12.03.2013 [20:15], ada1987, Povídky na pokračování, komentováno 3×, zobrazeno 2459×

Čo je Harry zač? Bellin prvý deň v novej práci. Harryho príbeh. Bella sa konečne stretne s Harrym.

Bellin pohľad

Môj prvý deň v práci po návrate z nemocnice bol ako každý iný. Phoebe, moja kamarátka a kolegyňa v jednom, sa so mnou srdečne zvítala a vyslovila nádej, že sa do nemocnice už nedostanem. Samozrejme, v to som dúfala i ja.

Práve som v kuchyni pulírovala poháre na šampanské, keď dnu vbehla rozrušená Phoebe. Jej výraz naznačoval, že sa niečo deje.

„Oh... môj ty...“ bľabotala. Nechápavo som na ňu hľadela. „Môj ty, Bože!!“

„Čo sa deje?“ pýtala som sa, zatiaľ čo som si utierala ruky.

„Vieš aký krásny chlap je v reštike?“ vykríkla. „Tie oči a úsmev...“ Toto som poznala. Phoebe sa totiž páčil každý druhý chlap nad pätnásť a pod päťdesiat, ktorý mal všetky štyri končatiny. Vedela som, čo bude nasledovať. Nasledujúce dni sa bude nad ním rozplývať, až kým si nenájde nový objekt zbožňovania. Phoebe bola príšerne prelietavá a keď nemala minimálne troch „krásnych“ chlapov za týždeň, nebola vo svojej koži. Prirodzene, mňa nútila, aby som si jej objekt šla prehliadnuť a náležite okomentovať, čo sa stalo i dnes.

„Poď, musíš ho vidieť!“ jachtala od vzrušenia. „Toto je najkrajší chlap, akého som kedy videla.“ Poskakovala, až jej začali okolo hlavy lietať krátke čierne vrkoče.

„To iste!“ pomyslela som si. „Ako každý.“ Phoebiny objekty boli vždy „tými najkrajšími, akých kedy videla“, ale veľmi rýchlo ich nahradzovala novými.

Vyšla som z kuchyne idúc si obzrieť nový „úlovok“ svojej kamarátky. Cestou som vzala poznámkový blok, aby som vypísala objednávku. Dnes som bola totiž na rade ja, keďže počas môjho pobytu v nemocnici za mňa zaskakovala práve Phoebe.

„Je tam vzadu pri stole číslo tri.“ Ukázala nenápadne k stolu. Pozrela som sa tým smerom a takmer sa mi zastavilo srdce. Za stolom sedel Harry! Môj upír zo sna!

Vivienin pohľad

Sedela som v kresle vo svojej izbe a dívala sa na starú fotografiu, ktorú mi ukázala Esme po mojom príchode do rodiny. Boli na nej všetci „pokrvní“ členovia rodiny. Carlisle, Esme, Edward, Emmett, Rose a upír z čistinky. Všetci v dobovom oblečení.

„Odkiaľ máš tú fotografiu?“ ozvalo sa nado mnou.

„Dala mi ju Esme.“

„Zrejme chceš počuť Harryho príbeh,“ konštatoval.

„Ako člen rodiny mám snáď na to nárok.“

Prikývol a ľahol si na posteľ.

„Nerád rozprávam osobné príbehy iných,“ povedal, poukazujúc na svoju schopnosť. Samozrejme, v Edwardovej spoločnosti bolo nemožné mať nejaké tajomstvo. Vstala som a ľahla som si vedľa neho.

„Harry sa narodil v Manchestri v roku 1920. Bol synom známeho bankára. Bohatá rodina. Jednej noci v 1937 ho prepadli a postrelili. Ostal ležať zakrvavený na zemi. Boli sme tej noci na plese, práve sme odchádzali. Vietor zavial pach krvi našim smerom. Emmett sa neovládol a...“ Nemusel dopovedať, vedela som, čo sa stalo. Tuhšie som sa k nemu privinula. „Vtedy Emmett len začínal, nebol taký silný a opatrný ako teraz. Dva roky, čože je to?“ položil si rečnícku otázku a pokračoval. „Jasper je s nami už vyše štyroch desaťročí a stále to nemá úplne pod kontrolou. Emmetta sme nedokázali zastaviť. Uhryzol ho a keď sme ho od Harryho odtrhli, premena sa začala.“

„A ďalej?“ spýtala som sa, keď prestal.

