01.04.2014 [00:45], eMuska, ze série Vo vlhkej tráve, komentováno 7×, zobrazeno 2658×

Myslím, že ženu dokáže zachrániť jedine muž.

Ľúbim boľavú poéziu, tak tu jej trochu máte v reálnom živote. Len krátka limonádka. :)

Nie som z tých byliniek,

Čo zvyknú liečiť.

Popŕhlim každého,

Čo siaha na koreň.

Doprdele. Vytočene som to štvorveršie začmárala a hodila ceruzku o stôl. Jasné. Nie som z tých byliniek. Akokoľvek podarenú myšlienku to malo, ktorému človeku by nenapadlo, že je to o tráve? Stačilo mi, keď si otec už raz myslel, že som na drogách. Nepotrebujem, aby do mňa ktokoľvek začal vŕtať kvôli marihuane.

...nie, že by som ju nemala...

Každopádne to nebolo podstatné, pretože niekde v podvedomí som si bola istá, že nejaký vedec preukázal jej blahodarné účinky... Až na to, že keď som sa veľmi sfajčila, nedokázala som poriadne písať a všetky tie fasa myšlienky zo mňa vyprchali. Ale inak to fakt zvyklo darovať tony blaha. Niekto kvôli dobrému pocitu športuje, niekto pomáha vo vývarovni pre bezdomovcov a... nuž, niekto aj nie.

Pozrela som sa z okna. Pršalo. Ani mi nenapadlo uvažovať, či ma ten fakt akosi prekvapil. Proste to bola neoddeliteľná súčasť Forksu, ideálne prostredie pre dažďové víly a jednu sedemnástku, čo sa rozhodla ujsť od minulosti.

Samozrejme, že sa to nedá.

Nie s ukecanou Stanleyovou. Takto aj napriek všetkému celé mesto vedelo, že som šla v pätnástich na potrat. Aj keď miestni to interpretujú skôr slovami štetka a fľandra, bez ohľadu na to, že ich počujem a môjho otca to ničí.

Áno, môj otec. Keby ma okolnosti nedonútili pravidelne sa odstrihávať od emócií, vyrevávala by som sa mu na pleci dosť možno aj každý deň. Ale naučila som sa zaťať zuby a ísť ďalej. Bolo to šialené, ale uvedomovala som si, že keby som sa na moment zastavila a začala uvažovať nad tým, čo sa mi stalo, analyzovať svoje pocity a veci okolo toho, zosypem sa. Bolo jednoduchšie všetko ignorovať a nesústrediť sa na zlé sny a strach z tmy, čo sa objavil len chvíľu po pohrebe a po tom, čo som si uvedomila, že moje dieťa je vážne preč.

Vtedy sa človek začne zaoberať banalitami. Nenatretým plotom, písomkou z bioly... dohajzlu. Písomka z bioly. Pred dvoma dňami som si predsavzala, že sa budem učiť. Že sa do toho fakt pozriem a spravím všetko pre to, aby som dosiahla dobrú známku.

Lenže to bolo pred dvoma dňami. A príjemný bonus k celému tomu odstrihávaniu sa od emócií bola totálna flegma.

Pozrela som sa na zoškrtané štvorveršie. Úprimne – chvíľami mi pomáhalo zo všetkého sa vypísať. Ale tá volovina s bylinkou ma fakt vytočila. Budem sa musieť snažiť napísať niečo lepšie.

Na ďalší deň ráno sa mi absolútne nechcelo vstávať. Obliekla som si len čierne tielko, ako keby bolo leto, a mikinu s kapucňou. Bola mi trochu veľká, ale pokojne som si popod ňu mohla natiahnuť slúchadlá a ak som si správne našuchorila vlasy, nikto ma nemohol upodozrievať z toho, že ho nepočujem.

Ľuďom stačí ukázať, že o nich nestojím, raz. Tým vtieravejším do päťkrát, ale nakoniec to aj tak vzdajú. Takže som celým školským dňom pohodlne preplávala, až kým neprišla biológia. Sedela som sama v lavici a do triedy sa už pomaly začínali trúsiť aj ostatní študenti. Zvažovala som, či sa mi oplatí tie látky si aspoň prečítať, alebo na to idem úplne kašľať.

Kašlem na to.

Banner vošiel do triedy a všetkým rozdal zadania.
„Tak, máte na to čas do zvo-“
„Prepáčte, že meškám, nemohol som nájsť triedu,“ skočil mu do reči ryšavý zázrak, čo práve vletel do miestnosti.
„Vy ste tu nový?“
„Áno.“
„Tak si sadnite.“
A on si sadol. Vedľa mňa. Odtiahla som sa čo najviac k okraju lavice, aby som od neho bola čo najďalej. Mohol byť pekný. Ale nemusel narúšať môj osobný priestor.
„Neboj sa, ja nehryziem,“ uškrnul sa s milým výrazom v očiach.
„Ty možno nie, ale ja áno,“ odvrkla som.
„Vy ste Edward Masen?“ vmiešal sa do nášho priateľského minirozhovoru profesor Banner.
„Áno, som,“ odvetil Zázrak.
„Hovorila mi o vás pani Copeová, že prídete. Úplne som na to zabudol a dal študentom písať písomku. Samozrejme, že vy ju písať nemusíte. Ale dám vám jeden hárok, aby ste vedeli, čo sme brali. Pokiaľ chcete, pokojne ho aj vypracujte,“ povedal profesor. Ku mne nikdy nebol taký prívetivý.

Zázrak Masen sa usmieval ako mesiačik na hnoji. S poďakovaním si vzal od Bannera papier a hneď začal s vypĺňaním otázok.

Bifľoš.

Ja som do horného roku napísala svoje meno a pohodlnejšie sa oprela do stoličky. Ostávala mi ešte trištvrte hodina voľného času.

Po pár minútach sa bledá ruka natiahla po moju písomku a vzala mi ju. Ten ignorant! Normálne surovo vzal môj papier a... čože? Vykoľajene som mu hľadela ponad plece. On vypĺňa môj odpoveďový hárok?

Zadusila som v sebe smiech.

Kretén. Za dobrotu na žobrotu, len nech ho načape profesor...

Po chvíľke mi moju písomku vrátil. Neboli v nej všetky odpovede, ale ak hej, bolo by to aj tak podozrivé. Hmm, chlapec rozmýšľa!

Mračila som sa na neho. Chvíľu som sa hrala s myšlienkou všetky tie jeho čmáranice poškrtať, ale nakoniec som to neurobila. Jedna trojka sa hodí každému štvokárovi... No aj tak ma niekde vnútri hnevalo, že to spravil. Cítila som sa dotknutá a hlúpa, čo sa mi nestalo už pekne dlho. Vlastne asi odkedy ma môj ex nabúchal, ale v oveľa menšej miere.

Po chvíľke som sa prehovorila, aby som odvrátila pohľad, lebo zízať na niekoho, koho vidíte prvý raz v živote, takým nepriateľským spôsobom, je minimálne neprirodzené. A Zázrak Masen sa už začal ošívať. To bolo posledné, čo som potrebovala, aby na seba upozorňoval a prilákal tak Bannerovu pozornosť. Strčila som si do uší slúchadlá schované pod mikinou a našuchorila si vlasy. Môžem sa vybodnúť takého bifľoša, čo sa rád montuje cudzích písomiek... Aj keď naozaj, tie body mi prídu vhod...

Zazvonilo a Banner mi vzal papier. S nadvihnutým obočím prebehol očami o mojich odpovediach a skrivil pery. Nepovedal ani fň. Pravda, nebol zvyknutý, aby na mojich písomkách bolo toľko informácií. Len aby nekomentoval to trošku divnejšie písmo...

Vstala som a odišla. Až na chodbe ma ktosi schytil za ruku. Strhla som sa a vybrala si slúchadlá.
„Čo je?“ vyštekla som na zaskočeného Masona.
„Len som... Nepoďakovala si.“ Snažil sa na tvár natiahnuť nadradený škľab, ale svojim správaním som ho zastihla nepripraveného.
„Hej, viem,“ odvetila som a vytrhla sa mu. Našťastie za mnou už ďalej nešiel...

...Teda to som si pôvodne myslela.
„Počkaj, ako sa voláš?“
„Hejty postačí,“ odvrkla som a ani na neho nepozrela, keď ma dobehol.
„Som tu nový, nikoho tu nepoznám...“
„Tvoj problém,“ skočila som mu do reči.
„Ale... nechcela by si mi trebárs ukázať mesto?“
„Nie, to vážne nechcela,“ odvetila som a radšej hneď zapadla do dievčenských záchodov, aby som sa ho zbavila.

