27.05.2012 [19:45], Pilly, ze série Vráť sa, láska!, komentováno 1×, zobrazeno 1973×

Bella to vzdá.

8. kapitola

Bella

Jedna ovečka, dve ovečky, tri ovečky... sakra! To nie je najlepší nápad, v hladom to, že ovce sú jedlo. Tak inak. Jedna kniha, dve knihy, tri... ja sa na to môžem...

Naštvane som odhodila časopis na zem a v záchvate zúrivosti roztrhla vankúš. A potom ešte jeden. Mám taký pocit, že ani ďalšie tri sa tomu nevyhli a keď už sme pri tom, dni toho pekného s kvetinovým vzorom sú už dávno spočítané.

Tak čo som z toho nakoniec mala? Absolútne nič ak nerátam izbu plnú peria. Ani pohovka už nie je, čo bývala, lebo ako som neskôr zistila, masakru sa tiež nevyhla.

S podráždeným výdychom som nechala ruky padnúť so kopy peria, ktoré sa okamžite  rozvírilo. Rýchlo som sa po ňom ohnala, lebo upír – neupír, šteklenie cítim tiež. A aj veľa ďalších vecí, ktoré by som bola radšej, keby neexistovali.

Myslela som, že keď niečo roztrhám, uľaví sa mi, ale to som si rovno mohla myslieť, že kravy namiesto trávy budú žrať mäso. Síce samotné dotrhanie na chvíľu pomohlo, ale perie rozhádzané po izbe mi vrátilo náladu späť. Takže teraz sa nachádza niekde medzi totálnymi nervami a uvažovaní nad niekoho vraždou. Ale keďže som upír, môžem si to dovoliť. Mám na to právo, tak mi ho neberte!

Dobre, možno som vynervovaná viac ako je zdravé, ale dva týždne bez krvi urobili svoje. A to ani nehovorím o tých uhlovo čiernych očiach a kruhmi pod nimi. Bože, ako mne chýba tá krvavá červená.

Ale musí uznať, že moja výdrž je fakt veľká. Aj keď sa cítim ako podpálená za živa a najmenej pol dňa sa snažím rozpárať si krk, ani ma nenapadne ísť na lov. Už len pri tej myšlienke sa striasam odporom a radšej budem sama seba týrať ako si isť vychutnať nejakého toho medveď, ako so smiechom poznamenal Emmett, keď som sa pred ním neovládla a chcela si znecitlivieť hrdlo. Keby som nebola tak príšerne smädná, skočila by som po ňom.

Ja som sa na to ale pozerala inak ako on. Slovo vychutnať a medveď, vlastne zviera akéhokoľvek druhu, som si nevedela dať do jednej vety. Čo je pre upíra vegetariána dosť veľký problém. Ale ja som len začiatočník, takže to sa ešte môže zmeniť.

Bože! Koho sa tu snažím oklamať?! Jasné, že sa to nezmení a to ani keby som chcela! To sa proste nestane, ani keby som vyvraždila polovicu lesa! A, že o to naozaj nestojím.

Ďalej som nemohla rozmýšľať nad tým, ako ma celý svet štve, lebo niekto sa súrne potreboval dostať do mojej izby, čo sa za posledné dni stáva častejšie ako je normálne. Prisahám, že sa raz fakt na... hnevám a dotyčný aj s dverami poletí cez pol kontinentu.

Keby mi chceli povedať niečo dôležité, nepoviem. Ale oni ma otravujú kvôli každej blbosti. Raz či niečo nepotrebujem, potom či nejdem pozerať telku alebo či mi funguje počítač. Musím povedať, že to bola zatiaľ tá najhoršia zámienka ako ma skontrolovať. Veď čo iné som mohla čakať od Emmetta.

Ale čo ma už vážne nebaví a poriadne vytáča je, ako mi stále vnucujú Renesmeé. Fakt by som sa nahnevala keby prestali. Ibaže v tomto dome nie je nikto, kto by to vedel pochopiť. To je stále iba: Pozri, usmiala sa na teba. Pozri, tlieska. Pozri, chce ti niečo ukázať. Že má dar som sa dozvedela iba pred dvoma dňami a to vtedy, keď sa sem ako veľká voda vrútili Alice s Rosalie, ktorá držala Renesmeé. Vyrozprávali mi všetko o jej úžasnom nadaní aj keď som im dosť jasne dávala najavo, že o to nestojím. Na vlastnej koži som to ale neskúsila, lebo sa dotykom tej malej vyhýbala. Nechcela som aby ma chytala a keď to konečne pochopili aj moje sestry, aspoň mi to opísali. Pravdu povediac, vôbec som ich počúvala. Hrala som sa na počítači. Ja osobne som nevidela nič úžasné na tom, že má schopnosť. Majú ich tucty upírov po celom svete, nie je to zas také nezvyčajné, tak prečo robiť, ako keby sa práve vynašiel liek na rakovinu? To nadšenie mojej rodinky naozaj nechápem.

„Bella, môžem vojsť?“ ozvala sa z chodby Esme. Rýchlo sa potriasla hlavou, aby som a vrátila do reality.

„Čo zase?“ vykríkla som podráždene.

„Len som sa ťa chcela niečo opýtať,“

„Čo?“

„Môžem vojsť?“ nedala sa odbiť.

„Ak poviem nie?“

„Tak tu budem stáť naďalej,“

„Bože, dobre. Ale rýchlo,“ vzdala som sa. Aký by malo zmysel sa tu hádať? A ešte k tomu, teraz som na to nemala náladu.

Esme otvorila dvere a hneď sa v nich aj zasekla. S rukou na kľučke a vyvalenými očami pozerala do izby, na ktorú musel byť naozaj katastrofálny pohľad. Perie, potrhané kusy látky a pohovka vyzerala, ako keby ju niekto prešiel kombajnom.

Ale keď sa jej nepáči načo sem chodí? Ak sa jej chce, môže mi tu upratať. Aspoň by som to mala z krku.

Potom sa pozrela na mňa a vyzeralo to, že jej oči vyskočia z jamôk. Mne by sa to vlastne celkom hodilo, aspoň by na mňa tak nezízala.

„Pokiaľ viem, tak si sa chcela niečo opýtať,“ vyletelo zo mňa. Náš vzťah s Esme bol teraz naozaj pekný. Odkedy som jej povedala to o jej dieťati, bavila sa so mnou len minimálne a aj to nemohla skryť bolesťou siahnutú tvár.

Povedať, že to boli rozhovory na úrovni by bolo to najväčšie klamstvo v mojom živote. Teda, pokiaľ sa dajú dokopy asi tak štyri krátke vety nazvať dialógom. Ja som nervózne odsekávala každú jej otázku a ona prehĺtala vzlyky. Zvyšok rodiny sedel za nami a napäto sledovali ako sa to celé vlastne vyvinie, pričom Carlisle ma prepichoval vražedným pohľadom. Stále bol na mňa naštvaný za tú záležitosť s Esme. Tak. Toľko k našej úžasnej konverzácii.

Videla som veľa filmov, ale ani v jednom z nich nebol vzťah svokry a nevesty taký strašný.

Zlepšiť som sa to ani nesnažila, keby mi na tom aspoň trochu záležalo, tak by som možno zakročila, ale keďže je mi to jedno, nemá to cenu.

Esme sa nadýchla a aj keď sa snažila, nemohla potlačiť starostlivý výraz pri pohľade na moje čierne oči.

„No vlastne... ja som sa len chcela opýtať, či pôjdeš na lov.“ Behom sekundy som bola na nohách a snažila sa nevrčať. Vycerenie zubov som si ale neodpustila.

Hlavne nevydať žiadny zvuk. To by sa tu hneď zhŕkla celá rodina a jedno slovo sem, druhé tam a bum! Katastrofa je na svete.

„Prečo ma všetci nútite, aby som išla?! Ja nechcem! Nikdy som nechcela a ani nebudem chcieť. Tak mi, prosím, dajte svätí pokoj,“ kričala som a na konci už znela mierne zúfalo. Nepáčilo sa mi to, budú si myslieť, že sa vzdávam, ale ak upír dlho nepije, proste ho chytia nervy.

„Ako myslíš. Ale Nessie ide jesť a keď si taká smädná, možno ani pach jedla tú vôňu neprekryje.“ Na oko bezstarostne pokrčila plecami.

„Počkať, počkať,“ zastavila som ju so zdvihnutým obočím, keď sa už otáčala k odchodu.

„Nessie?“ Čo je to za blbé meno. Ako pre lochnesku príšeru.

„To je prezývka pre Renesmeé. Vadí ti to?“

„Nie, jasné, že nie. Len je to poriadne divné.“ Kto niečo také, pre boha vymyslel? To dieťa má úplne pokazený život. Teda, nie, že by mi to nejako prekážalo.

Esme moju poznámku ignorovala.

„Takže nikam nejdeš?“

„Jasné, že nie,“ vykríkla som ešte skôr, ako som si o stihla premyslieť.

Myšlienkové pochody začali až neskôr a moja hlava spolu s krkom sa asi dohodli, či čo. Každopádne som sa nepohla zbaviť jedného slovo, ktoré mi v mozgu blikalo ako semafor. Krv, krv, krv.

To vyburcovalo hrdlo ešte k silnejšej forme mučenia. Toto bola vražedná kombinácia a ešte k tomu pre novorodeného.

Hovorí sa, že do tretice všetko dobré. Tak to je poriadna blbosť. Bolesť zase podnietila fantáziu a tá začala pracovať na plné obrátky. Celkom jasne, ako keby bola rovno predo mnou, som videla Renesmeéinu fľašu ako leží na stole. Bola otvorená a v malom pramienku sa z nej liala krv. Tá úžasná hustá tekutina. Postupovala po hladkej doske stola, kde si tvorila cestičky, ktoré sa aj tak nakoniec spojili. Pomaly pretiekla cez hranu a jednotlivé kvapky si to mierili na podlahu. V presne pravidelných intervalom dopadali na zem, kde sa rozprskli na desiatky ďalších. Bol to ten najkrajší zvuk aký si človek dokáže prestaviť, ten najúžasnejší pohľad, keď sa jedna kvapka rozdelila na niekoľko ďalších.

Bolo to ako sen. Doslova. Lebo sny sa neplnia a tento obzvlášť nie. Ja sa ku krvi nedostanem, k nej ľudskej nie.

Ale chcem ju. Je jedno akú, vypijem všetko! Ja – chcem – krv!

A to ma vrátilo do reality. Stôl, fľaša aj krv zmizli. Zostal len oheň. Tá skvelá predstava sa stratila rovnako rýchlo ako prišla. A pritom to všetko trvalo len pol sekundy.

„Esme,“ oslovila som ju zvláštne priškrteným hlasom. Otočila sa na mňa, za ten čas už stihla prísť ku schodisku a v jej očiach bolo niečo zvláštne. V duchu som sa ironicky usmiala. Jasné, ona už vie, že vyhrala.

„Ja... idem.“ Povedať, že v mojom hlase bola beznádej, je slabé slovo. Ja som bola na pokraji psychického zrútenia. Stačila jediná blbá, aj keď lákavá predstava a boje odhodlanie bolo v... no nič.

Skrátka, vzdala som to. Ja proste potrebujem krv, tak ako ľudia dýchať a ryby vodu. Bez toho neprežijem, ani keby som chcela.

„Výborne. S kým chceš ísť?“

„To je jedno. S kýmkoľvek.“ Páni, ja na tom teda som zle.

„Naozaj? Môže byť aj Edward?“ Zdá sa mi to, alebo provokuje?

„Môže. Je mi to jedno. Nezáleží mi na tom.“ Rozhodila som rukami a sama sebe sa čudovala, že to čo som povedala je fakt pravda. Potrebuje piť a pre mňa za mňa, nech idem aj s Edwardom.

Rezignovane som sa chytila za hrdlo. Tak si teda chytím nejaké zviera, ak musím. Keď ten oheň aspoň trochu zmizne, pokojne aj dvadsať veveričiek.

To, že zvieratá sú odporné bol teraz len detail. Ale aj tak som si až veľmi dobre uvedomovala, že ten pachuti sa nezbavím aspoň týždeň.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1