31.03.2011 [13:30], monikola, ze série Amazonská story, komentováno 8×, zobrazeno 2614×

Hmmm, niekto chcel viac Petra? Bude viac Petra a samozrejme i našej poplašenej, pojašenej Bellinky :)

6. KAPITOLA:  Nečakané...

„Nie, nie, nie, nie, nie...no tak miláčik, dnes mi to nemôžeš urobiť!. Zlatíčko prosím...! Vydrž ešte chvíľku! Ešte nie som hotová. Ja viem, že ma nenávidíš, ale ja za to fakt nemôžem. Dobre môžem, môžem za to, že som rovno na teba vyliala horúci čaj, ale nebolo to naschvál. Božechráň, aby som ti také strašné veci robila naschvál.  Proste som strašné nemehlo, no ak ma teraz nepodržíš budem plakať. Naozaj sa rozplačem! Nič? Žiadna reakcia? Ignoruješ moje pocity? Tak dobre. Vieš čo? Naštval si ma! My dvaja už nie sme pár. Hneď ako mi bude lepšie sa pôjdem rozhliadnuť po tvojej náhrade a ty sa môžeš tak akurát strčiť... hmm... naspäť do krabice sa môžeš strčiť! “ S perami ohrnutými ako nejaký pavián som so slzami v očiach pozerala na môj notebook s klávesnicami lepkavými od zaschýnajúceho čaju.

Swanová, čo si čakala? Si nemehlo. Ako si si proste mohla myslieť, že dokážeš vstať z postele, v ktorej si zachumlaná do troch prikrývok s čajom v jednej ruke, vreckovkou v druhej a k tomu všetkému si ešte udržať ten teplomer pod pazuchou. No a čo, že niekto zvonil? Čo si čakala? Nejakú návštevu? A akú? Priznaj si to. Nikto ťa nepríde navštíviť.

Všetkých máš ďaleko. Alicu i s ostatnými Cullenovcami máš na Aljaške. Jackob s partiou ti ostali v La Push a koho iného by si mohla tak čakať? Priznaj si to. Zase nikam nepatríš.

„Aaaaaaaaaaaaaaa...!“ zakričala som s plného hrdla. Vraví sa, že to je najlepší spôsob ako so seba vyplaviť nahromadenú negatívnu energiu. Možno to i tak je, ale neskúšajte to keď máte angínu. Auuu! To je bolesť. Hej, to už budú Vianoce? A odkedy je zvykom namiesto sladkostí tlačiť si do hrdla rovno vianočný stromček? Pretože presne tak som sa cítila. Škriabalo ma hrdlo tak, akoby mi tam niekto chcel pretiahnuť jedličku. Nórsku jedličku, aspoň dvojmetrovú. Sviňa a má i pekne ostrú hviezdu na špičke.

Už týždeň nie som v škole. Niežeby som z toho mala nejaké problémy. Moja absencia je ospravedlnená zdravotnou indispozíciou sprevádzanou vyššie spomínanými vianočnými vsuvkami. Bolo by to všetko fajn, ak by mi táto choroba, či vlastne čas, ktorý kvôli nej trávim mimo laboratória a prednáškovej sále, neponúkal až príliš veľa času na rozmýšľanie. A popri tom všetkom rozmýšľaní, premýšľaní a duševnom mudrovaní som si uvedomila jednu skutočnosť a tou je, že som zase sama. Sama vo svojom svete. Welcome back to Swanworld!

