13.03.2012 [16:15], Tralala, ze série Je diabol alebo anjel?, komentováno 2×, zobrazeno 2256×

Je diabol alebo anjel? Príbeh Belly a Edwarda. Skutočne sú k sebe stvorený? Alebo sú ako oheň a voda. Kto je tam anjel? A kto je tam diabol? Kapitola 7. Sen... - 2. časť.


Kapitolka je písana trochu inak, tak dúfam, že to znesiete.

Kapitola 7. Sen... - 2. časť

Pred cca 3 hodinamy...

Hneď ako bol za rohom prvej chodby. Unavene  sa oprel o kamennú stenu. Trpko sa usmial a rukou pomaly prešiel po studenom vlhkom kameni. Bol unavený a pritom skoro pól tisícročia nato už  nemal fyzicky nárok.  Po zemi sa ťahala jemná hmla. Na svietnikoch sa kŕmila hrdza. Z obrazov, ktoré lemovali chodby, sa stali strašidelné okná zakryté závojom prachu a celú túto dekoráciu Draculovho zámku, doplňovali strategicky rozmiestnené pavučiny.  Keby mohlo, tak ho pichne pri srdci. Rozbehol sa rýchlo ďalej. No nepomohlo to. Každá, moľou vyžratá diera v koberci, v závese kričala naňho slovo zradca.
Vyhasnuté krby. Zradca!
Prázdne stoly. Zradca!
Búrkou vybité okná. On ti veril!
Vietor hvízdajúci v prázdnych miestnostiach. On ťa stvoril!
Udýchane zastal pred prekrásne vyrezávanými dvermi. Boli dokonalé. Ako nové. Ani zrniečko prachu, ani dieročka po termitoch. Zdravilo ho lesklé tmavé drevo zimného dubu. Ako pred 200 rokmi. Boli bez chyby a kričali naňho hlasnejšie, ako všetky tie rozbité, zašlé veci. On ťa miloval! Zatriasli sa mu kolená a takmer sa zviezol na zem.  Nad dverami. Do holého kameňa, bola vyrytá ďalšia latinská veta. Ak si priateľ, tak vstúp. Oboma rukami sa musel oprieť o dvere, aby neklesol na zem.  Vravel ti brat! Zradca! Zradca! Zradca! Zradca! Zradca! Zradca! Kričal naňho celý hrad.

„Ja viem!“ Zúfalo vykríkol Demetri.
On ťa miloval!
„Ja viem!“
Veril ti!
„Ja viem!“
A ty si ho zabil! Oprel si aj hlavu o dvere. Triasol sa a prerývane dýchal.
„Ja... to... ja... ja som musel,“  zašeptal s bolesťou stiahnutou tvárou.
On ťa našiel... to on ťa zachránil. Šeptal neviditeľný hlas a jemu sa pred očami začala vybavovať spomienka.

Krvácal... Triasol sa ako v horúčke a pritom cítil, ako ho pomaly obaľuje chlad. Od tváre sa mu odrážal plameň ohňa a neďaleko seba počul tichý šepot svojich spoločníkov. Nerozumel ani slovu. Na tom, ale už nezáležalo. Umieral. Vedel, že sa nedožije rána. Bol to koniec, ale takto si ho vôbec nepredstavoval. Určite nie, ako zapichnuté zviera, vykrvácať uprostred ničoho. Šepot sa zrazu zmenil na výkriky, lomoz, zvuky kovu a o pár bolestivý úderov srdca neskôr na absolútne ticho. Ani sovy, ktoré sa doteraz zdravili, nevydali ani pípnutie. Potom počul opatrné kroky, ktoré sa k nemu blížili. Nemal ani silu nato, aby otočil hlavou a pozrel sa, kto prichádza. Nebolo treba. Mihli sa tiene a zrazu nad ním stál nejaký muž – aspoň vtedy si to myslel.

