01.12.2011 [08:30], Tralala, ze série Je diabol alebo anjel?, komentováno 9×, zobrazeno 2359×

Tak do tretice tento týždeň tu máme 6 kapitolu ktorá obsahuje Williama, Bellu a Edwarda a hovorí nám, že nie všetko sú len sny. Opäť apelujem nato aby ste si pustili song. (hádžem psie očička) Ako bonus ďalšia Williemová fotka.

S pozdravom s malou dušičkou Vaša Tralala.

Prítomnosť...

Bol to deň presne taký istý ako tie ostatné. Tak prečo sa musel skončiť inak?

Zvonil mi telefón presne tak isto, ako mi zvonil vždy. Na displeji tvoja krásna tvár... tak prečo sa neozval známy hlas?

Bol večer a ja som počula motor na našej príjazdovej ceste, presne tak, ako vždy. Tak prečo si nevošiel dnu, ale namiesto toho niekto klopal?

Klop... klop... Stala som v chodbe, v ruke zvierala mobil a po tvári mi stekali horúce slzy. Klop... klop.. Počula som a moje srdce urobilo bolestivé bum... bum...

Nedýchala som, však tiež prečo. Studená kľučka dverí, zavŕzanie pántov a moje srdce prestalo biť. Nebol si to ty... Vidím a nerozumie alebo len nechcem?

Policajt, skladá si čiapku a v očiach smutný výraz. Niečo má v rukách. Tvoju peňaženku. Nevidím dobre. Oči plné sĺz. Je... je... je to krv? Nie! Odmietam.

Policajt niečo vraví, no ja nepočujem. Hľadím na... nie, jednoducho nie. Ja odmietam. Zdvihnem pohľad.

„P... prosím?“ pýtam sa šeptom. Teraz počúvam. Lapám po dychu. Jediná veta a môj život prestáva mať zmysel. Nie, nie, nie! Ja odmietam.

„Haló... slečna, ste tam?“ počujem kričať hlas v telefóne. Pozriem sa naň, ale už len vidím, ako mi vypadáva z ochabnutých prstov. Padá na zem a urobí buch a moje srdce mu pohotovo odpovedá - bum.

„Slečna, počujete ma slečna?“ kričí hlas v telefóne. Policajt stále rozpráva. Počujem len dve slová: „William... nehoda.“

Sklonená hlava. Pozerám na ruku, na mobil v tráve. Na náramok z bieleho zlata.

„William?“ pýtam sa a pozerám na ruku.

„William!“ Policajt má smutné oči. Slnko zapadá, už je z neho len kúsok. Zore červené, červené ako krv. Slnko zapadá, pohlcuje ho tma. Posledné lúče sa odrážajú na náramku. Aký zvláštny odtieň. Prebehne mi hlavou. Taký... červený... William...

Otáčam sa, bežím. V obývačke na stole, kľúče, ktoré som hľadala. V telke idú správy, no nevnímam. Beriem kľúče a utekám. V tom sa zarazím. Hlavu rýchlo na bok, smerom k telke. Niečo tak známe, a pritom to vidím po prvý krát. Motorka... na kusy a koleso sa stále točí. Všade je krv. Toľko krvi. Motorka na kusy a koleso sa stále točí. So zatajeným dychom idem bližšie. Tak známe a predsa iné. Vraštím tvár... koleso sa stále toči. Kamera sa pohne a ja... nariekam. Klesám na zem. Pod motorkou je ruka... ruka čo patrí mne, ruka čo sľúbila, že bude vždy pri mne.

Nie! - kričia moje nemé pery. Bruškom prsta sa dotknem skla a pod ním ruky. Telka, kopne ma.
Nie!!! - kričí celé moje ja.

Počujem kroky. Otočím sa, nado mnou policajt. Rukou utieram tie horúce slzy. Náramok z bieleho zlata...
Vstávam, bežím... ruky sa ma snažia zadržať, zakopnem a padám. Cítim na sebe ruky ktoré nepoznám, nie sú to tie tvoje. Ťahajú ma.


Obzriem sa a už sedím, nado mnou policajná siréna. Nevnímam...

Po chvíľke ani neviem... ale miestnosť plná ľudí. Sedím a blíži sa ku mne pán v bielom plášti. Má strápený pohľad a smutnú tvár. Zastaví sa predo mnou. Mlčí a moje srdce uteká, ako by to bol jeho posledný beh. Počujem slová, ako: „Stratil veľa krvi... Kritický stav... Zlomené rebrá, ruka, noha... Nevieme či má vnútorne krvácanie, zatiaľ nič nevidíme... Nemôžeme operovať... Porezaná tvár... Už sa nemusí prebrať...“ počujem a nemôžem dýchať. Kníšem sa sem a tam.