Áno je to tak. Prečo by som si mala klamať. Mám spolužiakov, hovorím im kamaráti. Zdravíme sa, chodíme spolu na obedy, vymieňame si poznámky, pokecáme na chodbe, ideme do kina. No až teraz som si uvedomila, že je to také isté ako vo Forks. Tam som bola Cullenka i keď neoficiálna a tak som s ostatnými deckami nemohla mať normálny vzťah a tu je to podobné. Akurát neviem prečo. Istý čas som sa bála, že ma neberú, pretože si tak rozumiem s Petrom. Ale dúfam, že už ich to prešlo. Proste musia pochopiť, že nerandím. S nikým. Ani so spolužiakmi, ani s Petrom a ani s Clarissou. Brrr. To bolo trápne! Ale kto mohol tušiť, že je lesbička? Hmm, vlastne tu tušili... Nie, vedeli to všetci okrem mňa. No proste nemám meter na tieto hetero a homo odlišnosti... Jednoducho nerandím, lebo nechcem. Raz som sa k tomu odhodlávala. S Jackobom. Bolo to prvý krát, čo som pociťovala akési iskrenie, ale dopadlo to... No, proste tak, ako to dopadlo.

Ale to už odchádzam od témy. Mám kamarátov, teda aspoň som si to myslela. Ale keď človek vypadne z toho školského kolobehu a má zrazu čas, veľa času, veľa vecí mu dôjde. Za celý ten týždeň mi nikto nezavolal, nenapísal, neprišiel ma pozrieť, nikto nezisťoval, či niečo nepotrebujem. Teda nikto z tých, ktorých mám okolo seba. S Alice si skype-ujem pravidelne, Jackob pošle mail tiež často, i napriek tomu, že teraz má iné starosti. Tereza otehotnela. Možno je to skoro, ale keď oni sa tak neskutočne milujú. Nepochybujem o tom, že to zvládnu. René a Charie, to sú proste rodičia, to sa nepočíta. A inak nič.

Oh... skoro by som zabudla. Volal mi Peter. Áno, áno.... pýtal sa ako sa mám, či niečo nepotrebujem kúpiť. Je to zlatíčko. Síce som stále sama ako prst, ale aspoň mám ten prst občas kam strčiť, teda do koho. Do neho sa pichá výborne. Teda myslím to tak, že my sa vieme fakt skvelo podpichovať. Cítim sa s ním výborne. Skoro ako s Jackobom. Myslím, že ho môžem skutočne považovať za priateľa. Neviem prečo si mysleli, že spolu chodíme. Teda skôr si mysleli, že s ním spím. Ale my si len výborne rozumieme, najmä v laboratóriu. Inak máme i rovnaký humor a dokážeme viesť niekoľko hodinové debaty o všetkom. A chodíme spolu surfovať. Áno, ja surfujem. Peter ma to naučil a sama som prekvapená, že mi to celkom ide. A ešte obaja zbožňujeme tú istú taliansku reštauráciu, do ktorej pravidelne chodíme. A to je asi všetko. Inak nemáme nič spoločné. Aha a každú nedeľu chodí ku mne na môj domáci čučoriedkový koláč podľa receptu babičky Swanovej.

Nič nezvyčajné. Proste vzťah profesor – študent, nie? No možno trošku kamarátskejší, ale skutočne nič viac. Veď stále mám voči nemu rešpekt. Profesionálny rešpekt. Práve preto ma tak mrzí tá malinká nehoda s mojim notebookom, pretože som mu sľúbila, že stihnem spracovať a odoslať naše výsledky do Kolumbie. Pracuje tam náš kolega a raz za dva týždne sa chudák trepe niekoľko desiatok kilometrov do najbližšieho mesta, aby sa dostal k internetu. Bože to bude strašný trapas, keď mu to nestihnem odoslať. Bude cestovať toľké kilometre zbytočne. Musím zavolať Petrovi a povedať mu to.

V tom momente, keď chcem vytočiť číslo znova, niekto zvoní pri dverách. Tento krát bez poškodenia vlastnej osoby či môjho majetku som sa premiestnila ku dverám a otvorila. Do očí mi okamžite udrela veľká škatuľa, či vlastne akási pyramída krabíc, ktorú tvorili dve veľké úzke krabice, na nich dve menšie, no rovnako úzke krabice a celé to uzatvárali dva vysoké valce, ktoré som identifikovala ako plastové poháre. Spoza toho všetkého sa na mňa vyškieral Peter.