„Tvoji muži sú mŕtvi,“ povedal pomaly.
„Z-zabil si ich.“  S bolestivým výdychom zo seba dostal. No nebola to otázka.
„Áno,“ potvrdil, akoby to nič neznamenalo.
„Si smrť?“ chcel vedieť. Muž nad ním sa zasmial.
„Áno.“
„Tak toto je koniec?“ spýtal sa.
„Nie,“ povedal muž takmer láskavým hlasom.
„Umieram,“ povedal a pohol opatrne rukou pod ktorou skrýval krvavú ranu.
„Drobnosť, ktorá nemusí nutne znamenať koniec.“ Milo sa usmial. „Teda ak nechceš.“
„Moje... moje srdce, prestáva biť...“ dostal zo seba cez prerývane nádychy.
„Bijúce srdce nemusí, nutne znamenať, zostať na žive.“
„A čo potom?“ opýtal sa prekvapene.
„Dôvod. Stačí jeden dôvod, prečo žiť. Máš ho?“
„Áno.“ Bolesťou zavrel oči.
„Aký?“ spýtal sa s úsmevom v očiach.
„Chcem žiť...“
„To mi stačí,“ povedal  a jeho oči začali meniť farbu. Jedno bolo červené, ako oči diabla a druhé sýto modré ako oceán za búrky. „Trochu to zabolí, ale určite nie viac, ako mňa.“

Spomienka zmizla rovnako rýchlo, ako prišla. Dal by za teba život. Ozval sa opäť hlas.
„Ja viem,“ potvrdil smutne. Narovnal sa a oboma rukami otvoril dvojkrídlie dverí.
Nápis na dverami hlásal. Ak si priateľ, tak vojdi. A on vošiel. Takmer všetko, v obrovskej hodovnej miestnosti bolo prikryté bielymi plachtami, až na...
Kreslo na konci hlavného stolu, pri vyhasnutom kozube.  Aj bez upírieho zraku videl, že tam niekto nehybne sedí.
Pohrebným krokom sa k nemu vybral.  Vypadal ako socha geniálneho umelca. Zlatohnedé vlasy ktoré sa točili do jemných nenápadných kučier. Rysy anjela. Pleť dokonalá. Výrazne krojené pery, otvorené v poslednom nádychu. Oči zatvorené. Vypadal, že len spí, no tento dojem kazili reťaze na rukách, ktorými bol pripútaný ku kreslu a dýka, vrazená v hrudi na dotyk srdca. Už stál krok od neho. Vo vlasoch, na koži, ani v okruhu jedného metru, nebolo ani zrniečko prachu. Vyzeral presne ako pred 200 rokmi, keď sa mu otočil chrbtom. No v duchu sa nepýtal, ako je to možné. Okolo neho sa vždy vznášalo divné fluidum.

„Ahoj Gabriel,“ pozdravil a klesol na koleno. Opatrne ho chytil za ruku. Na zápästí mu zacinkal náramok z bieleho zlata. Otočil mu dlaň tak aby na ňu videl a smutne sa usmial. Žiadna zmena. Krvavá rana ktorá mu prechádzala celou dlaňou, zostala nezmenená. Neliečil sa. Zostal zamrznutý v čase. Pomaly sa zdvihol. Chystal sa otočiť, ale nakoniec uprostred pohybu zastal. Pozrel sa do bledej tváre.
„Ja som ťa nezradil, keby som nemusel, tak...“ No nevedel, ako táto veta končí, a ani prečo to hovorí, ale mal pocit, že mu to musí povedať. Nedostavila sa žiadna nečakaná reakcia a ani neprišiel na tie správne slová, a tak sa kŕčovito otočil, a kráčal k východu.

Prišlo mu to až príliš na vlas rovnaké, ako pred toľkými rokmi. Rovnako to bolelo.

Takmer o minútu neskôr bol už pri Jane.
„Tak čo?“ vyštekla naňho okamžite.
„Spí,“ povedal bez výrazu.
„Fajn! Tak potom tu už nemáme čo robiť.“ A vykročila dole, smerom k jachte. Nad hlavami im blesk rozťal oblohu. „Dám Arovi vedieť.“

Súčastnosť...

