08.06.2014 [12:00], eMuska, ze série Vo vlhkej tráve, komentováno 5×, zobrazeno 2702×

Trvalo to... Ospravedlňujem sa. Snáď sa ale už naladíme na spoločný rytmus. :) Peknú nedeľu!

Nebála som sa, keď som kráčala po tmavej asfaltke, ani keď som šla cez mesto. Vonku sa nezvyklo o tomto čase potulovať neviemkoľko nebezpečných osôb, zvlášť nie tu vo Forks, preto som bola celkom pokojná. Lepšie povedané – bola som dutá a môžem povedať, že voči tomu minimálnemu nebezpečenstvu, čo mi hrozilo, aj pomerne ľahostajná.

Stretla som len pár spolužiakov, čo mi boli ukradnutí. Nevenovala by som im žiadnu pozornosť, keby po mne nezačali pokrikovať.
„Hej, Swanová! Prečo ťa Cullen nevezie? Už si mu dala?“ Nasledoval výbuch smiechu. Spoznala som medzi nimi kravu Stanleyovú s jej chvostíkom Lauren.
„Myslíš si, že na neho máš?“ odfrkla si tá potvora, ktorej sa papuľa nezastaví. Nechcela som ich vôbec počúvať, ale tá myšlienka sa mi v mysli zjavila celkom sama.
Nie, nemám na neho. Čo som si vôbec myslela...
Smer mojich krokov sa zmenil. Nechala som tých debilkov, nech tam ďalej trapošia, a miesto domov som si šla vyzdvihnúť svojho Chevyho spred školy. Domov som došla až o ďalšiu trištvrte hodinu.

V kuchyni sa svietilo. Dokázala som si dokonale predstaviť, ako otec sedí za stolom, koniec koncov ako vždy, keď cíti potrebu mi niečo povedať. Ocko v kuchyni znamenal vždy prúser – či už varil, alebo viedol kvázi poučné reči, ktoré som púšťala jedným uchom dnu a druhým von.
„Ja som to tak-“
„Nechcem o tom počuť, tati. Zabudnime na to,“ zamrmlala som tak, aby to počul a vyšla som do svojej izby. Tam som zavolala Edwardovi.
„Bella, ach, Bella, tak som sa bál! Už som chcel ísť za tebou!“
„Som v pohode,“ odvetila som ponuro. V hlave mi bežali slová tých kráv z ulice.
„Deje sa niečo?“
Chcelo sa mi smiať. On to poznal! On z môjho hlasu poznal, že sa niečo stalo! Zahrialo ma to pri srdci, a bolo šialene žalostné, že aj tak to nič nemenilo.
„Nič sa nedeje. Maj sa.“
„Bella, počkaj!“
Zložila som mu.

Noc robila svoje tiene a ja som v nich zas videla všetky tie veci. Už mi z toho celého bolo zle. Bola som znechutená sama zo seba, pretože som myslela, že už som dávno inde. Už na mňa tie problémy nemajú dosah, proste každá rana sa musí skôr či neskôr zahojiť. Lenže mne sa to vracalo stále dookola. Stačila nejaká hlúpa pripomienka, fotka, citát a ja som zas bola pekelne hlboko v hajzli a nevedela som sa odtiaľ dostať von.

A potom Edward. Nie, vlastne som nebola zmenená. Bola som si stopercentne istá, že ho chcem. Že po celej mojej neslávnej minulosti by som jemu dovolila čokoľvek, jemu by som sa dala, aj keby mi to malo neskôr ublížiť, pretože každá chvíľa s ním mi za to proste stála. Lenže čo on? Jeho duša a srdce si zaslúžili niečo lepšie ako dievča, o ktorom sa šepká, že je štetka. Videla som, ako na mňa pozrela jeho mama. A čo si myslí jeho otec. Nikdy by mu nedovolili, aby medzi nami niečo bolo. Skúsila som si predstaviť, aké by to bolo v škole a v meste a akákoľvek rovnica, čo zahŕňala nás dvoch, sa končila rovnako. Fiaskom. Edward odtiaľ jednoducho nemohol vyviaznuť ako víťaz. A vtedy som sa rozhodla. Ja mu to nedovolím.

A presne vtedy som si uvedomila, že sa môžem rozhodnúť akokoľvek, aj tak mu podľahnem.

Nemohla som zaspať. Musela som mať zapálené svetlo, aby som sa zas netriasla ako osika s absťákom. Na nočnom stolíku som mala štyri básne, pričom v každej ma niekto opustil a v poslednej som pre istotu zdrhla ja. Poézia mi robila radosť. Pomenovať veci inak ako ostatní s možnosťou pre čitateľa si napriek všetkému obsah odčítať sa mi zdalo naozaj fascinujúce. A tak som ležala na boku a sledovala svoju izbu. Ruky zložené pod lícom zachytávali drobné slzy, ktoré nič neznamenali a nemali žiadnu váhu.

Chýbal mi. Mohla som si nahovárať čokoľvek, každou bunkou svojho tela som chcela opäť zavolať Edwardovi, povedať mu, že mi je zle a nechať sa ukolísať až k spánku. Ale neurobila som to. Ďalej som bezvýznamne hľadela do svetla a počúvala otca, ako púšťa vodu a chodí po dome, až kým nezašuchotali jeho periny a aj posledný zvuk v dome utíchol.

