31.07.2012 [10:00], Pilly, ze série Vráť sa, láska!, komentováno 1×, zobrazeno 2078×

Bella pôjde na "návštevu". Stále je veľmi zmätené a čím viac otázok sa začína slovom prečo. Lenže odpoveď neprichádza žiadna...

16. kapitola

Z lesa som odišla až nasledujúce ráno. A aj to veľmi neochotne. Keby som sa tak šialene nebála, pravdepodobne by som tam zostala. Ibaže ja som bola vystrašená sama zo seba. Z toho, čo som robila a predovšetkým cítila. Prečo som sem išla? Prečo som z toho mala radosť? A prečo mi pri myšlienke, že sa budem musieť vrátiť bolo smutno? Bol celý zoznam otázok na ktoré som nemala odpoveď. A aj preto som sa nakoniec postavila a zamierila späť k domu. Zo strachu, že by sa zase stalo niečo, čo by ma ešte viac zmiatlo. To by bol môj koniec. Už teraz som vo svojich pocitoch plávala a nechcela úplne utopiť. Aj keď som sa pomaly vzdávala nádeje, že sa pod hladinu neponorím.

S Charliem som sa rozprávala celú noc. Bol to síce jednostranný rozhovor, ale aj tak som mala pocit, že mi odpovedá. Bolo to šialené. A stále je. Ibaže som nemohla prestať hovoriť a tak si len vylievala srdce, ako v poslednej dobe nič nechápem. Dokonca som mu hovorila aj o upírom živote, od premeny až doteraz. Povedala som mu všetko o Cullenových. Keď sa to nemohol dozvedieť za života, tak aspoň takto. Prezradila som mu všetko, čo sa dialo keď som chodila s Edwardom. Prečo u nás nikdy nevečeral. Prečo sa na sedemnásť ročného chalana choval až veľmi zodpovedne. Jediné, čo som mu nemohla vysvetliť bolo, prečo by ma Edward nedokázal opustiť. Upíriu lásku som nepoznala a tak som mu povedala aspoň to, čo mi o nej hovoril Cullenovci. Prišlo mi to celé presladené a strašne naivné. Niečo také sa predsa deje len v rozprávkach.

Ale upíri tiež nemajú byť skutočný.

Pri tej myšlienke som sa zasekla a prvý krát počas nášho rozhovoru bola ticho dlhšie ako desať sekúnd. Presviedčala som samu seba, že niečo ako láska neexistuje. Lenže sa mi to nepodarilo. Naozaj majú tie dve sladké slová milujem ťa nejaký význam? Naozaj vyjadrujú niečo, čo nikto nevie presne vysvetliť?

Takéto úvahy som hneď zavrhla. Len ma viac miatli.

Niekoľko krát som sa Charlieho pýtala, či by mi bol schopný odpustiť. Nikdy som ale nedostala odpoveď. A to vo mne prebúdzalo ten pocit. Automaticky sa mi vybavili momenty vo filmoch, kde bola takáto reakcia normálna. Ľudia to pomenovali ľútosť. Boli to výčitky svedomia.

Skoro som zakopla keď som si uvedomila, čo ten môj nový pocit znamená. Musela som sa zastaviť, lebo som poriadne nevedel vnímať cestu. Len som s vytreštenými očami pozerala na strom a nahovárala som si, že sa mýlim. Nemôžem predsa cítiť vinu z toho, že som zabila Charlieho. Nemôže mi byť ľúto, že som ukončila jeho život. Som upír, tí niečoho takého proste nie sú schopný. Nemôžu... nemôžu... čo nemôžu? Cítiť? Spomenula som si na to, čo mi kedysi povedal Edward. Že náš druh prežíva emócie oveľa intenzívnejšie. Nie, to je vylúčené. Proste nie.

Prečo? Cítiš radosť, hnev, tak prečo nie ľútosť? Je to predsa úplne normálne...

Nie je! Hádala som sama zo sebou. Najhoršie na tom celom bolo, že môj vnútorný hlas išiel proti mne.

Lenže som to mohla zapierať ako som chcela, nedokázala som potlačiť pravdu. To je predsa tiež pocit. A keď cítim jedno, logicky môžem aj druhé. Alebo skôr musím? Som toho minimálne schopná. A teraz sa vo mne prebudilo niečo, čo sa na pocit viny až nebezpečne veľmi podobá.

Chcela som to porovnať s ľudskými emóciami, ale nemohla som si spomenúť. Nedokázala som si skoro vybaviť už ani obrazy. Všetko bolo strašne rozmazané.

Cez okno som skočila do svojej izby a započúvala sa do zvukov v dome. Edward sa hral s Renesmeé, Esme varila a Emmett s Jasperom pozerali telku. Carlisle bol pravdepodobne v práci a Alice s Rosalie na nákupoch. Takže úplne normálny deň.

Potom, čo som sa uistila, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo, som vytiahla zo skrine čisté oblečenia a zavrela sa v kúpeľni. Nepotrebovala som sa umyť, ale tak nejako som dúfala, že voda všetok ten chaos zmyje. Naivná detská ilúzia.

Veci ktoré som mala na seba boli celé od hliny a na niektorých miestach potrhané. Hodila som ich rovno do koša. Vliezla som do sprchy a zapla úplne vrelú vodu. Aj keď som jej teplotu ani nepostrehla. Chcela som vpáliť do každej bunky tela, že necítim ľútosť. Ibaže čím viac som sa o to snažila, tým viac som o tom pochybovala.

Prečo si to jednoducho nepripustíš? Je to ľahšie, ako hrať toto divadlo.

Prudko som otvorila oči a bleskovo vodu vypla. Dvere sprchového kútu som rozrazila tak silno, že sklenená výplň praskla. Bolo mi to ale jedno.

Rýchlosťou svetla, ako keby som pred sebou samou chcela ujsť, som sa obliekla a vletela späť do izby. V nádeji, že si aspoň na chvíľu zamestnám myseľ som si sadla za počítať a pustila ho. Zapol sa behom sekundy. Už som nemusela čakať niekoľko minút, kým s duneným naskočil...

Stolička sa zlomila, keď som sa do nej rukami zaprela. To ma ale nezaujímalo. Presne tak ako včera, aj teraz sa objavila úplne šialená túžba. Lenže tento krát som nechcela ísť za Charliem. Chcela som ísť rovno k nemu. Do domu, kde som niekoľko mesiacov bývala aj ja.

Predstavila som si svoju malú izbičku, ale nedokázala som si vybaviť detaily. Chcela som tam ísť a pozrel sa na všetko novými, dokonalými očami. Chcela som vedieť, či je sprchový gél stále na tom istom mieste, kde Charlie dával vždy. Či ako obvykle nie je v chladničke skoro nič ako plechovky piva. Alebo či je na sedačke stále ten fľak od špagiet, ktorý sa mi tam ako malej podarilo urobiť.

Boli to úplne divné a nepodstatné priania, ale mala som pocit, že tak nejako správne. Presnejšie môj vnútorný hlas si to myslel.

Tento krát som už neváhala. Nemohla som. Aj keď som sa šialene bála, že sa objaví niečo, vďaka čomu budem to zase cítiť.

Znovu som vyskočila z okna a zamierila si to rovno do mesta. Bežala som spravidla po strechách domov, aby ma niekto nevidel. Zadržala som dych, lebo inak by som sa vrhla na prvého človeka, ktorý by išiel okolo. Normálnemu upírovi by to nevadilo. Lenže aspoň jedna moja polovica kričala, že už nemôžem nikoho zabiť.

Skvelé! Ďalšia vec, ktorú nechápem.

Zastavila som až pri Charlieho dome. Silou som otvorila okno na mojej starej izbe a skočila dnu.

Rozhliadla som sa a zistila, že sa tu vôbec nič nezmenilo. Všetko stálo tam kde pred tým, vlastne sa zdalo, že tu tie dva roky ani nikto nebol. Všade bola hrubá vrstva prachu a veľa pavučín.

Riskla som to a nadýchla sa. Pachy ľudí som cítila na niekoľko kilometrov. Zavrčala som a pripravila sa ku skoku.

Nie!

Kričala tá nová časť mňa. Ovládla som sa a zostala na mieste. Bolo to viac menej preto, že som sa bála. Keby som zase niekoho zabila, mohla by byť tá pravdepodobná ľútosť väčšia. A to som nemohla dovoliť.

Spomenula som si na dôvod, prečo som vlastne tu. Prešla som k posteli a pohladila prikrývku. Koľko krát som tu zaspávala v Edwardovom objatí. Pritiahla som si deku k tvári a nasala jej vôňu. Stále bol cítiť po nás dvoch. Vlastne ako celá izba.

Prešla som ku skrini a otvorila ju. Moja úbohá zbierka oblečenia tam bola stále. Teraz, po tom čo ma Alice zásobila tonami šiat, som si nevedela predstaviť, ako som to mohla nosiť.

Len tak zo zvedavosti som vytiahla knihu z police a pozrela sa na obal. Romeo a Júlie. Ako človek som ten veľký príbeh nešťastnej lásky milovala. A Edward tiež.

Aké by to asi bolo, že by ti to čítal...

Mykla som sa a hodila knižku na zem. Nie! Na toto nemôžem myslieť! Je mi jedno, aké by to bolo. Nezáleží mi na tom, ako znie jeho hlas, aké dlhé pauzy by robil medzi slovami, ako by sa jeho prsty dotýkali papiera, keď by otáčal strany... dosť!

Zbehla som schody a ocitla sa v obývačke. Fľak na gauči tam bol stále. Skoro som videla Charlieho ako tam sedí, s pivom v ruke a povzbudzuje športov na obrazovke. Mimovoľne som sa usmiala.

Ešte by možno aj sedel, keby si ho nezabila.

Dezorientovane som zažmurkala a urobila krok vzad. Bez varovania ma bodlo až nebezpečne blízko srdca.

Čo je, sakra, toto?!

Nemalo by to... bolieť. Nemalo by ma to zaujímať. Nemala by som tu byť!

Zase sa mi vrátilo odhodlanie, že takéto šialenosti robiť nebudem. Už som sa otáčala, že odídem, keď som uvidela veľkú škatuľu v rohu miestnosti. Vedela som, čo tam je.

Ako omámená som prišla bližšie a kľakla si. Roztrasenými rukami (prečo sa mi, preboha, trasú ruky?!), som chytila krabicu a pritiahla si ju k sebe.

Šalela som od nervozity, ale aj tak ju otvorila a pozrela dnu. Boli tam kazety. Rodinné nahrávky ešte z doby, keď boli rodičia spolu a mama ma iba čakala. Odvtedy sa nahrávali pravidelne. Každé prázdniny, keď som sem prišla. Vždy na moje, Charlieho alebo Reneéine narodeniny. A ešte niekoľko krát medzi tým. Prestalo sa asi v mojich pätnástich. Vedela som, že si ich otec odložil. Len som si niky nemyslela, že o ne prejavím záujem. Nenávidela som kameru a nevedela som si predstaviť, že sa seba budem pozerať.

Lenže teraz to bolo inak. Chcela som si pripomenúť, aké to bolo keď Charlie... žil.

Rozhodla som sa behom chvíli. Možno to bolo to najhlúpejšie rozhodnutie, čo som dnes urobila, možno ešte horšie ako to, že som sem išla, ale ja som to proste chcela urobiť. A to na tom bolo to najdivnejšie. Chcela som si tie kazety zobrať a pozrieť.

Zamračila som sa. Prečo vlastne. Malo by mi byť jedno, čo na tých páskach je.

Lenže nebolo. A ja som to vedela.

Zdvihla som škatuľu a teraz sa už vážne chystala odísť. Mohla by som si to pozrieť aj tu. Ibaže som na to nebola pripravená. Ešte nie.

Vyšla som späť na poschodie a sadla si na parapet. S nákladom to bude trošku náročnejšie, ale nevadí. Opatrne som zavrela okno a otočila sa tvárou pred seba.

Vtedy som ho uvidela.

Stál tam, opretý o strom, na tvári nič nehovoriaci výraz. Iba kútiky úst mal vytiahnuté trochu dohora, ale človek by si to nebol schopný všimnúť. Možno sa za tie dva roky zabudol usmievať. V očiach mal slabé iskričky a vzhľadom na to, že žiadnu emóciu neprejavil už celú večnosť, by sa toto dalo považovať za obrovský prejav radosti.

Nasadila som svoj typický výraz, alias bohyňa pomsty a zoskočila na zem. Zase som bola tá upíria Bella. Nevedela som, ale určiť, či som z toho rada.

Sebavedome som si to mierila rovno k nemu. Krabicu som položila pri strom a založila si ruky na hrudi.

„Čo tu robíš?“ opýtala som sa chladne.

Edward sa odlepil od stromu a postavil oproti mne. Musela som zdvihnúť hlavu, aby som mu videla do očí.

„To by som sa mal pýtať ja, nie?“ Vrátil mi to. Jeho hlas už neznel tak bezvýrazne ako zvyčajne.

„Mám právo tu byť. Je to dom môjho otca.“

„Nikdy som si nemyslel, že by si sem dobrovoľne išla,“ pozrel sa pre seba, „prečo teraz?“ Oči uprel späť na mňa.

Odpoveď som vymýšľala až veľmi dlho.

„Proste som chcela, jasné? Ty si ten posledný komu by som to mala vysvetľovať.“ Keby som vedela, ako to vlastne vysvetliť.

„Mýliš sa. Hlavne ja by som to mal vedieť. Sme manželia, pamätáš?“

„Kedykoľvek môžem podať žiadosť o rozvod.“ Cez tvár sa mu prehnala vlna bolesti. Očividne som zasiahla citlivé miesto.

„To neurobíš.“

„Ako si tým môžem byť taký istý?“

„Neurobila si to doteraz, tak prečo tak zrazu?“ Najhoršie na tom bolo, že mal pravdu. Nevidela som dôvod sa rozvádzať. Manželstvo je len o papieroch, nič viac. Ak si budem chcieť začať s niekým, rozhodne ma nebude brzdiť, že mám manžela.

Jeho otázka ma ale totálne zaskočila. Na prázdno som otvárala ústa a nevedela, čo mám povedať. Toto bolo asi prvý krát.

„Poviem ti prečo,“ Edward vycítil, a aj videl, že na to nemám odpoveď a využil to. Urobil dva kroky vpred. Ani som sa nepohla, „lebo to nechceš.“

Možno má pravdu.

Rozmýšľala som viac ako by som mala. Ešte pre mesiacom by som vykríkla nie, ale teraz som si tým nebola istá. Nevedela som, či s ním nechcem byť.

Edward si moje mlčanie vyložil ako súhlas a ešte viac sa priblížil. To ma prebralo.

Rýchlo som cúvla a zrazu presne vedela, čo mám povedať.

„Si obyčajný hajzel! Čo ty vieš o tom, čo chcem a čo nie? A už vôbec ťa nemusí trápiť, prečo som sem...“ Nedopovedala som, lebo Edward sa mi bez varovania vrhol na ústa.

Prekvapene som zostala stáť a nebola schopná žiadnej rekcie. Z tej jeho ich bolo až priveľmi.

V hlave sa mi vynorili naproste neželané myšlienky.

Chutí lepšia ako si pamätám.

Prečo rozoberám, ako chutia jeho pery? Prečo tu iba tak stojím? Prečo ho neodstrčím? Áno. Áno, presne to by som mala.

Zaprela som sa mu do hrude a zatlačila. Zatackal sa niekoľko krokov späť a zostal ma sledovať. Jeho oči boli otvorené doširoka a zrenice zväčšené. Ja som určite nevyzerala lepšie.

Chvíľu sme na seba len pozerali a vstrebávali, čo sa vlastne stalo. Dýchali sme zrýchlene, aj keď to nikto z nás nepotreboval.

To, čo sa stalo potom ani jeden z nás nečakal. Proste som sa napriahla a jednu mu vrazila.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1)  LadySadness (31.07.2012 11:24)

vyvíja sa to správnym smerom, a tá facka sadla, zase až tak na ňu tlačiť nemusí, že, nech tomu dá čas a ... uvidíme, uvidíme

1