30.11.2011 [08:30], Tralala, ze série Je diabol alebo anjel?, komentováno 6×, zobrazeno 2012×

Takže, máme tu ďalšiu kapitolku, kde máme trošku zo všetkého. Trochu Williama, trochu Belly a trochu nášho casanovu Jacoba.

 

Veľa zábavy. Váša Tralala.

Pred tromi hodinami Seattle letisko:


Sledoval som, ako sa lietadlo rúti dráhou a čím ďalej bolo, tým viac som sa cítiľ nervózne. Okamžite som vytiahol mobil a zavolal na číslo, na ktoré som v posledných dňoch volal až príliž často.

"Áno?" ozvalo sa asi po minúte.
"Ahoj Jacob, to som ja. Ruším?"
"Nie, som v garáži." A počul som, ako si stíšil rádio. "Čo potrebuješ?"
"Nič, len..." Lietadlo bolo nenávratne preč. Otočil som sa k odchodu. "Ja, len, že Bells práve odletela, tak ju môžeš čakať tak o tri hodiny na letisku."

"Ja viem," povedal trošku dotknuto. "Čas odletu, čas príletu, letisko, linku, spoločnosť mi pripomínaš tak desať krát denne. Donútil si ma, aby som si dokonca kúpil diár, kde by som si to zapísal. Aby som si napísal upomienku do mobilu, dokonca, ani neviem čo si urobil s tým mailom, čo si mi poslal, kde ma tak úchvatne oboznamuješ s počasím a pravdepodobnou situciou na ceste, ale nedá sa zavrieť a beží mi v ňom odpočeť. Billy sa ma dokonca pýtal, či by sme pre istotu nemali evakuovať celé mesto, keď nám na príchod tej tvojej Belly, tiká v dome notebook," skončil a na konci už pomaly vrčal, ale ja som sa len zasmial a on nakoniec tiež.

"Asi som to trochu prehnal," pripustil som.
"Trochu??" šokovane sa opýtal.
"Máš to u mňa," uisťoval som ho.
"Ja viem."
"Stále to chceš skúsiť?" spýtal som sa zrazu vážne. Na druhej strane na chvíľu nastalo ticho.
"Určite," povedal rozhodne.
"No, ako myslíš, ale pamätaj. V živote sme sa nevideli! Ani nepočuli," dodal som.
"Jasné," zasmial sa ten naivný blázon. "Ešte niečo?"
"Nie nič, len..."
"Len?" opýtal sa, keď som ani po minútovej pauze nedokončil vetu.
"Ja... len..."
"Len?"
"Len, či by si tam nemohol prísť, tak o pól hodinu skôr, pre istotu?"
"Will..."
"Ja viem, že som cvok a správam sa, akoby som vysadil dosť dvôležité lieky, ale je to Bella a som to ja. A náš vzťah, ako mi veľa ľudí hovorí, nie je štatisticky normálny, ale som z dosť nekonvenčnej, divnej, rozpadnutej rodiny a Bella je jediný pevný bod v mori. Čo je dosť ironické vzhľadom nato,že Bells nedokáže pevne stáť ani na pevnej zemi a najradšej by som ju nenechal otvárať ani poštu a idem sa zblázniť z toho, že ide do Forks, že bude do konca školy žit Charliem a, že tým pádom sa tam musím presťahovať tiež..." na chvíľku som svoj výlev ala hysterka prerušil, pretože ma zamrazilo medzi lopatkami. Mal som strašne nepríjemný pocit, že ma niekto sleduje. Paranoidne som sa otáčal na mieste.

"Will, neberieš náhodov zlé hormóny?" zasmial sa mi Jacob do ucha a to ma prebralo.
"Nie," chladne som odvetil s pocitom, že hranie na city chlapa, chlap očividne robiť nemôže. Sakra...
"Ty sa sem presťahuješ tiež?" opýtal sa ma, keď sa dosmial.
"Áno."
"Páni!"
"Hm..."
"Jacob, tak pros..."
"Ok, pôjdem tam skôr, ale mám to u teba a už nikdy nebudeš hrať Bellu," zasmial sa a ja tiež.
"Ty si to pamätáš? Veď ti mohlo byť, tak päť?" čudoval som sa.
"To sa nedá zabudnúť, nikto ma nikdy tak nedostal ako ona," ponosoval sa.
"A ako vidím, stále to funguje," napriek úsiliu, som sa uchechtol.
"Sklapni ty rozvrátená rodina," frflal.
"Ok, tak končím. A Jacob som ti skutočne veľmi vďačný, ale nezabudni, že sa nepoznáme..."

Prítomnosť...

Nenápadne si olízol pery a ja som sa pritlačila na stenu ešte viac, no keď som sa z hlboka nadýchla. Naše tela sa na kratučkú chvíľku dotkli. Jakovi okamžite vyletelo obočovie veľavravne hore a v očiach mu nebezpečne zaiskrilo.



"Myslím, že myslím správne, že by si chcela..." šeptal a ja som cítila jeho vlhký dych na svojich perách. Opäť som ťažkopádne preglgla a...

Chcela???

„Myslím, že by si veľmi chcela, ísť spať. Že? Je neskoro a ty si isto unavená.“
„Č... čo?“
„Bella plus posteľ rovná sa chrup chrup...“

„Č... čo?“ koktala som. Nechápala som. Nerozumela, len šokovane stála s „čo“ na perách. Jacobovi mykalo kútikmi úst.

„Bella...“ začal, ale ja som ho umlčala zdvihnutím prstu. Najprv nič, ticho, biely papier. Potom som sa pozrela na Jacoba, na jeho pevne stisnuté pery, ktoré sa v kútikoch triasli. Na jeho oči, ktoré sa na rozdiel od úst neskrývane smiali. Na jeho napätý postoj, akoby očakával čochvíľa útok.

„Bella...“
„Jacob!“ Prerušila som ho znovu. Vedela som si živo predstaviť, ako teraz asi vyzerám. Ústa jemne pootvorené, vráska na čele a s prstom vo vzduchu.  Tie malé hrdzavé, zubaté kolieska do seba zapadli. Môj nechápavý výraz sa menil na vražedný.

„Bella, ja...“ vravel a začal cúvať s rukami pred sebou v obrannom geste.
„Jacob!“ syčala som potichu. Nechcela som zobudiť Charlieho, ale jeho pušku by som teraz brala všetkými desiatimi.
„Bells, ja ti to všetko vysvetlím,“ vravel a... a smial sa. Kretén!

„To všetko Will, to nie ja,“ rýchlo zo seba sypal, keď som sa k nemu blížila.
„Will??“ Zastavila som a spýtavo naňho pozerala. „Čo s tým má Will?“ A opäť som syčala.
„Noo...“ zatiahol a začal sa ošívať.

„Nechcel, aby si o tom vedela," dopovedal a o krok ustúpil. Fľochla som po ňom jeden zo svojich pohľadov, ala máš 5 sekúnd a potom uvidíš.

„Volal mi.“
„Volal ti?“ opýtala som sa. „Kedy? Prečo?“
„Noo... nemala si nič vedieť. Neprial si, aby som ti čokoľvek hovoril.“
„Teraz som tu ja a nie Will,“ syčala som. „Máš 5 sekúnd Jacob, potom pôjdem pre Charlieho pušku a zastrelím ťa. Charliemu poviem, že si ma sexuálne obťažoval, čo nebude tak ďaleko od pravdy.“
„To by si neurobila,“ povedal a potichu sa smial. Zavrčala som. Už sa smial nahlas. Idiot. Otočila som sa na päte a mierila ku schodom.
„Dobre, dobre,“ vravel. „Vzdávam sa.“ Otočila som sa k nemu a čakala.

„Will mi volal.“
„Ale nehovor? Fakt?“ povedala som ironicky a pretočila oči. Uchechtol sa. Idiot.

„Kedy ti volal?“ opýtala som sa.
„Po prvý krát pred pár dňami.“
„Po prvý krát??“ syčala som otázky. Jacob len prevrátil oči a pokračoval.
„Hej. Vravel, že sa sťahuješ k Charliemu kvôli tej nehode. Bol som nadšený, tak...“
„Od koho mal číslo?“ Prerušila som ho.
„Vravel, že od Charlieho.“
„Samozrejme... pokračuj,“ požiadala som ho. Samozrejme. Kto iný by to bol. Samozrejme. Zradca. Čo to vravel? Že tu chýbal dozorca? Veď on uvidí.

„Noo... bol som prekvapený, kto mi to volá. Vážne. Bol som rád, že prídeš. Je to dlho, čo si tu bola naposledy a to som tu práve ja nebol,“ povedal smutne. „Naposledy, čo sme sa videli... to ti mohlo byť tak päť, nie? Charlie ale o tebe stále hovorí. Vždy, keď prídeme s Billym na návštevu, tak to je samé Bella toto a Bella tamto.“ Na chvíľku sa odmlčal a pokračoval smutným hlasom.

„Vravel nám aj o Willovi to, čo sa mu stalo...“ Pichlo ma pri srdci, rýchlo som sa zhlboka nadýchla. Nechcela so nato myslieť. Znovu spomínať na ten čas, keď... keď som si myslela, že som o Willa prišla.
„... ho veľmi zasiahlo. Bolo mu veľmi ľúto, že nemohol priletieť. Trpel. Vážne Bells. On chcel ísť, ale nemohol a to, že ty si mu najskôr každý deň volala a vyčítala mu to... a potom, keď sa Will prebral, tak si sním prestala zase úplne hovoriť, to tomu vôbec nepomohlo. Skoro ho to zničilo, Bells...“
„Prejdi k veci Jacob!“ prikázala som mu. Nechcela som, aby toto rozoberal. Toto bolelo, veľmi to bolelo.

„Fajn. Volal mi a pýtal sa ma, či ma môže o niečo požiadať. Samozrejme som povedal, že najskôr chcem vedieť, o čo ide. Vravel, že ty si ako slon v porceláne, ale s tým rozdielom, že ten slon je zo skla a porcelán z betónu. No a jednoducho že na teba niekto musí dávať pozor. Noo... a či by som to pre neho, pre Charlieho a v poslednej rade pre teba, neurobil. Vravel, že mi to vynahradí. Hlavne mi kládol na srdce, že o ničom nesmieš vedieť, vraj si strašne hrdá a tvrdohlavá a už ani neviem, čo všetko vlastne si.“ Zasmial sa.

„Ale vraj ten tvoj výraz, keď si nahnevaná alebo šokovaná, že stojí za všetky peniaze. Vieš a no... akoby som... to no... proste mi to nedalo. To, ako to on opisoval a ako sa u toho strašne smial a tak... ja... ani neviem, Bells, ako sa to vlastne zvrtlo, ale nakoniec jeho alebo mňa napadlo, to fakt neviem koho...“ Pozrel sa na mňa pózou, „ja nič, ja anjelik.“ Ako by si myslel, že mu to zožeriem. Idiot.

„A vzniklo z toho toto...“ dopovedal a rozpažil neurčito rukami.

Zúrila som, neskutočne som zúrila, ale nezmohla som sa ani na slovo. Len tak som tam stála, kypela zlosťou a zatínala päste. To bolo tak typické. Slon v porceláne. To si chlapček ešte vypije. Slon! Vraj na mňa treba dávať pozor a ešte mu to aj prišlo vtipné. Tak slon?! Vyrušil ma zvuk nejakého nárazu. Rozhliadla som sa. To bol Jacob. Dostal ďalší záchvat smiechu a zacúval do steny. Šúchal si hlavu, pozeral na mňa ako na obrázok a smial sa. Idiot.

„Prepáč Bells, ale ten tvoj výraz, to je niečo na nezaplatenie. Nemyslel som, že by mohlo byť niečo lepšie ako to, ako si sa tvárila, keď som sa k tebe nakláňal, ale toto... toto je f...“
Nestihol už dokončiť vetu. V tú ranu som bola uňho a udierala ho hlava ne hlava.

„Jacob, prisahám... ja... ťa... zabijem...“ syčala som medzi údermi.
„No tak Bells, Will vravel, že by si neublížila ani muche. A vieš, že zato všetko vlastne môžeš ty?“
„Č... čože?“
„Keby si nebola taká zlatá, keď sa hne...“
Kopla som ho a znovu a zno...

„Au, do... au. Jacob ja au... ja ti au... ublížim,“ vravela som a krívala smerom do izby.

„Ako si mi to mohol urobiť?!“ kňučala som a sadla si na posteľ.
„Bells, ale to ty, ty si z celej sily kopla do steny. Ja som ti ni...“
„To preto, že si sa uhol,“ povedala som obviňujúco a trela si boľavú nohu.
„La pardon, ale hádam si nečakala, že do seba nechám kopať?“ Smial sa Jacob.
„Však ja neublížim ani muche,“ odvetila som prudko a vyplazila naňho jazyk.
„To je pravda.“ Prikývol s vážnou tvárou.

„Muchu by si totiž netrafila.“ A zase sa rozchechtal.

Idiot. Bolesť, veľká bolesť, smer Jacob. Vysielala som myšlienkami a zazerala na tu natriasajúcu sa kopu. Keď som zistila, že to má asi taký účinok, ako polievať mŕtvy strom. Otočila som sa urazene bokom.

„Pán Black, keby ste bol teraz tak láskavý a opustil moju izbu. Pretože by som chcela... o áno, veľmi by som chcela... ísť spať.“
„Ale, no tak Bells. Snáď sa na mňa nehneváš. To bol len taký malý žartík, na privítanie.
„V dohľadnej budúcnosti očakávajte moju poštu. Bude Vás informovať, že moja pomsta bude sladká.“
„Bells...“
„Sladké sny, pán Black.“

Chvíľku tam len tak stál, neurčito mával rukami a pozeral na mňa, či to myslím vážne. Hlavou som mu naznačila kde sú dvere a odula spodnú peru.
„Tak dobrú noc Isabella,“ povedal potichu, otočil sa a odišiel.

Zvalila som sa na posteľ. Z hlboka vydýchla a trela si oči. Bol to dlhý deň, veľmi dlhý a únavný deň. A toto, toto im obom vrátim. Idioti, jeden ako druhý.
Bola som unavená, veľmi unavená. Nevládala som sa ani prezliecť. Len som sa zachumlala do periny a zavrela oči. Idioti. Otvorila som oči a v zadnom vrecku nahmatala mobil. Rýchlo som napísala správu a poslala ju. Opäť zavrela oči. Posledné čo som počula, bolo krátke pípnutie telefónu a potom som upadla do sveta, kde nebol žiaden Jacob Black ani William. To záhadného sveta zlatých očí, ktoré ani neviem prečo... ale mala som taký pocit, ako... ako by som ich milovala. Divné asi  už blúznim. Pomyslela som a...

„Pí pip... pí pip... pí pip.“ Ozval sa môj mobil. Zakňučal som. Kto dopekla to môže byť?! Pýtal som sa sám seba. Natiahol ruku smerom k nočnému stolíku a nahmatal ten prístroj z pekiel. Svetlo mobilu mi skoro vypálilo, do zreničiek dieru. Aspoň taký som mal pocit. Keď si oči privykli, zistili zdroj hluku. Prišla mi správa. Kto mi tak teraz môže písať?! Otvoril som správu a čítal tu jedinú vetu.


Tak slon v porceláne?!


„O-ou...“ Mal som pravdu... peklo.

Tak, dúfam, že sa Vám kapitolka páčila. Prosím zanechajte svoje názory a komentáre. S pozdravom Vaša Tralala.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

6)  Tralala (30.11.2011 23:49)

Bosi - dyt ho i kopla , jj dlouho trvalo nez sem nasla odpovidajici model mym predstavam , vis jak se tezko hleda hezka tvar s modrymi ocickami, jizvou, pronikavym pohledm, s odpovidajicimi vlasama, postavou a vyskou? neee zeby mi to hledani az tak moc prekazelo ale proste prace na vic ( tajne sem doufala ze edika ve filmu bude hrat prave tenhle chlapecek, aspon bych se mohla naco koukat)


twily - dyt wilik za nic nemuze

jula - dyt dvakrat se trefila, pak ta svine uhla , uprimne ty by si se na Jacobovom miste nechala kopat?

and - jak sem uz rikala v utery o pulnoci sem tam bacila 3 kapitolky, cili zitra rano vas ceka Kapitolka s nazvem sen.

Budete tam mit Edika, Wilika, Belika, Jazika, Alika par poldu, jednu nastevu nemocnice, jednu necekanu nastevu a jednu sokujici vizi, kapitolka vznikla za pouhych 35 minut a je psana urcitym stylem jak uvidite aspon jeji zacatek a moc moc bych prosila cist ji s hudbou jinak nevyzni tak jak ma, takze mam moc malickou dusicku s kt. cekam co na ni reknete

S pozdravom Tralala

5)  Jula (30.11.2011 22:18)

Škoda, že nakopla zeď a nenaprala to do Jacoba, zasloužil by!

4)  Twilly (30.11.2011 19:56)

obaja chlapi... a mám rovnakú otázku ako Bosi, kedy bude ďalší dielik?

3)  Bosorka (30.11.2011 19:21)

Bych milého Jacoba kopla! Takhle vnadit a pak.....prdlajs!
ALe ta fotečka Willa .... Co že jsem to....?
JO, už vím - kde je další díl?!

2)  Tralala (30.11.2011 14:51)

Ale preco? Vsak Willik za nic nemoze, on zadneho Jacoba Blacka nepozna. On je len pekny, trochu posahany ale rozhodne roztomily.

Takze sa hnevas Bellu a Jacka? To je skoda trochu tutu munu si podla mna zasluzia obaja

S pozdravom Tralala.

1)  Twilly (30.11.2011 09:42)

Tak úprimne, Tralalala, nasrali ma obaja! A poriadne!

1