11.01.2012 [19:15], monikola, ze série Nečakané dedičstvo, komentováno 16×, zobrazeno 2434×

k tejto kapitole som vám pridala i dve skladby. Prvá je pre mňa osobne veľmi dôležitá... hrával mi ju na klavíry človek, ktorý mi bol veľmi blízky, ale už nie je medzi nami, no pevne verím, že sa na mňa škerí tam zhora a ťuká si na čelo so slovami "šibnutá ženská, čo to píšeš za sladkariny..." a druhá skladba so mnou prežívala pubertu, nezabudnuteľný song z nezabudnuteľného filmu :)

príjemné čítanie a ešte príjemnejšie počúvanie

Edward sa klepal ako osika. Mal pocit, že mu je strašná zima, hoci vedel, že to nemôže byť pravda. Zima mu nebola už odo dňa, kedy pred viac ako dvesto rokmi skrížil cestu Maríi. No emocionálne mrzol. Kdesi v podvedomí tušil, že urobil správne. Cítil potrebu robiť pre ženu, ktorá bola v izbe oproti nemu, možné i nemožné, len aby ju urobil šťastnou. I za cenu toho, že by ju stratil.

Tá možnosť tu bola. Dal jej všetko čo chcela, čo potrebovala, ba i viac. Vzdal sa dedičstva po grófovi Masenovi, a celý majetok, tituly previedol na ňu a jej sestry. Bolo to vlastne presne podľa práva. Tým, že im udelil slobodu a ony by sa do svojho dvadsiateho piateho roku života nevydali, nesplnil by podmienky závetu a majetok by prepadol v prospech osoby de iure, teda osoby podľa práva. A keďže starý gróf nemal žiadneho žijúceho potomka a Edward, ním určený dedič, nedodržal podmienky závetu, najbližšími osobami podľa práva boli jeho zverenkyne.

Teraz čakal na ortieľ. Jeho osud už viac nebol v jeho rukách. Doteraz ju mohol určitým spôsobom vydierať, i keď tá predstava sa mu už dlhšie zdala absurdná. Jej slobodou však spôsobil to, že ho mohla bez ťažkostí odmietnuť a on by s tým nič nemohol urobiť. Nikdy, nikdy by ju k ničomu nenútil. Bol síce rovnakým démonom, ako je i James, ale vedel, že zvieraťom nie je. Bol rád, že Isabellu zabezpečil, že sa postaral o to, aby ona i jej sestry mali všetko, čo v živote potrebujú. Napravil im meno, prinavrátil postavenie i majetky, ktoré im prislúchali a ak by sa rozhodla a poslala ho preč, odišiel by. Hoci stále by ju ochraňoval, tajne pozoroval, ako starne, ako..., ako si možno nájde iného muža, ktorého urobí šťastným, ako sa im narodí kopa detí, ktoré jej on vôbec nemôže dať.

Ach, Bože, to bolí!!!

Ale, tak je to správne!

Bože, Bože o čo sa to vôbec pokúšam? Kričal na seba v mysli.

Kriste, ako som sa mohol vôbec odvážiť pomyslieť... pomyslieť na to, že niekoho tak čistého, tak láskavého, starostlivého a hlavne tak živého oberiem o takéto dary?

Dary života, detí, plynutia času.

Ja? Monštrum? Démon? Omyl prírody? Urobil som dobre! Ona sa určite rozhodne správne. Odhadla ma okamžite. Hneď videla moju aroganciu, sebeckosť a vykričala mi to do očí ihneď, ako ma prvý krát videla.

Už mu nebola zima. Teraz sa cítil akoby ho znovu spaľovali plamene jeho premeny. To bola tá najväčšia bolesť, akú vo svojej existencii cítil.

Doteraz.

Plamene, ktorého ho spaľovali v tomto momente boli strašnejšie. Bolesť, ktorú pociťoval bola násobená strachom, že ju stratí, strachom z toho, že to vlastne tak má byť. Strachom zo svojej podstaty, z toho, že vedel, že je taký sebec, monštrum, že bude skákať od radosti, ak sa pre neho rozhodne. Nikdy nezažil toľko pochybností, nikdy nevidel vo svojom živote toľko možných koncov, pričom iba jeden jediný by ho urobil šťastným a všetky ostatné zabili.

Jeho myšlienky sa mu zdali nezmyselné, nesúrodé a neusporiadané. Musel sa upokojiť. Pohľad sa mu zastavil na klavíry a... uskočil od preľaknutia dozadu, potkol sa o malú taburetku a spadol na zadok, pričom nohy mu ostali vyložené na tej nešťastnej taburetke. Za pianom sedela Isabella a pozorovala ho. Na tvári skúmavý, neutrálny výraz, hoci perami jej mykalo, akoby zadržiaval smiech.

Táto situácia bola vlastne vtipnejšia, než si Isabella uvedomovala, pomyslel si Edward. Bol upír s dokonalými zmyslami, no jeho hĺbavé myšlienkové sebatrýznenie mu odstrihlo všetko vnímanie a tak absolútne netušil, kedy prišla do miestnosti. Pozrel sa na vysoké drevené hodiny, ktoré ticho odtikávali čas v rohu miestnosti a videl, že ubehlo už vyše dvoch hodín od vtedy, čo ju zanechal pri dverách jej spálne.

„Len sa pokojne zasmej, rád vidím, keď ti úsmev rozžiari tvár.“ prehovoril a snažil sa nejako dôstojne vstať, hoci vedel, že dojem už ťažko zachráni. „Ako... ako dlho si tu.“ Povedal nakoniec, keď mal obe nohy znovu na zemi a oprašoval si nohavice.

„Dosť dlho.“ Jej slová boli prehriate úsmevom, ktorý skutočne vykúzlila v momente, kedy jej na to vlastne dal povolenie.

„Dosť dlho.“ opakoval Edward šeptom.

„Dosť dlho na to, aby som pochopila, že som sa rozhodla správne.“

A je to tu.

Vedel to.

Bože, no i tak dúfal.

Niekde v sebe živil malú iskierku nádeje, že by ich osud predsa len mohol byť spoločný, no ona sa rozhodla. A on  to bude rešpektovať. „Rozumiem. Bohužiaľ, kým problém s Jamesom nebude vyriešený, nemôžem odísť. On je skutočne nebezpečný. Ale nepotrvá to dlho a potom... bude to, akoby som nikdy nebol. Ja...“ hlas sa mu zadrhol a nedokázal pokračovať.

Nevedel, ako sa Isabella tvári, pretože sa pozeral na špičky svojich topánok. Srdce jej však tĺklo pravidelne, nezrýchlilo ani nespomalilo. Naivne dúfal, že ju jeho odchod bude aspoň trochu mrzieť, no takto to je lepšie. Emmett nebude mať veľa roboty. Najťažšie bolo mazať spomienky osobám, ktoré na nich boli citovo naviazané.

„Edward?“ ozvala sa od piana tíško a pokojne Isabella. Ach, prečo musí byť tak pokojná, keď on túži rozmlátiť všetok nábytok v miestnosti i to prekliate piano. Skôr, než stihol čokoľvek povedať, prehovorila znovu. „Prečo si sa pred chvíľou pozrel na klavír?“

„Potreboval som sa upokojiť a hra na klavíry to vždy dokázala.“ Odpovedal jej, len ťažko udržujúc hlas v normálnej tónine. Nevedel, ako by znel, keby sa toľko nesnažil. Vrčal by? Kričal, či uplakane kvílil?

„Myslela som si to. Poď, sadni si vedľa mňa. Prosím.“ Povedala a nádherne sa usmiala. Ako by jej mohol čokoľvek odoprieť. Uvedomil si, že sa správa ako masochista, že byť jej znovu tak blízko mu odchod urobí ešte neznesiteľnejším, no nedokázal odmietnuť.

„Nie som v hre na piano taký majster ako ty, ale tie hodiny nacvičovania predsa len čosi priniesli. Túto skladbu mám rada a tiež si ju hrávam, keď sa potrebujem upokojiť. Vždy v nej viem nájsť všetko, čo nachádzam i v živote. Bolesť, smútok, strach, no i nádej, radosť a lásku.“ Povedala, keď si k nej Edward prisadol a začala hrať.

Sledoval, ako sa jej štíhle prsty pohybovali po klávesoch. Cítil, ako drevené kladivká udierali do strún a rozkmitávali ich. Chvejúce sa struny opúšťal tón. Najskôr jeden, potom druhý, tretí, tisíci. Spájali sa do melódie a on počul, že mala pravdu. Táto skladba bola pestrá ako život sám. Škoda, že v nej dokázal spoznať iba tú bolesť, smútok a strach.

