28.04.2012 [18:45], Pilly, ze série Vráť sa, láska!, komentováno 0×, zobrazeno 2329×

Bella uvidí Renesmeé. Viac už netreba dodávať, hádam len, že to nebude práve rodinná idylka.

5. kapitola

Renesmeé mala izbu na druhom konci domu. Musím uznať, aj keď mi to nie je dva krát po chuti, že Cullenoví mysleli na všetko a uložili ju tak, aby som sa k nej nedostala ani náhodou. Teda pokiaľ nebudú so mnou. Musela by som totiž prejsť cez kuchyňu, v ktorej bola chladnička plne vybavená ľudským jedlom a to nevoňalo práve najlepšie. A určite ani nechutilo. Takže, oni a ani ja by som nikdy nevidela dôvod, prečo prejsť tou smradľavou miestnosťou a ocitnúť sa hneď pri mojej dcére. Že tam je, som sa vlastne ani nemala ako dozvedieť. Cítiť som ju nemohla, na to tu veľmi páchli vlkolaci, už spomínané pochúťky a dezinfekcia, ktorou asi vyčistili celý dom.

Tento historický okamžik, keď uvidím svoju dcéru, pre ktorú som, len pripomínam, skoro zomrela, si asi žiadal nejakú extra dusnú atmosféru.  Inak si neviem vysvetliť, prečo so mnou išla celá rodiny. Naozaj to nebolo nutné, lebo ako som zistila, Renesmeé mi vôbec nevoňala. Minimálne som sa na ňu nechcela okamžite vhrnúť a vysať jej z tela aj tú poslednú kvapku krvi.

Alice znovu prejavila svoj divný vkus, čo bolo jasne vidieť na Renesmeéinej izbe. Až nechutne ružová, vede samé kvety a plno plyšákov. Všetko to bola tak presladené, až sa mi z toho zdvíhal žalúdok a rozhodne to nevyzeralo ako izba poloupíra. Skôr ako obrovský domček pre barbie.

„Počkaj tu,“ prikázal mi Edward, čo bol rozkaz nie len pre mňa ale aj Emmetta. Veľmi nenápadne sa za mňa postavil tak, aby ma mohol v prípade potreby okamžite chytiť a dostať do bezpečnej časti domu.

Prevrátila som oči. Amatéri.

„Je to moja dcéra, ak dovolíš,“ odsekla som, ale zostala stáť kde mi kázal. Bola som až veľmi zvedavá na to, aby som robila problémy a riskovala, že mi ju ukážu tak približne a sto - dvesto rokov. Nie, že by sa vo mne prejavil nejaký materinský pud, ten bol pochovaná veľmi, veľmi, veľmi hlboko. Vďakabohu. Bola to len prirodzené ľudská vlastnosť, ktorá ma nútila sa na Renesmeé pozrieť. Nič viac, nič nemej.

Edward ju vybral z postieľky a moju poznámku ignoroval. Bol ku mne otočený chrbtom, pravdepodobne naschvál a tak som nemala šancu ju vidieť. Blbec! Tak ja tu umieram, hladujem, ako človek pijem krv, nechám si lámať kosti, potom ma za živa rozreže, dohryzie, kvôli morfiu, ktoré mi len tak mimochodom tiež pichol on, sa nemôžem ani pohnúť, tri dni trpím, ale to je asi málo na to, aby som sa mohla pozrieť na dieťa, pre ktoré som to celé podstúpila!

Zavrčala som a myslela, že po ňom skočím a vytrhnem mu ju z rúk.

Nestihla som to ešte ani domyslieť a už ma zalial pokoj. Veľmi dobre som vedel čo, alebo skôr kto, za to môže a to ma naštvalo ešte viac.

„Daj mi pokoj,“ zasyčala som na Jaspera, ktorý sa z nejakého, mne neznámeho dôvodu, tváril prekvapene a bola naozaj poriadne vytočená. Sakra, to sa tu upír nemôže ani naštvať kedy chce?! No oni očividne hej, to len ja tu mám nejaké menšie práva.

„Bella, nechceš to skúsiť inokedy? Máš dosť času. Môžeš sa na malú pozrieť, keď sa na to budeš cítiť,“ začal ma prehovárať Edward, keď si moje pocity prečítal v Jasperovej hlave.

„Ja som úplne v pohode. Tak už mi ju daj, mám na to právo, je to moja dcéra!“ na konci som už kričala. Bola som príšerne zvedavá a chcela ju vidieť tak veľmi, že mi bolo úplne jedno s kým ju mám a, že jej otca nemôžem ani cítiť. Len nech mi ju ukáže, potom sa s ňou môže hrať koľko chce.

„Bella, chápem...“ začala Esme súcitne a to bola posledná kvapka.

„Nechápeš! Tebe tvoje dieťa ukázali ešte pred tým ako zomrelo! Ale ja ju budem vidieť tak akurát ako kopu kostí!“ podľa toho ako sa Esme tvárila, toto bolo horšie ako kolom do srdca. Alebo práve to bolo kolom do srdca. Najprv vyzerala, ako keby dostala lopatou po hlave a potom vzlykajúc utiekla bohvie kam. Carlisle sa za ňou okamžite rozbehol, ale ešte pred tým mi stihol venovať pohľad plný najväčšej nenávisti.

No super! Takže teraz som proti sebe poštvala dve najdôležitejšie osoby v dome, z ktorého ma teraz, len tak odhadujem, pravdepodobne vykopnú. Ale v podstate mi to nemôžu dávať za vinu, keby neprovokovali, nikdy som to nemusela vypustiť z úst. No ale stalo sa a nemôžem povedať, že by mi to bolo ľúto.

