30.07.2012 [10:00], Pilly, ze série Vráť sa, láska!, komentováno 1×, zobrazeno 2002×

Aby som to uviedla na správnu mieru. Takto to vôbec nemalo pokračovať! Lenže to tak bude pre všetkých lepšie- pre Vás, Cullenovcov a hlavne Bellu. A to ani nehovorím o mojej psychike.

V Belle sa niečo zlomilo. Nevie čo, nevyzná sa v sebe. Ale je jej jasné, že niečo je inak...

Veľké dík a kapitola venovaná LadySadness za to, že mi pomohla vymyslieť pokračovanie.

P.S.: Upravila som popis poviedky.

15. kapitola

Správa o záhadnom zmiznutí šerifa polície Charlieho Swana do dvoch dní obletela celé mesto. Bolo po ňom vyhlásené pátrania a hľadania sa zúčastnilo celé mesto. Dokonca aj Carlisle aj Esme, aby to nebolo podozrivé.

Normálne by sa o Charlieho nikto nebál. Bol povestný svojim samotárskym životom, ale keď nezdvíhal mobil, všetci si domysleli, že niečo nie je v poriadku. Kolovala teória, že možno niekde v lese a stanuje a vybila sa mu batéria, lenže keď sa zistilo, že si ani nič nezbalil, rýchlo sa tejto nádeje všetci vzdali. Ani Reneé o ničom nevedela. Jediné, čo zmizlo bolo jeho auto.

Hľadala sa všade. V susedných mestách, pomaly každom dome, pivniciach a samozrejme v lese. Museli sme si dávať extra pozor, aby sme na niekoho nenatrafili.

Bolo však bez šance, aby niekto niečo našiel, Carlisle ich od miesta kde dali Charlieho držal naozaj dobre. Kde to je, ale nemám tušenie.

Jasper s Emmettom mali novú zábavu, keď im rodičia dovolili, aby sa postarali o Charlieho auto. A oni ich poslúchli, možno až veľmi. Z toho, čo bol ešte pred pár dňami normálne pojazdný stroj, sa teraz stalo niečo, v čom by sa márne hľadal nejaký príbuzenský vzťah s autom. To, čo z neho zostalo, presnejšie plechovú guľôčku, zakopali uprostred lesa, za čo im Carlisle chvíľu nadával, že ničia životné prostredie, lenže si až veľmi dobre uvedomoval, že toto je krízová situácia.

Nikomu neuniklo, to čo sa stalo. A tí zasvätený si hneď domysleli, o čo ide.

Vlci zúrili. Slušne povedané. Od hnevu si dokonca trhali vlastné chlpy. Doslova. Emmett to potajomky natočil s tým, že sa tak dobre už dlho nesmial. A keď som to videla, musela som uznať, že ani ja. Hádam ich to aspoň bolelo.

Ako každý predpokladal, okamžite sa začali oháňať tou ústnou dohodou, ktorú s nimi uzavrel Carlisle s mojim podareným manželom. Ale aj keď nás chceli vyhnať, bolo vidieť, že po ničom inom netúžia viac, nemohli. A oni to vedeli. Renesmeé a Jacob nemohli žiť oddelene. Potom, čo to potvrdila aj kmeňová rada, s ťažkým srdcom nám tu dovolili zostať. Stále som sa na tom v duchu uškŕňala. Bolo od nich naozaj veľmi veľkorysé, že nás nechali na našom území.

Moja zvrátená, ale aj tak šťastná nálada z toho, že som zabila vlastného otca, pretrvávala asi ešte päť dní. Stále som sa usmiala ako slniečko a dokola si prehrávala ako chutila jeho krv. Až po čase som si uvedomila, že mi vlastne spievala. To upír proste spozná.

Lenže potom ma začal nahlodávať divný pocit. Nepoznala som ho a nevedela ho ani pomenovať. A to preto, že som ho ešte nikdy nezažila. Možno v ľudskom živote, ale tomto novom určite nie.

Nepáčil sa mi. Nepríjemne ako had sa mi plazil po celom vnútri a donútil ma začať sa mračiť. Odvtedy ako sa v mne objavil tento parazit som len sedela a pozerala na telku, aj keď som ju v skutočnosti nevidela.

Ibaže tým sa to neskončilo. Až nezdravo veľa som začala myslieť na Charlieho. Vlastne na jeho telo ležiace pri aute úplne bez života. Vtedy sa mi ten divný pocit odbavil tam, kde kedysi bilo srdce. Dokonale ma to miatlo. Nechápala som, čo sa to so mnou deje. Ešte nedávno mi bolo úplne jedno, že som zabila otca a teraz pri tej spomienke cítim niečo, čo sa na radosť alebo ľahostajnosť vôbec nepodobá.

Možno som sa nejako pokazila, alebo by mi jeho krv uškodila. Len som sa modlila, aby to bol iba dočasný skrat.

Zaklapla som knihu, ktorou som sa pokúsila odviesť myšlienky od Charlieho a hodila ju na zem. Niečo ako sústredenie sa na jednu vec nepripadá do úvahy, keď sa môžete na päť naraz. Mať taký skvelý mozog je niekedy prekliatie.

Chcela som, aby to, nech je to čokoľvek, zmizlo a už sa nevracalo. Len mi to kazí život.

Moje myšlienky ako už toľko krát zablúdili k Charliemu a spolu s tým pocitom, vytvorili úplne absurdné želanie. Pre mňa absurdné.

Zrazu som mala šialenú túžbu ísť za otcom. Zistiť, kde ho Cullenovci vlastne pochovali.  Či je to správne miesto.

Bolo to nenormálne. Niečo takéto by som predsa nemala chcieť. Malo by mi to byť úplne jedno. Čo na tom záleží, kde ho zožerú červíky?

Záleží.

Môj vnútorný hlas hovoril niečo úplne iné ako hlava. Ako to, čo som si silou mocou chcela nahovoriť. Nepoznala som túto túžbu. Nikdy v živote mi na nikom okrem seba nezáležalo. Aspoň v tom upíriom. A tak mi to vyhovovalo. Načo sa starať o ostatných, keď si musím sama kryť chrbát?

Lenže teraz to bolo iné. Ja som za Charliem chcela ísť viac, ako čokoľvek v živote. Viac ako krv. Vystrašilo ma to. Toto nie je normálne.

Skôr ako som nad tým mohla rozmýšľať, vyletela som na nohy a mierila si to rovno ku schodom. Až tam som si uvedomila, čo vlastne robím, ale nemohla som zastaviť. A najhoršie na tom bolo, že som ani nechcela zastaviť.

V obývačke sedeli všetci. Obskakovali Renesmeé a stále sa na ňu usmievali. Už som sa nad tým ani nepozastavovala.

Keď ma počuli prichádzať, stratili o ňu záujem. Tvárili sa, ako keby videla ducha. Vlastne som sa ani nemohla čudovať. Neprišla som za nimi, ešte k tomu dobrovoľne, už.... nikdy. Jedine malá nedala nijako najavo, že som tam. Neodtrhla oči od omalovánky a tvárila sa stále rovnako.

Nervózne som prešľapovala medzi dverami a pozerala do podlahy. Bili sa vo mne dva hlasy. Prvý hovoril, aby si pohla a čím skôr išla za Charliem a ten druhý, že sa mám rýchlo otočiť a zmiznúť, aby som s nimi nemusela dýchať ten istý vzduch.

Ticho sa predlžovalo a ešte napadlo ani slovo. Začalo to byť trochu trápne. Carlisle tiež vycítil hustnúcu atmosféru a odkašľal si. Tým ako keby sa znovu pohol čas v miestnosti.

„Ehm... Bella? Potrebuješ niečo alebo si prišla len tak?“ Sám musel počuť ako posledná časť vety divne znie. Konečne som prestala rozoberať, z akého dreva sú parkety a zdvihla oči. Stretla som sa so siedmimi nedočkavými, čo mi na sebavedomí veľmi nepridalo.

No tak, dievča, pozbieraj sa!

Kričala som na seba v duchu, ale nepomáhalo to. Nespoznávala som sa. Takáto som nebola. Pred tým nie.

„Nie, ja... ja som iba... prišla som sa niečo opýtať.“ Koktala som ako malé dieťa a môj hlas znel divne neisto. Prehltla som, aby som hovorila zase normálne, ale bez výsledku.

„Pokojne sa pýtaj,“ vyzval ma. Niekoľko krát som sa zhlboka nadýchla a konečne to zo seba horko ťažko vypustila.

„Ja som chcela... či by ste mi povedali... teda ak to môžem vedieť... vlastne by ma to vôbec nemalo trápiť... kde ste dali... teda pochovali alebo niečo také... kde je Charlie?“ Ak to pred tým boli prekvapené pohľady, tak teraz museli upadnúť do šoku. Emmett mal ústa úplne dokorán a dokonca aj Edward sa prebral zo svojho zimného spánku a v jeho očiach sa po dlhej dobe aspoň trochu odrážal nejaký cit. 

Nervózne som sa nadívala na vázu v rohu a chcela sa tele portovať inde. Najlepšie do mojej izby. Ale vlastne som sa nemala prečo čudovať. Mohla som tušiť, že nejako takto zareagujú. Ja by som sa určite netvárila o nič lepšie, keby sa predo mňa niekto postavil s takou otázkou.

Ako prvá sa prebrala Esme.

„Samozrejme, že to môžem vedieť. Len sme si nemysleli... že budeš chcieť. Takže, pamätáš kde si bola prvý krá loviť? Jasné, že pamätáš. Keď tam prídeš, budeš vedieť ako ďalej. Pach... mŕtvoly,“ to slovo vyslovila veľmi rýchlo a mňa trochu trhlo, „je veľmi silný a my ho cítime aj spod zeme. Takže stačí nasledovať svoj nos.“ Rozdala inštrukcie a ja som len zamyslene prikývla.

Potom ma napadlo, že by som asi mala poďakovať. Ibaže som to nedokázala vysloviť. Keď som už tretí krát na prázdno otvorila ústa, radšej som sa otočila a vybehla na poschodie.

Takže už som vedela miesto a aj to, že môžem hneď vyraziť. Mala som čo robiť, aby som nohy udržala na mieste. Lenže obavy sa predsa len objavili.

Keď už len samotná myšlienka na Charlieho a na to, čo som urobila mi zvláštnym spôsobom rozožiera vnútro, čo sa stane, keď ho budem mať na dosah ruky?

Čo ak sa vo mne pohne ešte niečo? To nemôžem dovoliť. Toto je niečo nové. A ja sa neznámeho bojím.

***

Rozmýšľala som naozaj dlho. Celú noc som zabila tým, že som si preberala všetky za a proti. Lenže ich bolo rovnako.

Túžba ísť tam stále rástla. Mám svoje limity a niekedy sa proste musím vzdať. Ako napríklad teraz.

So strachom, ale aj radosťou ktorú som vôbec nechápala, som ráno vyskočila z okna. Svitalo a vychádzajúce slnko robilo úžasnú atmosféru.

Pokrútila som hlavou. Ako keby nestačilo, že robím niečo úplne nenormálne, ešte sa budem rozplývať nad tým, aký začína krásny deň. Musím mať niečo s hlavou. Jednoznačne.

Plnou rýchlosťou som vletela medzi stromy a ani nepostrehla, kedy som sa začala spokojne usmievať. Bože, veď toto je úplne choré! Prečo sa usmievam? Prečo tam vôbec idem? A hlavne, prečo som z toho nadšená?!

Cestu na miesto, kde som prvý krát pila ten sajrajt som našla ľahko. Pamätala som si každý strom, dokonca aj každé steblo trávy. Vietor mi hral do kariet a tak som sa hneď zhlboka nadýchla. Esme mala pravdu. Bol to nezameniteľný a nechutný pach hniloby zmiešaný zo zemou. Keby som mohla, povraciam sa. Ľudia majú šťastie, že to necítia.

Rozbehla som sa tam, odkiaľ ten smrad prichádzal a ani nemusela hľadať kde leží. Bol to totiž hrob so všetkým, čo k tomu patrí. Kopa hliny, na ktorej bolo položených plno vädnúcich kvetom. Jednoduchý drevený kríž bol na prvý pohľad vyrobený rukou upíra. Svedčili o tom aj piliny a kusy dreva všade okolo. Kríž bol zapichnutý v zemi a keď som sa naň lepšie pozrela, všimla som si tam po latinsky vyryté, odpočívaj v pokoji.

Zachvátila niečo, čo sa až veľmi podobalo smútku. Nechápala som to.

Automaticky som podišla bližšie a stále si prezerala hrob, aj keď som dopodrobna pamätala každý jeden centimeter štvorcový.

„Ahoj... tati.“ Prehovorila som skôr, ako som tomu mohla zabrániť. Chytila ma panika. Prečo mu vlastne niečo hovorím, keď je mŕtvy? Veď to nedáva zmysel. Lenže potom som si uvedomila, že to v poslednej dobe nedáva nič.

„Asi sa čuduješ, prečo som tu, že?“ Pokračovala som v monológu a trochu hystericky som sa zasmiala. Možno preto, že ma hystéria naozaj chytala.

„Pravdupovediac, ani sama neviem.“ Keby som vedela, tak tu možno ani nie som.

Neuvedomovala som si, čo robím, keď sa zohla a odtrhla zvončeky rastúce v tráve. Ale ani potom som sa nezastavila, prvý krát som tomu nechala voľný priebeh. Aj tak by som s tým nemohla bojovať.

„Nebola som dobrá dcéra.“ Odtrhla som ďalšie kvety a urobila z nich malú kyticu.

„Viem to.“ Položila som zvončeky na hrob a sadla si do trávi.

„Hlavne nie, keď som urobila... to.“ Zhlboka som sa nadýchla a hrala sa s kameňom.

„Skoro sme sa nevídali. Mama so mnou odišla keď som bola malá a ty si v podstate prišiel o dcéru. Nevidel si ma vyrastať. Asi ti to bolo ľúto, nie? Nie je to tak, že by som sem nechcela chodiť, lebo som ťa nemala rada. Nenávidela som Forks. Bolo tu mokro a veľmi veľa zelenej. Stále je. A stále ho neznášam. Dostal si príležitosť ukázať aký si otec, až keď som sa o seba dokázala postarať sama. Viac menej. Nebolo to fér. Že si so svojim dieťaťom mohol byť tak málo a pri tom si ma strašne ľúbil. Dúfam. Ale aj keby, teraz už určite nie. Potom, čo som spravila si ani nezaslúžim, aby si ku mne prechovával iný cit okrem nenávisti. Vlastne... malo by mi byť jedno, čo si o mne kto myslí. Tak to predsa u upírov býva, nie? Sme samotári a navzájom si ideme po krku. To som si aspoň donedávna myslela. Lenže teraz sa všetko zmenilo. Neviem ako, ale cítim to. Chcela by som vedieť, o čo ide. Všetko by potom bolo jednoduchšie. Lebo teraz nespoznávam sama seba, neviem, čo je správne. Bolo mi predsa jedno, že som ťa zabila. Čo sa stalo, že to tak už nie je? Nevyznám sa v sebe. Všetko je tak rovnaké a predsa tak iné. Je možné, že by upírovi mohlo naozaj na niečom alebo niekom záležať? Hoci akú náklonnosť som v tomto živote zavrhla hneď nazačiatku. Lebo tá tu nemá čo robiť. Určite.“

Naozaj?

Áno. Asi.

Nie, nemá a hotovo! Aj keď som o tom bola presvedčená, niečo hlboko mi hovorilo, že to nemusí byť pravda. Ale je to hlboko. A ja to dostanem ešte hlbšie. Dúfam.

Moje pocity sú poslednou dobou hrozne chaotické. Ale niečo sa so mnou deje. To je jedná istota, ktorú teraz mám.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1)  LadySadness (30.07.2012 12:20)

tak tomuto hovorím chaos v hlave, pekne si to Belle zavarila a tipujem, že sa z toho tak ľahko nedostane, ale lekciu si zaslúži dobrá práca, Pillinka

1