31.08.2012 [00:15], Pilly, ze série Vráť sa, láska!, komentováno 2×, zobrazeno 1971×

23. kapitola

Prešla som k oknu a nervózne sa chytila parapety. Možno som použila trochu väčšiu silu ako bolo nutné. Cítila som ako sa mi prsty noria do plastu, ale teraz to bolo to posledné, čo ma zaujímalo. Zahryzla som si do pery a očami ešte raz prečesala les. Nič. Nebola tam.

Pršalo. Vyzeralo to na poriadnu búrku a to bol hlavný dôvod, prečo som sa o Ness bála. Nepochybovala som, že sa v lese orientuje dobre, ale v daždi tam nemôže zostať. Mohla by ochorieť.

Všetky moje bunky chcela vybehnúť von a ísť ju hľadať, ale zakazovala som si to. Potrebuje rozmýšľať. A ešte k tomu, ja som ten posledný človek, ktorého by pri sebe chcela. Trhalo mi to srdce, ale vedela som to.

Možno je už na ceste domov. Možno sa tu každú chvíľu objaví a ja budem mať čo robiť, aby som ju s úľavou neobjala. Momentálne by mi to až tak veľmi nevadilo. Pokojne ma môže ignorovať, len nech je v bezpečí. Tu.

Boli to už štyri hodiny. Štyri dlhé hodiny, počas ktorých som sa snažila nemyslieť. Hlavne nemyslieť. Lebo potom by nasledovala bolesť. A bola som si istá, že viac by som jej neuniesla. Nie teraz.

Ten posledný rozhovor bol ako ľadová sprcha. Potom, čo odišla a ja som sa aspoň trochu prebrala zo šoku, naplno ma zasiahla realita. Síce som v nej žila už dlho, ale tento krát ešte väčšou silou. Vzdala som sa aj poslednej nádeje, že by ma mohla mať rada. Ešte včera som si myslela, že je aspoň malá, ale teraz... nezmierila som sa s tým. To rozhodne nie. Pri niečom takom to nejde. Len som to pochopila. Ness má ľudí na ktorých im záleží. A ja medzi nimi nie som.

Žiadna apatia sa nekonala. Bola som plne pri zmysloch. A vždy keď ma tá bolesť zasiahla, naučila som sa ju rozložiť tak aby ma nezničila. Ako chodenie po ľade. Váha sa musí rozložiť aby nepraskol. Neviem ako sa mi to podarilo a ešte k tomu za tak krátku dobu. Ale bola som rada.

Na príjazdovej ceste sa ozvalo auto. Bola som tak zahĺbená do seba, že som ani nepostrehla, že prišli. Potriasla som hlavou a znovu sa sústredila na to podstatné. Kde je Ness? Bála som sa. Strašne. Ona ma nemusí mať rada. Ale pre mňa ľahostajná nebude nikdy. Už nikdy.

Zozadu ma objali niečie ruky. Nemusela som sa otáčať, aby som vedela kto je majiteľ. Úplné stačilo sa nadýchnuť. Ani som sa nepohla.

„Ahoj,“ zašepkal Edward a zaboril mi tvár do vlasov. Inokedy by mi to urobili dobre. Lenže teraz som sa tak príšerne bála, že mi to bolo jedno.

„Ahoj,“ pozdravila som nesústredene. Všimol si, že niečo nie je v poriadku. Napol sa a pomaly si ma otočil čelom k sebe.

„Čo sa stalo?“ Mračil sa. Uhla som pohľadom. Tak tým som ho rozhodne presvedčila.

„Nič.“ Nikdy som nevedela klamať. Bolo iba pár svetlých okamžikov kedy sa mi to podarilo. Ibaže v takomto rozpoložení nebola najmenšia šanca. A na zázraky som veriť prestala. Hneď niekoľko krát.

Nepozrela som sa mu do očí. Ako mu mám povedať, že kvôli mne je jeho – nezdalo sami, že mám právo nazvať ju naša – dcéra sama v lese? Ešte k tomu keď prší? Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak sa stratila? Čo ak...

Edward m chytil za bradu a zdvihol mi hlavu tak aby som sa mu pozerala do tváre. Vedel, že sa deje niečo vážne.