„M... môžem ho vidieť?“ šepkám. Aká hlúpa otázka, veď už pomaly nevidím. Prikývne. Vedie ma žltou chodbou k bielym dverám. Zastaví a moje srdce s ním. Nadýchnem sa a vojdem.

„William...“ šeptám. Leží, obviazaná tvár. Vypadá, že len spí... v ústach hadička.

„Už sa nemusí prebrať...“ Spomeniem si na doktorove slová. Vzduch uniká z mojich pľúc a srdce mi niekto silno zviera.

Jeho ruka, tak sama, tak sama tam leží. Je moja! - kričí vo mne nejaký hlas. Idem bližšie. Všetky tie prístroje, tie zvuky, tie skákajúce čiary.

Štípem sa do ruky. Chcem sa prebrať. Veď toto je len zlý sen. Na ruke už modrina a ja stále spím. Žeby to nebol sen? Nie! Musí to byť sen. William!

Držím ho za ruku. Je tak studená. Zapínam mu náramok z bieleho zlata.

Držím ho za ruku, je tak nehybná. Prvý deň je preč, ale ja nejdem spať.

Opäť svitá ráno, ale žiadna zmena. Doktor krúti hlavou a druhý deň je preč. Nie, ja nejdem spať! Veď, ako môžem ísť v zlom sne spať? To je nemožné! Ruka tak studená, nehybná...

Tretí deň odchádza. Hrám sa mu s prstami, ako som to robila vždy. Priložím dlaň o dlaň. Je tak veľká... a nehybná. Sestrička mi niečo hovorí. Nepočúvam.

„Nie ja nejdem spať,“ vravím a ona krúti hlavou a odchádza.

Prší. Dážď bubnuje na sklo svoju tichú pieseň.  V ruke držím ruku, ale v skutočnosti je to moje srdce a ono už ďalej nevládze biť. Pozerám sa z okna, ticho prší a svitá. Robí sa dúha. Moje srdce už nevládze biť. Mele z posledných síl. Bum... Bum... Nevládzem dýchať. Ty ruka nehybná! Zazerám na ňu a vravím jej: „Prosím pohni sa.“ Nič... Všetko bolí ma. Nie ja nejdem spať.

Hlava položená vedľa ruky. Prstami behám po jej chrbte. Kotúľa sa slza a robí na bielej plachte mokrý fľak.

„Bella...“ počujem známy hlas, asi už blúznim.

„Bella...“ počujem ho znova. Ruka je studená. Vložím ju opäť do tých svojich. Zovrie ma. Srdce vynechá jeden úder. Zdvihnem zrak a pozriem sa do modrých očí.
„William?“ pýtam sa chrapľavým hlasom.
„Poďme spať,“ zašeptá a mňa zaplaví úľava.


Hlava položená vedľa ruky, plačem a zaspávam.

Mýlila som sa. Toto nie je zlý sen, ale zlá spomienka...

"To si neurobil!" jačala na mňa Alice ako na hory. Behom sekundy vedľa nás stál Jasper, ktorý ochraniteľsky zo zadu objal svoju manželku a Esmé, ktorá sa postavila medzi nás.

"Čo sa stalo?" chcela vedieť moja adoptívna mama. Alice sa k nej s výrazom boha pomsty otočila a vyprskla.
"Za pár dní k nám príde Tanya." No Esmé sa nadšene usmiala.
"A príde celá rodina?"
"Nie! Len Tanya!" prskala Alice ďalej a ja už som sa uškŕňal, ale len do vtedy než ma zpražila svojim pohľadom.
"Prečo vlastne príde?" Alice sa opäť otočila na Esmé a hystericky rozhodila rukami.

"Aj keď je to veľmi dobrá otázka, existuje na ňu jedno veľmi jednoduché a hlúpe vysvetlenie," veľa významne sa na nás všetkých pozrela. "Pretože ju náš milý Edward pozval." Esmé sa na mňa prekvapene pozrela a aj keď sa ma v duchu pýtala na milion otázok, nehodlal som odpovedať ani na jednu. A tak sa nakoniec radšej otočila na Alice.

"A ako dlho sa zdrží?"
"To je tiež veľmi dobrá otázka, že Edward?" A hodila po me vražedným pohľadom, akým mala tesne potom, čo raz našla pozostatky toho, čo bol kedysi jej šatník tesne predtým než tam Emmett schoval pre Rose darček k výročiu - Severoamerického hnedého medveďa, stále živého.

Všetky oči sa upierali na mňa. Uprimne som pokrčil ramenami. Rozhodol som sa, že už nechcem zostať sám. Zmením svoj postoj a prvý krok bol logicky ten, že dám šancu žene, ktorá ma už viac ako pol storočia miluje. No nechápal som, čo sa deje s Alicou. Niekoľko týždňov predomnou schováva všetky svoje myšlienky. Nieľko desaďročí sa mi snaží robiť osobnú dohadzovačku a Tanyu má rada, tak absolutne nerozumiem, čo ju na tej vidine o Tanye v našej škole, ako sa držíme za ruky, tak neskutočne vytáča? No nemienil som to riešiť. Otočil som sa na mamu.

"Pripravíš jej izbu?"
"Áno. Veľmi rada," povedala a pohľadila ma po ruke. Nad jej bláznivými myšlienkami som sa musel usmiať. Ja a zamilovaný? To síce ešte nie, ale budem sa snažiť. Alica na mňa výhražne zavrčala a nasupene odpochodovala do garáže. Pri štartovaní auta, len ticho zakričala: "Jasper."

No on len pozdvihol obočie spolu s ramenami. "Tak sa tu zatiaľ majte, rodina," a s rukami vo vreckách pomaly odchádzal do garáže. Chcel som ešte zakričať, že mi je to strašne ľúto, ale Alice dole túrovala motor a poslala mi jednu veľmi jasnú myšlienku.

Tebe nič nieje ľúto, ty jeden negramotný idiot!!!

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Zanechajte niečo. S pozdravom Vaša Tralala.


Tralalaland

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

7)  Twilly (02.12.2011 10:10)

Pozde, milý drozde... túto funkciu som si už obsadila JA! ... a môže (k tomu jednobunkovému mozgu - mmch, po čítaní ambry som napr. celá hotová améba, keď už sme pri tej bioške )... ja som výnimka potvrdzujúca pravidlo ... hát a písmenka?

6)  Tralala (01.12.2011 23:04)

Bosi - ze si se trefila jen jednou mozna castecne 2x takze s odretymi usima prochazis

twiy - hm tak to sou mi ale novinky, biologii studuju uz docela dlouho ale zeby byl mozeg tvoren jen jednou bunkou to jsem nevedela
a jedina lina tady muzu byt jen ja

5)  Bosorka (01.12.2011 20:27)

Ha anketka!
Písničko - zase lepší prožitá vzpomínka než bolestivá současnost
1) myslím, že mu ujelo přední kolo po rozjetém ježkovi
2) ehm...člověk?
3) náramek?
4) bych řekla, že to bude upír....
5) protože ví, že si Tanya bude půjčovat její spodní prádlo!
A teď by zase zajímalo mě, co si myslíš poté co jsi nahlédla do mé hlavy....

4)  Twilly (01.12.2011 14:17)

hele hele hele, to je útok na moju jedinú bunku zvanú mozok ... ha! A žiadne závery, já si počkám - no a čo, som lenivá, tak si zvykaj

3)  Tralala (01.12.2011 12:46)

Twilly -nie, preco? ani na druhu otazku neviem odpoved len davam druhu... Ako?

a neboj ja tiez milujem pink, v podstate ani nemozem povedat, ze som tu prvucast vymyslela ja. Jednoducho som pustila pink, pozrela z okna ako pekne zapada slnko za les, zrazu vidim a ufnukane len opisujem to co sa deje, co vidim ked pocujem tu skladbu od pink. Bulila som jak dieta a rodinka na mna jukala ci mi nahodou nepreskocilo.

Bosi - ja byt na williemovym miste bych si spis prala aby to byl jen sen a ne tak bolestiva a kruta spominka i kdyz spominka znamena ze stale zije, takovych zraneni se clovek tak snadno a bezbolesti prece nedostane. Ale jsem moc rada, ze se ti kapitolka libila, jestly tedy mozu soudit na zaklade tech histerickych smajliku.


Fin - bych na vas mela par otazek
1. co myslite co spusobilo williemovu nehodu a byla to vubec nehoda?
2. uz jse prisli nato kdo williem vubec je?
3. vsimli jste si jakou vec si dokola bella a williem predavaji?
4. kdo je podle vas ta spolehliva osoba kt. ma Aro na severu a ktera ma sledovat Bellu? A proc si podle vas dava tu namahu sledovat lidskou holku, je to kvuli ni a nebo kvuli nekomu jinemu?
5. a nakonec proc myslite, ze byla Alice na Edwarda tolik nastvana, ze pozval Tanyu k nim?
Byla bych rada pokud by jste na ne odpovedeli abych vedela co se vam honi hlavou a zda si vsimate nektere detaily a ty vsuvky ala demetri, aro atd spravne zapadaji

S pozdravem vase specialni agentka vyzvedne sluzby Tralala.

2)  Bosorka (01.12.2011 11:47)

Teda ta první část ještě, že to byla jen vzpomínka! uffff

1)  Twilly (01.12.2011 09:01)

Páčila? Ty si sa vážne rozhodla, že ma prizabiješ slovami? Vieš jak som vyzerala, keď som čítala prvú časť????




mmch, som pinkoidný nadšenec

1