02.01.2013 [00:45], ada1987, Povídky na pokračování, komentováno 1×, zobrazeno 2369×

Kto čakal na Bellu? Rozhovor s Alice. Bella bude mať vážne zdravotné problémy.Uzdraví sa?

2. časť

Rosalie urobila pomalý krok smerom ku mne. Zastala tesne predo mnou a zľahka sa zahojdala na pätách.

„Prečo mu to robíš?“ spýtala sa ma.

To sú snáď všetci takí nechápaví. „On vie prečo. Pomýlil si svoje dievča s kanárikom. Ja nie som domáce zvieratko!“

Rosalie si povzdychla.

„Ty nechápeš, ako veľmi mu tým ubližuješ.“

To ma naštvalo. Takže je to nakoniec moja chyba. Oni ma uväznia a ešte ma budú aj obviňovať.

„Daj mi pokoj!“ zasyčala som. „Ty aj tvoja rodina!“

S týmito slovami som opustila parkovisko a nechala Rose napospas osudu.

Do triedy som prišla síce neskoro, ale pán Berty sa nenechal rušiť a pokračoval v prednáške o anglickom romantizme, ktorú začal predchádzajúcu hodinu. Musela som si sadnúť vedľa Alice, lebo iné voľné miesto nebolo.

Začula som vyšklbnutie papiera zo zošita a vzápätí mi podstrčila papier, celý popísaný jej nádherným rukopisom.

Bella,

je mi veľmi ľúto, že si sa na mňa nahnevala. Mrzí ma to, ver mi! Edwardovi som to auto vrátila. Urobím všetko, aby sme boli opäť kamarátky.

Papier som pokrčila a hodila som jej ho späť. Povzdychla si a znova niečo napísala na papier.

Viem, že sme ti ublížili, ale vari nám nikdy neodpustíš?

Papier som roztrhala, a po zvyšok hodiny som svoju susedu ignorovala. Ďalšie hodiny som, našťastie, nikoho z Cullenovcov nevidela, čo ma trochu upokojilo. Ale posledná hodina bola biológia. Snažila som sa pôsobiť suverénne a kráčala som k Angelinej lavici. Prirodzene, ako je pre mňa typické, som sa potkla a spadla. Začula som chichot a naštvane som si šúchala oškretý lakeť.

„Si v poriadku?“ začula som nad sebou známy hlas, pre ktorý by som pred niekoľkými týždňami „vraždila“.

„Áno,“ šepla som a odvrátila zrak. Opatrne som podišla k svojej lavici a sadla si na svoje miesto. Hodina ubehla pokojne až na neznesiteľnú bolesť hlavy, ktorá mi vohnala slzy do očí. Nepamätala som sa, kedy som mala naposledy takú silnú migrénu. Musela som požiadať Angelu, aby ma odviezla domov.

Moje migrénové stavy pokračovali aj nasledujúceho dňa. Hoci som užila ergotamínovú tabletu, zbíjačka v mojej hlave veselo šantila ďalej. Večer, keď som už od bolesti takmer lozila po stene, som sa rozhodla zavolať pohotovosť.

Aj keď som sa snažila Charlieho presvedčiť, že nejde o nič vážne, nebola som úspešná. Dokonca nástojil na tom, že zostane cez noc so mnou v nemocnici. Bože, už len to mi chýbalo! Našťastie sa mi ho podarilo presvedčiť, aby zostal doma.

Na druhý deň ma jedna zo sestier zobrala na CT. Po skončení vyšetrenia som si šla konečne ľahnúť. V priebehu pár minút som zaspala.

Ráno ma zobudila nová sestrička a posadila do invalidného vozíka. Od hanby som sa takmer prepadla. Teraz vyzerám ako Billy. Kto to kedy videl, aby mladé a zdravé dievča sedelo vo vozíku?

Počkať! Zdravé? Ak ma posadili do vozíku, určite niečo so mnou je! Takéto a podobné myšlienky mi prebleskli hlavou. Snažila som sa presvedčiť službukonajúcu sestru, aby mi niečo prezradila, ale márne. Odbila ma s tým, že doktor Cullen mi všetko vysvetlí.

Vošli sme do Carlisleovej kancelárie. Ako náhle ma uvidel, vstal a podišiel ku mne.

„Ahoj, Bella. Tak ako si sa vyspala?“ spýtal sa s oslňujúcim úsmevom na perách. V jeho tvári som postrehla výraz smútku.

„Carlisle, čo sa deje?“ spýtala som sa ho s obavou.

„Posaď sa,“ povedal rozpačito a ukázal na stoličku.

„Ja už sedím, Carlisle,“ ukázala som na invalidný vozík, v ktorom som sedela. „Povedz mi už konečne, čo mi je!“

Carlisleove rozpaky ešte vzrástli.

„Ach áno, samozrejme,“ povedal, šúchajúc si rukou zátylok. „Prepáč.“

Sestra posunula vozík bližšie k stolu a odišla. Carlisle si sadol oproti mne. Vzal do rúk snímok a začal vysvetľovať. „Vidíš ten malý biely fliačik na mozgu?“ opýtal sa ma.

Strnulo som prikývla, vedela som, že je to zlé, ale netušila som, že až také vážne.

„Je mi to ľúto, Bella,“ povedal Carlisle a jemne vzal moju ruku do svojich studených dlaní. „Je to rakovinový nádor,“ povedal. Boli to zároveň posledné slová, ktoré som počula. Vzápätí som pocítila, ako ma pred pádom na podlahu zachránila ľadová náruč upírieho doktora.

Prebrala som sa na svojej posteli. Lepšie povedané – na nemocničnej posteli. Carlisleove zlaté oči ma sústredene sledovali.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa ma.

Zmätene som sa naňho pozrela.

„Je to pravda, Carlisle? Zomieram?“ spýtala som sa ho so slzami v očiach.

„Nezomrieš, Bella! Si silné dievča! Zvládneš to!“

Mala som matný dojem, že sa snaží presvedčiť skôr seba ako mňa. Obaja sme vedeli jedno. Moje dni sú už zrátané!

„Môžeš mi to zaručiť?“ spýtala som sa ho skepticky.

Pokrútil hlavou.

„Musíš veriť! A musíš byť silná!“

Teraz som už slzy nedokázala udržať a rozplakala som sa.

Neviem, ako dlho som plakala Carlisleovi v náručí.

„Prepáč, zničím ti košeľu,“ ospravedlňovala som sa a utierala som si slzy.

„To nič,“ povedal a pohladil ma po vlasoch.

„Budú ma operovať?“ spýtala som sa ho s obavou v hlase.

Prikývol.

„Kedy...?“

„Zajtra.“

Zatmelo sa mi pred očami. Tak skoro!

„A potom?“

„Chemoterapia.“

V hrdle som mala guču a naprázdno som preglgla. Znova som bojovala so slzami.

„Neboj sa, všetko ti neskôr vysvetlím,“ ubezpečoval ma.

Nemo som prikývla.

„Kto ma bude operovať?“ spýtala som sa so strachom.

„Ja,“ povedal.

To ma upokojilo. Carlisle bol špičkový chirurg, najlepší široko-ďaleko. Verila som jeho skúseným rukám a prestala som sa báť.

„Teraz sa vyspi, aby si bola zajtra pripravená na operáciu,“ povedal, pobozkal ma do vlasov a odišiel.

Ja som sa zakrútila do prikrývky a zaspala.

Na druhý deň ráno ma zobudila sestra, ktorá ma pripravila na operáciu a odviezla na sál. Zazrela som skupinu chirurgov pripravených na operáciu, medzi nimi i Carlislea.

„Dúfam, že si sa dobre vyspala,“ povedal, upierajúc na mňa svoje krásne zlaté oči.

Anestéziologička povedala: „Zhlboka sa nadýchnite.“ Poslúchla som. Posledné, čo som videla, boli Carlisleove úprimné oči. Následne ma pohltila tma.

Keď som sa prebrala, zistila som, že ležím na niečom mäkkom. Prižmúrila som oči, pretože mi do nich svietilo prudké slnko, len sem-tam zakrývali výhľad stromy. Ruky a nohy som mala úplne stuhnuté a hlava ma bolela. S veľkými problémami som sa postavila a obzerala som sa. Rozhliadla som sa okolo seba a s údivom som zistila, že stojím uprostred lesa. Márne som sa snažila spomenúť si, kde som a čo tu robím. Ale počkať! Veď by som mala byť na operácií?! Carlisle mi odstraňuje rakovinový nádor z mozgu! Tak ako som sa sem dostala?

koniec 2. časti

1. časť 3. časť

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1)  Jalle (02.01.2013 12:42)

je to sen? dúfam, mŕtva asi nebude

1