03.04.2014 [00:15], eMuska, ze série Vo vlhkej tráve, komentováno 6×, zobrazeno 2460×

Ďakujem vám za komentáre, dievky. Po roku som zas na chvíľu zamilovaná do prózy a som rada, že to môžem prežívať práve s vami. :)

Tento raz doma a v škole.

Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila, aký deň to vlastne je. Nakoniec som prespala aj celý štvrtok a piatok, takže škola mi naozaj nehrozila a ja som si mohla užiť víkend. Ani mi nenapadlo zháňať si od niekoho poznámky. Nemala som od koho a Edwardovi som sa nechcela ozvať v žiadnom prípade. Úprimne – štvalo ma, že bol už dosť pravdepodobne zahltený všetkými tými historkami, čo si mesto vytvorilo, aby sa ľudia v ňom mohli ukájať na vlastnej čistote a ukazovať si na mňa prstom. Akoby som bola jediná na svete! Vnučky a vnukovia všetkých tých babičiek, čo za mňa hádzali jeden ruženec za druhým, už pravidelne sexovali, ale nie, to ony nevideli. V meste bola iba jediná hriešnica. Ja. Až táto skutočnosť ma naučila, aké jednoduché je začať opovrhovať ľudskou rasou. Kedysi dávno žil taký muž. Tiež o ňom hovorili ako o jedinom zlom a nakoniec ho aj zabili. Hej, bol to Kristus. A povedal jednu takú vec o tom, že smietku v cudzom oku vidíme, ale brvno vo vlastnom nie. Nezačala som o ňom síce kázať ako všetky tie pokrytecké babky. Ale s pár jeho tézami som súhlasila. A táto bola jednou z nich.

Ležala som v posteli. Otec okolo mňa chodil dobre že nie po špičkách, nosil mi jedlo z bistra a pýtal sa ma, či niečo nepotrebujem.

Potrebovala som.

Samotu.

Lenže to mu akosi nedochádzalo a tak si úplne prirodzene vyformoval polhodinové intervaly, v ktorých ma chodil navštevovať a stále dookola kládol tie isté otázky. Nie, nič nepotrebujem, áno je mi fajn, nie, nemusíš tu so mnou zostať.

Bolo to neskutočne únavné, až som si pomyslela, že v tej škole mi možno bude aj lepšie. Tá myšlienka ma strašne vydesila. Siahla som si na čelo, ale nemala som teplotu...

Ráno bolo ťažké. Po tom, čo som spala kedy sa mi chcelo a ako dlho sa mi chcelo, bola úloha vstať priam nadľudský výkon. Vlastne ani neviem, ako som vstala, umyla sa a učesala. Pred skriňou som sa na okamih zamyslela. Vyberanie oblečenia mi pripomenulo tú kôpku, čo som hodila pod posteľ. Asi patrila Zázrakovi a ja by som mu ju mala vrátiť... Ale nie dnes. Vzala som si vyšúchané džínsy a indigové tričko s trojštvrťovým rukávom.

Milovala som indigovú farbu.

Rozmýšľala som, či mi bude zima a ja by som si mala vziať aj sveter. Vonku nepršalo, ale kedykoľvek mohlo začať. Mykla som plecom. No a čo, že som bola chorá, sveter ostáva doma. Vzala som si len nepremokavú bundu z vešiaka.

Ocko bol už o takom čase ráno v robote a mne sa s prázdnym domom nechcelo lúčiť. Bez nejakých hlbších myšlienok som preto nasadla do auta a odviezla sa až pred školu.

Moju absenciu nikto nekomentoval, aj keď som na tvárach tých zvedavých šialencov videla, ako bažia po nových informáciách, ktoré by mohli pretriasať. Uškrnula som sa. Úprimne som dúfala, že od Masenovcov nič neušlo a ja som sa tak nemusela obávať, že moje lesné prechádzky budú riešiť ešte prinajmenšom tisícpäťsto rokov.

Škola mi vážne nešla. Na každej hodine som netušila, o čom tí profesori vlastne hovoria. Bola som v treťom ročníku a o rok ma čakala maturita, lenže so mnou to nevyzeralo nijako slávne. Tiež však treba podotknúť, že to nikoho ani netankovalo...

