26.06.2014 [23:30], eMuska, ze série Vo vlhkej tráve, komentováno 4×, zobrazeno 2644×

Pomaly sa dávame doporiadku... (:

8

Počula som, ako ocko vstal. Rýchlo som si vyzliekla tie krásne šatočky a natiahla si rifle a sivé tričko. Dnes tuším nemal službu. Kým bol v kúpeľni, zbehla som dolu a postavila vodu na kávu. Strčila som do hriankovača dva plátky chleba a nakrájala zeleninu. Medzi tým mi začala vrieť aj voda na vajíčka. S mamou sme si ich často robili na raňajky, keď som bola ešte dieťa, a smiali sme sa, že vajíčka na mäkko sú dojaté vajíčka... Potom si ale našla Phila a my sme raňajkovali na stojáka a každý sám.

Tatko s dupotom zišiel do kuchyne a ostal prekvapene stáť medzi dverami, keď zbadal, ako mu zalievam kávu.
„Dobré ráno, tati,“ pozdravila som ho.
„Dobré ráno,“ vyjachtal a sadol si za stôl. „Hmm, to vonia. Čo dobré máme?“
„Toasty, zeleninu – a keď ešte minútku počkáš, tak aj vajíčka.“
„A mäso?“ spýtal sa s úsmevom schovaným pod fúzami.
„Dnes si spravíme zdravý deň, čo ty na to,“ zaškerila som sa vediac, že on toto nenávidí, a postavila som pred neho zeleninový tanier. „Poslúž si,“ usmiala som sa. Musím ale priznať, že môj prvotný úmysel – a to spraviť ockovi raňajky, spočiatku vôbec nebol taký zlomyseľný, ako z toho vzišiel.
Ocko iba prevrátil očami.
„No, dnes to hádam zvládnem!“
Natrel si toast maslom a ja som zatiaľ odstavila dojaté vajíčka na mäkko.
„Ideš potom do roboty?“ spýtala som sa a tiež si sadla k raňajkám. „Pozor, horúce!“ zastavila som ho, keď som videla, s akou vervou si chcel odpiť z kávy. Trochu z rozpakmi uhol pohľadom a fúkol.
„Nie, dnes nepracujem.“
„Čo keby sme si vyšli na pláž?“
Ockovi skoro zabehlo. My sme totiž asi nikdy nič spoločné nerobili...
„Zbalila by som nám obed a my by sme sa mohli prejsť,“ navrhla som, „spravili by sme si výlet.“ Zaryto som pozerala na svoje toasty, ktoré boli teraz maximálne dôležité, lebo z nich práve vznikal môj raňajkový sendvič – a tiež sa úplne bez hanby priznám, že aj ja som bola plná rozpakov.
Tak sme sa za tým stolom obaja červenali ako idioti, venovali svojmu jedlu prehnanú pozornosť a plánovali detaily nášho výletu.

Ockovi som zakázala ísť policajným autom. Nie som nijaký trestanec, aby sa nado mnou vynímali modré majáky. Jemu sa síce celá tá idea jazdenia mojim autom nepozdávala, ale protestovať sa nedalo – a tiež bolo vrcholne pokrytecké mi také auto kúpiť a potom celú cestu šomrať, že ani rádio v tom stroji neladí. Upozornila som otca, že „ten stroj“ dovezie jeho zadok až na First Beach a že keď si chce vystúpiť, tak pokojne môže. A že keď chce hudbu, nech si ticho spieva. Mračil sa, lebo naposledy ho tak spacifikovala moja mama, keď mu nakázala, aby si ju vzal za manželku. A ja som úprimne zadúfala, že náš výlet dopadne lepšie ako to dvojročné fiasko...

Ocko stukal, že som zaparkovala ďaleko od pláže a ešte k tomu som ho nechala niesť piknikový kôš.
„Keď ho nechceš nosiť, nechaj ho tu a na obed si daj pieskové bábovky!“
Myslím, že toto a tiež to odfajčenie v aute mohlo za to, že som skončila v studenom mori... Normálne kruto si ma vyhodil na plecia – ale až keď už sme stáli len asi dva metre od mora – a vošiel so mnou až po pás do vody, kde ma zhodil! Skoro som sa utopila – čo na tom, že som mohla pokojne aj sedieť na dne a voda by mi siahala asi po bradu. Tatko sa smial, ako keby to bolo neviem ako vtipné. Ale ak sa človek pozrel na mňa, jasne videl, že som skončila v mori. Ak sa pozrel na neho, zvažoval, či by ten postarší pán nepotreboval plienku...

Smiali sme sa, veľa sme sa smiali. A niekedy síce nastali tiché chvíle, ale necítili sme sa trápne, lebo obaja sme vedeli, že takí proste sme.

Na obed som tatkovi vybalila skoro identické raňajkové menu a jeho skoro porazilo. Pohľad na jeho rozhorčenie bol na nezaplatenie. Ale až potom, čo prvý raz zahryzol, som mu podala zatváraciu misku s kuracím mäsom. Skoro sa umľaskal na smrť a ja som ho s úsmevom pozorovala a tiež ticho jedla. Akože nenápadne aj on sledoval moju tvár – dúfala som, že ten jeho morský exces úplne nezničil môj ranný mejkap – a vyzeral, že si dnešok užíva rovnako ako ja. Boli sme spokojní a do istej miery v nejakej zvláštnej forme šťastní.