Dala mu tieto posledné minúty a bol jej za to zvráteným spôsobom vďačný. Aspoň v momente zomierania jeho poslednej nádeje nie je sám. Hoci mu pôsobila bolesť, ktorá sa dala prirovnať iba k vŕtaniu sa nožom v otvorenej rane. Cítil sa, akoby bol na pohrebe, no jej prítomnosť i z tak smutnej udalosti urobila, prazvláštnym spôsobom, oslavu.

„Vedel si o tom, že si premýšľal nahlas?“ povedala z ničoho nič a keď na ňu nechápavo pozrel, pokračovala: „Vtedy, keď si nevedel, že sedím za pianom. Vravela som, že som tu už dosť dlho. Dosť dlho na to, aby som všeličo počula.“

Edward sa úplne preľakol. Čo to, preboha, urobil. On rozprával nahlas? Čo všetko mohla počuť, veď ani sám nevedel, čo narozprával.

„A nie všetko, čo som počula, sa mi páčilo.“

Tak v tom jej veril. Pane Bože, čo si o ňom teraz myslí? Prezradil i to, že je upír? Povedal to? V tejto chvíli nenávidel fakt, že jej nevidel do hlavy.

„A... a čo sa ti nepáčilo?“ spýtal sa, skúšajúc zistiť všetko, čo vie priamou cestou.

„Nepáčilo sa mi to, že by sa sa ma tak ľahko vzdal. Že by si ma nechal tak, pozeral sa na to, ako žijem s iným mužom, ako dvíham do náručia dieťa iného manžela a je jedno, či deti môžeš, alebo nemôžeš mať. Nepáčilo sa mi, že by sa ma nechal prežiť život, zostarnúť a zomrieť bez teba. Takéhoto ťa nepoznám. Toto nie je Edward, gróf z Masenu, drzý, zvrhlý a arogantný muž, ktorého skryté láskavé srdce som si tak zamilovala.“

Edward nerozumel skoro ničomu, čo povedala. Každé jedno jej slovo sa len horko ťažko prepracovávalo jeho, inak perfektne pracujúcou, šedou kôrou mozgovou. Jej sa najviac nepáčilo to, že by ju opustil? Baví ju mučiť ho? Baví ju vŕtať sa v čerstvej rane? Odmietla ho a vadí jej, že on odíde? A čo to povedala nakoniec? Srdce, ktoré si tak zamilovala? Jeho srdce?

„Isabella to znamená, že..?“

„Ach, Edward, áno, znamená to áno. Milujem ťa a vezmem si ťa.“

Netušil, či už skladbu dohrala a bolo mu to úplne jedno. Bolo mu jedno, že použil svoju prirodzenú rýchlosť, keď ju vzal do náručia a odniesol tak do svojej izby, len aby ju postavil na nohy, pristúpil ku komode a otvoril jej vrchnú zásuvku, aby z nej vybral malú škatuľku. Potom znovu predstúpil pred Isabellu, kľakol si pred ňu, pozrel sa jej do očí a povedal: „Isabella Maria Swanová, povedala si áno, mužovi, ktorý ťa žiadal o ruku, pretože si ho okúzlila svojou silou, skrytou vášňou a svojím vzdorom. Mužovi, ktorý vtedy ešte nechápal, čo všetko sa v tebe ukrýva, nevidel krásu skrytú hlboko pod povrchom tej rozkošnej tváričky. Teraz pred tebou kľačím ako muž, ktorý už vie, že si jediným zmyslom jeho života, muž, ktorý pozná tvoju hodnotu a vie, že je nevyčísliteľná. Že ťa nemôže k sebe pripútať inak, ako z tvojej slobodnej vôle a sľubujem ti, že ak mi i teraz odpovieš kladne, každú minútu zvyšku tvojho života ťa budem milovať, chrániť teba i ostatných, ktorí sú ti milí, starať sa o teba a robiť ťa šťastnou. Túto odpoveď však povieš mužovi, ktorý má tajomstvo. Neviem koľko som toho narozprával a čo z toho si pochopila, no môj život je pretkaný množstvom zvláštností a nebezpečenstva. Ja sám som nebezpečný, ale sľubujem ti, že iba pre toho, kto by ti chcel ublížiť.“

Isabella sa na neho chvíľu iba pozerala. Nevedela, kto tento muž v skutočnosti je. Už si bola dokonca istá, že nie je človekom. Rýchlosť, akou ju priniesol sem do tejto izby jej vyrazila dych a vlastne i trochu vystrašila. No jeho oči, to tekuté zlato bolo také plné lásky, že jej bolo jedno, kto, alebo čo, on vlastne je.

