24.08.2012 [21:45], Pilly, ze série Vráť sa, láska!, komentováno 3×, zobrazeno 1936×

22. kapitola

„Je to moja vina. Som zlá matka.“ Vzlykala som Edwardovi do košele.

Obaja sme ležali na posteli v teraz už našej izbe a ja som sa užierala výčitkami. On nehovoril nič. Len mi upokojujúcu prechádzal prstami po chrbte. Vedela, že sa snaží aby mi bolo lepšie. A cenila som si to. Lenže momentálne mi nemohlo pomôcť nič. Bola som na dne. Už som si vedela živo predstaviť, ako muselo byť Edwardovi, keď som sa na neho vykašľala. A to bola ďalšia vec, ktorá mi teraz výborne napomáhala k tomu, aby som sa definitívne zrútila. Jediné, čo ma ešte držalo nad vodou bol Edward. A aj moja staro nová rodina. Všetci hovorili, že sa to časom zlepší. Verila som tomu ešte menej, ako, že upíri môžu zošedivieť.

Edward mi prudko chytil tvár do dlaní a prísne sa mi pozrel do očí. V tých mojich okrem zúfalstva musel určite vidieť aj zmätok. Nechápala som, čo robí.

„Už nikdy nehovor, že si zlá mama. Nie si. Si výborná,“ hovoril a dával dôraz na každú jednu slabiku. Zhypnotizovaná jeho očami som prikývla a až neskôr si uvedomila na čo vlastne.

Edward ma pustil a zaboril mi tvár do vlasov.

„Nie. Povedz mi, ktorý normálny rodič by sa o svoje dieťa vôbec nezaujímal? Určite len ja.“ Znovu som si nešťastne položila hlavu na jeho hruď.

„Nemôžeš za to.“ Protestoval.

„Môžem a ty to vieš.“ Vždy som bola taká tvrdohlavá? Pochybujem.

„Bella,“ zo všetkou vážnosťou sa na mňa pozrel, „vtedy si mala... zlé obdobie. Ale si späť, vrátila si s a to je dôležité. Máš Nessie predsa rada, nie?“ prikývla som, „tak vidíš. Ľúbiš ju a vyčítaš si, že si tu nebola. Už len to z teba robí tú najlepšiu mamu na svete. To čo bolo pred tým nie je podstatné.“

Pokrútila som hlavou.

„Si strašný optimista. Ale nie je to také jednoduché ako hovoríš. Život nie je len ružový.“ Stála som si za svojim. Mám pravdu a on to vie. Len sa ma snaží uchlácholiť, aby som sa netrápila. Lenže ja už nechcem pred všetkým utekať. Robila som to doteraz a už ďalej nemôžem.

„Ukáž na niekoho v miestnosti, kto to vie lepšie ako ja.“ Smutne sa usmial a mne až vtedy došlo, čo som vlastne povedala. Toto som nechcela rozoberať a tak som radšej zostala ticho. Bolelo by to nás oboch a to som nemohla dopustiť.

Edward mal pravdu. Život ho rozhodne vyskúšal viac ako mňa. Lenže ak to takto pôjde ďalej, v pohode ho doženiem.

„Myslíš, že sa to niekedy zmení?“ Rýchlo som zmenila tému. Aj keď zas tak veľmi neodbočila.

Vedel o čom hovorím. Pohodlne sa uložil do perín a začal sa mi hrať s prameňom vlasov.

„Ty si to dokázala.“

„Lenže ja som sa ja. S Ness nie sme ani zďaleka rovnaké.“

„Ste si podobnejšie ako si myslíš,“ zamračila som sa a tak pokračoval, „čítam myšlienky, láska. Ja viem najlepšie ako to vidí.“

„A ako?“ Pomaly sa nadýchol a posunul sa vyššie. Prestal sa zaoberať mojimi vlasmi a namiesto toho sa mi pozrel do očí.

„Vyrastala s presvedčením, že ona vlastne mamu nemá. Naučila sa k tebe nehlásiť...“

„Ja som ju to naučila.“ Opravila som ho. Ignoroval to.

„Nikdy sa nestalo, že by si za ňou len tak prišla a oslovila ju. Nikdy si sa s ňou nerozprávala...“

„Chceš mi to dať všetko ešte viac vyžrať?“ Zamračila som a v mojom hlase bol hnev. Nemám to už aj tak dosť ťažké? Prečo mi to ešte zhoršuje?!

Edward sa mi ospravedlňujúco pozrel do očí.

„Nie, to ani náhodou. Lenže to musím povedať, aby si to celé pochopila.“

Vydýchla som.

„Dobre. Tak pokračuj.“

„Proste, ona nevie ako má reagovať. Preto, keď si jej ráno vošla do izby sa na teba nepozrela. Nevedela, či môže. Celý čas mala zakázané dávať najavo, že o tvojej prítomnosti vie. Zmiatlo ju to. Netušila, čo si smie dovoliť,“

„Takže sa ma... bojí?“ Stiahla som obočie a mala čo robiť, aby som znovu nevzlykla.

Edward pokrútil hlavou.

„Nie. Len nevie, ako sa má v tebe chovať. Musí sa to naučiť.“

„To predsa nie je ťažké.“ Nechápala som.

„Pre ňu áno. Potrebuje si zvyknúť, že sa s tebou môže rozprávať. Že sa na teba môže pozrieť a dotknúť sa ťa. Pre Ness je to nové. Daj jej čas.“

„Koľko len bude chcieť. Ale... čo ak ma nemá rada?“ opýtala som sa šeptom.

„Ako si na to prišla?“ Tento krát sa zamračil Edward.

„Je to predsa logické. Nikdy som jej nepatrila do života, vlastne ma ani nepozná.“

Čakala som všetko, ale že sa zasmeje, to by ma ani vo sne nenapadlo.

„Toto je tá podobnosť o ktorej som hovoril. Pred pár týždňami, si ešte nevedela, že to, čo cítiš keď si spomenieš na Charlieho je smútok. Že mňa vlastne miluješ. Nechápala si to. Ani Nessie to nechápe. Nevie, čo cíti k tebe. Musí si dať dve a dve do kopy.“

Síce to povedal s presvedčením, neverila som tomu. Videla som ako sa ku mne ráno správala. Samo o sebe to hovorilo veľa. Nenávidí ma. A ani sa jej nečujem. Čo by som na jej mieste robila ja? Zakázala by som Reneé aby ma ešte niekedy nazvala svojou dcérou.

Ibaže toto bolo iné. Aj keď mi bolesť ochromovala každú bunku tela, bola som odhodlaná. Nestratím ju. Znovu nie. Vzápätí som si ale uvedomila, že už je možno neskoro.

***

Čas bežal šialeným tempom. Skoro som to fyzicky cítila. A s rodinou, ozajstnou rodinou, som si ešte viac uvedomovala, že minúty plynú. Každý deň som mala čo robiť. Buď to boli nákupy s Alice, pozeranie športu s Emmettom alebo sme sa s Edward venovali jeden druhému.

Všetci mi odpustili veľmi rýchlo. Vlastne povedali, že ani nemajú čo. Lenže mňa nepresvedčili. Možno to mysleli úprimne, ale to mi rozhodne nepomohlo k tomu, aby som sa necítila tak vinná. Stále som mala živo pred očami všetko, čo som urobila a povedala. A že to nebolo vôbec pekné.

Keď už mi Edward aspoň dvadsiaty krát povedal, že sa s tým nemám trápiť, výnimočne som ho poslúchla. Konečne som sa po dlhej dobe cítila šťastná a kaziť si celú večnosť týmto som rozhodne neplánovala. Aj keď niekedy som svojim myšlienkam nezabránila, aby si robili, čo chceli.

K dokonalému šťastiu mi chýbala iba jedna vec. S Ness sme nijako nepokročili. Snažila som sa, naozaj veľmi, ale žiadna zmena sa nekonala. Nechcela som na ňu tlačiť. V prvom rade sa ona musí rozhodnúť.

Niekedy som za ňou proste len tak prišla a snažila sa nadviazať rozhovor. Stála mala ten ton. Ako keby sa rozprávala s riaditeľom školy a vedela, že on je ten silnejší. Nenávidela som sa za to, že som jej to vtedy tĺkla do hlavy. Možno by teraz bolo všetko inak...

Denne som jej pripravovala raňajky, obed aj večeru. Niekedy mi asistovala Esme, za čo som bola rada. Občas som sa proste zasekla a len rozmýšľala. Keby tam nebola, mohla by som tam stáť a pozerať z okna aj celé hodiny. A Nessie by bola o hlade.

Nikdy, keď som prišla a sadla si pri ňu na gauč na nevnímala. Keby jej nezačalo rýchlejšie byť srdce, povedala by som, že o mne ani nevie. Na otázku, čo pozerá odpovedala stručne. Buď povedala kanál, ale film. Vždy som zostala sedieť a z času na čas sa niečo opýtala. Odpovede boli väčšinou jednoslovné.

Nenávidela som tú bariéru medzi nami. Nenávidela som za to, že som ju vytvorila. Obrala som sa o tak veľa. Doteraz som presne nechápala, prečo som sa chovala tak. Všetci to vysvetľovali tým, že som mala proste výrazné novorodenecké obdobie. A potom mi môj nový život prišlo správne tak žiť. Túto teóriu vytvoril Carlisle potom, ako som mu detailne povedala, čo som cítila, na čo som myslela a prečo som to všetko vlastne robila. Nevedela som, či je to pravda. Začala som tomu ale aj tak veriť. Lepšie nejaké vysvetlenie ako žiadne.

„Dnes ideme na lov,“ ozval sa na mnou Edwardov hlas a jeho ruky sa mi obročili okolo pása. Prekvapene som pustila nôž. Zase som sa zamyslela a tak sa nemôžem čudovať, že som jeho príchod nezaznamenala.

Pretočila som sa tak, aby som mu pozerala do tváre a rukami sa zaprela o linku.

„Len my dvaja?“ opýtala som sa na oko bez záujmu, aj keď tá vidina sa mi veľmi, veľmi páčila.

„Nie. Celá rodina. Len Ness zostáva doma.“ Skazil mi radosť. Zamračila som sa.

„Prečo si mi to nepovedal skôr? Kto tu bude s ňou? Nemôže tu byť sama, ešte by sa niečo stalo.“ Nemietla som.

Edward ma objal ešte pevnejšie.

„Myslel som, že by si tu s ňou chcela zostať. Len vy dve. Možno by sa teraz...“ nedokončil, ale vedela som, čo tým myslí. Nálada mi poklesla o niekoľko stupňov.

Sklonila som hlavu a začala sa hrať s gombíkmi na jeho košeli.

„Veľké ilúzie si nerobím. Vieš predsa...“ V polke vety ma chytil za bradu a zdvihol mi hlavu tak, aby som sa mu pozerala do očí.

„Daj jej čas. Uvidíš, že to bude lepšie,“ povedal potichu a pritiahol si ma k bozku. A ja som zase zabudla, že existuje niečo ako realita.

Zaplietla som mu prsty do vlasov a postavila sa na špičky. A o toto som sa niekedy dobrovoľne pripravovala? Na upíra mám veľmi zlý mozog.

„Spoločný lov si urobíme inokedy. Sľubujem,“ zašepkal si do pier, keď sa kúsok odtiahol. Omámene som prikývla a len na pol som vnímala na čo vlastne.

Znovu som ho pobozkala a tento krát mu nedovolila sa odtiahnuť. Lenže túto dokonalú chvíľku, prirodzene, musel niekto pokaziť. A kto sa na to hodí lepšie ako Emmett? Nikto.

„No tak, hrdličky. To je síce pekné, ale ja som smädný ako upír a bolo by od vás veľmi milé, keby ste si trochu pohli. A ešte k tomu, tieto záležitosti si naozaj nemusíte vybavovať v kuchyni.“ Naznačil vo vzduchu kruh a tváril sa netrpezlivo.

„Ale ty s Rose môžeš, čo?“ Uškrnula som sa a odtiahla sa od Edward. Keby to situáciu nutne nevyžadovala, rozhodne by som to neurobila.

„Ja som sa na tom s Esme dohodol, že mami?“ otočil sa na ňu, keď prechádzala okolo. Pozrela sa na nás, ale rozhodne to nevyzeralo, že by s Emmettom súhlasila.

„Nie. Ty si proste na dvere nalepil oznam, že teraz ste obaja veľmi zaneprázdnený aby ste reagovali na klopanie. A mimochodom, keď už tak, mohol si použiť lepiacu pásku. Sekundové lepidlo naozaj nebolo treba.“ Zamračila sa a zrejme spomínala na nebohé dvere, ktoré sa museli nutne vymeniť.

„Pásku som nemohol nájsť, no,“ mrmlal Emmett s rukami založenými na hrudi.

Do kuchyne prišla aj Rosalie a položila svojmu manželovi ruku na rameno.

„Nabudúce ti ju dopredu pripravím,“ oznámila mu. Emmettovi zažiarili oči a v ten moment boli obaja preč.

„Nebudúce? Aké nabudúce?! Emmett!“ kričala Esme a aj ona zmizla vonku.

S Rosalie sa náš vzťah oveľa zlepšil. Neboli sme zase najlepšie kamarátky, ale dokázali sme sa normálne rozprávať a ísť spolu na nákupy bez toho, aby aspoň jedna z nás prišla o končatiny.

„Žijem s bandou šialencov.“ Zakrútil Edward s úsmevom hlavou.

„A ja jedného takého šialenca milujem,“ doberala som si. Skôr ako stihol niečo namietať alebo sa aspoň nadýchnuť, zase som si privlastnila jeho ústa.

„Edward!“ ozvalo sa trojhlasne z vonka, keď to vyzeralo, že tento krát si ceduľku na dvere nalepíme my.

Môj manžel sa nie veľmi ochotne s povzdychom odtiahol a donútil ma pustiť jeho košeľu. Tiež sa mi to vôbec nepáčilo.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal mi do vlasov a zmizol. Za chvíľu bolo počuť štartovanie auta a škrípanie štrku pod kolesami. Dnes išli určite niekam ďaleko. Auto by si nebrali len tak.

Zdvihla som zo zeme nôž a umyla ho. Vtedy sa ozvali kroky. Stuhla som. Nervozitou sa mi skoro roztriasli ruky. Neviem, čoho presne som sa bála. Možno, že ma zase odmietne, čo je viac ako pravdepodobné. Alebo povie niečo, čo budem mať pred očami zvyšok večnosti. Jedna moja časť hovorila, že presne to by som si zaslúžila. Tá druhá sa modlila nech to tak nie je.

Do kuchyne vošla Ness. Rozospato si trela očí a zívala. Bola ešte v pyžame, takže bolo jasné, že vstala len pred chvíľou. Nevšimla som si kedy presne. Moja plná pozornosť vtedy patrila Edwardovi.

„Ahoj,“ pozdravila som ju veselo. Zastala a pozrela sa na mňa. Nevyzerala prekvapene. Stretla ma tu už toľko krát, že si zvykla. Asi. Dúfam.

„Dobré.“ Sadla si na stoličku a ja som pred ňu okamžite postavila raňajky.

„Dúfam, že máš chuť na palacinky. A na obed bude steak. Tvoj ocko hovoril, že ho máš rada.“ Stále som sa usmievala, aj keď to v mojom vnútri vrelo. Čo ak sa teraz zdvihne a odíde?

„Díki. Steak je super.“ Prikývla, ale nepozrela sa na mňa. Nedala som najavo, že to so mnou slabo otriaslo. Už by ale ani nemalo. Ona sa na mňa nepozerá skoro vôbec. Možno len o trochu viac ako vtedy.

Sadla som si na barovú stoličku oproti a sledovala ju.

„Ako si sa vyspala?“ spýtala som sa po chvíli ticha. Aj tak som ale vedela, že šanca na rozhovor je naozaj len veľmi malá.

„Dobre.“

„Snívalo sa ti niečo?“

„Ani nie.“ Krátke odpovede. Presne ako vždy. Stále ma to ale bolelo. Čo ak sa takto budeme rozprávať už navždy? A ja budem až naveky vedieť, že si za to môžem sama. Že sa ma moja vlastná dcéra... bojí. Alebo niečo také. Vlastne by k tomu mala dôvod...

Zavrtela som hlavou. Nie, takto to nenechám. Aj keď by to mala byť tá posledná vec ktorú urobím.

„Povedz mi niečo,“ poprosila som. Ness zdvihla hlavu a zamračene sa na mňa pozrela. Užívala som si toho momentu. Vedela som, že ich bude málo.

„Čo?“

„To je jedno. Niečo. Napríklad o ockovi alebo Jacobovi.“

„Jake je úžasný,“ usmiala sa. Na tanier, „je ako môj starší brat. Chodíme spolu do lese a on ma učí druhy húb. Niekedy má povozí na chrbte.“ Znovu sa usmiala. A znovu to nepatrilo mne.

„To znie skvele,“ súhlasila som nadšene. A nehrala som to. Toto bolo to najdlhšie, čo mi kedy povedala.

„Je,“ horlivo prikyvovala, „on je druhá najdôležitejšia osoba v mojom živote.“

Druhá najdôležitejšia osoba.

Tie tri slová mi v hlave zneli ešte dlho. Jacob je druhý. Nie ja. Jacob. Možno by ma to nemalo prekvapiť. Bol s ňou od narodenia. Ja nie. A najhorší na tom je fakt, že som si uvedomovala, že ja som na jej rebríčku veľmi nízko. Ak ma tam vôbec zaradila.

„Tak to je... výborné,“ vydýchla som sťažka.

„Ale v La Push ma nemajú veľmi radi,“ sťažovala sa palacinkám, „ocko ma tam nerád púšťa.“ Ďalšia moja chyba. Začína to byť naozaj dlhý zoznam.

„Ubližujú ti? Ostatný vlci?“ opýtala som sa nahnevane a skoro vrčala. Nessie nikto nebude robiť zle!

„Nie. Len sa mi vyhýbajú. Možno len Emily nevadí, že som tam.“

„Emily je skvelá,“ prikývla som.

„Škoda, že sa s Jakeom nemôžem stretávať častejšie. Ocko sa bojí, keď tam som. Nechce prísť aj o mňa.“

„A o koho ešte...“ došlo mi to až vtedy, keď sa na mňa uprene pozrela, „aha.“ Zahanbene som sklonila hlavu.

Veľmi dlhé, hlasné ticho.

„Vždy bol veľmi smutný,“ povedala potichu, ale mne to znelo ako výstrel, „ale už sa to lepší.“

„Naozaj?“ Ďalšia bolesť. Ostrá, veľká, mučivá. Neznesiteľná. Musela som sa zachytiť o linku. Počuť to z jej úst to bolo ešte horšie.

„Áno. Odkedy si sa prisťahovala, je iný. Vidím to.“ Niekedy zabúdam, že psychicky veľmi dopredu. Ona to chápe. Aspoň čiastočne.

„Ness... vieš... myslíš, že za to môžem ja?“ Sklonila hlavu. Neodpovedala. Vedela som, ale, čo si myslí. Bolo to jasné.

Atmosféra bola zrazu strašne napätá.

„Idem von,“ vyhlásila a zoskočila zo stoličky. Ani raz sa na mňa nepozrela.

„Kde?“

„Neviem.“

„Nessie...“

„Niekam!“ Teraz už kričala. Panicky.

Nepokúšala som sa ju zastaviť. Nevládala som. Len som stuhnulo sedela a pripadala si úplne prázdna.

Dvere buchli a kroky rýchlo zmizli v lese.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!