Keď som došla domov, otec sedel za stolom a očividne ma vyčkával.
„Nemal si dnes službu?“
„Musíme sa porozprávať, Bella,“ povedal s pohľadom upretým na dosku stola. Kristebože...
„Deje sa niečo?“
„Ľudia v meste si šepkajú,“ prehovoril po krátkej odmlke. Zreteľne som mohla cítiť, ako ho to bolí.
„To nie je naša starosť, oci,“ odvetila som a snažila som sa znieť prívetivo.
„Ja len... nerozmýšľala si tak náhodou... toto je malé mesto, vieš? Tu sa nestratíš. Ale ak by si sa presťahovala späť k mame...“
„Nikam nejdem, ocko,“ povedala som s dôrazom na každom slove. „A už sa o tom nemienim baviť.“ Uzavrela som našu debatu a s dupotom vybehla do izby. Vzala som si zo stola pár hárkov papiera, pero, zo zásuvky som vytiahla vrecko s trávou, filtrami a papierikmi a schovala ho pod bundu.
„Idem von, nečakaj ma,“ zamrmlala som, keď som zas prechádzala okolo otca.

Šla som do lesa. Mala som tam také svoje miestečko, kde ma nikto neotravoval a mohla som tam spokojne mlčať. Nikdy predtým ma tak nenapĺňalo obyčajné hľadenie do prázdna. Len pozerám na stromy, trávu, kvety, ale pritom ich nevidím. Nevnímam ich farby ani vône. Len sedím. Tvárim sa, že žijem a vlhký vzduch sa mi obtiera o tvár, ako to robil Tyler, keď sme boli spolu a keď mi sľuboval hory doly a keď sa so mnou miloval a keď mi prvý raz zotieral slzy a vravel že to bude dobré a že budeme spolu a že ma ľúbi... Vtedy som sa cítila ako stratená Alica, ktorej niekto nahovoril, že je žena.

A potom... Ja vlastne ani neviem, či som to dieťa stihla ľúbiť. Neviem, či som ho naozaj chcela. Ale viem, že potom odrazu som bola neuveriteľne prázdna a v lone ma pálil taký zvláštny pocit, niečo temné a nesprávne.

Sadla som si do trávy. Chcel som plakať a kričať a zadúšať za slzami. Chcela som sa kajať, ľutovať, že som dopustila všetky tie veci, ale pritom som nemohla. Cítila som sa strašne vyschnutá a boľavá. Ako keby so mnou svet práve zažil ďalšie po prvýkrát a ja som na ňom teraz ležala a dýchala a postupne si uvedomovala, čo sa to vlastne stalo.

Vzala som si pero a papier.

Čie slzy sa majú

Zmeniť na perly

Keď nie slzy anjela

Nech na mňa zhora

Nehľadí

Už nie som jeho

Matka

Bez neho síce dýcham

Ale to ja som

Nepočatá

Oprela som si hlavu o kmeň stromu. Nahmatala som vo vrecku balíček a ubalila som si jointa. Ticho som fajčila s papiermi rozhodenými okolo seba. Pomaly vlhli a rovnako mi premokalo aj moje oblečenie. Teraz som ho ale nepotrebovala. Dusilo ma. Zabíjalo. Potrebovala som cítiť život, prírodu, rastliny, čo mi dávajú kyslík. Vyzliekla som si šaty a ľahla si do mokrej trávy. Spánok je milosrdný. O chvíľu zistíme, či aj večný.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

7)  SissCullen (06.04.2014 22:47)

Konečne som si našla čas na čítanie a musím povedať, že to bolo dokonalé Veľmi sa mi páči tvoj štýl písania a aj táto *iná* Bella Idem sa pustiť do ďalších častí

6)  Ivana (02.04.2014 15:39)

Perfektný začiatok poviedky. Veľmi som sa pobavila na Belliných myšlienkových pochodoch a aj na „zázraku“. Nedá mi nebežať na ďalšiu kapitolu. Píšeš skutočne skvele.

5)  SestraTwilly (01.04.2014 21:38)

Zaujímavý začiatok eMuska.Toľko podobnosti s Twillight a pritom napísané z úplne iného uhla pohľadu...akoby si Bella a Edward vymenili role,povahy a minuloť.Páčila sa mi tá prevrátená scéna na biológii,Bellina "temná" minulosť a vlastne snaha Edwarda zaujať Bellu.Celé si to vlasne obrátila a som zvedavá,ako to bude pokračovať ďalej.Veľmi dobré.Teším sa na pokračovanie.

4)  ambra (01.04.2014 19:45)

Nejspíš se opakuju, ale strašně se těším na Tvou knížku. Zázrak Ema .

3)  Kate (01.04.2014 15:11)

Uá! Přečetla jsem to jedním dechem! Bella je jiná, než ji známe, ale přece je to Bella. A Edward je prostě Edward. Kouzelné verše. Úžasný začátek, určitě budu číst dál.

1