Svoje srdce už raz dala a to človeku. A sklamala sa tak veľmi. Jacoba poznala od malička. Vedel o nej takmer všetko. Plakala mu na ramene, keď sa jej rodičia hádali, keď sa otec opitý vracal z verejných domov, keď bil matku. Ten slabý bastard vedel, že mnoho faciek a kopancov dostala i samotná Isabella, vykrývajúc rany určené malej Alice, tej čarodejnici, diablici, ako ju otec nazýval. A sľuboval jej hory doly a i tak pri prvom problému ušiel. Edward ju nepozná ani desať dní a už ju chráni, stará sa o ňu i o jej sestry a ona cíti, že to robí zo srdca rád.

Dnes sa nazval monštrom, démonom i omylom prírody. Veru i Alice bola častovaná podobnými menami a preto Isabella neverila, že Edward je o nič väčšie monštrum, než jej sestra, nech je trebárs i samotný diabol. Isabella vie, čo má v srdci a toho sa chce do konca svojho života držať.

Pristúpila k nemu bližšie, stále kľačal, ruka napriahnutá smerom k nej a v nej škatuľka. Oči upreté do tých jej a v tvári výraz napätého očakávania. Pôsobil tak nádherne, mlado. Mladšie než jej kedy vyzeral. Ale tie oči je našepkávali, že sa za nimi skrýva veľa rokov. Zrazu jej všeličo do seba zapadlo. Niektoré jeho slová, gestá, spomienky, tento muž si už odžil možno i desať krát viac než ona. V tejto chvíľu ju to však vôbec netrápilo. Chcela ukončiť toto jeho trápenia a tak vzala jeho ruku do svojich dlaní a snažila sa ju stisnúť najpevnejšie, ako mohla. Chcela tak dodať váhu svojim slovám.

„Edward, bude mi cťou vložiť svoj život a svoj osud do tvojich rúk. Moje srdce tam máš od prvého momentu, i keď i mne samej chvíľu trvalo, kým som si to uvedomila.“

Keď už pre nič iné, tak aspoň pre výraz na Edwardovej tvári jej to stálo za to. Chcela sa začať nahlas smiať, pretože keď jej nasúval prstienok na prst, robil to tak obradne a úctivo, akoby bola anglickou kráľovnou. Potom sa postavil a Isabella to nevedela lepšie opísať ako, že sa knísal sem a tam. Akoby nevedel, čo má urobiť. Nohou naznačil krok dopredu, no vzápätí sa zháčil a ustúpil, zdvihol ruky a nechal ich klesnúť, pri tom otváral a zatváral ústa ako ryba. Isabella ho takéhoto ešte nikdy nevidela.

„Si v poriadku?“ spýtala sa.

„V absolútnom.“ odpovedal priškrteným hlasom.

„No, nevyzeráš. Ja, dúfala som, že ma pobozkáš.“ Povedala a uvedomila si, že slovo pobozkáš doslova zakňučala. Ešte stále mala v živej pamäti jeho dobyvačné pery, keď boli v záhrade Perryovcov.

„No, to je asi ten problém. Som taký šťastný, taký plný lásky a taký vzrušený, že ak sa ťa čo i len dotknem, nedokážem sa viac ovládať. Nezostaneme pri bozkoch, Isabella.“ Každé slovo, ktoré povedal bolo podfarbené akýmsi živočíšnym hrdelným vrčaním, ktoré v Belle prebudil pohlcujúci oheň.

