11.07.2012 [14:00], Pilly, ze série Vráť sa, láska!, komentováno 0×, zobrazeno 2103×

Trochu sa posunieme v čase...

13. kapitola

Bella:

Čas bežal. Rýchlo. Ani neviem ako a zrazu od mojej premeny prešli dva roky. Ako človeku by mi to určite pripadalo pomalšie, tým som si istá. Ibaže upírom sa všetko tak nejako zlievalo. Stačilo, aby som sa večer nad niečím zamyslela a zrazu bolo ráno. Mohla som celé dni iba stáť a pozerať na strom. A to mi páčilo. Že nemám žiadne potreby. Skoro.

Po krvi som už tak strašne neprahla. Stála som ju chcela viac, ako čokoľvek iné na svete, ale trochu sa to zmiernilo. A to preto, že mi skončilo novorodenecké obdobie. Trvalo rok a pol. Odkedy som oslávila svoje prvé narodeniny v upírom tele, Cullenovci stále hovorili, že sa zo mňa čoskoro stane dospelý. Podľa ich výrazov som si hneď domyslela, že po tom túžia viac ako ja. Pekne som ich ako batoľa potrápila.

To, že už nie som novorodená, sa prejavovalo niekoľko týždňov. Prestala som byť tak výbušná, aj keď sa zo mňa nestalo práve usmievavé slniečko. Všetko ma hneď nenaštvalo a lepšie som ovládala svoje emócie. Už som netúžila vysať všetkých a všetko v okruhu päťdesiatych kilometrov. Teraz len piatych.

Nikoho ďalšieho som nezabila, čo sa dá považovať za skutočný zázrak. Lenže tu bol malý háčik. Ja som chcela. Bože, ako veľmi som chcela! Ale oni mi to nedovolili. Ibaže to sa nemôžem čudovať. Nešlo len o to, že by polícia musela vyšetrovať ďalšie záhadné zmiznutia, teraz bolo v hre viac. Cullenovci boli taký dobrí a povedali mi o ich stretnutí s tými psami a aj to, že je len na mne, či odídeme. Robili, ako keby mi na to záležalo. Odvtedy si ma strážili lepšie. Nikdy ma nenechávali samú, dokonca aj do izby sa mi vždy niekto votrel.

Teraz, našťastie, povolili. Asi to brali, že keď som dospelý upír, mám svedomie a nič zlé už nespravím. Lenže to sa strašne mýlili. Stále som na krv myslela, jasné, to je u upírov normálne, ibaže viac ako by vegetarián mal. Niekto, kto sa dva roky živil zvieracou krvou by sa mal na ľudí pozerať ako na sväté nevinné bytosti, ktoré sa určite dostanú do neba. Ibaže to nebol môj prípad. Ja som ich videla ako veľké nádoby na jedlo. Síce som ľudskú krv pila len raz, poznačilo ma to. Ale to sa dalo predpokladať. Odvtedy som na ňu myslela stále a keby som mohla, neváham ani chvíľku. Lenže rodina ma do blízkosti žiadneho človeka nepustila a ja som im v tom, aj keď neúmyselne, pomáhala. Všetkým nesmierne vyhovovalo, že už nie som tak impulzívna a nekonám skôr ako myslím. Fajn. Takže, čo z toho vyplýva? Za všetko si môžem sama. Super!

S Cullenovcami som sa naučila žiť. V rámci možností. Nemala som ich síce ani o trošku radšej, ale naučili sme sa jeden vedľa druhého vydržať a pritom sa nepozabíjať. Stále ma, ale ich prítomnosť otravovala. Vlastne, oni celí ma otravovali. Lenže som ich často nevídala, keďže som bola skoro celý čas zavretá v izbe a pozerala telku, na ktorú som sa pravdepodobne stala závislá. Môže mať vôbec upír závislosť? Každopádne, poslednou dobou ma to už poriadne nudilo. Stále dokola to isté. Dolu som schádzala iba výnimočne, keďže sa tam väčšinou pohybovala celá rodina. Takže ak to takto pôjde ďalej, budem prvý upír, čo sa dostane na psychiatriu.