„Snažili sme sa o jeho čo najlepšiu aklimatizáciu, ale Harry... on to nezvládol. Nedokázal sa prispôsobiť. A keď nás navštívil Aro a zistil, že Harry je nadaný, ponúkol mu možnosť odísť do Volterry.“

„A on šiel,“ dodala som. Edward mlčky prikývol.

„Bol nadšený, že ho už nikto nebude obmedzovať v jeho apetíte.“ Posledné slovo vyslovil s pohŕdaním. „Harryho sme odvtedy už nevideli. Až doteraz!“

„Carlisle bol zničený, pretože ho nedokázal ochrániť. Považoval to za svoje osobné zlyhanie. Harry mu bol ako syn. A Esme plakala. Veď vieš, že rodina je pre ňu všetkým. A ja som bol naštvaný! Za to, ako ublížil mojim rodičom.“

Na chvíľu zmĺkol, aby následne pokračoval.

„Aj keď ja som ten posledný, kto ho môže súdiť. Veď vieš, ako som odišiel od Carlislea a živil sa ľudskou krvou.“

„Ale vrátil si sa!“ šepla som. „Možno aj on sa vráti,“ povedala som, aj keď som sama neverila v túto možnosť. Ale potrebovala som, aby tomu veril on.

Pokrútil hlavou.

„Pochybujem.“

„Čo tu môže chcieť?“ spýtala som sa. „Určite neprišiel len tak. Alebo áno?“ obrátila som sa na svojho priateľa, ale ten len pokrútil hlavou.

„Určite nie. Dáva si veľký pozor na myšlienky. Ale dám krk na to, že neprišiel pozrieť svoju rodinu. Ani sa vrátiť k nášmu životnému štýlu.“

„Dúfajme, že to neprinesie nejaké problémy. Alice totiž nič nevidí,“ dodal.

Ešte raz som ho objala a v náručí sme strávili zbytok noci.

Edwardov pohľad

Celú noc som premýšľal nad Harrym a nad okolnosťami, ktoré ho sem priviedli. Prišiel z vlastnej vôle alebo ho poslali Volturovci. A ak áno, čo tu chce?

Vivi sa zrazu prudko posadila.

„Čo sa deje?“ nemohol som nespýtať sa.

„Ja viem, čo tu chce,“ povedala, pohľad uprený do diaľky.

„Chce Bellu!“

Jasné, mohlo ma to hneď napadnúť. Ja trkvas! Aro je určite zvedavý, či Belle ešte stále tlčie srdce alebo nie. Ale prečo poslal len Harryho. Mal by prísť s členmi gardy.

„Tu nejde o Volturovcov,“ povedala Vivien, akoby mi čítala myšlienky. „Chce ju Harry. Aro s tým nemá nič spoločné.“

„Ako vieš?“

Vivien mi v myšlienkach prehrala rozhovor s Bellou v kaviarni. Zdá sa, že nie som jediný upír, ktorý o Bellu prejavil záujem. Chúďa, dievča, má ďalšieho ctiteľa s tesákmi.

Bellin pohľad

Úplne omámená som sa vydala k stolu.

„Dobrý deň! Vitajte U Boccaccia. Už ste si objednali?“ predniesla som naučenú formulku, ktorú som poznala naspamäť. Konečne odtrhol pohľad od jedálneho lístka.

„Áno,“ povedal zamatovým hlasom. Jeho fialové oči ma doslova hypnotizovali. Fialové oči! Nepochybne tá farba vznikla kombináciou červených očí a modrých šošoviek. Dúfam, že nie je hladný! Nechcem sa stať svedkom masakru!

„Dal by som si teba!“ povedal ticho.

„Ale ja nie som na jedálnom lístku,“ odvetila som.

„V tom prípade...kolu,“ predniesol nakoniec.

Zapísala som si objednávku a odišla som. Bola som si istá, že jeho pohľad ma neprestal sprevádzať.

V kuchyni ma už čakala nedočkavá Phoebe.

„Tak čo? Aký je?“ spýtala sa ma.

„Musím uznať, že máš sakramentsky dobrý vkus,“ povedala som, čím som u nej vyvolala vlnu smiechu.

„Ale to nie je naša liga, Bella.“ Smiala sa. „Ak už dávno nemá priateľku, poobzerá sa po väčších kráskach ako sme my dve,“ povedala so smiechom a odišla.

„A hlavne po voňavejších,“ povedala som si pre seba.

koniec 11. časti

10. kapitola 12. kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  ambra (13.03.2013 10:02)

Ado, můžeš článek znovu vložit? Je prakticky nečitelný...

1)  Jalle (12.03.2013 22:11)

trochu nečitateľné

1