07.07.2012 [19:30], Pilly, ze série Vráť sa, láska!, komentováno 1×, zobrazeno 2343×

Je čas na veľký rozhovor...

11. kapitola

Edward bol celú cestu domov ticho a na tvári nepreniknuteľný výraz. To som ho svojim divadlom tak naštvala? No, pravdepodobne áno. Ale nemôže byť predsa tak urážlivý. Takto to chlapec bude mať v živote ťažké.

Zato ja som bola šťastím bez seba. Tých niekoľko kilometrov som sa usmievala ako slniečko a mala čo robiť, aby som nezačala poskakovať ako Karkulka a skandovať:

Pila som ľudskú krv!

Pila som ľudskú krv!

Pila som ľudskú krv!

To by bol hit! A možno keby som poprosila Edwarda, doniesol by mi pompomy. Aj keď... podľa toho jeho divného výrazu by som si tým nebola tak istá. Sám Lucifer si musel mračenie nacvičovať celé storočie, aby sa vyrovnal tomu Edwardovemu. Keby to bol Olympijské šport, vyhral by zlato.

Moju dokonalú náladu kazila len jedna vec. A to dosť podstatná. Až veľmi dobre som si uvedomovala, že Cullenovci nebudú tak nadšený ako ja. Bolo mi jedno, že zo mňa budú sklamaný a naštvaný. Ibaže som si bola takmer istá, že mi dajú kázanie. Veľmi dlhé kázanie. A na to sa vôbec netešila.

Vďaka našej rýchlosti sme boli doma za tri minúty. Bolo tam plno. A všetci sa točili okolo Renesmeé.

Odfrkla som si. Čo na nej všetci vidia? Veď je dieťa ako každé iné. No až na to, že ona je z časti upír.

Ešte som ani neotvorila dvere, už sa k nim rútila Esme. Keby som nemala tak dokonalé reflexy, urobili by zo mňa palacinku.

„No konečne. Kde ste toľko... preboha!“ zhíkla a v tej chvíli bola pri vchode celá rodina s otvorenými ústami. Bolo mi jasné, čo vidia. Moje karmínovo červené oči. Aj úplne dementný upír by si hneď všimol, čo som pila, keďže som ich po poslednom love mala tmavo oranžové.

„Čo sa to stalo?“ opýtala sa, aj keď jej to muselo byť jasné.

„Prepáč, mami, nemohol som jej v tom zabrániť,“ povedal Edward previnilo, pričom to znelo ako nejaká otrepaná replika z telenovely.

„Ti za to nemôžeš.“ Skoro som prevrátila oči. To si tu budeme prehrávať celý ten rozhovor?!

„Kto to bol?“ Chcela vedieť Rosalie a prebodávala ma nenávistným pohľadom. Aspoň som jej to mohlo viac ako úprimne vrátiť.

„Neviem,“ odpovedala som ľahostajne a pokrčila plecami.

„Tebe je to úplne jedno?“ vrčala. Provokatívne som prikývla.

„To si naozaj tak nezodpovedná, že ti nie je ľúto nevinného človeka? Ty malá...“

„Tak dosť!“ Zarazil to Carlisle, keď to už vyzeralo, že po mne skočí. On si ako jediný zachoval profesionálny výraz. Medzi tým sa už aj ostatný prebrali zo šoku a tvárili sa oveľa duchaprítomnejšie.

„Musíme to prebrať s chladnou hlavou. Takže si teraz všetci sadneme a nebudeme robiť unáhlené závery.“ Všetci ho poslúchli. Aj ja. A to len preto, že ma tam odtiahli.

Sedeli sme bez slova asi pol hodinu a vôbec sa nehýbali. Jediný zvuk bolo Renesmeéine srdce, dych a padajúce drevené kocky. Sedela uprostred miestnosti a nezúčastnene sa hrala. Hádam si ani nevšimla, že som prišla. Nie, že by mi to vadilo. Práve naopak. Prvé dni za mnou lozila a snažila sa upútať moju pozornosť, ale keď pochopila, že to nemá zmysel, prestala.

„Ako sa to stalo?“ prehovoril potichu Carlisle a všetka pozornosť sa stočila na mňa. Rozhodila som rukami. Taká debilná otázka.

„Ako. No ako. Normálne. Ja som upír, ona bola človek. Bola v zlom čase na zlom mieste. A ja som chcela krv. Veď to nie je žiadna veda,“ pozerali sa na mňa a asi čakali, že poviem niečo viac. Bože, s nimi je tak ťažké sa rozprávať, „je to Edwardova vina.“ Hej, to by im malo stačiť. A stačilo. Pre zmenu bol stredom pozornosti on.

„Nechcel som ju pustiť. Ale ona je strašne silná,“ hovoril, ako keby mal každú chvíľu zomrieť. Ale to našťastie nespomenul. Potom by si mohli čokoľvek namýšľať.

„Nikto ti to nevyčíta, miláčik,“ utešovala ho Esme a chytila ho za rameno.

„Áno. Keď sa novorodený zameria na svoju korisť, je prakticky nezastaviteľný,“ mudroval Jasper. On a jeho skúsenosti.

„Škoda, že som tam nebol. Mohla byť psina,“ ľutoval Emmett a zúfalo zvesil plecia. Až tvrdé pohľady ostatných ho prinútili zmeniť názor, „myslím tú naháňačku, samozrejme. To ostatné... už nie,“ vysvetlil. Nikto to radšej nekomentoval.

„Budeme sa teraz sťahovať?“ Spustila nečakane Rosalie a tvárila sa naozaj vážne. Pretočila som oči. Toto je už dávno omieľaná pesnička.

„Prečo by sme mali?“ nechápala Esme.

„No veď kvôli nej.“ Kývla na mňa hlavou. Zavrčala som. Nech si nemyslia, že o mne budú hovoriť, ako keby som tu nebola.

„Nie. Keď zistia, že sa to dievča stratilo a my by sme práve vtedy odišli, bolo by to podozrivé. Takže tu zostaneme a budeme sa tváriť, že o ničom nevieme,“ povedal plán Carlisle.

„Upratala si po sebe, že?“ Otočil sa na mňa Jasper.

„Čo či som?“ opýtala som sa so zdvihnutým obočím. To sa mám ešte starať o dom?

„Odpratala si telo?“ Skôr ako som stihla odpovedať, ujal sa slova Edward.

„Nie. Úplné som na to zabudol. Ale vybavím to neskôr.“

„A musím ho niekam hodiť vždy?“ Len taká kontrolná otázka, zo zvedavosti.

„Nemusíš. Lebo viac krát sa to nestane,“ nekompromisne vyhlásil Carlisle.

„Ale ja som myslela zvieratá, samozrejme.“ Zatvárila som sa kyslo. Vlastne som ani nevedela, aký bol pravý význam tej otázky.

„To vyriešime neskôr,“ vrátila sa Esme k pôvodnej téme, „veľmi by ma zaujímalo... Alice? Prečo si nevidela ako... že sa to malo stať?“ Oslovená zdvihla hlavu a ja som si až teraz uvedomila, že bola celý čas ticho. Vyzerala trochu frustrovane.

„Ja neviem. Keď ja Bellu vôbec nevidím,“ vyhlásila nešťastne a pozrela sa na mňa. Ako keby to bola moja chyba. Ak sa jej pokazila anténa, automaticky za to môžem ja? Tak to si vyprosím.

„Ako to myslíš?“ zaujímal sa Carlisle.

„No skrátka nevidím. A ani zvyšok rodiny. Najprv som si myslela, že za to môže Nessie. Ale keď odišla za Jacobom a stále som nič nevidela, došlo mi, že za zo nemôže.“ Zavrčala som. Toho psa nech ani nespomína. Ako keby nestačilo, že sa tu motal po mojom prvom a dosť zlom love, ešte aj keď sa to dieťa od neho vrátilo, dom nešiel vyvetrať týždeň.

„Keď sme pri tom,“ začal váhavo Jasper, „ani moja schopnosť na ňu nepôsobí. Teda... skoro. Cítim jej emócie. Ale ovládajú sa mi veľmi ťažko. Ako keby tam bola nejaká prekážka. Niekedy to dokonca ani nezaberie.“ Nastalo ticho. Dlhééé ticho. A ja som bola zase nahnevaná. Prečo stále neberú na vedomie, že som tu?!

Naozaj nechápem, čo z toho robia také halo. Tak na mňa nefungujú ich dary, to je toho. Veď ani Edward mi nemohol čítať myšlienky a Jane spôsobiť bolesť. Takže, čo je na to divné?

„Prečo si nám to nepovedal skôr?“ opýtal sa Carlisle. Jasper sa trochu ošil.

„Stále som si myslel, že je chyba vo mne. Bol som v tom, že sa to časom nejako... spustí.“ vysvetlil. A ja som s ním súhlasila. Chyba je rozhodne v ňom.

„Dobre, tak máte s Alice pokazené dary. Ale prečo len pri Belle?“ snažil sa Emmett zapojiť do, pre neho extra zložitého rozhovoru.

„Pri našej budúcnosti by som videl jednu možnosť,“ začal filozofovať Carlisle, „možno nás nevidí, lebo je naša budúcnosť tesne spätá s tou Bellinou.“

„Dobre. To je celkom možné. Ale prečo nevidí práve ju?“ Jeho manželka z toho mala očividne španielsku dedinu.

„Možno má dar,“ povedal Edward a neprítomným výrazom. Hneď mi došlo, že to vytiahol z niekoho hlavy. A mňa to už prestalo baviť.

Prudko som sa postavila.

„Výborne. Takže mám dar. Super. Mohli by sme to už konečne uzavrieť?“ vrčala som podráždene. Neviem ako oni, ale ja neznášam, keď o mne hovoria ako o zvierati v ZOO.

„Ale Bella...“ ozvala sa Alice.

„Nie! A ak vám aj tak bude jedno, že mi to vadí, láskavo sa rozprávajte tak, aby som to nepočula.“

Vybehla som na poschodie a poriadne buchla dverami. Hodila som sa na gauč, respektíve na kopu peria a zapla telku. Vôbec som ju ale nevnímala.

Vedela som tri veci. Už nie tie žvásty o tom, že Edwarda milujem a bla, bla, bla.

Za prvé: Žijem s rodinou šialených upírov.

Za druhé: Moja dobrá nálada z lovu je preč.

Za tretie: Ten blbý teleshop pôjde dve hodiny!

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1)  LadySadness (07.07.2012 20:17)

cítim, že sa niečo blíži
ale ako dlho chceš ešte mať Bellu zlú? alebo natrvalo? to dúfam nie

1