Next chance? Yes, please! 1. kapitola

Sekce

Galerie

Breaking Dawn, Part I.
Breaking Dawn, Part II.
Eclipse

Non-twilight tvorba

Nenechte si ujít!

Sponzoři

Naše ikonka

Přidejte se k nám!

Affiliates

Návštěvnost

29.08.2010 [17:00], Hope, ze série Next Chance? Yes, please! , komentováno 7×, zobrazeno 1996×

http://www.stmivani.eu/gallery/nextchynceee.jpg

Melinda je úplne obyčajné dievča. Vlastne to si o sebe myslí len ona. V jeden deň, presnejšie na Vianoce, k ním zavítal jej strýko - upír. Vyvraždil jej celú rodinu. Carlisle ju vtedy však zachránil. Inak to nebude ani teraz. Rozhodne sa, že zostane v ich rodine. Čo sa jej však prihodí? :) Prajem vám príjemné čítanie. Vaša Hope :)

Zo všetkých strán bolo počuť len smiech. Diabolský smiech niekoho, koho som nikdy nevidela. Začala som utekať, no neviem kam. Všade dookola boli stromy, takže so nevedela, kam bežím. Zdalo sa mi, že to ide priamo za mnou. Nechcela som sa otočiť. Čo ak by ma v tom momente chytilo?

Zrazu som zle stúpila na nejaký prekliaty kameň, ktorý mi stál v ceste. Pocítila som ukrutnú bolesť v členku. Rukami som sa nemala čoho zachytiť, a tak som padla na zem – na ďalšie kamene. Hlavou som prudko narazila dozadu do kameňov.

„Au!“

„Melinda? Melinda, počuješ ma?“ spýtal sa ma známy hlas. Doktor Cullen. Povzdychla som si, zas som skončila v nemocnici. Do kelu! Čo na mňa povie pani Simonsová, keď sa nevrátim do práce načas? Čo bude s mojim domom, ktorý som zabudla zamknúť? Myslím si, že som aj nechala vchodové dvere otvorené... Sakra!

„Mell?“ znova sa ma spýtal. Všetko ma bolelo, nemohla som sa poriadne ani pohnúť. Pomaly som pootvorila oči. Musím som si zvyknúť na to svetlo, ktoré tu je. Biela farba nemocnice, ach. Na to by som si už pomaly mohla aj zvyknúť, keď tu som každý týždeň.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa.

Na nič si nepamätá, mohol som to tušiť,“ pošepkal si to len pre seba, alebo ešte niekto je. Chcela som sa posadiť, no zas som pocítila tú bolesť v hlave. „Melinda, prosím, teraz lež. Postaráme sa o teba. Vieme, že nemáš nikoho, kto by ti poskytol pomoc... ak by si potrebovala. Pravdepodobne máš vytknutý členok a otras mozgu,“ oznámil mi s ľútosťou v hlase. Zatvorila som oči a začala si spomínať na tú noc, keď som stratila úplne celú rodinu.

Zišli sme sa celá rodina, veď boli Vianoce. Vždy ich slávime u nás, keďže máme dosť veľký dom. Prišla k nám rodina z Anglicka, tak tu bolo veselo. Domom sa každú chvíľu ozýval smiech a vrava. Vtedy som mala trinásť rokov.

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Matka sa vybrala, že ide otvoriť. Bol to náš strýko, ktorý mal byť už viac než rok mŕtvy. Matka sa preľakla a chcela zatvoriť dvere, no on ju zadržal. Svojimi červenými očami blúdil po dome. Začal vrčať.

Neviem, čo sa potom stalo. Pamätám si len na to, že som sa prebudila v nemocnici. Mala som v sebe veľmi málo krvi. Všetci z našej rodiny boli mŕtvy...

Sestra Grace, otec a mama... povzdychla som si.

„Muselo to byť pre teba veľmi ťažké,“ ozval sa za mnou ďalší hlas. Tak predsa tu niekto je! Znova som sa chcela otočiť a pozrieť sa, kto tam je, no zabudla som na hlavu.

„Au!“ zaskučala som potichu. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Bolo to zo spomienok, ale aj z bolesti.

„Melinda?“

„To nič, len ma bolí hlava.“

„Carlisle, ja idem k Belle. Zdá sa, že Mell bude v poriadku,“ povedal ten čo stál za mnou. Neviem, kto to bol. Začula som len tiché buchnutie dverí.

