Isabella Marie Swan

Aro bol behom sekundy pri mne a naklonil ku mne ruku. Nechápala som, o čo mu ide.

„Budem veľmi poctený, keď mi ukážeš aspoň kúsok z tvojej tajomnej mysle, Isabella,“ zamrmlal cez zaťaté zuby. Musel sa veľmi ovládať, aby nevybuchol, sám vedel, že keby som to nechcela spraviť, nijako by ma nedonútil. Má to ťažké, to musím uznať.

„Môj pane, moju myseľ vám, sám viete, že ukázať nemôžem, avšak vám poviem, prečo som zastavila v love Demetriho,“ šepla som na kompromis a Arovi sčerneli oči. Hneď nato sa vrátili jeho dúhovky na karmínovo-červenú. Keby niekto iný uvidel toto jeho počínanie, buď by od strachu prosil o smrť, alebo by veľmi rýchlo vytáral všetko, čo Aro chcel. Lenže ja nie som nijaká väčšina. Som jedna z najstarších upírov pobehujúcich na tomto svete, môj stvoriteľ bol jeden z prvých upírov. Pochybujem, že Aro taktiež.

Vedela som si predstaviť ako stláčam jeho arogantnú tváričku. Nad tou predstavou som sa pousmiala a spriama mu pozrela do tváre.

„Aro,“ prvýkrát, čo som ho neoslovila „môj pane“. Zrejme si už na to zvykol, lebo sa mierne zarazil. Ale hneď nasadil tú jeho kamennú tvár.

„V živote som nikomu nedovolila nahliadnuť do mojej mysle. Nechápem, prečo by som pre teba mala spraviť výnimku. Stojí ma veľké úsilie odtlačiť štít a ukázať ti len to, čo chcem!“ povedala som mu chladne a Aro zmenil svoj postoj. Z pokojného vládcu sa razom stalo zúrivé zviera.

Aro Volturi

V každej časti mojej mysle sa nachádzala len jedna osoba. Isabella. Bola hotový diabol. Správala sa ku mne ako k sluhovi a začalo ma to štvať. Doteraz som sa to snažil nechať len tak, ale aj moja trpezlivosť má svoje kraje.

Chcel som jej znova nahliadnuť do mysle, avšak ma odmietla. Prebehol mnou hnev a mal som chuť ju roztrhať na malinké kúsočky.

Buď pokojný, hlavne pokoj.

Isabella sa zrazu zamyslela a pri tom sa potmehúdsky usmievala. Ktovie, čo jej letelo tou diabolskou mysľou. Zrazu zatriasla hlavou a prekvapene mi pozrela do očí. Poobzerala sa po sieni a znova pozrela na mňa.Vyzerala zmäteno. Pomaly a nežne chytila moju ruku do tej svojej a prehovorila.

„Môj pane, odpusťte mi za moje nemožné správanie, sľubujem, že sa polepším," ospravedlnila sa a ja som prekvapene pozrel na svojich bratov. Ktovie, na čo myslela, keď sa tak pochabo usmievala. Bola akoby vo svojom svete a okolitý svet pre ňu nič neznamenal.

„Uvedomuješ si, že keď pohŕdaš Volterrou, tak vlastne pohŕdaš mnou?!" spýtal som sa trocha nahnevane. Isabella mi pozrela do očí a ospravedlňujúco sa usmiala. Bola proste čarovná, ale za to prefíkaná, musel som si dávať pozor. Ale aj napriek tomu som ju chcel vo svojej garde. Bola pre mňa veľký majetok, ktorý som však nemohol vlastniť.

„Nikdy. Vami, môj pane, si to nedovolím," protirečila mi a ja som prikývol. Pozrel som na človeka, no nijako významne mi nepripadal. Ale bol som zvedavý, prečo Isabela zastavila Demetriho v love. Počkal som, keď sa na mňa to dievča pozrie a potom vystrel k nej dlaň.

„Poď ku mne, drahá," šepol som milo, ale všetci vedeli, že je to obyčajné divadlo. Pozrela sa na Isabellu, ktorá sa na ňu úprimne usmiala a povzbudila ju. A tak vykročila z ochranného štítu a vložila jej dlaň do mojej.

Hlupaňa. Nie si nič viac ako špina, odpad. Odpad, odpad... Tma.

Prekvapene som vzhliadol na to dievča a potom na Isabellu.

„Zaujímavé, však? Jej myseľ je takmer zablokovaná. Akoby ani na nič nemyslela a nemala žiadnu minulosť. To robí tá schopnosť," podotkla a hrdo sa pozrela na človeka. Bol som uchvátený. Po prvé, Isabella má zrejme ďalšiu schopnosť, o ktorej mi nepovedala a bude sa mi skvele hodiť, a po druhé, toto dievča malo výnimočný dar, o ktorom som chcel vedieť všetko.

„Chcem ju premeniť, ak mi dovolíte, môj pane," poprosila a ja som odstúpil od človeka a Isabelly a sadol si na trón.

„Najprv mi vysvetli, aká je jej schopnosť. Chcem počuť podrobnosti," povedal som a čakal, kým sa rozhovorí. Bol som naozaj celkom zvedavý, v čom spočíva jej talent.

„Má celkom netypický dar. Pri dotyku sa vie preniesť do obdobia, kedy človek žil a vie si nájsť to, čo chce," odpovedala s pohľadom na tom človeku. Bol som ohúrený. Za svoj dlhý život som nezažil takéto bravúrne talenty.

„Súhlasím s jej premenou. Budem rád, ak vyviazne živá," podotkol som a potom si už nevšímal ani jednu. Isabella schmatla to dievča a kráčala s ňou preč zo siene. O chvíľku na to som počul bolestné výkriky prosiace o smrť. Takže Isabella to dokázala.

Trochu kratšia kapitola, no nabudúce bude dlhšia. Dúfam, že sa vám páčilo. :)