„Bell, čo sa stalo?“

Bola som ticho. Nie, nedokážem to vysloviť. Nedokážem len tak povedať, že kvôli mne je Ness bohvie kde. A bohvie v akom stave. Hneval by sa na mňa. Pri najlepšom. Možno by na mňa zanevrel aj on. Neviem, čo by som robila potom. Mal by môj život vôbec zmysel? Odpoveď som vedela hneď. Nie.

„Miláčik.“ Jedno slovo a bolo v ňom tak veľa. Láska, ktorú si ani nezaslúžim. Dôvera, ktorú som nevedela prečo mi ju dal. Ale aj výzva. Chcel, aby som mu povedala pravdu.

Hrdlo sa mi stiahlo ešte viac. Bola som si prakticky istá, že keď to vyslovím, všetky tie pocity už viac počuť nebudem. Lenže raz sa to dozvie. Skôr alebo neskôr, dozvie.

„Edward, ja... mrzí ma to.“

„Čo?“ opýtal sa dezorientovane.

„Nessie... ona... rozprávali sme sa a  potom utiekla. Do lesa. A ešte sa nevrátila. Mám zlý pocit... bojím sa o ňu.“ Bola som pripravená na veľmi tvrdí úder. Dnes už druhý. Pri najlepšom. A čakala som všetko. Ale, že jeho zovretie ešte zosilnie a láska z jeho očí nezmizne... v to som ani nedúfala. Klamala by som keby som povedala, že ma to nepotešilo. Lenže pocit šťastia netrval dlho. Strach ho nahradil skoro vzápätí.

Edward sa trochu narovnal a videla som, že ho to znepokojilo.

„Myslíš, že má problémy?“ prikývla som, „prečo?“

„Neviem. Proste to tuším.“ Nevedela som to vysvetliť. Možno to bol len planý poplach. Možno som si to len nahováram, lebo som sa o ňu veľmi bojím. Možno to vôbec nie je pravda. Lenže ten silný pocit, že niečo nie je v poriadku sa proste nedal potlači ani ignorovať. A ma to čím ďalej tým viac utvrdzovalo v tom, že to tak je.

„Dobre.“ Prikývol a chcel ma pustiť. Vtedy som si ale na niečo spomenula.

„Počkaj!“ vykríkla som a on poslúchol, „musel si vedieť, že tu nie je. Musel si to počuť.“ Nemohla som uveriť, že mi to došlo až teraz. Prečo sa ma teda rovno neopýtal kde Ness je? Nechápala som to. Vôbec.

Edward sa usmial a pohladil ma po líci.

„Vedel som to. Ibaže ona často niekam chodí. Preto som to neriešil. Ale keď si myslíš, že je niečo zle tak je.“

„Prečo?“ tento krát som sa zamračila ja.

„Lebo ti verím.“ Musel vedieť, že tým sa to nevysvetlí. Že to nebudem chápeť ešte viac. Lenže to vedomie, že mám jeho dôveru mi teraz stačilo. Hrialo ma v tom kameni uprostred hrudi. Vedela som, že neskôr to z neho dostanem. A on určite vedel, že sa o to pokúsim. Teraz som sa to ale rozhodla nechať tak a len sa topila v tom úžasnom pocite a vedomí, že mi verí.

Omámene som sa usmiala a nechala sa ním odtiahnuť do obývačky. Stála tam celá rodina. Určite všetko počuli. Bolo to vidieť aj podľa toho ako sa tvárili.

Realita mi dala facku a zakričala, nech sa preberiem. Poslúchla som.

***

Trvalo to hodinu. Ešte hodinu sme len tak sedeli a čakali, či sa Ness vráti. Dlhých šesťdesiat minút počas ktorých som si dokonca začala hrýzť oceľové nechty. Tritisícšesťsto sekúnd som ležala schúlená na Edwardovej hrudi a skoro sa nehýbala. Pri každom ďalšom blesku som musela zavrieť oči a hovoriť si, že teraz sa nemôžem zrútiť. Výčitky sa zmiešali so strachom a vytvorili smrtiacu kombináciu. Chcelo sa mi plakať. Vlastne som ani poriadne nevedela prečo.

Carlisle bol prvý kto povedal, že musíme niečo urobiť. A nikto mu neodporoval. Atmosféra v miestnosti sa behom sekundy zmenila. Už to nebolo len napäté ticho. Teraz v tom bolo všetko. Hlavnú rolu ale hral strach. Vedeli sme, že ide o čas. Pravdepodobne. Stála som netušila, či je ten môj zlý pocit oprávnený. Nemuselo sa jej stať nič, ale aj všetko.

