03.02.2015 [22:45], eMuska, ze série Vo vlhkej tráve, komentováno 6×, zobrazeno 2247×

Dnešná! Tesne - ale predsa! A tento raz pečieme nasladko... :)

Ráno som vstala pomerne skoro. Bola za mnou sestra, aby so mnou precvičila stuhnuté svalstvo. Vraj si myslí, že by som ešte deň-dva mala ostať pod dohľadom, lenže doktor Masen trvá na tom, aby som bola prepustená. V duchu som si odfrkla. Samozrejme, že na tom trvá.
Chvíľu pred deviatou sa za mnou zastavil Edward asi na tri sekundy a dva bozky s tým, že nestíha do školy.
„Tak načo si šiel sem, keď sa musíš ponáhľať?“ zasmiala som sa, kým sa sestra tvárila, že nás nepočúva a vypína prístroje.
„Po včerajšku? Blázniš? Veď som ťa musel vidieť! Čo nie si rada?“ spýtal sa ma hravo.
„Som rada. Ale vieš, na takéto prípady je tu telefón. A už dlhšie uvažujem, že my dvaja by sme ho mohli aj používať.“ Edward sa rozosmial s takou chuťou, až sa mi z toho spravilo dobre.
„Budem na to myslieť. Mám ťa uloženú úplne na začiatku.“
„Tak hádam pod B, nie? To by malo byť dosť na začiatku,“ zachechtala som sa.
„Ako ma máš uloženého ty?“ ozval sa zvedavo.
„Nikdy sa nedozvieš!“
„Ale no taak, ako? Edward? Masen mladší? Alebo... nejako inak?“ Zakmital obočím.
„Už choď do školy, lebo naozaj prídeš neskoro! S kým máš prvú hodinu?“
„S Goffovou.“
„No dovi, to aby si už šiel. Daj si odchod, inak ostaneš po škole.“
„Ostanem po škole, ale u teba. Ak ma teda pustíš.“
„Ako vidím, práve si sa k nám nadelegoval na návštevu. Dobre, ocko ma domov dovezie poobede, to by som už mala byť pekne zabývaná. Budem ťa čakať.“
„Super. Tak sa teda vidíme.“ Krátka pusa. „Tak ja už padám.“
„Hlavne choď opatrne! Dávaj na seba pozor, jasné?“
„Spoľahni sa! Pa!“
„Pa!“
Sestrička sa len škerila a už asi stopäťdesiaty raz prerovnávala vankúš v kresle pod oknom, aby nám dala pocit aspoň akého-takého súkromia. Bolo mi to jedno, hlavne som bola vďačná za to, že tu bola ona a nie vrchná. S ňou sa mi ešte aj tie barly skúšali ľahšie.

Tá istá sestrička ma aj vyprevádzala, keď som čakala ocka. Mal po mňa prísť o druhej, ale bolo už pol tretej a on nikde. Z balíčka osobných vecí, ktoré som po nehode dostala, som chcela vytiahnuť mobil, ale bol vybitý, pretože nabíjačku som tu so sebou nemala a ocko mi ju nedoniesol. Úprimne – mne ju tiež nenapadlo pýtať. A tak som sedela na kraji postele s nohami spustenými, na jednej teniska, na druhej sadra... sestrička si zatiaľ odbehla, lebo potrebovala ešte čosi s inými pacientmi, ale že ma cestou príde skontrolovať.

Cítila som sa ako idiot. Alebo ako vyhodené šteňa, na ktoré nikto nemá čas. Prestávalo ma to baviť, odrazu ako keby boli Vianoce a všetci boli šťastní, iba ja som ako taký debil sedela po krk v sadrách v nemocnici a čakala otca. Dobre, že som zo seba nespravila Dievčatko so zápalkami, lebo mi bolo fakt mizerne.

Trvalo ešte dvadsať minút, než sa otec uráčil. Prišiel upachtený, ako keby ho niekto práve oblial ľadovou vodou a za sekundu usušil. Bol vykrčený, nesústredený  a mlel piate cez deviate.
„Prepáč, Bella, nechcel som ťa nechať čakať, ale vieš, tá nočná, to dokáže doriadiť človeka, jeden by sa nestačil čudovať, a aj som chcel, ale no proste... a potom sa mi snívalo, že som na rybách, lenže ten zvuk mi do toho nesedel – a to mladý Masen zvonil, že ako sa máš! A ma zobudil, sopliak... Ale dobre, lebo by som ešte lovil a takého sumca...! Ale to bol sen. Ako sa máš, Bella?“
Pozerala som na neho a cítila sa ako jediný preživší na tejto planéte, ktorého mozog mimozemšťania nezmutovali na vyššiu úroveň.
„To je v pohode, oci. Len nabudúce skús nezaspať, polovica oddelenia si zo mňa mohla robiť srandu, že som tu ako nechcené mača. Alebo daj vedieť na recepciu. Pokojne som mohla ísť aj taxíkom.“ Prevrátila som očami. Jeho chaotický a ešte stále rozospatý pokus vysvetliť mi, prečo vlastne mešká, ma, musím uznať, o kúsok obmäkčil. Aj keď možno za to mohla iba zmienka o Zázrakovi... Pretože ma hľadal... Pevne som zovrela pery, aby sa mi na tvári neusadil zasnený škľab.
„Ale aký taxík, veď už som tu! No, čo ti môžem zobrať?“

Keď som odchádzala z nemocnice, sestrička, ktorá bola svedkom mojej raňajšej návštevy a poobedňajšej ne-návštevy sa na mňa usmievala. Milá žena. Aj tak si nemyslím, že sme sa videli posledný raz... S mojím šťastím na zranenia to bolo dokonca vysoko pravdepodobné.

