26.06.2011 [22:00], monikola, ze série Amazonská story, komentováno 10×, zobrazeno 2251×

Ďalšia kapitolka... a v nej to konečne poriadne zaiskrí... aspoň dúfam teda :P

14.KAPITOLA: tak, tu je pes zakopaný!

Akonáhle sa upokojil ten zmätok, ktorý tu narobila Alice, spustil sa ďalší. No tento bol omnoho viac organizovaný a bol plne v réžii vysokej krásnej ženy menom Benita. Hneď, ako so ju uvidela, vedela som, že musí mať niečo spoločné s Emíliom. Ich oči boli takmer identické. Nebolo to len tvarom a čokoládovou farbou, boli rovnako hlboké, ich pohľady boli rovnako otvorené a hrdé ale taktiež im v nich horeli rovnaké plamienky šibalstva. Okamžite som si tú ženu obľúbila a keď mi vďaka jej šikovnej organizácii už o pár minút pomohli ocitnúť sa v tej, na pohľad strašne vyzerajúcej, vani plnej horúceho bylinného kúpeľa, mala som chuť jej vybozkávať ruky.

Bolo to tak skvelé. Cítila som ako sa mi každý sval na tele uvoľňuje, akoby sa so mňa zmýval všetok ten stres, všetky obavy a strach. Nepochybne tomu prispievala i tá omamná vôňa, ktorá sa šírila všade naokolo. Na chvíľu ma nechali o samote a tak som mala možnosť v pokoji premýšľať.

Nie, nemala som chuť na ďalšie hlboké myšlienkové pochody o tom, čo sa stalo. Momentálne ma žiadne tie nadprirodzené, či neprirodzené upírske veci akosi nezaujímali. To, že sa posledné minúty okolo mňa točili šikovné ruky Benity a jej kamarátok, ošetrovali ma, dali mi dole obväzy, naliali do mňa ďalšiu dávku ich červeného nápoja a napchali ma skvelou sladučkou kašou s úžasnými kúskami pre mňa neznámeho ovocia, ma akosi vrátilo naspäť na zem. Proste som sa cítila znova ako človek, trochu ubolená, ale človek.

Preto som, ležiac v príjemnej vode, premýšľala nad hlúposťami ako, že okrem kúpeľa by som si rada vyčistila zuby, obliekla si nové čisté oblečenie. Ako som si neskôr uvedomila, keď som sa prebrala, bola som vlastne nahá. Síce celá pofačovaná a zakrytá až po bradu, ale predsa len v teplákoch a tričku by som sa cítila, ehm, minimálne trošku viac vo svojej koži.

„Ťuk, ťuk.“ A súčasne s hlasom sa ozve i opisovaný zvuk. „Bella, môžem vojsť?“ pýta sa Alice.

„Samozrejme. Poď pokojne ďalej, pre tebou sa nehanbím a navyše táto voda je rovnako červená ako ten zázračný nápoj, čo do mňa lejú po litroch.“

„Bola som sa s Jasperom trošku prebehnúť po okolí, vieš pokochať sa prírodou a tak. No a potom mi napadlo, že ťa možno poteší zopár maličkostí z vášho tábora. Priniesla som ti nejaké oblečenie, zubnú kefku, kozmetiku a podobne.“

„Alice, verejne prehlasujem, že ťa zbožňujem. Nikdy som nepochopila ako toto dokážeš. Presne vieš čo potrebujem, čo chcem, aký darček by ma potešil, kam by som chcela, či nechcela ísť. V tomto si proste jednička.“

„Nooo, ono to tak trochu súvisí s tým, kto som. Ehm, iste už vieš, že som upír. Že... my všetci sme upíry. A viacerí z nás majú dary. Edwardov už poznáš, že?

„Áno, dokáže čítať myšlienky. A hovoríš o tom pretože i ty máš nejaký dar? Každý z vás, teda, každý upír má dar?“

„Nie, každý upír nie, je to skôr ojedinelé, ale ja dar mám. I Jasper. Ten vie vycítiť a ovládať emócie a ja vidím budúcnosť.“

„Páni, to je cool! To, ako vidíš všetko? Tak počkať, ak si vedela, že... teda, no prečo si ma sem poslala, keď si vedela, že budú tieto... ehm, problémy?“

„Nie, tak to nie je! Ja nevidím všetko, ja vidím len rozhodnutia. Budúcnosť je veľmi subjektívna a často sa mení. Ja som videla, že vy dvaja máte byť spolu. Už vo Forks. Mali ste sa spoznať tam, ale to moje tvrdohlavé bratríčkovské jelito si zmyslelo, že odíde. Je to zložité. Poď, pomôžem ti z tej vane, oblečieš sa a ak chceš, tak ja ti to všetko vyrozprávam. O nás, o tebe, o tom čo som videla, čo sa zmenilo.“

„Dobre, tak spusti.“ vyhŕknem netrpezlivo, na čo sa Alice zasmeje svojim nádherným zvonivým smiechom. Vždy, keď sa smeje, mám pocit akoby ma niekto jemne šteglil a som nútená chichotať sa s ňou. Jej hlas je skutočne čarovný.

„Neboj, chce to správny postup. Najskôr von z vane, nové obväzy, čisté oblečenie, zubná kefka, ten nový krém, čo som ti poslala na Vianoce, ľahnúť si a až potom príbeh.“

Presne tak sa i stalo. Keď som si spokojne ležala naspäť v posteli, posadila sa mi Alice k nohám a spustila presne tak, ako som chcela. Rozprávala mi všetko o jej rodine. O Carlislovi, o tom, ako našiel východisko v tom ich prekliatí, o zvieracej krvi, jeho sebaovládaní, o tom ,ako a prečo premenil Edwarda, o Esme, Rosalie a Emmetovi, o tom ako sa stretla s Jasperom a ako našla Cullenovcov, prečo s nimi vtedy Edward nebol. Bola skutočne veľmi detailná a bola som jej za to vďačná. Keď prešla na dobu, ktorú som už i ja poznala, ktorú som s ňou prežila, bolo to zvláštne. Podľa nej to malo byť inak, keby... keby bolo keby... poznáte to. No, ja som akosi cítila, že je to tak ako to má byť. Tento pocit som mala už v momente, keď som vystúpila v Puerto Asis na tej ošarpanej stanici, keď som spoznala Nahuela a keď, keď sme si s Edwardom pozreli do očí. Proste, mám pocit, že som tam, kde som mala byť.

Všetko, čo som sa práve dozvedela je také nepochopiteľné a pritom tak ľahko uveriteľné. Príde mi smiešne spomínať si zrovna teraz na film s Jamesom Bondom, ale pre mňa skutočne „This world is not enough“, tento svet pre mňa nestačí. Vedela som to! Vždy som bola iná, mala som pocit, že žijem vo svete, ktorý nie je pre mňa, nie je môj. A vždy som cítila, že je tu ešte niečo iné, iná cesta. Cesta, ktorá ma neminie. A veru ani ma neminula. Ocitla som sa vo svete plnom záhad, tajomstiev. V mojom svete. Viem to!

Alice to vedela. Vedela, že k nim patrím. I ja som to vedela. V momente, keď som sa ocitla vo Forks, keď som na letisku objala Charlieho, už vtedy som cítila, že prichádza zlom, vtedy sa začala moja púť a jej cieľom bol... Edward? Určite! Hoci cítim, že ani on nie je konečná stanica. Neviem to vysvetliť. Vlastne sa pokúšam o niečo, čo som ešte nikdy nerobila. Rozoberať pocity. TIE pocity! Ten akýsi šiesty zmysel, ktorý ma držal pri Alice, ktorý mi pomohol prijať Edwarda, ktorý mi teraz našepkáva, že som ešte len na začiatku mojej... našej cesty.

Z mojich myšlienok ma vytrhne jemné pohladenie. Alice mi urovnáva vlasy na čele a usmieva sa... nie, žiari pri tom ako stowatová  žiarovka. Ach, tie jej vízie.

„Alice, čo si videla?“ spýtam sa nenútene, ale zvedavosť ma doslova požiera zaživa.

„Nič konkrétne. Pri tebe som vlastne nikdy nevidela nič konkrétne, skôr iba akési pocity, záblesky. Teraz som len proste rada, že sú späť. Nevieš si predstaviť aké strešné bolo byť slepá. Mám pocit, že tu Nahuelovu rušičku už viem obísť a to ma upokojuje. Keď už sme pri tom pokoji, mala by som ti ho už konečne dopriať, čo povieš? Pošlem k tebe Edwarda. Určite už niekde stepuje v okolí a netrpezlivo čaká kým dokončíme toto naše „tliachanie“.“

Okamžite ako spomenie Edwarda a jeho príchod ku mne, moje srdce sa rozbehne šprintom jemu v ústrety. Alice sa uškrnie a neodpustí si komentár: „Ach, Bella, mám pocit, že slová pokoj a Edward nejdú dokopy.“

Našťastie to viac nerozoberá a o hneď ako svojím hopsajúcim krokom opustí izbu, zjaví sa vo dverách on. Edward. A ak som si myslela, že moje srdce už rýchlejšie biť nemôže, tak ma teraz presvedčilo o opaku. Moje hormóny sa však so mnou pohrávajú ďalej a okamžite, ako sa pozrieme jeden druhému do očí, prebehne mi pokožkou celého tela husia koža. Bože, a to odo mňa stojí asi tri metre.

Cítila som to už pred tým. Tú energiu, príťažlivosť, lásku, no teraz... teraz, keď už poznám jeho tajomstvá, keď sa on nemusí na nič hrať, je to sto krát intenzívnejšie. Iba jeho pohľad ma dokáže roztaviť, nedokážem si predstaviť, čo by sa stalo, ak by sa ma dotkol. Ak... ak by ma pobozkal. Ach, čo to bolo? Myšlienka na jeho pery dotýkajúce sa tých mojich spôsobila akýsi kŕč... nie, nie kŕč... toto bolo príjemné. Veľmi príjemný pocit  niekde v bruchu. Či pod ním? Neviem, nepoznávam reakcie môjho tela. Je mi teplo a zima zároveň. Ja... ja ho chcem. Chcem toho muža, upíra stojaceho medzi dverami ako soľný stĺp a chcem ho... Bože nahého. Predo mnou. Pri mne. Vo mne.

Páni, páni, páni, páni moji! Toto poznanie ma úplne roztriaslo. Cítila som ako sa mi zrýchli dych a oči roztvorili úplne dokorán. Pocity, energia, ktorá ma zaplavila ako tsunami, ma donútili vypustiť z úst slabý povzdych.

„Ježiš, Bella!“ zašepká Edward a rukou sa zaprie do rámu dverí až tak silno, že staré drevo zastoná. „Preboha, nepozeraj sa na mňa... tak... pretože... sa nedokážem... nedokážem sa ovládať.“ Jeho slová mu len horko-ťažko vychádzajú z úst a oči mu vzplanuli ónyxovou čerňou. Je to taká sexi farba. Ó, preboha, ja používam slovo sexi?

„Tvoje oči. Sú čierne. Myslela som si, že sa to deje, keď... keď máš hlad, teda chuť... na krv. Ale teraz nemáš, že?“ poviem a zisťujem, že vypustiť z úst súvislú vetu mi robí rovnako veľké ťažkosti ako pred chvíľou jemu.

„Nie, na krv chuť nemám.“ zašepká a čierna v jeho očiach sa stáva bezodnou.

„Aha.“ reagujem neuveriteľne zmysluplne. No nič Swanová, postav sa tomu čelom. „Cítiš to tiež, že?“

„Tú energiu? Áno.“

„Čo s tým budeme robiť? Lebo... myslím, že ak sa pohneš, asi na teba skočím a strhám z teba oblečenie.“ Edwardd sa zhlboka nadýchne a vzápätí na to praskne pod jeho rukou už dlhšie sužovaný rám dverí. Ospravedlňujúco sa na mňa usmeje a opráši si triesky a prach z ruky o nohavicu. Toto veľmi upírske intermezzo radšej ignorujem a pokračujem v mojom koktaní. „Je to také silné, také zvláštne. Cítim, že to potrebujem urobiť. Teda, niežeby som niekedy niečo také cítila. No, ja... vieš, ešte som nikdy to... a preto ma tieto pocity akosi... ehm, prekvapujú? Téééda...“

Edward na mňa vypleští oči a vidím ako sa úporne snaží spracovať to, čo som mu tu práve, absolútne neorganizovane, povedala. Myslím, že sa v tom mojom koktaní stratil, alebo nechce veriť tomu, čo počul, tak mu to radšej poviem po lopate. „Áno, Edward, práve som ti nešikovne povedala, že som panna a že napriek tejto mojej neskúsenosti túžim pretiahnuť ťa... ehm, čo to trepem, túžim, aby si ty pretiahol mňa.“

„No, hoci by som použil iný termín, v princípe zdieľam tieto tvoje pocity absolútne rovnako.“

Znova medzi nami nastalo ticho. Ale nie také trápne ticho, keď si dvaja nemajú čo povedať, to nie. To naše ticho nebolo tiché. Bolo plné nevyrieknutých slov, dotykov, činov. Pozerali sme sa na seba a báli sa, čo i len o milimeter pohnúť. Zdalo sa to ako bezvýchodisková situácia. Obaja sme to chceli, no obaja vedeli, že to nie je správne. Nie teraz, nie tu. Nie pred tým, než... než čo? Ja neviem, ale nie pred tým než sa niečo stane. Ach zase TIE moje pocity. Tá akási vnútorná GPS, ktorá ma pošťuchuje raz doprava, inokedy doľava, tak tá mi teraz radí spiatočku. Hmm, sviňa jedna!

Naším vykúpením sa stal Nahuel.

„Hej upír, nestoj tu ako kôl v plote. Ideš dnu, či von?“ Tá aura, čo sa okolo nás vznášala spľasla ako bublina žuvačky. Edward až poskočil, ako sa zľakol Nahuelovho nečakaného vpádu a ja som sa nekontrolovateľne rozosmiala, pretože ten indián vlastne trafil kliniec po hlavičke. Dnu, či von...? Kto mi odpovie, čo šľachtí ducha viac, či trpne znášať strely a šípy zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho zdolať? Ehm, to som asi trošku odbehla k Shakespearovi... No, nič. V každom prípade sa obaja s obavami o môj zdravý rozum pozerajú na môj chichotavý záchvat a pristúpia bližšie.

Edward si sadne na zem pri moju posteľ a opatrne ma chytí za ruku. Fajn, to jemné mravenčenie sa dá vydržať. Páni, Alice, ten Nahuel je fakt rušička prvej triedy. Spomínaný si prisunie malú drevenú stoličku, akúsi trojnožku, k mojej posteli a sadne si na ňu. Jeho mohutné telo úplne zakryje tento mrňavý kus nábytku a on vyzerá skoro akoby čupel v pekne nepríjemnej polohe. Jeho široký úsmev však napovedá, že mu k spokojnosti nič nechýba.

„Ahoj Divožienka. Dúfam, že sa už máš lepšie. Benita vravela, že tvoje rany sú už takmer zacelené, nikde žiaden zápal a i pomliaždeniny sa nám krásne strácajú pred očami. Neboj, nezostane ti jediná modrina, či jazva. Čoskoro budeš ako rybička.“

„Ďakujem Nahuel, naozaj ti strašne ďakujem. Alice mi povedala, čo si pre mňa urobil i čo to pre teba znamená. Ja si to nesmierne vážim, veď predsa sa ani poriadne nepoznáme, som pre teba cudzí človek a ty si ma zachránil a navyše si pri tom musel i trpieť.“

„Pozri Bella, nie je to tak ako hovoríš. Si mi bližšia než si myslíš. Ty, ja i Edward, jeho rodina, môj kmeň, my všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Sme si bližší než si myslíš. Nemrač sa, nesvedčí ti to.“ Uškrnie sa na mňa a pokračuje. „Si pre mňa dôležitá a to nielen kvôli tomu príbehu. Už keď som ťa spoznal prvý krát, cítil som, že si výnimočná. Výnimočne silná a ťahalo ma to k tebe ako moľu k svetlu sviečky. Bože Edward, teraz sa nemrač ty a nechaj ma to vysvetliť.“

Prepáč, prepáč... ja... vieš, že som ti taktiež nesmierne zaviazaný. Zachránil si zmysel mojej existencie. No akosi neviem ovládnuť tieto primitívne majetnícke sklony, ktoré k nej pociťujem.“

Primitívne majetnícke sklony...? Ach... môj... Bože! To je tak vzrušujúce. Znovu mnou prešla známa vlna tepla, no vďaka Nahuelovej prítomnosti som sa ako tak dokázala ovládnuť. Teda aspoň som si to myslela, ale asi to tak nebolo, pretože sa obaja na mňa okamžite pozreli. Edward znovu s totálne čiernymi očami a Nahuel s pobaveným výrazom a neuveriteľným úškrnom v tvári. Hmm, pre mňa to znamenalo, že som okamžite sčervenela, čo ho pobavilo ešte viac a začal sa nahlas smiať. Aaaaaaaa... Bože, nie! Strčila som hlavu pod prikrývku akoby ma ten kúsok látky mohol schovať pred tými rozpakmi, čo mi títo chlapi prinášajú.

„Ježiš, vy dvaja ste fakt jasní.“ Vysúka zo seba popri svojom záchvate smiechu a keď sa konečne upokojil, pokračoval. „V každom prípade vám vysvetlím ten môj vzťah k tebe Isabella. Som tvoj Koda-rian. V reči nášho kmeňa to znamená niečo ako ochranca. Mojou úlohou je chrániť ťa, radiť ti a naviesť ťa na správnu cestu. Mal som ťa priviesť k tvojmu osudu, je neuveriteľné aké ľahké to bolo. Mamma-killa-ta je skutočne veľká čarodejka osudu. Moju rolu v tvojom živote som zohral bez toho, aby som o tom vedome vedel.“

„Hmm, ja celkom nerozumiem tej veci okolo Koda-niečo a tak, celkovo. I Benita, Emíliova sestra ma volala Leelane a ke´d to vyslovovala, znelo to strašne obradne. Vlastne všetci sa tu ku mne správate so zvláštnou úctou. Ja som si istá, že si ju nezaslúžim, veď som vám tu iba narobila problémy.“

„Neboj sa divožienka, ešte ich len narobíš.“ Povedal Nahuel so smiechom. Mne sa to však vtipné vôbec nezdalo a tak som sa znovu zamračila, načo sa on rozosmial zase viac. Jo možné tohto chlapa vôbec nejako nasrať?

„Nemrač sa, vravím, že ti to nesvedčí. A neboj sa, dozvieš sa všetko, čo potrebuješ vedieť. Už čoskoro. Keď ti bude dobre, pevne verím, že to bude už o pár dní, si srdečne pozvaná na našu kmeňovú radu. To platí i pre teba Edward a pre tvoju rodinu, teda aspoň tú časť, ktorá tu zatiaľ je, ale počul som, že majú prísť i ďalší, nie?“ obráti svoju pozornosť na Edwarda.

„Áno, na ceste je Carlisle, môj otec. On, no... nedokázal v sebe poprieť vedca a musí sa prísť presvedčiť o zázračnosti tvojho daru. Ale, ak by ti to vadilo, tak...“ nechá Edward vetu vyznieť do prázdna.