Veľa som toho naozaj nenaspala. Do školy som šla o hodinu skôr, len aby som sa vyhla prípadnému odvozu strieborným volvom. Pod očami som mala strašidelné kruhy a moja pleť bola bledá a vyzerala nezdravo, tenko ako papier, čo navlhol a teraz sa ide každú chvíľku roztrhnúť. Na hlave som si nechala kapucňu a vlasy som z nej nechala padať von, aby mi veľmi nebolo vidno do tváre. V škole nebolo ani nohy. Nemal ma ani kto pustiť do učební, tak som bola odkázaná na lavičky pri areáli, čo boli okupované neodbytnou forksskou vlhkosťou.

Tak som si tam posedkávala, až kým neprišiel školník a konečne nepoodomykal jednotlivé učebne. Spolu s prvými žiakmi som vošla dnu a prichystala sa na prvú hodinu. Mala som španielčinu a nevedela som nič. Ako decko som veľmi chcela vedieť jazyky, a bola som zo seba aj trochu sklamaná, že sa ich poriadne neučím, ale nehnevalo ma to natoľko, aby som začala.

Po prvej hodine som si všimla, že Edwardovo auto už na parkovisku stojí. Robila som všetko preto, aby som sa s ním nestretla a dobre, že nechodila kanálmi... lenže Edward bol vždy zapálený pre vec – a preto mi to bolo tak prd platné, že ja sa o niečo snažím.

Už po tretej hodine ma ktosi strhol za rameno a vtiahol do vyľudneného koridoru. Samozrejme, kto iný. Jeho ruka mi stále pevne zvierala ruku, a vôbec to nebolo nepríjemné, ale už len z princípu som sa mu s trpkým Au vytrhla.
„Prepáč,“ zamrmlal. Potom už ale začal krásne s vervou: „Ty sa mi vyhýbaš, Bella?“
Zvažovala som, či by som sa na chvíľku mala tváriť ako idiot s tým, že neviem, o čom hovorí...
„Hmm, neviem, o čom hovoríš...“
„Čakal som ťa pred domom, ale po pol hodine mi tvoj otec povedal, že ty si už išla! A prvé tri hodiny som ťa nevedel nikde nájsť. Povedz mi, prečo to robíš? Veď včera...“
„To včera nič neznamenalo,“ skočila som mu do reči. A už do konca života si budem pamätať jeho šokovaný, ublížený výraz.
„Ale... bozkávali sme sa a...“
„Tínedžeri sa dnes bozkávajú na každom rohu, je tam toho.“
Ani som si neuvedomila, že sa ku mne skláňa, kým sa nevystrel a odrazu nebol minimálne o hlavu vyšší ako ja. Odstúpil o krok dozadu a do mňa sa pustil chlad.
„Ako myslíš,“ povedal a odišiel.
Do konca dňa sme sa nevideli.

Zvažovala som, či si nadávať do kráv, ale cítila som sa na to príliš vyčerpaná. Vedela som, že som urobila správnu vec a viac som nepotrebovala. Len na biológii mi bolo trochu mdlo, lebo jeho oči akosi stvrdli. Musela som sa prehovárať, aby som sa ho nedotkla, aby som ho nepohladkala a za všetko sa mi neospravedlnila.
Nakoniec sme obaja zatínali zuby rovnako.

Sa hrám

s tvojimi prstami

ako s ohňom.

Pod nechtom len

cink

keď sa svet

prepne

a ty ma v duši

poškrabkáš.

Nech príde noc

že ti zaspím

s hlávkou v dlani

a tvoje prsty

ma zobudia

na svitaní.

Inak vopred sa ospravedlňujem za svoju totálne trápnu neskromnosť, ale chcela by som sa vám pochváliť, že v čase, kým som sa nevenovala VVT som sa aktívne venovala poézii a tak trochu som druhá najlepšia poetka na Slovensku do 18 rokov. Tadáá! :D

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

5)  SestraTwilly (09.06.2014 07:35)

eMuska,krásne si vystihla Belline pocity. To jej sebaobviňovanie,nedostatok sebadôvery...som zvedavá,či sa to zmení.Len nechápem,prečo sa tak kruto a odmietavo správa k Edwardovi...teda v podstate aj chápem...ale aj tak...
Pekná kapitolka plná emócií.
A gratulujem k úspechu.

4)  SissCullen (08.06.2014 21:38)

krásna kapitola, veľmi som sa jej potešila takáto Bella sa mi naozaj páči, som zvedavá, čo teraz urobí Edward
aa gratulujem k peknému úspechu!

3)  Ivana (08.06.2014 19:21)

Som strašne, ale naozaj strašne, rada, že si sa k poviedke vrátila. Už mi chýbal ten tvoj mierne sarkastický štýl.
Gratulujem k umiestneniu. Aspoň ocenil tvoje básne aj niekto iný ako my.
Kapitola bola super. Nemôžem povedať, že som nadšená z Bellinho rozhodnutia, ale príde mi viac ako pochopiteľné. Aj tak dúfam, že sa Edward nevzdá.
Inak predsudky ľudí sú des. To si vystihla perfektne, čo dokážu s človekom urobiť.

1)  Kate (08.06.2014 12:37)

Jé, eMuš, gratulace obrovská!
Moc, moc procítěná kapitolka plná pocitů. Ať se Bella snaží svěřit Edwardovi, vím, že by jí pomohl, jak fyzicky tak psychicky. Belliny spolužáci jsou pěkný kreténi!!!
Poezie je překrásná!
Děkuju!

1