Keď ockovo policajné auto zastavilo pred domom (a ja som zo seba konečne mohla striasť paranoju vyvolanú prostým sedením v tom omajáčkovanom vozidle), zaregistrovala som strieborné volvo, čo stálo cez ulicu na opačnej strane chodníka.
„Edward?“ opýtala som sa, keď som otvorila dvere a pokúšala sa bez pomoci vystúpiť.
„Čaká dnu,“ objasnil mi Charlie. „Keď ma zobudil s tým, že ťa prišiel pozrieť, navrhol som mu, nech na nás počká... Ale môžem sa pokúsiť nejako sa ho zbaviť. Ukážem mu svoju zbraň alebo dvere alebo tak,“ drmolil. Ešte stále bol rozhodený z toho, že zabudol na vlastnú dcéru, zatiaľ čo si vo svojich snoch pokojne zašiel na ryby.
„To je v pohode, oci, dáme si spolu čaj,“ povedala som a opäť som zvierala pery, aby som si ustrážila vlastný výraz.
„Čaj? To je nejaký slang pre drogy?“
„Nie, oci, nie je...“

Kým sa ocko vyzúval zo svojich služobných topánok, ja som sa prehúpala k dverám do obývačky. Edward hneď, ako začul zvuk prichádzajúcich ľudí, vstal z gauča.
„Ahoj.“
„Ahoj.“
Do tváre mi stúpala červeň.
Dvoma dlhými krokmi bol hneď u mňa, pridržal si ma za lakeť a vlepil mi pusu na líce. Hmmm...
„Dobrý deň, šerif, rád vás opäť vidím.“
„Ahoj, Edward. Bella spomínala nejaký čaj, pokiaľ sa dobre pamätám.“ Žmurkol na mňa.
„Hneď ho pripravím,“ vyhŕkla som a snažila sa nejako elegantne odplachtiť do kuchyne.
„Pomôžem ti,“ pridal sa Edward.
„Čokoľvek,“ zamrmlal si otec.
Zázrak ma cestou do kuchyne celý čas podopieral pod lakťom a ja som z neho pomaly strácala hlavu. Rýchlo som do kanvice napustila vodu a zapla som ju.
„Aký si mala deň?“
„Dalo sa. Čo ty? Ako to dopadlo s doktorom?“
„Myslíš môjho otca? No, stále žijeme pod jednou strechou,“ povedal a postavil sa tak, aby som stála medzi linkou a ním a nemala šancu sa pohnúť inam (ako keby som bola natoľko mobilná, aby som to dokázala).
„Chýbala si mi. Strašne,“ zašepkal mi ticho s tvárou sklonenou tak, že nás delilo už iba pár centimetrov.
„Aj ty mne.“
„Pobozkaj ma.“
Krátko som sa zasmiala.
„Až keď mi povieš, čo doma.“
Edward si povzdychol a trochu odo mňa poodstúpil.
„Samozrejme, že s tebou nesmiem chodiť a tiež siahodlhé reči okolo toho,“ priznal po krátkej odmlke s pohľadom nasmerovaným do zeme. Potom prevrátil očami. Neprekvapovalo ma to. Ale tiež mi to netrhalo žily, aj keď mi bolo veľmi ľúto, že... aaale, to budeme riešiť neskôr.
„To je dobré, pretože spolu ani nechodíme.“
Zázrak ku mne zaskočene vzhliadol.
„Prosím?“
„No,“ zaváhala som a vyzývavo som si oblizla pery. „Veď si sa ma ani nespýtal, či by som chcela.“ Viditeľne sa mu uľavilo. Dôkazom o tom bol aj jeho prívetivý úsmev plný poznania, čo sa mu roztiahol po tvári.
„A chcela by si?“ spýtal sa a položil mi ruky na boky.
„Práve mi zovrela voda.“
„Ale, Bella! Nekaz to teraz! Chcela by si so mnou chodiť?“ opýtal sa ma už úplne vážne.
„Čo ja viem, máš otca doktora, to sa vždy hodí,“ povedala som a nechala sa zabaliť do jeho ochranného objatia.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

5)  emam (05.02.2015 20:28)

Krásná jednohubka Prosila bych další

4)  SestraTwilly (04.02.2015 23:19)

No teda! Bella je ale romantická duša,len čo je pravda.Ale súhlasila v podstate s chodením ,aj keď vrcholne neromanticky.Edward to s ňou asi nebude mať ľahké .A jej ocko ...nemal chybu...ešte.že ho Edward zobudil

1