Dva roky nie sú síce žiadna dlhá doba, ale pre poloupíra čas beží úplne inak. Minimálne, čo sa týka vývoja. Renesmeé vyzerala na desať. Fyzicky, psychicky bola oveľa vyspelejšia. Nie, že by sa o ňu zaujímala, ale môj dokonalý sluch vždy zachytí aj to o čo nestojím. Náš vzťah sa vôbec nezmenil. Stále to nebola moja dcéra. Ignorovala som ju a konečne všetko pochopila aj ona. Nezaujímala sa o mňa. Neopýtala sa ani jednu otázku o mame, aspoň nie nahlas. Čo jej šrotuje v hlave to naozaj neviem. A keď sme sa už náhodou stretli, nevšímali sme sa. Bolo mi jedno, či to robí dobrovoľne alebo pochopila, že nemá zmysel sa ku mne hlásiť, mala som radosť. Nezaťažovala ma blbosťami. A už vôbec nie rodičovskými.

Vo Forks sme zostali. Zase iba kvôli môjmu podarenému dieťaťu. Ona MUSELA byť pri Jacobovi. Nepripadalo do úvahy, aby sa presťahoval spolu s nami, stále bola totiž dosť veľká pravdepodobnosť, že by som mu dolámala všetky kosti v tele. Nikto, ale nemal chuť skúšať, či by to tak naozaj skončilo. Vlastne... ja áno, ibaže to by mi neschválili. A Renesmeé tiež nemohla zostať v rezervácii. Síce tam strávila čím ďalej viac času, stále neboli z jej návštev nadšený. A tak rozhodnutie znelo, že tu zostaneme, pokiaľ Renesmeé nevyrastie a nebude môcť žiť s Jacobom niekde ďaleko, ďaleko od nás. Edwardovi trhalo srdce, keď sa spomenula táto možnosť, ale postupom času usúdil, že to tak bude najlepšie. A ja som už teraz v duchu vypratávala izbu mojej dcéry a stavala si tam kino.

Cullenovci, samozrejme, neboli dva krát nadšený, že zostaneme tak dlho, lebo podľa nich boli riziko ešte väčšie, ako inokedy. Nebolo mi to veľmi po chuti, ale musela som súhlasiť. Ľuďom bolo určite podozrivé, že nikto z nás nestarne. Aj keď oficiálne tu bývali už len Carlisle a Esme.

Vytvoril sa nový príbeh pre verejnosť. Po tom, čo všetky ich deti úspešne zmaturovali, rozlietali do všetkých kútov sveta a študovali ďalej, na univerzite. Všetci okrem mňa a Edwarda. To, že zo svadobnej cesty som si priniesla nejakú záhadnú chorobu, sa po meste roznieslo až podozrivo rýchlo. A tak nezostávalo nič iné, ako v tom pokračovať. Môj zdravotný stav sa zhoršil a museli ma previesť do nejakého... no proste do niečoho v Belgicku. A Edward, ako vzorný manžel išiel so mnou.

Renesmeéina prítomnosť sa vysvetlila celkom ľahko. Dcéra Edwardovho mŕtveho brata, ktorú dostal do opatery. Ale keďže je aj so svojou manželkou v Európe, starajú sa o ňu starý rodičia. Renesmeé nechodí do školy. Carlisle jej vymyslel nejakú chorobu svalov, ktorej názov si nezapamätám a že to už je čo povedať. Skrátka má školu doma a chodí maximálne tak do La Push. Cullenovcov síce mrzí, že nemôže byť v kolektíve, ale vedie, že to inak nejde.

Ďalší problém, lebo ich vôbec nemáme dosť, naozaj, je Charlie. Dva roky nevidel svoju dcéru a vie o nej iba to, že je na tom dosť zle. Vždy sa pri tejto myšlienke zasmejem. Keby len tušil...

Carlislovi volá približne tak tri krát denne a pýta sa stále na to isté. Môj nový otec má naozaj svätú trpezlivosť, ja by som buď rozbila mobil alebo nedvíhala hovory. A keby ma za Charliem pustili, vybavila by som si to po svojom.

Raz už chcel dokonca letieť za mnou, ale Cullenovci mu to vyhovorili s tým, že aj tak by ho ku mne nepustili. A návštevy sem k nám tiež nemal povolené. Výhovorky boli všetky možné, len, aby zostal tam kde je. Mohli by sme sa síce všetci na hodinu, dve odpratať z domu, aby sa s ním Esme a Carlisle porozprávali, ale tí si veľmi dobre uvedomovali, že potom by mi nebolo príjemnú dýchať jeho vôňu. A mali sakra pravdu. Teda, bolo by mi to nepríjemné, keby som sa potom nedostala k jeho krvi. O čom som silne pochybovala.

Edwardovi konečne došlo, že nemá cenu snažiť sa, aby som ho zase milovala a definitívne to vzdal. Nebola som ale taká naivná, aby som si myslela, že sa s tím zmieril. To ani náhodou. A vedeli to všetci. Chodil stále s tým nepreniknuteľným výrazom a dostať z neho jednu súvislú vetu bola nadľudská úloha. Na klavíri už nehral vôbec, čo Esme strašne trápilo. Ja som, ale bola rada, aspoň som nemusela počúvať tie blbosti. Usmieval sa, iba keď bol s Renesmeé a aj to strašne umelo.

Nerozprávali sme sa a keď už, tak to bolo nie v tom zmysle, či nie som smädná alebo mi len oznámil, že berie Renesmeé k Jacobovi. Ako keby som to chcela vedieť.

Dnes bol jeden s tých dní, keď si všetci naraz zmysleli, že pôjdu na lov. Čiže som mohla mať dom len sama pre seba. A v tom to je. Mohla. Lenže nie, Rosalie sa ako naschvál pokazilo auto a to je jej očividne prednejšie ako jedlo. Ja som to hovorila, všetci sú tu divný. Takže sme zostali doma ja a tá blonďavá princezná, aj keď Emmett sa skoro plazil na polenách a prosil ju, aby tiež išla. Tušila som, že nie len kvôli lovu.

Aj keď som sa vlastne nemohla čudovať. Ešte sa totiž nestalo, že by len tak odišli a nechali mi dom na starosť. Vedela som prečo. Neverili mi a ja sa ani nečudujem. Predsa len som bola vegetariánom veľmi krátko na to, aby si boli istý, že im neutečiem a nevyvraždím polovicu mesta. Aj keď musím povedať, že je to lákavá predstava.

Zišla som dole a využila to, že som tam sama. Sadla som si na gauč a pustila telku. Bola to síce tá istá činnosť, ktorú robím stále, ale aspoň malá zmena prostredia. Lebo naozaj som nevedela, čo mám robiť. Čítať? Ani náhodou, lásku ku knihám sa stratila hneď, ako mi dotĺklo srdce.

Rosalie bola v garáži a venovala sa svojmu miláčikovi. Možno Emmetta naštvem a poviem ku, že ho má až na druhom mieste. Prvé totiž zabral kus škotu. Smiala som sa už len pri tej predstave. Ibaže som vedela, že tento plán je úplne neuskutočniteľný, pokiaľ nechcem skončiť roztrhaná v záhrade. A to som nechcela. Na to si svoje končatiny až veľmi vážim.

Rýchlo som prepla program. Nie, kriminálku rozhodne pozerať nebudem. Vražda, rovná sa krv. A nikdy nie je napísané, že by som sa ovládla a nepreliala jej trochu aj ja. Ibaže som vedela, že by som ani nestihla vybehnúť z domu. Rosalie určite pozorne počúvala každý môj pohyb a keďže máme teraz rovnakú silu aj rýchlosť a ona ešte k tomu vie bojovať, mala by som nulové šance. Nevýhoda, keď prestanete byť novorodeným. Nemôžete sa spoliehať na svoj lepší fyzický výkon ako súper.

Osoba, na ktorú som ešte pred chvíľou myslela sa zrazu objavila vo dverách a postavila sa mi rovno pred obrazovku, pričom sa prehrabovala kopou časopisov na stole.

„Uhni, máš tlsté sklo,“ obvinila som ju a trochu sa vyklonila, aby som videla. Žiadna zmena.

Rosalie sa narovnala a tvárila sa ako bohyňa pomsty.

„Čo tým chceš povedať?“ opýtala sa tvrdo.

Bože, ona je tak tupá.

„Že sa máš posunúť, lebo cez teba nič nevidím.“

„A povedz mi jeden rozumný dôvod, prečo by som mala.“ Založila si ruky v boka a tvárila sa strašne dôležito. Ja som sa tiež postavila a prebodávala ju pohľadom.

„Lebo prídeš o tie voje zlaté príčesky, preto.“

„Sú pravé,“ zavrčala a potiahla sa za prameň vlasov. Áno, to jej tak verím.

„Jasné. A ja som prírodná blondína,“ povedala som ironicky.

„Vieš, čo? Nebudem sa tu s tebou dohadovať, nestojíš mi za to,“ vyhlásila a zase sa sklonila k časopisom.

„Výborne. A teraz, čo keby si ten svoj elegantný zadok presunula inam?“

Už tu vlastne nešlo o to, že by mi zavadzala. Chcela som ju naštvať. Iba tak. Pre zábavu. A očividne sa mi darilo. Veľmi pomaly, až som mala podozrenie, že ju seklo v krížoch, sa narovnala a ja som na nej videla, že tu končí všetka sranda.

Tak to nie moja milá. Ona ešte len začína.

„Čo si o tebe myslíš? Toto nie je tvoj dom. Nebývaš tu iba ty. A úprimne, všetci by boli radšej, keby si tu nebola vôbec. Len nám otravuješ život.“ Asi si myslela, že sa ma dotkne, ale touto informáciu ma iba potešila.

„Pochybujem. Vy to totiž dokonale zvládate sami.“

„Varujem ťa,“ zvrčala a trochu vycerila zuby. Tím ma ale nevystrašila. Naopak. Keď už mám zomrieť, tak nech sa pred tým aspoň trochu zabavím.

„Pre čím? Ja tu nič nebezpečné nevidím.“ Hrala som hlúpu a pozrela sa okolo seba, pričom som vedela, že to môže byť osudová chyba. Lenže ona po mne neskočila.

„Tak to by si mala. Lebo keď budem chcieť, ublížim ti.“ Vyhrážala sa.

„Áno? A aká bude vražedná zbraň? Ružový lak na nechty?“ Provokatívne som sa usmiala.

„Nie. Ale ani nežmurkneš a tvoja hlava skončí na druhom konci kontinentu.“

„A tvoja poletí hneď za ňou.“

„Čo?“ Nakrčila obočie a očividne nič nechápala.

„Presne tak. Poznám totiž niekoho, kto by moju smrť nezniesol.“

„A koho?“ opýtala sa posmešne a založila si ruky na hrudi.

„Ty si fajn blondína. Naozaj o nikom nevieš? Kto by bol ochotný obetovať aj vlastný život, len aby zachránil ten môj?“

Chvíľu to trvalo, ale došlo jej to.

„Edward ťa už dávno nemiluje,“ oznámila mi a tvárila sa, ako keby mi zasadila smrteľnú úder. No au, to bolelo. Asi ako žmurkanie.

„Ale áno. A keby si sa niekedy staralo o niečo iné, ako svoj obraz v zrkadle, všimla by si si, že nie si jedná na svete. Vlastne, tebe bol tvoj brat vždy ukradnutý, nie? To si ešte stále urazená, že ti ako ostatný nepadal k nohám? No, ale vieš, Edward má mozog a v ňom aj funkčné bunky, nie ako tvoji ostatný nápadníci, takže sa niet čomu čudovať, že o teba nestál.“ Zavrčala, ale prisahala by som, že som sa jej to dotklo. Bolo to jasne vidieť v jej očiach. A to mi urobilo radosť. Veľkú radosť.

„Vieš čo? Nebudem sa rozprávať s niekým tak primitívnym. Je to strata času,“ vyhlásila a vybehla z domu. Mierila si to rovno do lesa.

„Koza jedna blonďavá,“ povedala som viac menej pre seba, ale ona to počula. Jej názor bolo ďalšie zavrčanie, ktoré bolo už iba veľmi slabé, takže musela byť ďaleko. Vďakabohu.

Šťastná ako blcha som sa posadila a skoro si začala spievať. S úsmevom som prepínala programy a bola viac ako rada. Bolo mi jasné, že keby som nespomenula Edwardovo odmietnutie, hádala by sa so mnou ďalej. Lenže som vedela, že toto bolo to najhoršie, čo som jej mohla povedať. Z tohto sa bude liečiť dlho. A to bol aj účel. Čo najviac jej ublížiť. Nech tá barbie vie, že si so mnou nemá začínať.

Z mojej povznesenej nálady ma vytrhol zvuk motora. To sa Cullenovci už vrátili? Vlastne nie, oni nešli autom.

Automaticky som sa zhlboka nadýchla, aby som zistila kto to je. A aj zistila. Človek. Ibaže tento voňal ešte lepšie, ako to dievča v lese. Úplné neprekonateľná vôňa.

Myseľ mi okamžite zastrel červený opar a znovu som nemohla rozmýšľať. Jednala som úplne prirodzene, tak ako mi kázala príroda.

Auto zabrzdila a dvere sa otvorili. Tá úžasná vôňa ku mne doľahla ešte intenzívnejšie.

Na nič som už nečakala. Vyletela som z gauču a nahrbila sa. Ohrnula som pery a hrdelne zavrčala. Tak hlasno. ako ešte nikdy.

Aj keď som nemohla myslieť na nič iné ako na majiteľa toho úžasného pachu a krv, ktorá mu koluje v žilách, jednu vec som si uvedomovala až veľmi dobre.

Dnes niekto zomrie.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře