02.06.2012 [11:30], Pilly, Povídky jednorázové, komentováno 5×, zobrazeno 1964×

Aj démony dokážu milovať...

Zapla som si plášť a na chvíľu sa zadívala z okna. Hodiny práve odbíjali sedem ráno a ľudia sa začali pomaly trúsiť do ulíc. Niektorí si pozerali tovar v stánkoch, iný sa iba rozprávali zo známymi. Deti sa špliechali s vodou z fontány a veselo sa pri tom smiali. Proste mali obyčajný deň a pokojne mohol byť aj ich posledný. Ľudský život je tak krehký. Krátky a úplne bezvýznamný. Sú to iba slabé živočíchy, naša potrava. To my tu vládneme, my sme bohovia. Oni o tom ale nevedia a upírov berú len, ako rozprávky. Sú tak hlúpy. Ani netušia o tom, aký je náš život dokonalý. A neuvedomujú si ani to, že oni sú len časťou potravinového reťazcu.

To mi pripomína, budem musieť ísť na lov.

Otočila som sa od okna a zamierila do Veľkej siene. Už teraz som meškala a po pravde, vôbec sa mi nechcelo tam ísť. Keby sa dialo niečo výnimočné, bola som zvedavá. Ale toto sa už opakovalo toľko krát, že to začalo byť trochu ohrané. Vládci si to, ale nemysleli.

Je to len pár storočí, čo ich táto metóda napadla a stala sa ich obľúbenou. Všetko to začne veľmi nevinne. Páni si dotyčného proste pozvú na návštevu. Obyčajné, možno až priateľské pozvanie. Vinník nadobudne pocit, že je v upírom svete obľúbený a, že vládci o jeho porušený zákonov nevedia. Toto jeho podozrenie ešte zvýši fakt, že od neho Aro nechce ruku. Pravdou, ale je, že oni jeho prehrešku vedia všetko. Volturiovci majú špiónov po celom svete a neunikne im takmer nič. Hosť to, ale netuší. Všetko musí byť pripravené tak, aby sa cítil čo najpríjemnejšie. Prehliadka hradu, mesta alebo čítanie historických kníh. Ku koncu dňa večera a kráľovské apartmán s nočnou návštevou. Buď dámskou alebo pánskou. Skrátka, všetko je dokonalé. Vinník si uvedomí, že niečo nie je v poriadku až ráno, keď ho stráže dovlečú pre Veľkú trojicu. Tú časť majú vládci najradšej. Sledovať, ako sa jeho výraz postupne mení z prekvapeného na vystrašený a oči sa mu rozširujú, keď si uvedomí o čo vlastne ide. Tým menej inteligentným to Aro, po prípade Caius vysvetlia, ale všetci skončia rovnako. Mŕtvi.

My nedávame druhú šancu. To je posledné, čo pred smrťou počujú.

A dnes to nemalo byť inak. Mal prísť ďalší a prežiť posledné hodiny života.

Dvere sa mi otvorili hneď, ako som sa k nim priblížila. V sieni už bolo plno. Vládci sedeli na trónoch a garda stála okolo nich. V strede miestnosti postával upír a nemusela som sa ani pýtať, aby som vedela, že je to on.

Vŕzganie dverí všetkých prinútilo obzrieť sa. Tým pádom som si mohla prezrieť návštevníka. Čierne vlasy, arogantný úsmev a predovšetkým karmínové oči. To je dobre. Keď sme tu mali naposledy vegetariána, Demetri mu musel ísť chytiť zviera. Vrátil sa o dve hodiny neskôr, poriadne vynervovaný a v ruke niesol jeleňa. To, že levy tu nežijú mu došlo asi v polovici cesty.

„Jane, moja drahá, ideš neskoro,“ oznámil mi Aro a milo sa usmial.

„Prepáčte, zdržala som sa. Už sa to viac nestane,“ ospravedlnila som sa a ešte raz sa pozrela na nášho hosťa. On sa na mňa tiež usmial, ale úplne inak ako Aro. Sebavedome, skoro až nadradene. Ako keby mal nejaké väčšie práva ako ja.

Ďalej som udržiavala kamennú tvár a šla rovno k trónu, pri ktorí som sa postavila. Aro sa na mňa otočil.

„Toto je George, moja milá. Nejaký čas tu pobudne.“ Ukázal na neho rukou. George iba kývol hlavou, ale nič k tomu nepovedal. Rovnako ako ja. Načo mi je, že viem ako sa volá? Aj tak sa nedožije konca týždňa.

„Už sme mu všetko povedali, ale keďže si tu na začiatku nebola, nemôžeš to vedieť,“ povedal Caius v snahe ma zhodiť alebo zahambiť. Ja som sa, ale ani nepohla, „takže teraz ho odprevadíš do izby.“ Odprevadiť do izby znamenalo hlavne zistiť, koho by si želal na noc.

„Samozrejme.“ Pomaly som sa rozišla k dverám, pričom som cítila, ako ma skenujú Georgove oči. Nebolo to bohvie ako príjemné, ale radšej som to nekomentovala. To ja som tu teraz tá, ktorá sa musí chovať slušne.

„Poď,“ vyzvala som ho, keď nás od seba delilo asi pol metra.

„S tebou všade.“ Možno sa mi len zdalo, že to povedal. Možno to nikdy nevypustil z úst. Každopádne, bolo to zvláštne. Pri tých slovách sa mi zachcel žalúdok a mala som čo robiť, aby som nevypustila prekvapený výdych. Teraz som sa len snažila tváriť, že sa nič nestalo a pokračovala v ceste.

„A ešte jedna vec,“ ozval sa Aro. Neotočila som sa. Tak nejako som tušila, že tie slová nie je sú adresované mne. A mala som pravdu, „George, o ôsmej večeriame, tak sa, prosím, dostav.“

„Bude mi potešením,“ odpovedal oslovený a jeho kroky sa dali do pohybu. Aj keď som ho nevidela, vedela som, že ide za mnou.

Dvere sa zatvorili a my sme zostali na chodbe sami. Okrem nášho dýchania a jeho krokov nebolo počuť vôbec nič. Zamračila som sa. To nebolo prirodzené. Nechová sa veľmi... ľudsky? Keby chcel, nemusel by nikto nevedieť, že jeho topánky sa práve dotkli podlahy. To by urobil každý normálny upír. Tak prečo nie on?

Myseľ mi to zamestnalo asi tam na sekundu. Potom som už nevidela dôvod o tom rozmýšľať.

Boli sme asi v polovici cesty do jeho izby, keď prehovoril.

„Veríš na lásku?“ rozľahla som chodbou úplne bizarná otázka. Trochu mi zadrhol dych, ale človek by si to určite nevšimol. On mal, ale dokonalý sluch, takže som si bola prakticky istá, že to počul.

Na čo sa ma to pýta? Na čo sa vôbec niečo také pýta?

Bez odpovede som išla ďalej a tým mu dávala jasne najavo, že nestojím o to, aby sa so mnou rozprával.

„Ja nie. Voľakedy áno, ale to už je preč.“ Ďalej sa rozprával sám zo sebou a to, že si ho nevšímam, mu bolo očividne jedno.

Konečne sme prišli k jeho izbe, za čo som bola naozaj rada.

Otočila som sa na neho. Ešte stále mal na tvári zvyšky úsmevu, ale už nie v takej sile, ako pred tým.

„Tak. Tu bývaš,“ oznámila som mu. George sa pozrel na dvere a premeral si ich od hora dole. Spokojne pokýval hlavou, čo som tak úplne nechápala. Veď ešte ani nevošiel dnu.

„Výborne.“

„A ešte jedna vec,“ túto otázku som tak nenávidela, „koho by si chcel na noc?“ Nebudem chodiť okolo horkej kaše. Aspoň budem mať pokoj, keď to poviem.

Prekvapene zdvihol obočie a pozeral sa na mňa. Môj výraz ho, ale presvedčil o tom, že svoju otázku myslím vážne a tak sa zamyslel. Rozmýšľal dosť dlho, kým sa rozhodol. A potom povedal niečo, čo som naozaj nečakala.

„Teba,“ vyhlásil a pozeral mi rovno do očí. Tie jeho malý krásnu, sýto červenú farbu.

Chvíľu som tú informáciu spracovávala, ale nakoniec len v duchu pokrčila plecami. Keď sa to tak vezme, nemám na výber. Vládci prikázali každému jednému obyvateľovi hradu, že musí vyhovieť akejkoľvek požiadavke našich hostí. A keby som jeho rozkaz nesplnila, mohlo by to pre mňa dopadnúť veľmi zle.

„Dobre.“ Súhlasila som nakoniec a otvorila dvere. Hneď som vošla dnu a čakala kedy vojde aj on. Ozvalo sa buchnutie, to ako sa dvere zavreli. Až potom som sa otočila.

George tam stál a z jeho výrazu sa nedalo nič vyčítať. To mi, ale bolo jedno. Teraz som tu pre niečo iné.

Pomaly som k nemu prišla a položila mu ruku na hruď. Postavila som sa na špičky, aby som dočiahla a jemne ho pobozkala. Chvíľu nereagoval. Potom, ale urobil niečo, čo ma úplne vyviedlo z mieri. Odtiahol sa.

Nechápavo som sa na neho pozrela, ale mal stále ten neurčitý výraz.

„Čo je?“ Musela som sa opýtať. Proste mi to nedalo. Čakala som všetko, ale, že cúvne... to bolo vážne divné.

„Nič. Ibaže ja toto nechcem.“ Chytil ma za ruku a dal mi ju späť k telu. Bola som tak zaskočená, že som ani neuhla.

„Tak načo si potom chcel, aby som tu zostala?“

„Myslel som, že sa porozprávame.“

„Porozprávame?“ tento krát som to bola ja, kto prekvapene zdvihol obočie. Začínala som sa v tom strácať.

Bez slova ma chytil za ruku a viedol k posteli. Ani som sa nedokázala brániť.

Posadil sa a mňa stiahol pri seba. On to hádam myslel vážne, že sa budeme rozprávať.

„A o čom, prosím ťa?“ Zrazu sklonil hlavu a ako kedy to už ani nebol ten upír, ako ešte pred pol hodinou. Ani stopa po úsmeve, o sebavedomí nehovorím. Teraz to bol niekto, koho si život kruto vyskúšal a kto prežil naozaj veľa úderov. Nespoznávala som ho. Toto nebol ten George.

„Potrebujem to niekomu povedať,“ zašepkal a ani neviem ako, ale tá moja kamenná maska povolila. Aspoň trochu.

„Ale prečo práve mne?“

„Lebo ty verím.“ Zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí, ktoré ma okamžite začali prepaľovať.

„Veď ma ani nepoznáš.“

„Ale si jej tak podobná.“

„Komu?“

„Jej,“ aj keď som to nechápala, zostala som ticho. Mala som pocit, že je to tak správne, „bolo dievča. Emma. Úžasné, perfektné, dokonalé. Najlepšia zo všetkých. Miloval som ju. Veľmi. Tak veľmi, že by som pre ňu obetoval život, keby to bolo možné. Dal by som jej všetko na svete. Všetko, na čo by si len pomyslela. Som upír a tí milujú len raz. A mne sa to stalo, našiel som lásku. Už to nešlo vrátiť späť. Ležal som jej pri nohách. Ale bol tu malý háčik. Ona bola človek. Robil som všetko pre to, aby nezistila, čo som zač. Nosil som šošovky. Choval sa úplne ako človek a vyhováral sa na všelijaké choroby. Na slnko nechodím lebo trpím týmto. Som taký studený, lebo mám toto. Proste som robil všetko, aby som ju chránil. Ale aj napriek mojej snahe to zistila. Boli sme spolu v kine a cestou domov stretli upíra. Musel som ju pred ním ochrániť. A tak som sa vykašľal na predstieranie. Keď zistila, že som démon ktorý pije krv, šalela. Hystericky kričala, plakala, dva krát dokonca odpadla. Už ma viac nechcela vidieť. Trhalo ma na kusy, že ma opúšťa. Bol som z toho celkom zničený, ale jej reakciu som chápal. Potom sa to, ale zmenilo. Po dvoch mesiacom zavolala a ospravedlnila sa za svoje chovanie. Presviedčala ma, že ma miluje a že veľmi ľutuje, čo urobila. A ja blbec som jej to veril. Všetko bolo perfektné. Ja som sa pred ňou mohol chovať prirodzene a ona hovorila, že jej to nevadí. Že by ma mala rada, aj keby som bol zombie. Plánovali sme si budúcnosť. Svadbu, dom, dovolenky. Dokonca aj jej premenu. Síce v ďalekej budúcnosti, ale predsa. Možno o päť – desať rokov. Vravela, že sa na to musím pripraviť a ja som to rešpektoval. Možno aj chápal. Veril som, že sa to nemôže pokaziť. Všetko bolo tak krásne, úplne ako v rozprávke. Ibaže stalo sa. Raz za mnou prišla a ako keby to ani nebola ona. Takto som ju nepoznal. Povedala, že je koniec. A potom zasadila ten najväčší úder zo všetkých. Oznámila mi, že ma nemiluje a ani nikdy nemilovala. Že to celé brala len ako po vyrazenie. A po zistení, že som upír, som ju vraj priťahoval ešte viac. Odišla a mne zostali len spomienky a rozorvané srdce. Vtedy som prestal veriť, že láska existuje. Ona vravela, že ma ľúbi a o láske sa nedá klamať. Podľa mňa nie. Takže to musela myslieť vážne. Ale môže taký silný cit, vyprchať zo dňa na deň? Nie. To rozhodne nie. Ale potom nemôže ani existovať. Ona nie je. To, čo sa nazýva láska, nie je.“

Zavládlo ticho, aké som ešte nikdy nezažila. Dokonca sme ani nedýchali.

George sedel so sklonenou hlavou a bolesť mu z očí priam kričala.

Zato ja som sa snažila spracovať všetko to, čo mi práve povedal. Preto sa tváril tak zúfalo. On prišiel o svoju milovanú. Jedinú milovanú. Sklamal sa a od vtedy pozerá na svet úplne inými očami. Vytrpel si toho tak veľa.

Zrazu som potrebovala, aby niekto niečo povedal. Hocičo, len aby sa prerušilo to ticho.

„Prečo mi to hovoríš? Zabudol si kto som? Pokojne by som teraz mohla ísť za vládcami a oni by sa dozvedeli o tom, že si porušil zákon.“

„To by si neurobila,“ povedal a znelo to úplne presvedčene.

„Ako to vieš? Nepoznáš ma.“

„Ale poznám. Vidím ti až na dno duše.“ Tak týmto mi vyrazil dych. Vyvalila som oči a vystrašene sa na neho pozerala. Jak to myslel, že mi vidí do duše? Má dar?

„Teda, chcel som povedať, že viem, aká si,“ opravil sa, keď videl, ako ma to rozhodilo.

„Aká?“

„Tváriš sa tvrdo, ale len preto, že nechceš, aby niekto vedel, aká si vnútri. Že máš city a dokážem cítiť bolesť. Nie si taká, ako sa tváriš, Jane. Ty si iná. Si citlivá, milá a empatická. Si úžasná,“ menoval moje vlastnosti a ja som si prekvapene uvedomila, že má pravdu. Naozaj dokážem mať city.

„Ale ako si na to prišiel?“

„Tvoje oči. Tie sú hotové okná do duše.“ Slabo sa usmial, ale vzápätí zase sklonil hlavu. Chvíľu bolo ticho.

„Veríš... veríš, že upír sa môže zamilovať len raz?“ opýtal sa potichu.

„Malo by to tak byť,“ odpovedala som zmätene, lebo jeho otázka ma zase vyviedla z mieru.

„Tak potom som Emmu nikdy nemiloval.“ Pozrel sa na mňa. Význam jeho slov mi došiel okamžite.

V momente som stála na druhom konci izby a krútila hlavou. Skoro som si ani neuvedomila, že to robím.

„Nie. Nie., to... to nie je možné.“

„Prečo?“ George sa tiež postavil a prišiel ku mne. Chcel ma chytiť za ruku, ale tento krát som sa mu vytrhla.

Nie, nie a nie. To nemôže byť skutočné. Proste nemôže! Veď je to úplne... šialené.

„Ja neviem,“ priznala som po pravde. S ním bolo tak ľahké to povedať.

„No tak vidíš.“

„Ale ty ma proste nemôžeš milovať!“

„Bojím sa, že už je neskoro,“ zašepkal a tým mi len potvrdil to, čo som sa tak veľmi snažila potlačiť.

„Ale to nie je správne!“

„Prečo by nebolo? Čo je zlé na láske? Je úplne prirodzená.“

„Nie pre nás. My... my sme upíri. Nie sme prirodzený.“

„Jane, ja nemám na výber. Som v tom až po uši. Tak mi to povedz na rovinu! Povedz, že ku mne nič necítiš a ja ťa nechám na pokoji,“ sľúbil. Krútenie hlavou sa stalo intenzívnejšie.

„Ja ne – nemôžem,“ dostala som zo seba a pritom vzlykala. Keby mohli, tiekli by mi z očí slzy.

A prečo mi to vlastne nejde povedať? No, tak to neviem. Ale pripadá mi to až veľmi absurdné na to, aby som to vyslovila.

„Môžeš. Tak to povedz.“

„Ja... ja som Jane Volturi. Ja nemôžem milovať!“ vykríkla som a vybehla z izby. Cestou do tej svojej som sa snažila sama seba presvedčiť, že to čo som povedala, je pravda.

***

Na večeru som nešla. Nedokázala som si ani predstaviť, že by som tam mala len tak prísť, najesť sa a pritom sa tváriť, že o Georgovi neviem. Alebo, že mi je ukradnutý. Lebo on nebol. Rozhodne nie po tom, ako sa mi priznal, že ma miluje. Že dievča, ktoré považoval za svoju vyvolenú, ňou naozaj nebola. Lebo upír nemôže ľúbiť dva krát. A na čo by mi potom hovoril niečo také, keby to nemyslel vážne? A tie jeho oči. Tie neklamali, rozhodne nie. Na to boli až veľmi čisté.

Stále som na to myslela. Niekoľko krát som si prehrávala náš rozhovor a čím viac krát som si všetky jeho slová zopakovala, tým viac som bola presvedčená o tom, že hovoril pravdu. Že k Emme rozhodne necítil to, čo ku mne.

Ale ak k nemu naozaj necítim nič, prečo som nedokázala povedať, aby odišiel. Lebo ja k nemu naozaj nič necítim. A ani nikdy nebudem. Nemôžem. Ako som už povedala, nedokážem to.

Ozvali sa kroky. Rýchlo som sa pozrela na hodiny a moje už aj tak mŕtve srdce sa zmenilo na ľad.

Osem. To je čas, kedy tu upíri prichádzajú o život.

Kroky sa pomaly blížili a už som dokázala rozoznať jednotlivé pachy. Aj keď som vedela, kto práve prechádza okolo mojej izby a kam mám namierené, niekde v hĺbke duše som dúfala, že to tak nie je.

Nos ma, ale klamať nemohol a ja som na sucho preglgla. Demetri, Felix a... George. Práve ho viedli na popravu.

Vlastne som mala byť rada. Keď už nebude na žive, nebude mať cenu sa pre neho trápiť. Tým by sa mi vyriešilo hneď niekoľko problémov.

Na chvíľu som zavrela oči a snažila sa potlačiť tú neuveriteľne silnú bolesť na hrudi, ktorú spôsobilo zatvorenie dverí od Veľkej siene. Takže už je tam. Ešte pár sekúnd, možno minút a bude po všetkom. Už nikdy ho neuvidím. Nikdy mu nepozriem do očí a neuvidím tú nádhernú červenú. Tú hĺbku, ktorú vďaka nim tá farba dostala. Nebudem počuť jeho hlas, ktorí je, ako spev anjelov. Už ma nechytí za ruku a nepovie, že ma miluje. Nebude mi bezprostredne veriť, aj keď o mne nič nevie. Nie, počkať! Vlastne vie. On toho vie viac, ako ktokoľvek iný. Už sa mi nepozrie do očí a nevymenuje vlastnosti, ktoré som už aj ja sama dávno považovala za stratené. Nesadne si oproti mne a nenavrhne, aby sme sa porozprávali. Nepovie mi všetky svoje tajomstvá. A ja mu zase nepoviem...

Prudko som otvorila oči. Čo to robím? Takto to nemôže skončiť!

Vyletela som z kresla a vybehla na chodbu. Hnala som sa chodbami, ako ešte nikdy a nemohla uveriť, že mi to došlo až teraz.

Zaplavila ma panika. Čo ak už je neskoro? Čo ak som si to pripustila, keď už bolo po všetkom? Čo ak mu už nikdy nepoviem tú jednu vetu? Lebo ak si to nevypočuje, nebudem môcť ďalej žiť.

Rozrazila som dvere siene a aj napriek tomu, že som upír, bola som zadýchaná.

„Dosť!“ vykríkla som práve včas. Všetci sa na mňa otočili. George kľačal na zemi, ruky za chrbtom mu držali gardisti a Aro zvieral jeho hlavu. Bola som si istá, že keby som prišla len o sekundu neskôr, bol by mŕtvy. Vládcu môj prudký vpád prekvapil a tak zvesil ruky k telu, čo George využil a otočil sa na mňa tak, že som mu mohla vidieť do tváre. V očiach mal neopísateľnú bolesť, ale vyzeralo to, že so svojim osudom je zmierený. To ja, ale nie.

Pomaly som k nemu prišla a pozerala sa mu priamo do tých červených morí, v ktorých plávala láska.

Kľakla som si a jemne zobrala jeho hlavu do dlaní. Môj zámer bol ale úplne iný ako Arov. Chvíľu som sa na neho iba pozerala a dúfala, že to z mojej tváre všetko vyčíta. A aj to urobil.

„Verím,“ zašepkala som hlasom presýteným tým krásnym citom.

„Čo?“

„Pýtal si sa, či verím na lásku. Verím. A mal by si začať aj ty. Lebo ja som tú svoju práve našla. A bez teba žiť nedokážem a ani nechcem.“

Naše pery sa skoro nedotkli. Ale aj to bohato stačilo na to, aby som povedala všetko, čo som chcela.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

5)  ireen (04.06.2012 17:15)

To je krásné! Jane nemám ráda, opravdu vůbec, ale tohle je "citovka".
Děkuju!

3)  Niky (02.06.2012 23:37)

Tak tahle Jane je mi mnohem sympatičtější Pěkné

1