Vzduch v miestnosti sa dal krájať. Ja som hypnotizovala Renesmeé, ktorú som ešte stále poriadne nevidela a ostatný zase mňa, na čo som ale vôbec nereagovala. K tomu všetkému nikto nepovedal ani slovo a okrem bitia malého srdiečka bolo úplne ticho. Naozaj úžasná nálada. Taká rodinná pohoda.

Edward odo mňa konečne odtrhol oči a pre zmenu ich prilepil na malú. Tá mala svoju malú ruku na jeho tvári, to bolo to jediné čo som z nej videla a vyzeralo to, že sa o niekom rozprávajú.

„Áno, to je ona. Mamička,“ prelomil ticho a mne z toho titulu prebehol mráz po chrbte. Tak zle sa mi počúvalo.

Kašľala som na to, čo mi kázal a urobila krok v pred. Všetci boli ešte stále v šoku a tak pochybujem, že si to všimli. Minimálne sa ma nepokúsili zastaviť, čo urobili veľmi dobre. Pekné vety pre zostávajúcich piatich Cullenov som už mala pripravené a jednu v zálohe aj pre Carlislea, keby sa tu cestou zastavil.

Edward mi dovolil prísť až úplne k nemu a vtedy mi ju podal.

Bolo to... divné. Proste divné. Tá podoba sa nedala zaprieť. Mohla by som sem postaviť úplne cudzieho človeka a ani toho by som neoklamala, že ju nemám s ním. Jeho vlasy, jeho črty tváre. Nevšimol by si to akurát slepý. A ešte aj ten by niečo tušil.

Ako správna matka, by som si mala svoju dcéru pritúliť čo najbližšie, milo sa na ňu usmiať a povedať nejaké tie presladené slová. Ja som ju ale držala iba tak aby nepadla, namiesto úsmevu mala kamenný výraz a nehovorila vôbec nič.

Akákoľvek túžba vidieť ju opadla a ja som nemala najmenší dôvod tu ďalej zostať. Už ma nepoháňala zvedavosť a ešte k tomu, tá do očí bijúca podobnosť s Edwardom urobila svoje. Pozerať sa na ňu, keď som v nej videla jej otca, bolo ako prikázať stromu, aby začal rásť korunou do zeme. Nelogické, neprirodzené, nemožné. Vymykalo sa to všetkým fyzikálnym zákonom.

Renesmeé sa usmiala a pozerala mi priamo do očí. Tie jej boli veľké, čokoládové, moje.

Automaticky som sa zamračila. Bolo také zvláštne vidieť niekoho,  kto mal moje a Edwardove gény súčasne. Minimálne mne to pripadalo ako niečo úplne nenormálne. Lebo to vlastne je nenormálne. Ja ho nenávidím a mám s ním dieťa? To je... to je... úplne... na to ani neexistujú slová!

„Tak?“ ozvala sa Alice netrpezlivo a tým mi pretrhla niť myšlienok. Zmätene ale zároveň naštvane som sa na ňu otočila. Ak chce provokovať, nech ide niekam inde. Ja teraz nemám náladu.

„Čo?“ vzhľadom na situáciu ma nič inteligentnejšie nenapadlo.

„Tak čo na ňu hovoríš?“ netrpezlivo mávla rukou k Renesmeé. No pardon! To ja som tu tá ktorá práve zistila, že nemá rada svoju dcéru! Tak dobre, vedela som to už dlhšie, ale to je teraz jedno. Ja mám práva byť netrpezlivá, naštvaná a podráždená.

„Nič,“ odpovedala som a ďalej si ju nevšímala. Začala som rozmýšľal nad tým, aké mi je nepríjemné sa na Renesmeé pozerať, nehovoriac o tom, že ju práve držím. Moje myšlienkové pochody som ale musela skončiť, lebo nebola by to Alice, keby sa v tom nevŕtala.

„Nič? To povieš iba toto?“ rozčuľovala sa, čím sa na dosť naštvala. Aký má ona dôvod k tomu, aby sa hnevala?!

„A čo mám robiť?“ vyštekla som podráždene a podala malú Edwardovi, ktorý sa  tváril dosť zarazene, „začať ju ospevovať, aká je krásna? Alebo zobrať kočík a ísť na prechádzku? Tak prepáč ak som ťa sklamala, ale toho sa odo mňa nedočkáš!“ kričala som a na konci svojho monológu odkráčala preč, sprevádzaná vyjavenými pohľadmi.

Čo si, do pekla, Alice myslí?! Na to akú ma geniálnu hlavu by si mohla dať do kopy dve a dve. Keď nenávidím Edwarda, ako môžem mať rada jeho dieťa? Na to, že je to naše dieťa som nechcela myslieť.

Ja proste nemôžem byť matka! Nemám to, čo je treba, aby som ju milovala. Žiadny upír to nemá! Je to len vsugerovaná predstava lásky a túžby ju prežiť. My nemôže naozaj milovať, to je jasné! Sme predátori, ktorý na to skrátka nie sú stavaný. Je to neprirodzené!

To som jediná z rodiny,  ktorá to chápe? Očividne áno. A ako jediná to aj dokážem prijať. Nerobí mi problém, že nikdy nebudem môcť milovať. Nikoho. Ani vlastné dieťa, ktoré sa tak veľmi podobá na svojho otca, až ma to donútilo ju neznášať. A nech si hovorí kto chce, čo chce, ale je to tak.

Renesmeé nie je moja dcéra. Aspoň nie tak, ako by mala.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře