03.08.2012 [22:15], Pilly, ze série Vráť sa, láska!, komentováno 2×, zobrazeno 2159×

Vráť sa, láska!

19. kapitola

Až ráno mi došlo, akú kravinu som urobila. Bože, veď ja som sa vyspala s Edwardom Cullenom! S tým Edwardom Cullenom, ktorého zo srdca nenávidím. Ktorý mi je odporný, hnusný, divný a ešte niekoľko ďalších pomenovaní.

Teraz som nedokázala pochopiť, ako som niečoho takého bola schopná. Alebo som to možno vedela ale nechcela si to pripustiť. Nie, určite som to ani netušila.

Lenže včera večer tak nejako môj mozog nebol prítomný. A keď sa konečne uráčil dostaviť, bolo neskoro. Takže som urobila úplne volovinu a budem zmätená ešte viac. Úžasné. Veď keď sa jeden problém vyriešili, prečo by sa nemohol ďalší urobiť? To je predsa zákon schválnosti.

Bola som naštvaná. Príšerne. Na Edwarda a aj keď som nechcela, musela som uznať, že aj seba. Na neho, lebo prišiel práve keď som nemala všetko v hlave zrovnané, čo náležite využil a na seba, že som mu vôbec dovolila to využiť. Ale v podstate za to môžem sama. Jedna časť mysle to síce zapierala a presviedčala ma, že je to len predstava, lenže ja som si tú chvíľu veľmi dobre pamätala. Nenávidím dokonalú upíriu myseľ! Ešte stále som mala živo pred očami ako som sa na neho len tak vrhla. A mimochodom, ani to nechápem prečo som urobila. Inokedy by som toho nebola schopná. Takže tým pádom to môžem zhadzovať na ten zmätok vo mne.

Ale ani minule si nereagovala veľmi odlišne.

Môj dotieravý vnútorný hlas (asi ho začnem nenávidieť) mal, zase, pravdu. Keď ma pobozkal naposledy, tiež som sa topila a najradšej nikdy neprestala. Vtedy som mala ale dosť neomámených mozgových buniek na to, aby som ho odstrčila. Teraz to bolo skoro také isté. Až na to, že sme zašli trochu ďalej.

Nechápala som sa. Absolútne nie. Na jednej strane som mala chuť sa nafackovať, aj keď som vedela, že ruka by sa mi napriahla veľmi ťažko, keďže druhá polovica nevidela dôvod niečo také robiť.

Zase som stála na križovatke. A momentálne ešte väčšej ako bola tá s Charliem. Musím zistiť, ako som na tom s Edwardom. Čo k nemu vlastne cítim. Nie, počkať! Nič k nemu necítim. To rozhodne, nie. Neprichádza do úvahy! A predsa som niekde hlboko vedela, že to nie je pravda. Že niečo tam predsa byť musí. A možno je to ešte silnejšie, ako som schopná (ochotná) prijať.

Ležali sme v posteli, ešte stále, a nikto nič nehovoril. Edward sa mi len hral s vlasmi, čo som pre tento krát ignorovala. Vlastne som to skoro nevnímala, ako strašne som bola ponorená do myšlienok. Nedokázala som sa postaviť, povedať mu nech vypadne a proste robiť to čo každý deň. A čo bolo najhoršie, bol dôvod, prečo som to nedokázala. Ja som nechcela. Nechcela som vstať. Nechcela som sa hýbať. Proste som len chcela aby táto chvíľa trvala večne.

Desila som sa sama seba. Prečo som to cítila? Prečo som to chcela? Je to predsa zvrátené. Na Edwarda sa mi hnusilo aj pozrieť a teraz to jediné po čom túžim je, aby zostal so mnou. Dáva to vôbec zmysel? Nie, jasné, že nie.

Ale áno. Len nechceš vedieť prečo a aký.

Zažmurkala som. To bolo jediné, čo som za niekoľko posledných urobila. Tak trochu ma to vrátilo do reality. Už som to nemohla všetko v sebe držať. Chcela som vykričať so sveta, že nič nechápem a všetci sa môžu strčiť do... ehm... no, proste.

„Čo som to, preboha, urobila?“ zašepkala som do stropu namiesto vrieskania. Hej, takto to bude lepšie.

„Nič nezákonné,“ odpovedal okamžite Edward a stále dokonala si nakrúcal prameň mojich vlasov okolo svojho prstu.

Konečne sa dostala nejaká reakcia.

Prudko som sa posadila, plachtu si pridržiavala pri tele a merala si ho napol vražedným, napol nechápavým pohľadom.

„Ako to môžeš povedať? Toto je nezákonné! Teda, nie tak úplne, ale je. Proste... to je jedno. Vyspala som sa tebou! Mala by som ťa nenávidieť, vrčať a predstavovať si ako ťa trhám na kusy a nie tu s tebou... no.“ Divoko som gestikulovala jednou rukou a na konci jasne naznačila, čo tým chcem povedať.

Edward sa tiež posadil. Boli sme teraz oproti sebe navzájom si pozerali do očí.

Tie jeho mali farbu horúceho karamelu a ja som sa rozpúšťala ako zmrzlina...

Dosť Bella! Takto nemôžeš rozmýšľať! Proste nie!

„Prečo ťa to tak žerie?“ Keby som vedela, tak ti poviem!

„Proste mi to vadí, jasné? Toto nebolo správne.“ Vyletela som na neho.

„Prečo?“ Dobrá otázka...

„No, proste nebolo.“

„Alebo si to len snažíš vsugerovať.“

„Čo?“ Nie, rozhodne nesnažím. V žiadnom prípade. Nie.

Áno.

Ticho!

„Ale hej. Priznaj si pravdu. Potom bude všetko ľahšie.“

Vyletela som rýchlejšie ako vystrelená guľka a o sekundu stála na druhom konci miestnosti aj s plachtou okolo tela. To, že Edward zostal na posteli len tak, ako ho Boh stvoril, ma momentálne zaujímalo zo všetkého najmenej.

Ovládal na hnev. Kto si myslí že je, že mi môže hovoriť, čo je pre mňa správne?!

„Čo ti o tom vieš? A vôbec, prečo ťa to zaujíma?“

„Moje dôvody poznáš,“ keď som len nechápavo nakrčila obočie, vzal to skrátka, „Milujem ťa, Bells! Milujem a vždy budem. Nemôžem sa pozerať na to, čo sa z teba stalo. Ničí ma to. Je to proste... si taká iná. Vidia to všetci, len ty nie. Toto nie je tá Bella, ktorú som poznal. Teraz je z teba krvilačné monštrum. A keď sa v tebe za pár rokov prejaví svedomie, budeš žiť v pekle. Budeš sa nenávidieť. Vráť sa. Vráť sa, láska!“ Pozeral na mňa a v očiach sa mu objavilo toľko bolesti, že ma to skoro zložilo na kolená.

Tak takto sa cíti...

Toto si mu spôsobila...

Možno práve kvôli tej silnej emócii, čo sa mu odrážala v tých karamelových jazerách som sa zabudla hnevať. Nechcela som sa hnevať. Mala som chuť ísť za ním a povedať, že všetko bude dobré. Pohladiť ho po tvári a zbaviť ho tej bolesti. Tá tak nepatrí. To rozhodne nie...

Jeho slová ma zasiahli viac ako čokoľvek iné. Viac ako keby mi ich povedal niekto iný. Vážne som sa tak zmenila? No... niečo bolo inak, to som vedela. Ale až tak? Nie, ani náhodou.

Ale áno. Nevidíš to, ale je to pravda.

„Nikam nejdem,“ zašepkala som a niekde vnútri dúfala, že ku mne príde a povie, že by ma ani nepustil. Snažila som sa tú predstavu odohnať, ale nešlo to. Bola až veľmi silná. Lenže ani dávno zakorenený odpor voči nemu nechcel ustúpiť.

„Nie. Nejdeš. Lebo ty si už dávno odišla. Proste si behom troch dní len tak zmizla.“

„Som stále rovnaká. Nič sa nezmenilo. Som to proste je, Bella.“ Namietala som v snahe presvedčiť hlavne samú seba. Ibaže tá moja časť, ktorá si tým bola istá, sa pomaly dávala na ústup pred silnejším nepriateľom. Vedela, že nevyhrá. Naďalej som ju ale povzbudzovala.

„Nie, nie si. A ty to vieš. Niečo sa v tebe pohlo. Len musíš konečne otvoriť oči.“ Bola som ticho a pozerala do pohľady. Nedokázala som rozmýšľať. Nedokázala som sa pohnúť. Nedokázala som sa rozhodnúť.

Edward pokračoval. „Chýbaš nám. Celej rodine. Alice. Esme. Nessie. A hlavne mne. Nedokážem bez teba žiť. Si moje všetko, potrebujem ťa. Tie dva roky... to bolo to najhoršie, čo som kedy prežil. Bola si tak blízko a predsa tak ďaleko. Nemohol som sa ťa dotknúť, nemohol som s tebou hovoriť, dokonca sa na teba ani pozrieť. Nevieš si predstaviť ako mi bolo. Ja už ďalej nemôžem. Bez teba nie som nikto. Bez teba môj život nemá zmysel.“

„Si sebec!“ vykríkla som v panike, ktorá sa vo mne odohrávala. Vlastne som ani nevedela, čí to, čo hovorím, že pravda, „myslíš iba na seba! Chceš, aby som zmenila, len aby som zase skákala ako budeš pískať.“

„Nie. To rozhodne nie. Nechcem to iba kvôli sebe. Ide aj o Ness. Ona potrebuje mamu. Potrebuje rodičov.“

„Má teba.“

To nestačí, Bella a ty to vieš.

Pokrútil hlavou.

„Ale ja to sám nezvládam. Najprv som si myslel, že to dokážem, že jej môžem nahradiť aj teba. Ibaže to proste nejde. Potrebuje ťa. V niektorých ohľadoch viac ako otca.“

„Veľa detí vyrastá bez matky. A majú úplne normálny život.“ Tak to je teda dosť blbý argument.

„Lenže oni tú možnosť ani nemajú. Nemusia vyjsť na poschodie aby svoju mamu videli. Renesmeé ťa mať môže, ale ty nechceš. Nevidela si ju vyrastať. Nevidela si ju urobiť prvé kroky, povedať prvé slovo. Keby si pri nej bola, možno by to bolo mama. Ona ťa potrebuje Bell. My ťa potrebujeme.“

Vedela som, koho to my zahŕňa.

Nedalo sa mi dýchať. Aj keď som kyslík nepotrebovala, pripadalo mi, že na ňom závisí celý môj život. Pred očami sa mi chvíľami zatmievalo. Bolo to, ako keby som mala každú chvíľu omdlieť. Môže vôbec upír omdlieť?

V hlave som to mala ako na kolotoči. Nedokázala som poskladať jednu súvislú myšlienku. Všetko sa strašne prelínalo.

...nedokážem bez teba žiť...

...musíš otvoriť oči...

...ona ťa potrebuje...

Počula som toľko hlasov a pri tom všetky boli moje. Prekrikovali sa, snažili sa ma presvedčiť, že to, čo Edward povedal je pravda. To iba ja som sa kŕčovito držala predstavy, že to tak nie je. Že som sa nezmenila.

Som to stále ja. Bella. Nikto iný...

A predsa tak odlišná.

Tá istá...

Si iná.

Rovnaká...

Nie je to tak.

Je.

Ty predsa vieš pravdu.

Možno...

Určite.

Áno...

NIE! Zareval vo mne ešte jeden hlas. Posledný, čo zostal zo skupiny, ktorá nefandila Edwardovi a ostatným Cullenovcom.

Pustila som sa do dopredu prehnaného boja. Len som to nevidela.

Ešte ale nemusí byť nič stratené...

„Odíď,“ zašepkala som jedinej ďalšej osobe, ktorá bola v izbe. Ako keby som to ani nehovorila ja.

Ani sa nepohol. Len ma ďalej napäto sledoval. Vedel, čo sa vo mne deje. Minimálne to tušil.

„Odíď!“ Tento krát som už poriadne kričala. Nevedela som, prečo to hovorím. Všetko bolo tak zmätené...

Možno by nemal...

Možno.

Edward namiesto toho aby ma poslúchol a vypadol, prekonal vzdialenosť medzi nami a postavil sa tesne predo mňa. Na sklonenej hlave som cítila jeho dych.

Nedokázala som sa pohnúť.

„Nie,“ povedal rázne.

Chcela som plakať. Bolo toho na mňa priveľa. Toľko nezvládnem.

Vzlykla som.

„Musíš sa rozhodnúť.“ V jeho hlase bolo jasne počuť, že ma takto vidieť nechce. Ani ja sa tak už nechcem cítiť. Ale, čo mám robiť?

Je len jedna možnosť.

Je ich veľa.

Jedna.

Neviem...

Edward ma jemne chytil za bradu a tým mi zdvihol hlavu. Pozerala som sa mu do očí, ale nevedela som povedať, čo v nich vidím. Momentálne som nevedela nič.

„Nedokážem to. Neviem ako.“ Premohlo ma to a keď som hovorila, vzlykala som.

Ešte chvíľu a úplne sa zosypem.

„Vieš. Vždy si bola silná. Vždy si vedela, čo je správne. Vieš to aj teraz.“

Ale keď ja nič nechápem.

„Pomôž mi,“ poprosila som.

On očividne vedel ako. Pomaly, naozaj veľmi pomaly sa začal skláňať k mojej tvári a pri tom sa mi stále pozeral do očí.

Mozog mi pracoval spomalene a tak som nevedela, čo chce urobiť. Došlo mi to až vtedy, keď svoje pery jemne položil na tie moje.

Najprv som nereagovala. Nevedela som ako.

Až potom prišla jedna úplne nečakaná myšlienka.

Nedokážem bez neho byť už ani deň.

Nehovoril to môj vnútorný hlas. Hovorila som to ja celá.

Zrazu bolo všetko jasné. Všetko zapadlo na správne miesto. Všetko som chápala.

Rukami som ho objala okolo krku a tým dala jasne najavo, že som sa rozhodla. Ani na sekundu som nezapochybovala, že nesprávne.

Až teraz si uvedomila, že som bola naozaj iná. Celý ten čas, celé dva roky som to nebola ja. Ale to je preč. Už navždy.

V mojom staro novom živote bola jedna neochvejná istota.

Milujem Edwarda.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1)  LadySadness (03.08.2012 22:43)

tak to bol pôrod, smajlík si utiera spotené čelo, ale konečne

1