto si ťa nevšimol, najviac do piatich minúť aj tak o všetkom vedel.“
Zamračila som sa.
„Som trochu beznádejný prípad,“ priznala som znovu celá červená.
„Beznádejné prípady sú spravidla celkom zábavné,“ prehodil Chlapček a prekrížil si nohy v členkoch.
„Tak to si potom ani nevieš predstaviť, aká som v súkromí zábavná osoba,“ povedala som trochu mimo. Znovu som sa zasnila. Už sa ani neobťažujem napomínať.
„O chvíľu mi začína šichta, ale inak by som to veľmi rád zistil.“
Z jeho úsmevu som šla teda parádne do kolien.
„Tak niekedy sa uvidíme,“ zahabkala som. Čakala som niečo ako „Jasné, keď ma po smrti spopolnia, určite si nájdem čas, aby som sa s tebou pobavil, Bella Swanová.“, aj keď myslím, že moje meno by určite nevedel.
„Čo tak v sobotu?“ navrhol.
„Sobota je fajn,“ vydýchla som zarazene. Žmurkol na mňa. On – na – mňa – dohája – žmurkol!
„Ja viem, že je fajn, preto dúfam, že máš čas,“ zaškeril sa a vstal. Pri tom pohybe si vzal ešte jedno perníkové srdiečko. Napadlo mi, že by som mu celú tú škatuľku vtrepala do rúk, akože na rozlúčku, alebo tak, ale nakoniec som si to rozmyslela. Aspoň trochu dôstojnosti by sa k prvému rozhovoru patrilo prihodiť.
„Do soboty, Bella Swanová.“
V tom momente sa mi sánka prepadla hádam až k zemskému jadru.
„Do soboty, Môj ch- Edward!“

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

8)  Seb (12.05.2013 17:18)

Taky se mi to moc líbilo.

Bye

7)  Bye (11.05.2013 21:24)

"Dokonalý sklon všetkého"
Jáj, toto byla parádní jednohubka na fajn sobotu
Budu tě muset přestat zanedbávat!

ambra

6)  ambra (11.05.2013 20:21)

Já se strašně moc těším na tvou první knížku...;) Oprava: STRAŠNĚ MOC!!!

SestraTwilly

5)  SestraTwilly (10.05.2013 12:56)

Ano,pridávam sa k Hanetke. Chceme celú bonboniéru!!!

Hanetka

4)  Hanetka (10.05.2013 12:09)

eMuško, zlato, tahle tvoje povídečka má jen jednu jedinou chybičku - je to jednorázovka... Holka, seber síly a napiš konečně něco kapitolového, to bys mi (a myslím, že i ostatním), udělala náramnou radost. Tohle bylo jak báječný čokoládový bonbón... ale já mám chuť na celou bonboniéru!

SestraTwilly

3)  SestraTwilly (10.05.2013 08:35)

A čo sa hokeja týka,o nič si neprišla a nám si
aspoň urobila radosť.

SestraTwilly

2)  SestraTwilly (10.05.2013 08:24)

Konečne ďalšia poviedka od teba!
Veľmi dobre vieš opísať myslenie a pocity teenagerov
Paráda Emuška,výborné ako vždy.

1)  martisek (10.05.2013 00:44)

Bezkonkurenční! Hrozně mi chyběly tvoje povídky. Je to stejně jako vždy naprosto dechberoucí a úžasný.
Skoro se stydím říct, že je to jako příběh o mně, ehm...
Krásné!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek