04.10.2010 [17:30], nikolienka, ze série Bozk pre šťastie, komentováno 10×, zobrazeno 2545×

Tááákže mám tu ďalšiu kapitolu, v ktorej sa stane jedna zásadná vec. Nemala som to v pláne ale stalo sa. Dúfam, že Vám to nebude vadiť.

Ďakujem za minulé komentíky veľmi ma potešili.

Niki :)

7. kapitola

Čo chce u nás Edward? Ak by niečo potreboval od Charlieho, mama by ho poslala do posilňovne. Ťažko sa mi to priznáva, ale bála som sa. Bála som sa otvoriť dvere. Bála som sa spraviť krok do obývačky, odkiaľ sa ozývali hlasy.

„Ahoj, Bella, máš tu kamarátov,“ prišla ma s úsmevom privítať mama.  So strachom som nakukla do obývačky a poviem Vám, odľahlo mi, keď na sedačke sedela Alice a Rose.

„Ahojte,“ pozdravila som sa všetkým trom.

„Ideme na nákupy, nie?“ spýtala sa ma Alice a rýchlosťou blesku stála pri mne.

„Jasné,“ povedala som už uvoľnene. Ani si neviete predstaviť, aký veľký kameň mi spadol zo srdca.

„Do desiatej buď doma,“ kričala na nás ešte Reneé, keď sme nastupovali do Edwardovho volva.

„Prečo ste s Edwardovým autom?“ spýtala som sa a maminu pripomienku obišla. Pochybujem, že budeme nakupovať, až do kým nám obchod nezatvoria pred nosom.

„Myslím, že by bolo dosť čudné, ak by sme sa v Port Angeles premávali v Porsche,“ smiala sa Rose.

„Lebo Volvo je úplne obyčajné auto,“ pretočila som oči. Raz mi ho bude musieť Alice ukázať. Nie, že by som bola auto – maniačka, ale previesť sa v takom Porsche... to nie je len tak.

„Mohli by sme sa zastaviť aj v kníhkupectve?“

„Jasné,“ povedala Alice s tajomným podtextom, akoby vedela, čo mám v pláne, „ale ešte musíme kúpiť nejaké tričká, nohavice, topánky, šaty, sukne...“

„Alice, ty si sa zbláznila? Načo mi bude sukňa?“ spýtala som sa, a tak som prerušila jej melenie.

„Žeby na nosenie? Neviem, načo ľudia potrebujú sukne,“ povedala nechápajúco.

„Ale ja sukne nenosím,“ odporovala som jej.

„Tak to budeme musieť zmeniť,“ vložila sa do toho Rose. Kebyže viem, do čoho ma idú nútiť, išla by som sama. Maniačky. Možno sú to nejaké pravidlá ich sekty. Možno stretneme aj Brownovú.

„Mimochodom, stretneme sa tam aj s chalanmi,“ povedala opatrne Rosalie.

„Chalanmi ako...“

„No, Emmett, Jasper...“

„Edward,“ dokončila Alice.

„Alice, môžeš to rovno otočiť.“

„Bella, daj mu šancu,“ povedala Rose a pozrela na mňa psím pohľadom.

„Načo?“ spýtala som sa. Bola to rečnícka otázka. Ale Alice ju asi zle pochopila.

„Aby ti mohol povedať, čo k tebe cíti.“ Dych sa mi zastavil. Srdce zrýchlilo a tep mi vyskočil niekam do nebies.

„Si v pohode?“ triasla so mnou Rose, keď už sme stáli na parkovisku.

„Len sa mi niečo zdalo,“ povedala som a prebrala sa z tranzu. Ja snívam aj keď nespím. Mala by som ísť k doktorovi alebo rovno do blázinca. Do kazajky. Dôvod? Bezhlavo zamilovaná do chlapca zo sekty.

„Ideme, nie?“ vystúpila som z auta a postavila vedľa nich.