„Ak ma okamžite nepobozkáš a neurobíš i všetko ostatné, na čo len máš chuť, tak po tebe ten prsteň šmarím, drahý lord Masen!“

Isabella dúfala, že to nebude musieť opakovať a skutočne nemusela. V okamžiku, kedy jej z úst vyšlo posledné slovo, jej pery boli zamestnané tými Edwardovými. Privinul si ju k sebe po celej dĺžke a keďže bol omnoho vyšší než ona, znamenalo to, že ju vlastne držal vo vzduchu. Isabellino telo reagovalo automaticky. Ruky sa zaborili do jeho hustých medených vlasov a nohy sa otočili okolo jeho bokov. Jej telo sa správalo skutočne prirodzene a myseľ mu nemienila brániť. Isabella chcela vrnieť blahom. Všetky jeho dotyky a bozky doteraz boli ničím s tými, ktoré preciťovala s vedomím, že ju skutočne miluje. Dávalo to ich spojeniu o toľko čarovnejší nádych. Jej telo ho chcelo vždy, no teraz po ňom túžila i jej duša.

Áno, chce ho bezpodmienečne, priznala si Isabella, keď ju Edward k sebe privinul ešte bližšie, hoci pochybovala, že je to vôbec možné. Chcela ho tak, až to bolelo. Celým jej telom pulzovali horúčkové vlny vzrušenia a túžby.

Vedela, že Edward zakúša rovnaké pocity ako ona, pretože celkom znehybnel. Naraz sa zdalo, že sa zastavil čas. Jeho oči sa vpili do tých jej, ich dych sa zosúladil v jeden.

Edwardov výraz znežnel na najvyššiu možnú mieru a bruškom palca prešiel po Isabellinej spodnej pere. „Hodlám si ťa vziať, privlastniť, Isabella. Potešiť ťa. Ukázať ti nie rozkoš, ale lásku, o ktorej sa dokonca ani mne nezdalo.“

Isabella už ďalej nemohla predstierať a odolávať jeho pohľadu. Pozdvihla k nemú tvár a ruky ovinula okolo pevného krku. „Prestaň hovoriť a pobozkaj ma,“ vydýchla ochripeným hlasom.

To bolo viac, než mohol zniesť. Edward sklonil hlavu a znovu sa zmocnil jej úst, dychtivo a hladovo. Isabella jeho bozky ochotne opätovala. Potom niekde v kútiku svojej mysle zaznamenala, že ju Edward otočil k posteli a nežne tlačí dole. Bez toho, žeby prerušil ich bozk, položil ju na posteľ, ale tesne predtým, než dopadla na mäkké prikrývky, sa obrátil a pretočil ju na sebe.

Ich ústa zostali spojené v sladkej extázy pokušenia. Isabella sa jeho bozkov nemohla nasýtiť. Chcela stále viac a viac. Už nemusela popierať svoju túžbu, nemohla klamať o svojej vášni, ktorá pohlcovala každučký kúsok jej tela.

S tichým zastonaním sa dychtivo pritisla k jeho pevnému telu. Jej prsty na jeho košele, jeho prsty na jej šnurovačke. Keď sa konečne dotkla hladkej pokožky jeho hrudi, priadla ako mačka. Edward naopak zavrčal a odtiahol sa od nej. Rukami jej vošiel do vlasov a opatrne z nich vyťahoval všetky sponky a vlásenky a uvoľňoval tak tú záplavu gaštanových vĺn „Ak to ešte nechceš, tak mi to povedz teraz. Neskôr sa už skutočne nedokážem ovládnuť.“

Vedela, na čo sa jej pýta. Povedala mu síce už svoje áno, no ešte neboli manželia. V hrdle jej vyschlo a útroby sa zovreli. Isabella pomaly prikývla. „Chcem to… Chcem ťa.“

V očiach sa mu zablýskalo. Edward sa nad ňu pretočil a pritisol ju k posteli. Potom jej jednou rukou siahol do výstrihu, zovrel smaragdovú látku jej šiat a prudkým pohybom ich strhol. Našťastie šaty už boli starostlivo rozšnurované, tak sa nijako nepoškodili. Horšie dopadla jej spodnička. Tú Edward chytil oboma rukami a roztrhol až do pásu, pričom odhalil hebké obliny Isabellininých pŕs. Skôr, než sa vôbec mohla spamätať, sklonil hlavu, svojimi perami sa prisal k citlivej bradavke a hladovo sa jej začal venovať. Isabella ohromene zalapala po dychu. Jeho ruka rovnakú starostlivosť venovala druhej strane pokiaľ Isabella ohromene nevykríkla jeho meno.