V štáte Washington. Na olympijskom polostrove, skryté v mori zelenej džungle a pod záclonou nepriepustných mrakov bolo maličké mestečko, Forks.

Na konci cesty, pri kraji lesa. V bielom dome s modrou strechou. Na prvom poschodí, v izbe otočenej na východ, ležalo dievča. Nemohlo mať viac ako 17 rokov.

Mesačný svit, prebíjajúci sa cez salvu dažďových kvapiek, osvetľoval jej nezvyčajné bledú tvár. Tvár stiahnutú bolesťou a pokrytú jej vlastnými kvapkami. Dažďom jej duše. Vráska v tvare blesku sa objavila medzi jej bolesťou stiahnutým obočím zakaždým, keď takmer nemo zastonala. Jej suché a popraskané pery sa napínali, keď sa nebadane pohli. Tie tiché slová zanikli v daždi, bubnujúcom na jej okná.

Zalapala po dychu a trhla rukou. Vystrela jeden prst a jeho bruškom sa dotýkala svojich snov. Jej plné pery nasávajúce rýchlo a zhlboka, ten jej, životodarný vzduch, sa stiahli na jednu pevnú, bielu čiaru.

Opäť sa jej objavil blesk na bledej tvári a po ňom nasledovala kvapka vyžmýkaná z mračna jej duše. Prevalila sa cez hrádzu, jej silno zavretého viečka. Pomaly, zadrhávajúc, ale i tak sebavedomo kotúľajúc, si to mierila dole. K jej perám. Na chvíľku sa zastavila a ticho triasla pri pohľade do hlbín kútika jej silno stiahnutých úst. Dievča vydalo potlačovaný vzlyk a ona skočila. Ovlažila tak jej popraskane pery, ktoré sa zase napínali.

„William...“ počul mesačný svit aj cez bubnujúci dážď.

„William... William, nie...“ Stonala a rukou kŕčovito zvierala okraj matraca. Jej hruď sa prudko zdvíhala pod náporom jej pľúc, ktoré sa z neznámych príčin dusili, aj napriek tomu, že jej pery tak rýchlo a prerývane vťahovali studený vzduch.

„William, William, William...“ Opakovali donekonečna jej nemé pery. Jej ruka blúdila a prstami hľadala niečo vo svojich temných snoch.

„Nie!“ kričala, no kvíliaci vietor odniesol jej slová skôr, než ich mohol niekto počuť. Zbalila sa do klbka s rukou pevne pritisnutou na svoju hruď, ako by niečo chránila. Objavil sa blesk a horúci dážď. Ruka natiahnutá, blúdiaca, prstami hľadajúca a nenachádzajúca...
Jej pľúca sa dusili...
Jej srdce neviditeľné ruky drvili.
Blesk a horúci dážď.
Dievča ležiace a knísajúce sa, sem a tam.

Ležalo, knísalo, rukou hľadalo a vzlyky prehĺtalo. To všetko osvetľoval mesačný svit, predierajúci sa cez hustý, studený dážď.

Zablýskalo sa a ozval sa hlučný hrom. Mesiac opäť prebral nadvládu nad svetlom, obklopujúce to zvláštne biele, ticho kričiace dievča.
Opäť sa zablyslo a svetlo sa odrazilo v náramku z bieleho zlata. Zvláštne... Akoby si ten náramok držal vlastný jas. Pomyslel si mesiac, keď sa do izby vrátil zas.

Prešiel na jej tvár a nechápal. Kde sa vzala tá zmena?
Dievča už nekričalo, žiaden blesk a horúci dážď. Ležalo pokojne, žiaden kŕč a tichý plač. Vyrovnaná tvár a jemný úsmev. Ruka už nehľadala, len pokojne ležala. Prsty ľahko zovreté akoby niečo držali. Pery sa prekvapene pohli.
„Kto si?“

„Alice? Vravela si niečo?“ spýtal sa Edward a jeho prsty, zamrzli uprostred piesne.
„Nie. Prečo?“ spýtalo sa ho dievča s naježenými čiernymi vlasmi.