Tie divné pohľady, čo z mojej kože vysávali ďalšie a ďalšie podnety na rozhovory, ma stále neopúšťali. Nechcelo sa mi pred nimi promenádovať po jedálni. Len som si kúpila bagetu a vyšla von. Pri piknikovom stole som aj oľutovala, že som ráno ten sveter nechala doma. Nebol práve čas na takéto hodinové vysedávanie pod holým nebom. Nasadila som si slúchadlá a pomaly jedla. Pozerala som na les za školou a stále si v hlave prevracala ten deň, čo som tam bola naposledy. Ako som sa vyzliekla a potom ako ma Edward podľa všetkého niesol a jeho otec ma ošetril. Otriasla som sa pri myšlienke na to, že ma videl nahú. Tiež sa musím zhúliť do bezvedomia a potom vystrájať voloviny...

Vedľa seba som zaregistrovala nejaký pohyb. Obzrela som sa a dala si dolu slúchadlá. Akoby som ho svojimi myšlienkami privolala.
„Už peknú chvíľu sa ti snažím prihovoriť,“ povedal vyčítavo a sadol si vedľa mňa, ako keby som ho k tomu snáď vyzvala.
„Milé,“ odvetila som a ďalej nerušene jedla.
„Mali by sme sa porozprávať,“ pokračoval.
„Nemyslím.“
„Vážne, Bella.“
Cítila som, ako mi horí tvár. V hlave mi behalo: videl ma nahú, videl ma nahú, videl ma nahú.
„Nechcem ti kázať o tom, že si šerifova dcéra a omamné látky sú ilegálne. Po tom, čo som sa dozvedel, ti možno aj rozumiem.“
Ironicky som sa zachechtala.
„Rozumieš? Naozaj?“ Pohŕdavo som si odfrkla. „Tomu neporozumie žiaden chlap, Edward. Hlavička tvojho penisu totiž nie je schopná pojať toľkú bolesť,“ zasyčala som. „Tak už nikdy nepovedz, že čomukoľvek, čo som zažila, rozumieš. Radšej sa modli za moje zasrané spasenie a nechaj ma na pokoji!“
Videla som, ako sa mu napla sánka, keď zaťal zuby.
„Ak si myslíš, že to takto zjednodušíš... Pokojne som mohol nechať hlavičku svojho penisu, aby sa na tebe odbavil tam v tom lese, keď si bola v bezvedomí. Tak sa láskavo netvár, že si zjedla všetku múdrosť sveta a vidíš každému mužovi do duše. Možno nie všetci ti chcú iba zle.“
„V tomto meste nikto taký nežije.“
Prešla ma chuť do jedla. Jednoducho som ho tam nechala. Zatiaľ každý jeden z našich rozhovorov mi prišiel nedokončený. Ale zároveň som sa desila toho, že by sme nejaký dokončili. Čo by sme si tak povedali?

Rozhorčene som sa posadila do lavice a znovu si nasadila slúchadlá. Normálne ma rozladil! Vytiahla som si papier a začala po ňom vytočene čmárať.

Vraj nie si zrkadlo

V ktorom je svet

Neuverím

Sám sa rozbi

Črepinami vyry do piesku

Ako dávno je to

Čo si ľúbil

A ja to rozfúknem

Lebo ma aj tak

Nepresvedčíš

Mali sme španielčinu, a ja som sa v tom jazyku nevedela ani predstaviť. Slečna Goffová to vedela, ale nechávala ma na pokoji, odkedy otec odpustil jej synovi odobratie vodičáku za jazdu pod vplyvom. Niekedy je výhoda mať rodiča funkcionára. Také deti to rozhodne vedeli a ani ja som o tom nepochybovala.

Po španielčine som mala telesku. Nenávidím telesku. Dnes sme mali behať – a ja som už vedela, že ak pri tom nezrámujem seba, potkne sa o mňa niekto iný. Tréner Clapp nám dal poriadnu rozcvičku a do toho ustavične pískal svojou otravnou píšťalkou, ktorej zvuk sa nepríjemne zarezával až priamo do uší. Potom nás poslal na veľký okruh okolo ihriska. Zas pískol, ten zvuk ma už šialene iritoval, na tento povel sa všetci rozbehli. Snažila som sa držať vzadu a nikomu sa nepliesť pod nohy. Dobre som sa pamätala na tú volejbalovú spúšť, čo po mne ostala pár dní po tom, čo som sa presťahovala. Mikeovi som skoro zlomila nos. Mal ho opuchnutý ešte týždeň a pol, cítila som sa retardovane aj za neho...