„Čau Swanová. Je nedeľa a ja som si nevedel odpustiť náš čučoriedkový koláč. Síce Luigi ho  nerobí tak dokonalý ako ty, ale pizzu vie perfektnú, takže mu to odpustíme, nie?“ skôr než stihnem reagovať sa Peter i s jeho škatuľovým nákladom vtlačí ku mne do bytu.

„Ty si sa zbláznil. To si fakt nemusel.“

„Bella odpusti si tieto zdvorilostné žvásty a pusti sa do toho. Táto s čili papričkami je neskutočná a ty potrebuješ vypáliť bacily, tak otvor ústa a urob háááám...“ Peter chytil kúsok pizzy do rúk a s pohybom imaginárneho lietadielka mi skoro polovicu trojuholníka napchal do úst. Pridusene som sa smiala a utierala si kútiky úst poriadne zababrané od rajčinovej pasty. Ach, bol ako malé decko, ale bol proste dokonalý. Z hlasným dosadnutím sa pohodlne rozvalil na gauči a natiahol sa po vlastnej porcii.

„No, ako sa máš? Dúfam, že už ti je lepšie. V labákoch je bez teba strašná nuda. Ozaj, nechcel som vyťahovať prácu, ale nedá mi to. Už si spracovala tie výsledky a poslala ich Edwardovi?“ mumle na mňa s plnou pusou, z ktorej mu odpadávajú odrobinky na sedačku.

Zamračím sa a on hneď s ospravedlňujúcim výrazom začne oprašovať seba i gauč.

„Peter, nemračím sa na teba, ale na seba. Vieš stala sa mi taká nehoda. Poznáš ma, naplno som využila svoju šikovnosť, bohužiaľ. Spracované to mám, no nemôžem to poslať, pretože mi nefunguje notebook. Trochu som ho obliala.“

Peter sa od srdca zasmeje a povie: „Ukáž, skúsim sa na to pozrieť.“

Podám mu ho a jednou rukou začne ťukať do klávesnice, pretože v druhej ruke má už druhí trojuholník pizze. Jeho bezstarostnosť, uvoľnenosť a neutíchajúca schopnosť vychutnávať si jedlo mi skutočne hrozne pripomína Jackoba.

„Ehm, Bella? Čo si na ten notebook vyliala?“ spýta sa ma a trochu teatrálne poukazuje na to, že sa mu prsty na klávesnici lepia.

„Hmm... čaj. Čierny čaj. S medom a citrónom. Bolo tam veľa medu. Vieš mám to tak rada.“

„Hahaha...“ spustí ďalšiu salvu úprimného smiechu Peter. „Ani nechci vedieť aké dvojzmysle som počul v tej tvojej poslednej vete.“

Mám pocit, že som červená až na zadku. Takéto podpichovanie som nikdy nezvládala s chladnou hlavou. Rukami začnem žmoliť okraj mojich pyžamových šortiek a tvárim sa, že necítim tú pravdepodobne už bordovú červeň, ktorá mi pulzuje na lícach.

„Bells, ty si tak neskutočne zlatá, keď sa červenáš. Prepáč, nechcel som ťa uviesť do rozpakov. Vieš, ja to niekedy ťažko zvládam. S tebou. Mám ťa neskutočne rád ako moju študentku a kamarátku, no bohužiaľ som si všimol i to, že si žena. A keď ťa teraz vidím iba v tých šortičkách a tielku, ktoré moc nezakrýva, no...to som vlastne nechcel povedať. Chcel som len, že ja... Že sa mi páčiš, vlastne vzrušuješ ma... Bože to som už vôbec nechcel povedať... Čo som chcel... aha, dáš si ten koláč? Priniesol som i čokoládový milkshake. Je to skvelá kombinácia. Uvidíš, budeš v siedmom nebi. Je tu akosi dusno, vyvetrám ti. Potrebuješ čerstvý vzduch. A asi aj ja trošku potrebujem vzduch... fúúúha... áno, vzduch...“

Pozorujem, ako prejde tých pár krokov k balkónu a otvorí ho. Jeho mohutná mužská postava sa celá strčí do dverí a zhlboka dýcha. Ramená sa mu rytmicky pohybujú hore dole ako sa mu pľúca napĺňajú a vyprázdňujú. Vidím každý nádych a výdych, keď si zrazu uvedomím, že ja som tieto nutné pohyby zabudla robiť. Hlboko sa nadýchnem teda i ja a zabránim tak môjmu omdleniu. S vytreštenými očami sa stále pozerám Petrovým smerom. Čo sa to do pekla práve stalo!