Edward len zavrtel hlavou, pozrel sa na klávesy, na ruku ktorá sa už už chystala pokračovať. Usmial sa. V tom sa zarazil. Prečo sa usmievam? Pýtal sa sám seba. Opäť zatriasol hlavou, pozrel na klávesy, prstom stlačil prvý tón. Usmial sa. Prudko sa postavil, až sa čierna lavička kĺzala cez celú miestnosť.

Alice zdvihla pohľad, jemne pohladkala ruku, ktorá ju ochraniteľsky držala v náruči. Stál za ňou chlapec, ktorý sa vzal akoby odnikiaľ, plný jaziev, ktoré nikto nevidel a obozretne hľadel na Edwarda.
„Idem sa prejsť...“ povedal potichu a pomalým krokom odchádzal. Pravú ruku mal jemne zovretú, akoby v nej niečo držal. Dážď obalil jeho chladné telo.
Tú pravú ruku mal o niečo teplejšiu a vôbec to nechápal.

Naozaj pekne prosím, pustite si pesničku.

Temná búrka ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal. Vlny sa rozbíjali o skaly a dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal. No, tmavý tichý hrad tam aj tak stál.

Temná búrka zúrivo ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal a hnal. Vlny sa divoko rozbíjali o skaly a potichu dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal. A ten kto bol mŕtvi prebral sa.
Uprel svoj dvojitý pohľad do diaľav a potichu pýtal sa.
„A kto si ty?“


Temná búrka ukazovala kto je tu pán. Vietor sa silno do vĺn opieral.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal
Vlny olizovali steny z kameňa a dážď ticho tancoval.
A ten, ktorý prisahal, pohol sa.

Blesk osvetlil jeho temnú tvár, telo z kameňa.
Mesačný svit oblízal jeho napoly krvavý, očí tvar.

Temná búrka sa kruto hrala. Vietor sa nespútane hnal.
Vlny sa rozbíjali o skaly a dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal.
A ten čo tak dlho spal, prebral sa.
„Tak nám to začína.“ Ticho povedal.

Vietor vial do diaľav...

„Ach...“ povedalo dievča s očami dokorán, no skôr než stihla niečo ďalšie, zabudla...
Chlapec s jazvami vedľa nej už stál, rukou ju objal.

A vietor vial a vial... do diaľav.

Temná búrka ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal.
Vlny sa rozbíjali o skaly a dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal.
Na kamennom podstavci chýbala zvlášna zbraň.
Ten, ktorého meno, vietor už dávno vzal, na nádvorí osamelo stál.
Jeho oči tak krásné, zrkadlili sa tak jasne, v zbrani z bieleho zlata.
Karmínové striedalo sýto modré. Zavrel viečka z kameňa.
Z jedného tiekla krv, z druhého voda.

Temná búrka zúrivo ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal a hnal. Vlny sa divoko rozbíjali o skaly a potichu dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal. Na útese osamelo stál,
na tvári mu už zlatý pohľad hral.
V ruke zvieral zbraň z bieleho zlata, pozeral do diaľav, pohľadom vraha.

„Tak kto si?!!“ Do vetra zakričal.

Zbraň z bieleho zlata, mala v mesačnom svite prazvláštny jas.

„Tak nám to začína, zas!?“ Ticho povedal.


Vietor vial a vial... slová mu z pier vzal.

A tak... tam stál sám... ten... ten, ktorý tak dávno prisahal...

Dúfam, že sa Vám kapitolka páčila. Ak chcete, tak prosím zanechajte svoje názory. S láskou Vaša Tralala.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1)  Jalle (23.12.2012 12:48)

vôbec tomu nerozumiem chválim pesničky, ktoré si zvolila, sú skvelé

1