„Edward…“

Rukami kĺzal dole a cestou so sebou bral Isabelline šaty i spodničku. Potom, keď tam tak ležala, nahá, roztúžená, ostal sedieť pri jej nohách a iba sa na ňu pozeral.

„Edward…, prosím…“

„Ešte nie, láska. Ešte som sa dosť na teba nevynadíval.“

„Preboha, uhas ma…, veď zhorím…“ Prosila túžbou po jeho dotykoch, po jeho vzrušujúcich bozkoch a dráždivých pohladeniach.

Edward sa zdvihol a úplne sa vyzliekol a odhalil tak svoje krásne pevné telo jej pohľadu. Ale len na chvíľku, pretože si hneď kľakol na posteľ a sklonil sa medzi jej stehná, oboma rukami ju uchopil za boky a chvíľu na to Isabella hlasito vykríkla. Prsty zaborila do hebkej záplavy jeho vlasov a dychtivo sa mu vyklenula v ústrety.

Edward dobre vedel, čo chce. Poznal ženskou túžbu a vedel ju uspokojiť, no teraz pri Isabelle si pripadal akoby bol zase panic, akoby všetko, čo robil, robil prvý krát. Nikdy nič nepreciťoval tak intenzívne. Žiadna žena mu krajšie nevoňala, žiadna žena mu nepripadal hebšia, zmyselnejšia. Nikdy nič neuspokojovalo jeho samotného ako to, keď počul, že v Isabelle prebudil i tú poslednú iskričku túžby a nepriviedol ju na samotný okraj vyvrcholenia. A keď nakoniec celá stuhla a v kŕčovitej extázy vykríkla jeho meno, túžil kričať s ňou.

Keď po chvíli znovu začala vnímať okolitý svet, Edward kľačal vedľa nej, pozoroval ju a v očiach mal vpísanú nehu a lásku.

„Prosím, neprestavaj…,“ vydýchla Isabella zachrípnuto.

Edward znehybnel. Dlhú chvíľa na seba len mlčky hľadeli. Čas akoby sa zastavil a Isabella počula len vzrušený tlkot svojho srdce. Vedela, prečo váha. Bol jej prvým milencom…, jediným milencom. To, čo sa teraz stane, sa nebude dát vrátiť späť.

„Edward,“ vydýchla a natiahla k nemu ruky.

Zamilovane sa usmial a odpovedal: „Neboj sa, neprestanem.“

Sklonil sa k nej, prekryl ju svojim telom a kolenom jej roztiahol nohy. Jeho oči pretekali nehou a pery, ktoré boli zozačiatku také dobyvačné a hladové, ju teraz hladili ako hebký zamat.

Keď ho Isabella ucítila, pevného a pripraveného na svojom stehne, nech to chcela akokoľvek veľmi, neubránila sa strachu a stuhla. Edward ju pobozkal na čelo a zašepkal: „Neboj sa, láska. Budem opatrný.“

S neobyčajnou nehou pokračoval až kým Isabella neucítila bolesť, ktorá sa však rýchlo rozplynula a vystriedal ju neobyčajný pocit nehy a splynutia. Edward znehybnel, aby si mohla na neho zvyknúť a pritom ju bozkával na čelo, na zavreté oči a hebké pery. Po chvíli sa začal pohybovať a Isabella sa zachvela, keď hlboko vo vnútri ucítila ďalší príval hladnej túžby. Edwardova chladná nahá pokožka ju paradoxne pálila, jeho telo ju rozpaľovalo a privádzalo k šialenstvu. Nesmelo začala pohybovať bokmi a vychádzať mu v ústrety. V pradávnom rytme lásky hľadala ukojenie, ktoré jej mohol poskytnúť len on.

Edward s vzoprel na rukách a pohľadom vyhľadal jej krásnu tvár. Chcel vidieť Isabellin výraz, keď dosiahne vrchol pri ich prvom milovaní. Chcel vidieť jej pootvorené pery a ružové líčka, počuť pri tom prerývaný dych a zvuk svojho mena. Keď pod ním Isabella vzdychala a krútila sa, Edward sa snažil ovládnuť a nič neunáhliť, ale keď sa kŕčovito vyklenula a nahlas vykríkla, podľahol  i on hladnej túžbe a pridal sa k nej rovnako búrlivo ako ona.

Prekvapujúca explózie emócií a pocitov ho pripravila o dych a Edward sa zrútil na Isabellino drobné telo, pričom sa ju snažil nerozmačkať svojou váhou. Trvalo dlho, než obaja mohli zase normálne vnímať. Edward sa zdvihol na jeden lakeť a opatrne sa sunul stranou a keď sebou Isabella trhla, prestrašene zašepkal: „Ublížil som ti?“

Isabella zakrútila hlavou, pozrela sa na neho a zmyselne sa usmiala. „Tanya mi hovorila, že po prvýkrát to bolí, ale nemala pravdu.“

Edward sa s úľavou pretočil na bok a pritiahol si Isabellu do náruče.

Spokojne sa k nemu pritisla a slastne si povzdychla. „Je to vždycky také?“

„Aké?“

„Ako oheň. Ako… kúzlo.“

Mierne sa usmial. „Skoro nikdy.“

Zahanbene zaborila tvár do jeho ramena. „Ty si zrejme žiadne kúzlo necítil.“

„Mýliš sa, láska. Cítil, ver mi. Konečne som to kúzlo cítil i ja.“

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

16)  monikola (13.01.2012 08:41)

júúj sat eším Ajko, moc, moc

14)  monikola (12.01.2012 10:08)

Jeeeej Bájinko to je báječné, že sa ti to páčilo som veľmi, veľmi rada a inak vypichla si moje dve najobľúbenejšie vety

13)  Bye (12.01.2012 09:59)

Moni, nějak mi došla řeč. Tohle bylo...
A teď nemám na mysli jenom to první milování. Nazývat něco takového souloží mi přijde skoro jako zločin! Krásně se Ti podařilo vybalancovat ten rozdíl mezi Edwardem - panicem z předlohy, Edwardem - zhýralým milencem ze začátku povídky a Edwardem - láskou zkrotlým, ale pořád nebezpečným lordem Masenem
Celá ta úvodní sekvence u piána, jeho strach, bolest, fatální ztráta koncentrace , utrpení, než mu konečně řekla, že o něj stojí všemu navzdory...
Ale hezky si ho Bella aspoň na chvilku vychutnala
Ta jeho zmatenost a rozpolcenost potom...
"Som taký šťastný, taký plný lásky a taký vzrušený, že ak sa ťa čo i len dotknem, nedokážem sa viac ovládať. Nezostaneme pri bozkoch, Isabella."
„Hodlám si ťa vziať, privlastniť, Isabella. Potešiť ťa. Ukázať ti nie rozkoš, ale lásku, o ktorej sa dokonca ani mne nezdalo.“


Tak Bella už tuší, že je Edward nesmrtelný. Ta upířina už bude jenom takový doladění, ne?
A co James? Victoria se každou chvíli přemění a Renessme...

12)  monikola (12.01.2012 09:43)

jasne pošli...som na príme
a k tomu ako to Isabella vezme...no skôr ide o to ako sa to dozvie

11)  Twilly (12.01.2012 09:41)

vlastne si, Moni, keď si to tak vezmeš, ešte stále Bella nevie, že Edward je upír... Teraz ide o to, či jej reakcia bude typická, alebo nás mieniš prekvapiť . Btw, našla si si správu na fb? Môžem ti poslať ten mail?

10)  monikola (12.01.2012 09:37)

dallasovský shock end tak to som nevedela, že som i niečoho takého schopná

9)  Twilly (12.01.2012 09:24)

Pretože si ju užívame... a mmch, ten tvoj dallasovský shock end, to akože čo?

8)  monikola (12.01.2012 09:00)

Twilly, čo teeeeeeeeeeeeeedaaaaaaaaaa? sledujem, že pri tejto kapitole ste "veľmi" ukecané
Judy, neboj pokračovať budem určite

7)  Judy (12.01.2012 00:37)

Skoro typická Jordanovská soulož. Pokračuj, jsem zvědavá na to, až Bella zjistí o Edwardovi úplnou pravdu.

6)  Twilly (11.01.2012 21:51)

no teeeeeeeeeeeeedaaaaaaaaaaaaaaaa

4)  monikola (11.01.2012 20:34)

Kujeeeem babizne, kujeeem veľmi pekne

2)  Bosorka (11.01.2012 19:50)

Tak takhle nějak bych vypadala, kdybych se koukla do zrcadla...

1