On je môj profesor, nie? Nie, je viac. To nemôžem poprieť. Je to kamarát. Mám ho rada. Veľmi. A i on mňa. Ale sme kamaráti. Je to kamarátska láska. Bože asi mali všetci pravdu. Oni to videli, to len ja som bola slepá. Ako pri Jackobovi. Všetci mi to hovorili a keď som si konečne priznala pravdu dopadlo to... No, inak ako som čakala. Čo mám robiť teraz?  Nechcem aby sa pokazilo, to čo máme, to kamarátstvo. Nie, to nemôžem dopustiť. Mám ho priveľmi rada na to, aby som ho stratila. A prečo by som ho strácala? Čo keď je to tak, ako by to malo byť? Čo keď sa máme posunúť ďalej?

Nikdy som na neho nepozrela takto. Mám stále tie isté oči, ktoré prenášajú zrakové vnemy do toho istého mozgu, ale vidím ho zrazu inak. Nie je to Peter. Je to muž. Bože, krásny muž. Skutočne príťažlivý muž. Netušila som, že schopnosť červenať niekedy sa dosiahne až takú úroveň. Cítila som ako sa tá zradná červeň naplno rozliala po mojej tvári, po mojom tele a s ňou ma prestúpila neuveriteľná horúčava. V tom sa Peter otočil a so snahou vystupovať pokojne a výrazom „nič sa nestalo“ sa pokojným krokom vracal späť do izby. Jeho výraz sa však zmenil v  momente, keď jeho postava prestala brániť rozbehnutému vonkajšiemu vánku aby naplno vnikol dnu a ja som pocítila na svojom rozpálenom tele chlad. Hlasno prehltol, vytreštil oči a ja som sa musela pozrieť kam sa to díva. Moje tielko, ktoré toho i normálne zakrývalo málo, teraz tesne obťahovalo to, čo spôsobila horúca pokožka s chladným vzduchom. Fakt, že nemám podprsenku som radšej ani nevnímala.

V hlave som mala prázdno. Vôbec som nevedela ako mám reagovať, chcela som len porozumieť tomu, čo sa tu práve stalo. Čiastočne ma do reality prebral Petrov o oktávu vyšší hlas.

„Aaasi by som mal ísť... Ja som.. To... Teda ahoj.“ Vydoloval so seba z posledných síl a už som videla ako sa poberá preč.

„Peter!“ zavolám na neho. Zostane strnulo stáť, no neotočí sa ku mne. „Peter.“ Poviem jemnejšie. „Toto nemôžeme nechať otvorené. Obaja si potrebujeme vysvetliť, čo sa tu práve stalo.“ Aspoň teda ja to potrebujem určite.

Vidím, ako sa pomaly otáča a ešte pomalšie si sadá naspäť na gauč. Sedí vystretý akoby zhltol pravítko a nervózne si poklepáva rukou po kolene. V druhej ruke zviera kľúče od auta, ktoré cestou k mojim dverám už stihol vytiahnuť. Prišlo mi ho ľúto a hoci ja sama sa cítim nesvoja z tejto situácie, jeho nervozita ma trápi. Vstanem z postele, na ktorej som doteraz sedela a pomaly, akoby som sa bála, že ho vyplaším, idem k nemu. Sadnem si vedľa neho. Ruka, ktorou si klepká po kolene výrazne zvýši frekvenciu pohybov. Položím mu na ňu moju a pozriem sa mu do očí. Chvíľu sa len tak dívame na seba a obaja cítime ako sa upokojujeme. Počiatočný stres z nás opadol a zostali iba nevyrieknuté otázky a odpovede.