Keď začalo zapadať slnko, sadla som si úplne blízko k nemu a prehodila si nohy krížom cez neho. Držal ma na svojej hrudi a hladil po chrbte – a ja som odrazu bola doma. Žiaden rozdiel medzi udomácňovaním sa vo Phoenixe alebo vo Forks. Tu som bola doma. V ockovom objatí.

Domov sme šli až za tmy. Ocko bol taký unavený, že sa na moje auto tento raz ani nesťažoval a od polovice cesty dokonca chrápal.

Cítila som sa fajn. Bola som si vedomá toho, že vlastne ešte nič nie je v poriadku, ale tiež som si bola istá, že dnes ten zlom začal a všetko je na najlepšej ceste...

Pred domom som ocka zobudila. Bola to akási naša rozlúčka na dnes, lebo som vedela, že on zapadne k baseballu a ja si pôjdem do izby ľahnúť.

V posteli som ešte chvíľu ležala s dobrým pocitom, než som nezadriemala.

Na ďalší deň šiel ocko na ryby, aby náhodou neprešvihol mieru spoločne stráveného času so svojou dcérou a nechytil vyrážku alebo čo. Ja som zatiaľ z povaly doniesla gramofón a púšťala si nové platne, poriadne som to doma odpálila, natriasala som sa ako počas epileptického záchvatu, pohadzovala som hlavou a cítila som sa slobodná. Stará hudba je skvelá na forksskú nedeľu...

Až na ďalšie ráno začalo to ozajstné fiasko. Škola. Zázrak Edward. Škola. Blížil sa pomaly koniec roka, ja som musela ešte napísať dve seminárky a veľmi som nad nimi chcela uvažovať, ale keď už som sa prepla na tie „naozaj školské veci“, automaticky sa mi v hlave vybavoval Edward.

Neskutočne ma to sralo.

Ale ráno som sa dokázala pozbierať z postele bez toho, aby som si ublížila a zas vynadala do kráv, lebo sa mi nasťahoval do hlavy.
Obliekla som si čierne nohavice a modré tričko s neprehnaným okrúhlym výstrihom. A dnes som sa chcela namaľovať aj do školy. Chcela som sa cítiť silná, ženská a nezlomená. A nešlo o to, že by som chcela schovávať svoju pravú tvár. Šlo o to, že som jej chcela dovoliť vyniknúť.

Aj tak som ale celou cestou od parkoviska po učebňu nevzhliadla zo zeme. Len som si periférne všimla, že volvo už stojí zaparkované skoro úplne pri škole.

Na prvej hodine som mala odpovedať z európskej literatúry. O Brechtovi som vedela asi toľko, že sa volal Brecht. Ale učiteľ bol tej lásky, že ma navádzal a ja som si spomenula na pár vecí, o ktorých sme na poslednej hodine rozprávali. Nakoniec ma posadil s tri mínus a bolo dobre. Ešte nám prízvukoval tú seminárnu prácu, na ktorú určite nesmieme zabudnúť, ak chceme spraviť ročník.

Po zvonení som sa pomaly vybrala z učebne, aby som si vymenila knihy a a dala sa do prečkávania ďalšej hodiny. Pri skrinkách som si všimla Zázraka. Tiež si odkladal učebnice. Kráčala som z pohľadom prilepeným na ňom, a nebola by som ho odvrátila, keby po mne Newton nezahučal:
„Hej, Swanová. Nechcela by si tým rúžom opečiatkovať môjho vtáka?“
Tí kreténi okolo neho sa rozosmiali ako najväčšie prasatá. Videla som, ako Edward vytočene udrel päsťou do skrinky.
Chcela som ostať ticho a proste odtiaľ ponížene vypadnúť, ale jednej mojej časti to nedalo.
„Veľmi rada, Newton. Ale kým by som v tvojich gatiach niečo našla, zošedivela by som.“
Kreténska skupinka sa zas rozosmiala. Všimla som si, že aj Edwardovi sa pery zvlnili do mierneho úsmevu, ale nepozrel sa na mňa. So zdvihnutou hlavou som tam nechala vykoľajeného debilka Newtona aj s tou celou jeho partiou a odišla som k svojej skrinke. V hlave som si opakovala si silná, si silná, si silná – a pomaly ale isto som tomu začínala aj veriť.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

4)  Kate (02.07.2014 23:26)

Jsem ráda, že si Bella a Charlie udělali společný den. Z Belly se stává mladá dáma! Hezky Newtona setřela.
Honem běžím číst dál.

3)  SestraTwilly (28.06.2014 22:02)

Pekná pohodová kapitolka.Páčil sa mi deň strávený s tatkom...až na to stravovanie ...Bella je potvorka. No a záver netreba komentovať,Newton je debilko,akurát že Edward sa mohol trochu zastať Belly.

1