„Melinda, zostaneš u nás.“

„Ale ja...“ chcela som protestovať. No nedovolil mi to. Zodvihol ruku, aby som bola ticho. Myslela som si, že začne niečo hovoriť, no on bol ticho a premýšľal.

„Kde to vlastne som?“ spýtala som sa. To predsa môžem vedieť, nie?

„U mňa doma,“ odvetil.

„Uhm.“

Oťaželi mi viečka, a tak som si zatvorila oči.

Zaspala som... zas! Nič sa mi nesnívalo, a preto som bola rada. Nechcela som mať už žiadne sny. Veľmi mi stačilo, že som si spomenula na strýka. Bledá a na svetle žiariaca pokožka, červené oči... Bŕŕŕ.

Prebudila som sa, ešte stále svietilo slnko. Koľko som vlastne spala?

„Dobré ráno!“ pozdravil ma niekto so smiechom. Otočila som sa. Už ma, chvalabohu, nič nebolelo. Všimla som si, že vedľa mňa na stolične sedí nejaký chalan... muž? Mal krátke čierne vlasy, zlaté oči. Presne také isté, ako má aj Carlisle.

„Ja som Emmett,“ predstavil sa mi a podal mi ruku.

„Melinda, ale volaj ma Mell.“ Chytila som sa jeho ruky, no v zapätí som sa odtiahla. Mal ju príšerne studenú. Spýtavo som sa na neho pozrela, no nevyzeral, že mi chce odpovedať.

„Pôjdem ti ukázať náš dom a predstaviť všetkých, čo tu žijú,“ ponúkol sa a ešte stále sa smial.

„Ďakujem, ale obávam sa, že sa na tú nohu ani nepostavím,“ mykla som plecom.

„Neboj sa, to zvládneš,“ žmurkol na mňa.

„Hopkajúc na jednej nohe? Jasné,“ sarkasticky som poznamenala.

„Klokan Melinda,“ zasmial sa. Vražedne som sa na neho pozrela, tak hneď prestal s tými vtipmi.

Pokúsila som sa postaviť. Najskôr som stúpila na tú nohu, čo ma nebolela, potom som opatrne na zem dala aj tú s vytknutým členkom. Postavila som sa. Bolelo to fakt len trošíčku. Šťastne som sa pozrela na Emmetta. Usmial sa a spolu sme sa vybrali preč z izby.

„Teraz si bola v Carlislovej pracovni,“ začal mi vysvetľovať. „Hneď oproti je Edwardova izba, napravo moja s Rosalie a naľavo má izbu Alice s Jasperom. Na opačnej strane zas Carlisle s Esmé.“ Kývla som, že rozumiem. „Ku Alice ti neodporúčam chodiť, lebo si z teba spraví živú Barbie.“

„Aha, ďakujem. máte vážne veľký dom,“ uznala som. Kráčali sme po jednej z chodieb. Zrazu sa predo mnou zjavili schody.

„Tak toto hopkajúci nezvládnem,“ nesúhlasne som pokrútila hlavou.

„Žiadny problém,“ povedal. Pristúpil ku mne a v momente si ma vyšvihol na ruky. Od prekvapenia som vydýchla.

„Aspoň si ma mohol upozorniť, že sa to chystáš spraviť!“ Neodpovedal mi.

Zniesol ma až dolu a tam ma znova položil na zem. Zbadala som niekoľko osôb, ako sa na nás prekvapene pozerajú.

„To je Melinda,“ predstavil ma Carlisle. Ďakovne som sa na neho pozrela. „Esmé,“ ukázal na ženu vedľa seba. „Bella a Edward. Alice s Jasperom, Rosalie.“ Všetci boli veľmi pekní. Ale jediná Bella mi tu nesedela. Bola tmavšej pokožky ako ostatní, ale bledšia než ja. Rukami si držala brucho... bola tehotná a dosť vychudnutá.

Zrazu sa z dverí do izby vrútil nejaký chalan. Pokožku mal tmavú, vlasy čierne, na pleci tetovanie. Oblečené mal len krátke nohavice. Zbadal ma a zastal v strede izby. Naše oči sa stretli.

Ak sa vám to páčilo, tak by som bola rada, keby ste mi zanechali komentár, či v tejto poviedke mám pokračovať.