„Bells, prepáč. Ja som nemal vyrukovať s niečím takým. Ja viem, že nemôžme. Som tvoj profesor, som o hodne starší. Nie je to správne, takto na teba myslieť. Bola to strašná chyba, najmä keď som vždy vedel, že tieto pocity neopätuješ. Bojím sa, že o teba prídem, že prídem o teba ako o kamarátku. Plne chápem, že ma chceš poslať kade ľahšie a vôbec ti to nebudem zazlievať. Prehodíme si zmeny v labákoch, aby sme nemuseli na seba naraziť. Nechcem aby si sa tam cítila neisto. Budeš len musieť pretrpieť prednášky, ale ja si ťa nebudem všímať. Neboj, na tvojich známkach sa to neodrazí, to by som nikdy nepripustil. Je mi to tak ľúto. Bože ja som taký debil. Takto ťa stratiť. Takto to pokaziť. Keby sa to dalo...“ položím mu prst na pery, aby som zastavila tento prúd slov, ktoré, ako ho poznám môžu trvať skutočne neskutočne dlho. Zabralo to a stíchol.

„Peter. Neviem presne čo sa stalo. Teda viem, čo sa stalo, no neviem, čo to pre mňa znamená. Jedno viem určite. O mňa, ako o kamarátku, si neprišiel. To sa nikdy nestane pokiaľ to sám nebudeš chcieť.“ Nadýchnem sa, aby som mohla pokračovať a pritom nechtiac uvoľním svoj prstík z Petrových pier a ten to okamžite využije.

„Bella, ani si nevieš predstaviť ako som rád. Strašne som sa bál, že ma poženieš rovno do horúcich pek...“ môj prst vystriedala radšej rovno celá dlaň a tak znova nastalo ticho.

„Nechaj ma dopovedať, ok?“ prikývne a ja svoju dlaň nechám klesnúť k druhej, ktorá stále upokojujúco hľadí jeho ruku. „Chcela som povedať, že o kamarátku neprídeš, no sama sa nevyznám vo svojom pocite, či to, čo som, to, čo cítim vo vzťahu k tebe, je už iba kamarátstvo.“

Ticho. Obaja sme ani nepípli. Toto chcelo riadne spracovanie na oboch stranách. Znova som mu pozrela do očí. Tie jeho mali zrazu akýsi hrejivý výraz. Mäkký, nežný. Bolo to očarujúce. Pokýval hlavou a z gesta som pochopila, že si pýta povolenie prehovoriť. Usmiala som sa a prikývla na súhlas.

„Bella, najradšej by som skákal po strop od radosti. Nikdy som sa neodvážil ani dúfať v niečo také. Snažil som sa uspokojiť s tým, že ti môžem byť na blízku ako priateľ. Ale, že by som mohol znamenať viac, to je...“

„Nečakané.“ Dokončím jeho nedokončenú vetu. „Je to veľmi nečakané a budem to musieť nejaký čas spracovávať.“

„Jasné. Tomu rozumiem. Myslím, že to, že o dva týždne odchádzaš do Kolumbie je naozaj dobré. Aspoň budeme mať obaja dosť času rozmyslieť si veľa vecí, ktoré dnes vyplávali na povrch.“

„Áno, vidíš, to mi nenapadlo. To je dobrý plán. To mi pripomenulo, že som neodoslala tie výsledky. A na dnes som sa s Edwardom dohola, že sa spolu porozprávame cez skype, aby sme sa lepšie spoznali a aspoň raz i videli, pred tým než sa stretneme osobne. Takto to bude ako rande na slepo.“ Zasmejem sa. Je to fakt škoda, že to dnes nevyšlo, lebo som bola už strašne zvedavá na toho divožijúceho vedátorského Tarzana, s ktorým mám v tej divočine stráviť najbližších pár mesiacov.