„Musíme počkať na chalanov,“ pripomenula mi Alice a v tom momente pri nás zaparkoval jeep. Alice a Rose sa zo svojimi polovičkami privítali dosť vášnivo a my s Edwardom sme na nich len civeli. Nezmohla som sa ani na jedno ´Ahoj! ´ a už ma Alice ťahala po všemožných obchodoch.  Bola vo svojom živle a ja som len trpela. Aj cez moje veľké protesty mi kúpila asi tri sukne. Už teraz viem, že budú mať svoje stále miesto v skrini, alebo Cory bude mať nové sukne. Najhoršie bolo, že ma nič nenechala zaplatiť . Zúrila som, ale s nimi sa hádať nedá. A chalani? Tí len poslušne chodili za nami  a slúžili ako vešiaky. Že vraj láska. Ľutovala som ich, ale každý z nás okrem Alice a Rose si vytrpeli. Bolo som najšťastnejšia osoba na svete, keď ma Alice pustila na menší nákup do kníhkupectva. Hneď pri pokladni som si vypýtala knižku, ktorú som potrebovala. Milá prodavačka mi ju zabalila a ja som sa mohla nenápadne dopátrať k ich tajomstvu. Teraz by sa mi hodil gramofón s dramatickým smiechom. Ráno som pozerala Spongeboba. Vážne som v pohode.  Zrovnala som svoj výraz a vyrazila do podzemnej garáže, kde sme sa mali stretnúť. Vy ma niekedy chcete vážne zabiť. Ja Alice pretrhnem. Darmo som hľadala Alice alebo Rose pri nablýskanom volve. Hádajte, kto tam stál? Áno, bol tam Edward.

„Kde sú?“ spýtala som sa. Za tú dlhú dobu som naňho prvý krát prehovorila. Nejako som na to nemala čas.

„Išli domov,“ povedal úplne kľudným tónom. Pre mňa to moc kľudné nebolo.  Mám s ním sedieť v aute pól hodinu?  Päť centimetrov od jeho bledej studenej záhadnej pokožky. Ok, chcela som to trocha zdramatizovať. Podarilo sa mi, nie?

„Bella, ideme?“ usmieval sa popod fúz.

„Do... dobre,“ vykoktala som zo seba. Nasadla som do auta a nemyslela na jeho ruku, ktorá bola položená na riadiacej páke. Bol tak blízko. Celú cestu bolo ticho. Nevedela som, čo mu mám povedať. S čím začať. Ako rozvinúť nejakú tému. Pozerala som sa z okna a snažila som sa nevnímať náhodné dotyky, ktorými ma uštedril, keď prehadzoval  rýchlosti. Konečne sme zastali pred našim domom. Všade bola tma, čo znamenalo, že naši už spia.

„Mám ti s tým pomôcť?“ spýtal sa ma.

„Zvládnem to,“ usmiala som sa naň. Vystúpil z auta a otvoril kufor. Bol plný taškami s oblečením. Neveriacky som na to pozerala. A pochybovala o svojich slovách. Ale predsa to všetko nemôže byť moje. Toľko toho nebolo.

„Ktoré sú moje?“

„Všetky,“  povedal. Musela som vyzerať ako debil, ale stavím sa, že toľko ich nebolo.

„Zapamätala si tvoju veľkosť. Na toto je expert,“ vysvetlil mi, keď si všimol môj pohľad.

„Zaškrtím ju. Na dvakrát to zvládnem. Nie, že by som ťa nechcela pustiť dnu, ale Charlie by si to inak vysvetlil,“ vysvetlila som. Nechcela som vyzerať pred ním ako debil a hlavne, keď som.

„V pohode,“ usmial sa a ja som vedela, že je čas poodnášať si veci, pretože tu asi za chvíľu odpadnem. Zobrala som čo najviac vecí do oboch rúk a čo najrýchlejšie som ich vyniesla hore do mojej izby.  Bála som sa, že odíde. Vôbec by mi nevadilo, ak by odniesol veci, ktoré mi Alice pokupovala. Bodaj by tam boli aj tie hnusné sukne.  Bála som sa, že odíde, pretože som ho chcela ešte naposledy vidieť. Teda pred tým, ako pôjdem spať.  Že aké krásne sny by sa mi mohli prisniť. A nemusel by mi ich pokaziť ani Emmett ako ten posledný. Na moje šťastie Edward stál tam, kde predtým. Vybrala som posledné tašky z kufra a mala sa na odchode. Stačilo mi, že som videla jeho úsmev. A nebol hocijaký, bol taký... hmmm.

„Bella,“ povedal a aj som sa ako na povel otočila. No, bol bližšie, ako som si myslela. Bol bližšie, ako som čakala. Cítila som jeho sladký dych. Pomaly sa ku mne približoval, dával mi čas k rozmysleniu. Mohla som ešte cúvnuť a vlepiť mu facku, tak ako to bolo naposledy. Necúvla som. Nechcela som cúvnuť. Edward prerušil aj tú najmenšiu medzeru medzi nami a pritisol jeho chladné pery na tie moje. To, čo som vtedy cítila, sa nedá opísať. Vlastne áno. Jedným slovom. Láska. Tašky som pustila na zem a ruky mu omotala okolo krku.

Pomaly sa odo mňa odtiahol, usmial sa a povedal:

„Dobrú noc.“ Nasadol do auta a už ho nebolo. V tranze som pozbierala tašky zo zeme a išla do izby. Toto je moja najkrajšia noc v živote, teda ak to nie je sen. Pre istotu som sa štipla, ale nič sa nestalo. Možné je, že sa mi sníva, že si myslím, že sa mi sníva, že som sa štipla, a preto sa nezobudím. Trošku zamotané, nie? Položila som tašky na zem a išla sa čo najrýchlejšie osprchovať.  Nemôžem tomu uveriť. Edward a ja. Spolu. Čo keď to bolo len nejaké vzplanutie a zajtra sa bude radšej robiť, že ma nepozná? Čo budem robiť ja? Bojím sa zajtrajška ešte viac, ako keď ma pobozkal Ben. Prečo? Pretože Ben ma pobozkal a ja som ho udrela a radšej utekala. Keď ma Edward pobozkal, zistila som, že ho naozaj ľúbim. Možno by mi mohlo byť zajtra ráno zle alebo niečo podobné. Možno je toto celé iba sen.

***

„Cŕŕŕŕŕn!“ zobudil ma ráno ten hnusný budík. Mala som tak krásny sen.  Edward ma pobozkal. Bolo to také skutočné a ja som zistila, že ho ľúbim a... Pod návalom emócií som sa rozplakala. Slzy mi stekali po tvári a ja som už pevne rozhodnutá, že do školy nejdem.  Poriadne som sa zababušila a snažila sa zaspať alebo aspoň zastaviť slzy. Zobrala som si do ruky knižku, ktorú som si včera kúpila a začítala sa.

Preskočila som až na pasáž, ktorú som čítala na internete.

Quiletské legendy popisujú studených ako ich nepriateľov, vďaka ktorým sa aj oni menia na nadprirodzené bytosti. Pred pár desiatkami rokov si Quiletovia vyznačili územie, ktorému dali názov La Push, kde mali zakázané vstúpiť, aby neublížili členom kmeňu. Novodobý človek pozná studených pod menom upír. Ak sa slnko dostane k styku s ich pokožkou, spáli ich. Preto vychádzajú len v noci. Neplatí to ale o upíroch, ktorý sa živia zvieracou krvou. V ostatných veciach sú si podobný. Sú bledí, rýchli, studení, nesmrteľní, nepijú a nejedia.

„Ťuk, ťuk,“ ozvalo sa zdola a ja som na posteli poskočila strachom. V jednej veci som si bola istá, ľúbim upíra a za kamarátov mám upírsku rodinu. Mala by som sa báť? Nie, nebojím sa.  Vlastne som šťastná, že viem ich tajomstvo. Ak by ma chceli vycucať, dávno vycucaná som. Zbehla som dolu po schodoch a otvorila dvere. Za nimi stál upír, Edward.

„Bella, stalo sa ti niečo? Prečo nejdeš do školy?“ spýtal sa ma, keď uvidel, že tu pobehujem len v pyžamku.

„Ahoj, Edward. Čo tu robíš?“ spýtala som sa na oplátku ja a snažila som sa čo najviac zakryť svoje holé nohy. Moje pyžamo sa skladalo iba z veľkého trička, ktoré pravidelne dostávame na súťažiach. Bolo dosť nepríjemné, keď si ma Edward premeriaval zhora dolu. Pod rozpakmi  som sa začervenala.

„No, prišiel som po moju červenajúcu princeznú, ktorá ako vidím sa do školy nechystá,“ povedal s takou láskou a ja som dúfala, že nesnívam.

„A môj princ sa do školy chystá?! Aká škoda,“ odpovedala som mu rovnakým tónom.

„Nevie, či bude mať toľko síl opustiť ju. Od včerajšieho večera myslí len na ňu.“ A v tejto chvíli som zistila, že moje sebaovládanie je nulové. Skočila som mu okolo krku a čo najviac sa k nemu pritisla.

„Ľúbim ťa,“ pošepkal mi do ucha a ja som myslela, že budem radosťou skákať až po plafón.

„Ľúbim ťa,“ opätovala som mu tieto krásne slová a ťahala ho za sebou až do mojej izby.  Posadila ho na posteľ a rozmýšľala, ako sa ho to spýtať. Chodila som po izbe ako blázon hore dolu.

„Edward, nechceš mi niečo povedať?“ spýtala som sa dúfala, že mi to hneď vyklopí.

„Bella, tá stávka...“ začal.

„Stávka? Aká stávka?“ Takže sa asi dozviem viac, ako som chcela.

„Stavil som sa s Emmettom, a preto idem na súťaže. Preto chodím do posilňovne. Myslel som, že to už vieš,“ hovoril, akoby sa za to obviňoval.

„Nemusíš to robiť, keď nechceš. Povieš Charliemu, že nestíhaš. S tým nie je problém,“ sadla som si k nemu a hladkala ho po ruke, za ktorú ma chytil.

„Nie, ja to chcem vyskúšať. Len som sa bál, že sa na mňa budeš hnevať. Tvoj otec spomínal nejaké súťaže, ktoré budem absolvovať s tebou. Celý víkend. A Francúzsko? Išla by si si tam pozrieť, nie?“

„Ty si ale veríš? Takže majstrovstvá sveta? Však to je hračka, nie?“ podpichovala som ho, ale podľa Charlieho slov vyzerá lepšie než Jacob.

„Edward, je ešte niečo, čo by si mi chcel povedať?“ spýtala som sa ho vážne. Zakrútil hlavou sem a tam. Super. Nechal ma v tom. Ale čo keď to nie je pravda? Budeme ma maž za debila. Risk je zisk. Natiahla som sa po knihu, z ktorej som sa dozvedela toto veľké tajomstvo.

Stále som ho držala za ruku spýtala sa:

„Je to pravda?“ Rýchlosťou svetla preletel stránku očami a nemo prikývol. Skúmala som pohľadom. Vyzeral vystrašene.

„Nemusíš sa ma báť. Ja som ten druhý príklad. Živím sa zvieracou krvou. Nikdy by som ti neublížil. Prosím...“ Už som to nechcela počúvať, tak som ho umlčala bozkom. Najprv sa vôbec nezapájal a bol úplne vedľa, ale potom sa zapojil úplne. Bolo to iné ako včera. Bolo to krajšie. Bolo to plné lásky.

„Práve teraz som ti povedal, že som upír a ty po mne takto vyštartuješ,“ povedal nechápajúco ale usmieval sa.

„Je mi to jedno. Aj keby si bol nejaký bosorák. Ľúbim ťa. Ale chcem o vás počuť viac. Povedz mi nejaké tajomstvá upírskeho života,“ pokúsila som sa o dramatický hlas ako vo filme.

„Čo chceš vedieť?“ spýtal sa takým istým tónom.

„Všetko,“ povedala som, vlepila mu ešte jednu pusu na líce, usadila sa na posteli a čakala, čo z neho vypadne.

Musím sa priznať, že som to takto vôbec neplánovala a veľmi sa hnevám, že táto kapitola dopadla tak ako dopadla. Mala som v pláne to ešte dlhšie naťahovať. Neviem ako, ale skončilo sa to tak ako sa to skončilo a dúfam, že sa na mňa nebudete hnevať.

Budem rada ak mi zanecháte nejaký ten komentík.

Ďakujem Niki :)

6. kapitola ♥ nikolienka ♥ 8. kapitola

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

10)  Jalle (09.09.2012 15:00)

Bella má veľmi malé sebaovládanie

6)  nikolienka (08.10.2010 22:33)

Ďakujem za neskutočne krásne komentáre
Podporujú ma viac ako si viete predstaviť V ďalšej kapitole by som sa chcela (zase) pokúsiť o Edwardov pohľad takže dúfam, že sa vám bude páčiť
Ešte raz jedno obrovitánske ĎAKUJEM !!!

5)  Hanetka (08.10.2010 12:35)

Neboj, dopadlo to přesně tak, ja to dopadnout mělo. Ony si postavy povídek často dělají, co chtějí. A ty tvoje chtěly tohle. Moc pěkné, jen jsem zvědavá, co jim ještě přichystáš.

4)  ambra (08.10.2010 11:45)

Niki, neboj, je to super!!! A Tvůj humor prostě miluju!!! Je fajn, když se někdo odváží tu osudovou lásku trochu odlehčit!!!

3)  nikolka (05.10.2010 18:04)

pekné, pekné
neviem, čo mám ešte dodať, asi len toľko, že sa teším na ďalší dielik

2)  krista81 (05.10.2010 00:14)

Tak to je Bella opravdu celkem hrr, ale líbí se mi to. Je to tak trochu holka od rány, takže ta přímočarost k ní sedí. A moc hezké ty její myšlenkové pochody.
Povedená kapitolka, těším se na další.

1