„Nie, nie, Edward. Rád spoznám muža, ktorý ti dal tento druhý život. Vlastne už ho i trochu poznám. Z rozprávania Zafriny, Senny a Kachiry. Majú ho rady a veľmi si ho vážia. Veď to bol on, kto ich priviedol k lovu zvierat. Je to veľký... človek.“

„To skutočne je. Ďakujem ti, Nahuel. Za všetko.“ Hĺbka Edwardovej vďaky sa úžasným spôsobom odrazila v jeho očiach, ktoré teraz žiarili jasnou jantárovou farbou. „Som ti zaviazaný. Dúfam, že budem mať možnosť môj dlh niekedy splatiť.“ A na potvrdenie jeho slov podáva Nahuelovi svoju pravicu, ktorú Nahuel bez okolkov príjima.

„Edward, ty, vlastne vy obaja ste sa mi už odvďačili. Zbavili ste ma vlastného démona, ktorého som nebol schopný prekonať sám. Johama. Môjho... otca.“ Posledné slovo vyslovil s neskrývaným odporom, doslova ho vypľul zo seba. Ja som na neho vypliešťala oči v šoku zo zistenie, že... že Joham, bol jeho otec.

Tak táto informácia sa ku mne ešte nedostala. Bože čo sa ešte všetko dozviem? Že, Červená Karkulka existuje a s vlkom hráva mariáš? O.K., ale zubnú vílu im nezožeriem!

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

na budúce bude konečne sľúbená legenda...veľmi, veľmi dôležitá :)

a inak, v mojom zhrnutí nájdete obrázky zopár postáv, ktoré som ešte neukazovala, dávam tam len tie, ktoré budú ešte dôležité :)

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

10)  HMR (10.07.2011 23:52)

9)  monikola (27.06.2011 12:52)

tak to poznám...mne navyše obyčajne i chýba čas na písanie

8)  Twilly (27.06.2011 12:44)

ááááááááááááá ty fičíš... super.. akurát mám pocit, že mi chýba čas na čítanie...zúfalo chýba

7)  monikola (27.06.2011 12:41)

no neviem ako vyzeráš, ale pevne verím, že dobre... ženským smiech pridáva na kráse
Bože ja čo sa dá... možno sa mi podarí dať 15tku už dnes

6)  Twilly (27.06.2011 12:11)

Ty brďo, to ako som mala vedieť, ťe Bellu pýtajúcu si pretiahnutie nemám čítať v práci? ... vieš ako vyzerám? Komplet blázon, no neva... ja to vydr

5)  monikola (27.06.2011 11:00)

Bosi tak vieš Bella je nám už trošku staršia než v knihe a stále panna..ono ti to trošku zavarí niektoré spoje v hlavičke
Julinko sľubujem, sľubujem legenda bude

4)  julie (26.06.2011 22:49)

OMG, perfektní večerníček, nádherná kapitolka !!! Z popisu shledání těch dvou proběhla vlna horka i mnou...a na závěr jsem se i zasmála, tak příště možná přijde i legenda?

3)  Bosorka (26.06.2011 22:43)

túžim pretiahnuť ťa... ehm, čo to trepem, túžim, aby si ty pretiahol mňa.“ by mě zajímalo jak tuhle smršt rozdýchaval Jasper Myslím, že pohled na to jak si hážě Alici přes rameno a utíka do pralesa musel být velice zajímavý
Teda z Belly je pěkná sexuální harašmenka!

2)  monikola (26.06.2011 22:27)

roľa/rola bol preklep ale Karkuľku som vždy volala Karkuľkou a nie Karkulkou ... ale opravila som to

1)  eMuska (26.06.2011 22:16)

moju roľu v tvojom živote... to je preklep alebo zámer?
A Karkuľka...
ježkov zrak, dnu - von!
No sa rechcem, moja! podarené!

1