„Neboj Bells, Edward je veľmi milý a príjemný. Určite sa o teba dobre postará.“

„Toho sa nebojím. Myslím, že si budeme rozumieť, veď i v mailoch nám to klape.“ Bola som rada, že sme sa obaja už uvoľnili. „Dobre, mám taký pocit, že potrebujem trochu cukru.“ Peter mi okamžite podal škatuľku s čučoriedkovým koláčom a ja som sa do jej obsahu vrhla doslova pažravo. No, po tom citovom vypätí to bola úžasná náplasť na nervy. Do večera sme už len tak klábosili a až na nesmelú pusu na rozlúčku, ktorá skončila skôr v kútiku mojich pier, než ako obyčajne líci, sa večer ničím nelíšil od tých, ktoré sme zažívali tak často pred tým.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

všetkým Petruchtivým som sa rozhodla prilepiť k tejto kapitolke i nejaké to príjemné foto. Dúfam, že poteší. :)

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

8)  monikola (01.04.2011 09:08)

mina..inak presne tak ma volajú naši...hehe otec občas i Mina-malina, nemám predstavu ako to vzniklo ich stretnutie bude...možno už v tej ďalšej, alebo až v tej potom, musím ešte dotiahnuť detaily...samozrejme sa pokúsim sa hodiť sem pokračko čo najskôr
julie...neblázni, až taká romantika, že by sa k tomu hodila Christina Aguilera, to hádam nebola
lena... ďakujem veľmi pekne
eMuska...napravím, nenapravím...počkaj a uvidíš
Twillíku...ja som opisovala seba...ja to mám i na papiery od doktora mám nejaký silný magnetizmus v sebe tak keď sa rozčúlim ničím mobilné telefóny, tlačiarne a dokonca sa mi podarilo raz vyhodiť i poistky
Bosulíčku ty máš ako Petromilka u mňa prvoradé miestočko, kvôli tebe ho tam budem mať omnoho dlhšie než som plánovala

7)  mina (31.03.2011 22:17)

ale aj tak chcem aby už išla za Edwardom a ja by som si mohla prečítať o ich stretnutí
inak perfektný opis priznania a dosť som sa pobavila na P.

čímskôr pls pokračko

6)  julie (31.03.2011 21:20)

A já kůň u toho ještě poslouchám The Voice Within. Teda,s tím prstem na rtech trošku zariskovala ale dobře to dopadlo !???

4)  eMuska (31.03.2011 20:38)

nééééééééééééééééééééééééééééééééé!




neeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee! to ne! ona má byť predsa s Edwardom, dokelu!

tot dúfam napravíííš!

3)  Twilly (31.03.2011 17:57)

Neuveríš, ale dnes som si tak zablokovala firemnú pevnú linku, že mi ju musel odblokovať výrobca... a to mi naši z logistiky svätosväte prísahali, že v našej rozvodni to vyzerá ok... no ako vravím, technika ja = obrovský trapas a blízke stretnutie tretieho druhu

2)  Twilly (31.03.2011 15:51)

Komunikácia Belly s jej notebookom mi pripomenula moju bežnú komunikáciu s akýmkoľvek technickým zariadením (sú jednoducho na mňa alergické všetky stroje!!!)

A predstava, pri ktorej mám mať pretiahnutú hrdlom SVIŇU dvojmetrovú nórsku jedličku s ostrou hviezdičkou na špici... ty kokos skoro som šla do bezvedomia od rehotu

ostatné bolo síce iskrivé, ale aspoň sa ma to nesnažilo zabiť... krásny nesmelý napnelizmus toto bude taký boj citov, že až... uff, no normálne sa teším jak malá

PS: jak mi búchalo srdco mojo, keď mu dala ten prst na ústa

1)  Bosorka (31.03.2011 14:01)

Já, já, já já jsem Petrofilka!!!!

Teda ten začátek - už jsem se lekla, že ses vrhla na lechitvé povídky
Takže Peter poleze Edwardovi do zelí? Nebo vlastně naopak?

1