Zvyšku rodinu stačilo to, že ja mám zlé tušenie. Nechceli dôkazy ani sa nepýtali otázky typu prečo si to myslíš. Proste sa zariadili podľa toho, čo som cítila. Nechceli viac. Verili mi. Keby som sa tak príšerne nebála o dcéru, roztopila by som sa od dojatia.

Tento krát prevzal velenie Jasper. Ako bývalý vojak vedela veľmi dobre organizovať a nikto sa mu do toho nemiešal. Na hádky nebol čas.

Prebrali sme všetky Nessiene obľúbené miesta. Vlastne, oni ich prebrali. Ja som ich nepoznala. A to bolelo.

Netrvalo to ani desať minút a úlohy boli rozdelené. Každý dostal na prehľadanie určitý úsek. Mne sa podarilo vybiť si ten najväčší. Síce to bolo až keď som hystericky kričala a rozbila dve vázy, ale nakoniec ustúpili. Argumentovala som tým, že som jej matka a mám na to právo. Asi.

Edward chcel ísť pôvodne so mnou. Nedovolila som mu to. Mala som pocit, že toto musím vyriešiť sama. Ja som to spôsobila, musím to napraviť. Keď môj manžel videl v akom som rozpoložení, radšej to nechal tak. Vedela som, že aj on sa bojí, len sa to snaží nedať najavo. A musela som uznať, že mu to ide lepšie ako mne. Lenže teraz ma nezaujímalo, že keby niekto prišiel, myslel by si, že som blázon a okamžite mi zariadil peknú a pohodlnú celu v najbližšej cvokárni. Chcela som len nájsť Ness. Objal ju a držať tak dlho, kým sa nepresvedčím, že nesnívam.

***

Bežala som šialeným tempom. Rýchlejšie ako inokedy a rýchlejšie ako som si myslela, že je vôbec možné. Stromy sa mi rozmazávali a niekedy som koreň vytŕčajúci zo zemi zbadala na poslednú chvíľu. Inokedy by som sa nad tým určite pozastavila. Nemôžem predsa vyvinúť takú rýchlosť, aby som nestíhala vnímať. Lenže teraz to tak bolo. A úprimne, nezaujímalo ma to.

Mŕtvymi žilami sa mi valili litre adrenalínu. Strach ma hnal vpred a každá jedna myšlienka na Ness ma vyburcovala ešte k väčšiemu výkonu. Nemožné? Dnes nie.

Bola som zúfalá. Hneď ako sa pri dome rozbehla, nedokázala som zastaviť. Hnala som sa dopredu a hľadala. Čokoľvek. Niečo, čo by mi povedalo, že tu Nessie bola. Lenže nič. Vďaka dažďu sme nemali stopu. O to to bolo ťažšie. Išli sme metódou pokus – omyl. A to teraz ani zďaleka nestačilo.

Nikdy som nebola ktovie aká kresťanka. Ibaže tento krát som si bola prakticky istá, že ten hore, nech už je to ktokoľvek, mi o robí naschvál. Chce ma potrestať za všetky chyby, čo som urobila. A že ich nebolo málo.

Odhrnula som si z očí mokré vlasy a pokúsila sa ešte pridať. Išlo to. Alebo sa mi to len zdalo. Neviem. Dýchala som zrýchlene aj keď som to vôbec nepotrebovala. Panikou sa mi sťahovali dýchacie cesty. A práve pritom práve teraz som mala pocit, že od kyslíku závisí celý môj život.

Vo vrecko sa mi rozvibroval mobil. Na sekundu ma prekvapilo, že ešte vôbec funguje.

So všetkým vypätím síl som zastavila, aj keď to bolo to posledné, čo som chcela. Potrebovala som bežať a bežať až kým ju nenájdem.

Ness.

Svaly sa mi napäli a chceli znovu vyraziť. Nedovolila som im. Vybrala som mobil a pozrela sa na display. Edward. Stuhla som. Možno ju našli. Alebo, čo ak... nie, na toto nebudem myslieť. Ani náhodou!

Ruka sa mi triasla keď som si telefón prikladala k uchu.

„Máš niečo?“ vyhŕkla som namiesto pozdravu. Na to bude čas inokedy.

„Nie. A ty?“ Znel zúfalo. Ale aj napriek tomu sto krát lepšie ako som sa cítila.

Dych sa mi zasekol v krku. Zrazu mi pripadalo, že padám. Pritom som sa ale ani nepohla.

„Nie,“ vydýchla a znelo to skôr ako vzlyk. Edward si to tiež všimol.

„Neboj sa. Nájdeme ju.“

„Ja viem.“ Klamala som. Jemu aj sebe. Možno som mala povedať dúfam. Lenže tak nejako som tušila, že keď to vyslovím, neustojím to. A to som si teraz nemohla dovoliť.

Zložila som skôr ako stihol niečo povedať. Cítila som sa prázdna.

Adrenalínové šialenstvo zrazu opadlo. Proste som zostala stáť na mieste a pozerať na strom. Nevedela som, čo mám robiť. V hlave som mala úplne čisto. Žiadne myšlienky. Nič.

***

Neviem, ako dlho to trvalo. Mohla som tam stáť aj hodiny. V podstate som o sebe ani nevedela. Nevnímala som.

Ibaže s jedným mimoriadne hlasným hromom prišlo precitnutie. Ako keby mi samo nebo kázalo prebrať sa. Čo bola, samozrejme, blbosť. Keď mi ten hore tak ubližuje, prečo by niečo také robil?

Nevedela som, že to príde. Nemala som čas sa pripraviť. Ako keby mi niekto dal ranu do brucha.

Tony zúfalstva mi bez opýtania vrazili do tela behom stotiny. Zaplavili každú bunku. Bola som v pasci.

Ten nečakaný úder ma zrazil k zemi. Doslova. Keď mi celá tá zmes bolestivých pocitov vybuchla priamo v srdci, kolená to vzdali. Stihla som sa ešte oprieť o strom. Pomaly som sa po jeho kmeni zviezla do sedu a prstami si prehrabla vlasy. Stisnúť a potiahnuť. Bolelo to. Fyzicky. To je dobre. Bolo to znamenie, že mi zúfalstvi a výčitky ešte nezničili telo. Že zo mňa nezostal len duch. Lebo tak som si pripadala. Ako niekto, kto už nemá nič.

Na vzlykanie som nemala silu. Len som sedela a ani nedýchala. Úplné nelogicky som sa bála, že práve to bude to, čo ma zničí. Šialená a nemožná. Zúfalá myšlienka.

Presne som vedela dôvod, prečo si toto zaslúžim.

Mohla som ju mať. Mohla som ju vychovávať. Mohla byť moja.

Mohla ma mať rada...

A v tom to bolo. Keby, možno. Slová, ktoré tak bolia.

Lenže nie! Ja som sa musela chovať ako úplne blbec a odohnať ju od seba. Snažiť sa aby mala pocit, že pre mňa neexistuje. Čo som vôbec čakala? Že mi po tom všetkom skočí do náruče a hodí to za hlavu? Niekto by to možno urobil.

Lenže toto bola Ness. Každého, len nie moja.

A teraz je stratená v lese, bohvie kde a pravdepodobne sa jej aj niečo stalo.

Môžem za to. Všetko. Odkedy som prišla do rodiny sú so mnou len problémy. Čo ak nemám byť v živote šťastná? Čo ak mi to nie je súdené? Čo ak... čo ak... čo ak...

Neplánovala som to urobiť. Proste som sa zrazu postavila a rozbehla. Potrebovala som utiecť. Od seba samej. To, že je to nemožné, som si nechcela pripustiť. Pripadalo mi, že ak to bude trvať len o päť sekúnd dlhšie, rozpadnem sa na kúsky. Vnútri to tak už bolo. Dušu som mala rozbitú na milión častí. Teraz už len telo.

Nevedela som kde bežím a úprimne, bolo mi to jedno. Proste som utekala. A nepomáhalo to. Všetko to zúfalstvo išlo za mnou. Skoro som cítila jeho dych na mojom krku.

Došlo mi to až kúsok pred cieľom. Uvedomila som si kam idem. Naša lúka. Moja a Edward. Možno na ňu už nemám nárok. Ešte raz som sa ale musela pozrieť. Presvedčiť sa, že je tam všetko ako pred tým. Že to je tam. Nevedela som, čo vlastne. Možno pokoj. Alebo tá večná láska. Proste som to niečo musela vidieť.

Chcelo sa mi hystericky smiať. Bláznim. Je to zlé? Neviem.

Vletela som na malú, okrúhlu čistinku.

A to, čo som uvidela, mi vyrazilo dych.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!