Určite za to mohlo, že som si spomenula na tú nehodu, inak by som nebola taká nemotorná a nepotkla by som sa. O vlastné nohy. Zasa... Tí, čo boli za mnou, sa úspešne pokúsili vyhnúť sa mi. Ostala som na zemi. Kolená a dlane ma pálili. Mala som ich pekne oškreté, tiekla mi krv. Periférne som zaznamenala, ako sa tréner otrávene vybral mojím smerom. Prevalila som sa na chrbát a žmurkala, aby som rozohnala slzy. Snažila som sa tváriť ako hrdinka, že o nič nejde a sú to len malé sinky, ale aj tak ma to pekelne bolelo. Posadila som sa.
„Si v poriadku, Swanová?“ spýtal sa tréner Clapp. Pozrela som sa na svoje krvácajúce kolená a uvažovala, či sa ma to fakt opýtal. Zázrak akurát dobehol kolo, zastavil sa pri mne a vydýchaval sa. Pri tom, ako som sa od začiatku hodiny snažila s nikým nenadviazať očný kontakt, som si ani nevšimla, že túto hodinu máme spolu.
„Mám aute lekárničku, tréner,“ povedal v predklone ešte stále zadychčaný. Clapp len čosi zamrmlal a mávol rukou smerom k parkovisku. Očividne sa mojou nešikovnosťou nemienil viac zapodievať. Už mal približný prehľad o tom, že ja so športom kamarátka nikdy nebudem.
Zázrak si ma poľahky vyhodil do náručia a mne sa vybavila tá chvíľa, keď mi šepkal, že všetko bude dobré a niesol ma k nemu domov. Ani som nemukla. Nechala som ho, aby ma posadil na kapotu svojho strieborného volva.
„Prečo to všetko robíš, Edward?“ spýtala som sa ticho, keď si predo mňa kľakol s otvorenou lekárničkou, ktorú vytiahol z kufra.
„Pretože niekto ti musí ukázať, akú máš cenu.“ Chcela som si odfrknúť, ale v tom momente ma zaštípal dezinfekčný sprej a tak sa môj pokus o ironický výdych premenil na boľavý ston.
„Už to bude,“ povedal Zázrak. Pracoval obratne. Každú ranu mi vyčistil a prelepil gázou. Nakoniec to nebolo až také strašné, ako to zo začiatku vyzeralo.
„Chceš byť lekárom?“ spýtala som sa z ničoho nič. Zázrak sa krátko zasmial.
„Neviem. Môj otec by si to rozhodne želal. On priam dýcha tou filozofiou nebohého Carlilslea Cullena o pomáhaní a rozdávaní sa. Niečo na tom je. Ale nie som si istý, že medicína je naozaj môj odbor.“ Kým hovoril, neodlepil oči od obväzov. Až keď skončil a ďalší krok bol pre nás oboch nevyhnutný, pozrel sa na mňa.

„Vykašli sa na svoje auto. Poď, odveziem ťa domov.“

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

6)  Kate (04.04.2014 10:56)

Absolutně úžasné! Zázrak potvrzuje neustále svou přezdívku. Bella úž možná začíná nalézat cestu z toho, jak je uzavřená do svého vlastního světa. Ani se jí nedivím, když si na ní všichni ukazují prstem. eMusko, krásná kapitola, děkuji za zpříjemnění dne ve škole.

5)  SestraTwilly (03.04.2014 21:35)

Minulosť sa na Belle dobre podpísala,že je taká neprístupná a prakticky proti všetkým a vlastne aj prítomnosť...malomeštiacka morálka je jasná,riadi sa heslom: čo oči nevidia,srdce nebolí a na to Bella zabudla.Tie vnučky a dcéry sexovali potajomky a preto nikoho nepobúrili.Mne sa Bella páči stále viac a viac,snáď sa Edwardovi podarí dostať ju z jej ulity a konečne sa porozprávajú,spoznajú viac.Pekná kapitolka eMuska.

3)  ambra (03.04.2014 19:35)

Že by začátek prvního dokončeného rozhovoru? Bella je naprosto přesná, její/tvoje poezie dokonalá a Zázrak je naprostý... zázrak .

2)  Ivana (03.04.2014 14:55)

Veľmi ma potešilo, že je ďalšia kapitola a ešte k tomu tak rýchlo. Tento príbeh je nový, je živý a je iný. Síce nie som veľká fanynka poézie, ale tá, ktorú vyberáš ty, sa mi skutočne páči. Už mi len zostáva dúfať, že sa Edwardovi a Belle podarí dokončiť aspoň jeden ich spoločný rozhovor. Myslím, že to bude stáť za to.

1