07.06.2011 [21:45], monikola, ze série Amazonská story, komentováno 12×, zobrazeno 2563×

máme tu diel číslo 13. a ako to s tými trinastkami býva občas sa niečo pokazí :) uvidíme, či toto číslo prinieslo našim hrdinom šťastie, či pohromu :P

13. KAPITOLA: Smršť. Tornádo. Pohroma?

Nedokázal som zo seba dostať ani jedno slovo. Iba som tam sedel, doslova pár centimetrov od môjho anjela, mojej Dúhy a utápal sa v jej pohľade. Tak ona ma pozná. Síce sprostredkovane, ale pozná ma. A pozná i moju rodinu. Carlisla, Esme... Alice je jej najlepšia kamarátka. Ona ich má rada, má rada moju rodinu a vlastne i oni majú radi ju. Inak si to neviem vysvetliť. Ako inak by bolo možné to, že vpustili do svojich životov človeka? Ona je tak výnimočná. Získala si ma už jediným pohľadom, no čím dlhšie ju poznám, tým väčšiu úctu a oddanosť k nej cítim.

Bože, tie oči, ktoré ma tak dlho prenasledovali, predsa len patrili jej. Už vtedy vo Forks som ju mal na dosah. Ach, keby som nebol taký hlúpy, nemuseli sme zažívať všetky tieto lapálie. Iste, môj problém s jej krvou by ma asi neminul, ale mal by som okolo seba rodinu, oni by ma podporili, pomohli by mi. Mohol som ju mať pri sebe už roky. Bez komplikácii, bez problémov! Už roky som sa mohol opájať jej prítomnosťou. A ja hlupák som ju skoro stratil. Aká neuveriteľná náhoda, že znova preťala cesty mojej existencie.

Náhoda? Hm, náhoda! Až príliš dobre poznám Alice na to, aby to bola náhoda. Tá malá potvorka v tom musí mať prsty. Veď, to ona mi už vtedy hovorila, aby som neodchádzal. Neposlúchol som ju a tak to zariadila po svojom. Určite! Ach, Alice. Muselo to však byť takéto zložité? Veď... veď som skoro o ňu prišiel. A skoro mojou vlastnou vinou, mojou vlastnou rukou. O moju Dúhu. Krásnu, no krehkú Dúhu. Takú pominuteľnú.

Bože, o čo sa tu vlastne pokúšam. Čo som to urobil. Alice, takto to predsa nemôže byť. Ty.. ty si ju aspoň držala v nevedomosti, ale ja som to nedokázal. Dostala sa do nášho sveta a to pre ňu bude znamenať iba problémy. Bude ako jemná nezábudka, ktorá bola zo svojho pokojného a bezpečného domova vytrhnutá vírom udalostí a vtiahnutá do sveta zla, sveta príšer a démonov. Do nášho sveta. Ja sám som netvor. Sám som ju skoro zabil a nakoniec som bol ochotný urobiť z nej rovnakého démona, len aby neumrela, aby ma nenechala opäť samého.

Ako len dopadneme? Toľké roky som bol sám, ale už to viac nedokážem. Cítim, že bez nej nemôžem byť. Ona je ako kyslík, ktorý znovu potrebujem dýchať. Je mojím tepom, bez ktorého by moje telo umrelo. Je svetlom v mojich očiach, životodarnou vodou, ktorá ma naplnila až po okraj.

Nie!

Bez nej už nemôžem existovať.

No, mám právo vziať jej to najcennejšie čo má? Mám právo žiadať jej dušu, výmenou za život po mojom boku. Navždy? Na večnosť? Ach, aká odporná ukrutnosť sa mi zúfalo vtiera do pozornosti pod taktovkou lásky.

Milujem ju a absolútne nezaslúžene i ona cíti náklonnosť ku mne. Hádam... hádam nám naša láska pomôže.

„Ehm.“ Obaja, ja i moja Bella, sme sebou trhli, akoby nás kopla elektrina. Asi sme boli rovnako zamyslení, obaja rovnako ponorení vzájomne do očí.

„Ehm, ehm.“ pokračovalo zdvorilé poodkašliavanie si. Bol to Elmílio. „Nerád vás ruším, ale počuli sme, že si sa už prebrala Bella, tak ma poslali zistiť, ako ti je.“

„Ahoj Emílio. Je mi... no, som rada, že žijem. Vlastne, mi je skvelo.“ Poslednú vetu povedala tak, že sa mi pozerala znova do očí. Bol som tak nominovaný za príčinu tohto jej pocitu skvelosti a bol som na to náležite hrdý. Emíliove myšlienky však hovorili čosi o výmene obväzov a kúpeli a mali pravdu, preto som hneď poznamenal: „Som naozaj rád, že ti je lepšie a urobím všetko preto, aby ti bolo už iba dobre. A začneme hneď. Emílio má výborný nápad.“

„Hej? Ja?“ pýta sa Emílio a vyvaľuje na mňa oči. „Aha! Bože, ty a to tvoje čítanie myšlienok! No, môj dedo si myslí, že je najvyšší čas vymeniť ti obväzy. A ak by si chcela, ženy ti pripravia kúpeľ. Budú v ňom bylinky, ktoré urýchľujú hojenie. I keď, čo môže hojenie urýchliť viac ako Nahuel, že?“

„Musím povedať, že slovo kúpeľ znie priamo báječne, hoci tomu s Nahuelom som celkom nerozumela.“ odpovedá Bella a pri slove kúpeľ sa zatvárila skutočne tak zasnene, až som skoro na tú starú plechovú vaňu, čo na ňu čaká, začal žiarliť.

„Počujem správne? Naša divožienka sa prebrala?“ prehovorí Nahuelova hlava, ktorá vytŕča spomedzi dverí. Som mu nesmierne zaviazaný, že Isabelle zachránil život, ale tá jeho schopnosť vyblokovať môj čuch, sluch a dokonca i myšlienky, je skutočne otravná. Vždy sa zľaknem, keď sa pri mne zjaví ako duch.

Keď Bella v noci v mrákotách bojovala s pomocou Nahuelovho jedu so svojimi zraneniami, mal som s ním dlhý rozhovor. Bolo to zvláštne. Prežíval som podobné pocity, ako keď som sa po premene zobudil ako upír. Človek má zažitú predstavu o svete, o tom čo je reálne a čo vymyslené, a zrazu sa dozvie, že nielenže upíry existujú, ale dokonca, že sa jedným z nich stal. Ťažko sa to spracovávalo. Už som si myslel, že ma tento svet nemôže ničím prekvapiť. Že viem, čo všetko náš život-neživot obnáša, no bol to omyl.

Nahuel mi potvrdil Johamove slová. Upír môže mať dieťa, ale bohužiaľ nie s inou upírkou. Naše telá nie sú schopné meniť sa a tehotenstvo je obdobie obrovských zmien. Človek, žena, však tieto zmeny dokáže prijať. Bolo to pre mňa niečo neopísateľne nové a šokujúce. Šokujúce bolo však i zistenie, že žena toto tehotenstvo nie je schopná prežiť. Pre ľudské telo je to príliš drastické a tieto ženy umierajú pri pôrode. Takto umrela i Nahuelova matka. Bolesť, ktorú som mu videl v očiach bola tak hlboká, že nech mi jeho druhá schopnosť lezie akokoľvek na nervy, nemôžem tohto chlapíka nemať rád.

Ach, áno. Tá jeho druhá schopnosť. Údajne je typická pre poloupírov ako je on. Áno, je ich viac, minimálne ešte jeho štyri sestry. Vedia blokovať naše zmysli, necítime ich, nepočujeme ich tlkot srdca, ich dych a v mojom prípade im ani nemôžem čítať myseľ. Pokiaľ to nedovolia. Je to akýsi obranný mechanizmus. Nie sú totiž tak silní a rýchli ako my a hoci tiež nestarnú, sú omnoho viac smrteľní ako my.

Avšak najzvláštnejšia vec na tomto poloupírovi... ehm, na to sa tak ťažko zvyká... je jeho zvláštny jed, ktorý sa mu tvorí v ústach. Má mnoho spoločného s našim, pôsobí ako anestetikum a lieči, ale nepremieňa. Dokáže človeku pomôcť prekonať vážne choroby a zranenie, no neprináša mu nesmrteľnosť, našu prekliatu nesmrteľnosť. Takto vyliečil i Peterovu rakovinu. Ľudia, ktorí prešli jeho „liečbou“, žijú veľa rokov zdraví, plní síl a ak ich nestretne vážna nehoda, dožívajú sa veľmi vysokého veku. Znelo to až príliš úžasne, aby to nemalo nejaký háčik. Nahuelov jed sa netvorí automaticky ako náš. Keď ho použije, musí ho jeho telo znovu vytvoriť a to je veľmi náročný a bolestivý proces. Niekoľko hodín kŕčov, vysoké horúčky, triaška a úplná bezmocnosť. Emílio mi prezradil, koľkokrát sa už takto obetoval a to bola ďalšia vec, pre ktorú som si tohto občas príšerne drzého „macho“ týpka  obľúbil. Za jeho drsnou škrupinou sa skrýva obrovská dobrota a priateľstvo.

O tom, kto bol Joham a prečo robil to, čo robil, som sa však viac nedozvedel. Nahuel tvrdil, že to potrebuje vedieť i Bella a tak to povie iba jedenkrát nám obom. Neviem si ale predstaviť, že by ma mohlo ešte niečo viac prekvapiť, ako to, že upíry môžu mať dieťa.

Bože môj, nech sú v poriadku... už som skoro tam... nech je Bella v poriadku, inak... inak... ak sa jej niečo stalo, tak najskôr roztrhám Edwarda, ale potom sa sama sa roztrhám a upálim... alebo si zakážem nákupy... na mesiac... nie, na rok...

Omyl... predsa len ma ešte niečo prekvapilo. Momentálne sa sem blíži smršť. Tornádo. Obrovská vystresovaná kôpka nervov, ktorej myšlienky kričia ako fanúšikovia New York Yankees po víťaznom homerun-e.

Alica.

Moja malá sestrička vrazila do miestnosti ako cunami a strhla so sebou chudáka Nahuela. Holt, to, že ho necítime môže prinášať i drobné nevýhody. Obyčajne nebývam škodoradostný, ale teraz som skutočne zadržiaval smiech iba s veľkými problémami. Obaja sa šúchali smerom ku mne a Belle, pričom cestou so sebou stiahli i chudáka Emília, ktorý taktiež nestihol včas reagovať.

„Alica?!“ toto slovo zaznelo hneď z dvoch úst. Z mojich pobavene a z Belliných šokovane.

„Čo...? Ehm... ahojte decká! Teda... Ehm... Daj tie pracky zo mňa, ty... ty si kto...? Nie, asi by som sa mala spýtať, čo si, že?“ Posledné vety adresovala Nahuelovi, ktorý sa ešte nespamätal so zrážky s betónovým múrom menom Alice. O Emíliovi radšej pomlčím.

„Bella!!!“ ostrý vysoko posadený výkrik zrazu rezonoval našou chatkou, keď si to moje trdlo sestričkovské poriadne uvedomilo jej prítomnosť. „Bella!!! Bella, Bella, Bella, ty žiješ! Bože, ja som sa tak bála. Ja som taká hlúpa. Ja som chcela, aby ste boli... a vy ste skoro... a potom sa to, chvála Bohu, zlepšilo, ale potom zase ten... ten... brr... no a potom nič. Tma. Nevidela som nič. Ani teba, ani Edwarda. Mimochodom mladý pán, s tebou si to ešte vybavím. Nemysli si, že to, že si mi skoro zožral najlepšiu kamarátku ti len tak prejde!“

Znovu som nemal slov. V poslednom čase sa mi to stáva často. Ale toto trdlo tu spravilo takú spúšť, že slová sa stratili každému. Moja Dúha sa zmohla znovu iba na tiché vyplašené: „Alice?“

„Áno, zlatíčko, som tu. Už bude dobre. Si zranená? Bože, ty si zranená!!! Bože, zlatíčko, toto som nechcela. Ja... ja som vedela, že vy dvaja máte byť spolu, ale takto to nemalo dopadnúť. Bella, odpusť mi, prepáč, prepáč, prepáč!“

„Alice, to... to je v poriadku. Síce ti nerozumiem, ale nech je to čokoľvek, som si istá, že si nechcela, aby sa mi niečo stalo. Len... len mám otázky, veľa otázok.“

Tu som to už nevydržal a rozosmial som sa naplno. To, čo som pred sebou videl, bolo neuveriteľné. Emílio, pravdepodobne s miernym otrasom mozgu, zastával nezávideniahodnú úlohu podstavy pyramídy, ktorá sa ďalej skladala z Nahuela a Alice, pričom posledná menovaná sa na jej vrchole týčila ako najväčšie neviniatko so šteňacím pohľadom, odhodlane čakajúc príval sľubovaných otázok. Som neskonale rád, že moja upíria pamäť mi túto scénu zachová navždy rovnako dokonalú.

Cez slzy smiechu som sa rozhodol zakročiť a tento blázinec trochu uviesť do normálu. „Bella, láska. My ti radi zodpovieme všetky otázky, ale myslím, že sa ti budú naše odpovede počúvať lepšie po kúpeli.“

„Ach, vlastne asi máš pravdu. Teplá voda a pocit čistoty by som teraz vymenila za čokoľvek,“ povie moja Dúha. „Len neviem či sa sama postavím. Asi budem potrebovať pomôcť.“ Zahanbene dodáva.

„No, na to by som mal riešenie, len potrebujem uvoľniť nohy a ruky.“ Tlmene sa ozýva zo spodku živej pyramídy Emílio. „Moja sestra s kamarátkami sa o teba postará rada. Vlastne môj prvý plán bolo ti to navrhnúť, len sa to tu potom akosi zvrhlo. Doslova.“

Naša milá trojica sa konečne pozbierala zo zeme. Alice nadšene poskakuje odo mňa k Belle a naspäť. Nahuel nasadil svoj typický „macho“ výraz a Emílio sa pobral za ženami.

„Sestrička. Rád by som ti predstavil to niečo, či niekoho, koho si nabrala vo dverách.“ Rozhodnem sa prelomiť mlčanie, ktoré medzi nami nastalo. „Alice, toto je Nahuel. Nahuel mi pomohol zachrániť Bellu. To vďaka nemu sa tak rýchlo uzdravuje a ja som nemusel pristúpiť k... no proste som nemusel zasiahnuť našimi metódami. Nahuel, toto je moja sestra Alice.“

„Ehm, teší ma.“ povie moja sestrička a potom okamžite dodáva: „Tešilo by ma ale viac, keby si mi tu nerobil rušičku. Konečne som pochopila, prečo som vás dvoch nevidela. Zrazu ste sa mi proste stratili, nič, tma, žiadnu vašu budúcnosť som nevidela. To robí tento tu!“ poslednú vetu dokončí s ohrnutou perou a opretým ukazovákom o Nahuelovu nahú hruď. Tento ukazovák sa však zrazu podvolí a spolu so zvyšnými štyrmi prstami sa vydá po stopách jeho vypracovaného svalstva. Ohrnutú peru vystrieda úsmev a obviňujúci pohľad očí sa zmení na obdivný. Čo čert nechcel...

„Vrrrr...“ zaznie hrdelné dunivé vrčanie z Jasperovho hrdla v momente, keď vpochoduje do chatky a zazrie túto scénu.

„Ups... vidíš, vravím rušička. Jeden upír tak ani nevie, kedy sa mu manžel objaví za chrbtom.“ Dodá Alice čerešničku na tortu a poberie sa upokojovať Jaspera. Jej myšlienky mi prezradili, že našla vhodný spôsob uvoľnenia vzniknutého napätia.

Po tomto predstavení sa môj pohľad znovu stočí smerom k Belle. Jej oči zračia nechápavosť, ale i pobavenie, a keď sa stretnú s mojimi, rozpália sa v nich plamienky, ktoré mi podlamujú kolená. Všetko je tak, ako má byť.

Zatiaľ.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

kurňajs...tá legenda sa mi sem ešte stále nezmestila...bolo by to stráááááááášne dlhé, tak až na budúce :)

p.s.1: Bosi dúfam, že som aspoň trošku uspokojila tvoje potreby ohladne Nahuela... tá scéna s Alicou ma napadla v tedy keď som myslela na to, ako ťa ešte potešiť :)

p.s.2: Twillíčku mám strašnú chuť vtrepať do toho príbehu Manuela, ale samozrejme nechcem ti vstúpiť do tvojej poviedky, preto preboha píš čo najrýchlejšie, aby som vedela, či mám šancu niekde ho tam dosadiť :DDD

p.s.3: eMusik tuto kapču uverejňujem za bojových podmienok takmer bez kontroly...dúfam, že tam nie je niečo čo by mi malo oči vykoľať a nevykoľalo... ak áno, pls vklude mi to napíš do mailu, ja to opravím hneď ako budem môcť...

p.s.4: nebojteeeeeee už vám dávam pokoj :DDD

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

12)  monikola (09.06.2011 10:34)

eMusik ďakujem Alice sa mi tam do tej kapitoly vopchala presne tak, ako som to napísala... Smršť, tornádo, pohroma... pôvodne to vôbec nebolo v pláne, ale čím mám tých kapitol za sebou viac, tým pravdivejšie sa mi zdá to tvrdenie, že tie naše postavy si robia čo chcú oni a nie čo chceme my

Bosi... bude, bude...

HMR ďakujem

Julie... tak opísať zaskočenú Alice prichytenú pri nepleche sa proste nedalo neurobiť

11)  julie (08.06.2011 21:03)

Jeden upír tak ani nevie, kedy sa mu manžel objaví za chrbtom.“

10)  HMR (08.06.2011 20:09)

Úžasné...

9)  Bosorka (08.06.2011 19:28)

Twilluško - zbožňuji tvé podléhání . By mě zajímalo, jako schopnost bych měla anžto upírka?

Moni - jupí bude Manuelek....

8)  eMuska (08.06.2011 17:21)

Joj, bejby, zbožňujem myšlienkové pochody tvojho Edwarda, je to úplne skvelé! Tešujem!
Alice - proste skvelá! Taká smršť, fakt... pri názve kapitoly mi normálne lepilo, ale jak som čítala, už som sa len šerila jak pomätená.
P.S.4: neopováž sa dať pokoj!
Hej - a kapitolku ti ešte prebehnem...

7)  Twilly (08.06.2011 13:17)

aňoooooooooooooooo

6)  monikola (08.06.2011 13:13)

dobre...nejako to vymyslím

5)  Twilly (08.06.2011 12:39)

Cica, momentálne ho tiež len zneužívam... práva na neho nemám, nie som prvá, čo ho tu mám... aj Mišutka ho má v poviedke, aj Hanetka a kopa ďalších... Manuel je jednoducho Manuel... ale rada zhodnotím taký KUS chlapa

4)  monikola (08.06.2011 12:35)

hehe to som dala pokoj iba s tými p.s.-kami s amazonkou si pokoj dať neviem...aspoň zatiaľ...kurňajs, ke´d som vymyslela tú legendu...bola to strašná fuška

Manuela premyslím...asi ti pošlem mailom moju predstavu, aby si ju schválila či doplnila, musím predsa rešpektovať autorské práva

3)  Twilly (08.06.2011 12:17)

Moni a ešte k PS4: opováž sa nám dať pokoj!!!!!

2)  Twilly (08.06.2011 07:37)

No zlato, trošku je vidno to "bez kontroly". Manuela použi podľa toho, kam sa ti bude hodiť, lebo Bosi ma prehovorila na samostatnú kapitolovku venovanú LEN jemu... No čo už .. Bosi nie je možné nepodľahnúť. A inak by si sa k nemu tak ľahko asi nedostala , takže ochotne žičnem, cica. Ak budeš mať záujem, tak si môžeme pokecať o tých tvojich časoch...

Jo a scéna s ALICE... si jednička!!!!!

1)  Bosorka (08.06.2011 07:32)

Teda Alice nešmátrej!!! Až mě konečky prstů svrbí, já bych si chtěla taky šáhnout!!!
Nahuelek je teda léčitel - kašliky, kašliky je mi nedobře pojď mě vyléčit!!!!!!
S povděkem musím konstatovat, že v tomto díle nezemřel žádný chráněný živočich!!!

1