22.07.2015 [10:45], Tralala, ze série Učiteľom proti svojej vôli., komentováno 3×, zobrazeno 1739×

Emmett, ako lord Safyre, žije vo vyhnanstve, vo vlasti svojej matky. Užíva si všetky výhody svojho šlachtického pôvodu, ako aj "nevýhody" svojej nečistej krvi. Keď jedného rána naruší jeho staromládenecký život tajomná dáma, ktorá si násilím vydupe cestu do jeho domu. Pod hrozbou vyhostenia sa domáha jeho služieb...

Každá správna žena músí mať plán. Nepotrebuje, aby za ňu premýšlal nejaký chlap a určite nie, nejaký arogantný bastard, ako je gróf Emmett.

Vyletela z dverí a ani sa neobzrela, keď za ňou hlasno tresli ťažké dvere. Takto sa pravá dáma nikdy nechová, netrieska žiadnymi vecami. Milo sa usmieva, stoji v tieni muža a snaží sa, aby na svoju osobu vrhala čo najmenej pozornosti.
V uliciach bol čerstvý ranný vzduch, no ani ten jej nepomáhal k tomu, aby sa u kľudnila. Nie, dnes ráno sa vôbec nechovala, ako pravá dáma. Dnes ráno sa vyhrážala, vydierala, uplácala a bola sama v spoločnosti toho muža. Stačila len myšlienka naňho a doslova v nej kypela zlosť.
Pridala ešte viac do kroku. K drožke, ktorá bola len cez ulicu, už pomaly dobehla. 

Žltá londýnska hmla sa jej držala, ako kliešť, páchla a jej kostra vyzerala tak, že ju po kope drží len špina. No darovanému koňovi sa na zuby nepozerá a Anabella chcela byť už na míle ďaleko, od toho  výsmechu gentlemana. Rýchlo nastúpila a potichu zamumlala adresu.

V nejasných obrysoch hmly videla, že sa mesto prebúdza.  Aj keď ju za špinavým oknom drožky nikto nemohol vidieť, okamžite si skontrolovala, či má správne nasadený klobúk. Cesta sa vliekla veľmi pomaly, pretože ranný obchodníci si privážali alebo pripravovali tovar, škrípala zubami nad týmto zdržaním. Akoby  len pred chvíľkou, nestrávila svoju najpokorujúcejšiu hodinu v živote. A teraz toto. V ušiach jej stále znel výsmešný hlas šejkovho bastarda. A ste si vy, vedomá  toho, že sa pravé nachádzate v dome gentlemana, sama, bez doprovodu, v nekresťanskú hodinu, v spoločnosti muža  o ktorom ste sama pripustila, že ma istú povesť?
Uvedomovala si to, bytostne si to uvedomovala. Každý úder srdca jej vravel, žeby mala okamžite zobrať nohy na ramena a utiecť. No ona nemohla. Nie, pokiaľ muž pred ňou, jej mohol dať moc, zabrániť manželovi v nevere, moc zachrániť jeho dušu. 

Vedela, že celý obchodný návrh sa vyvíja zle, bola hlúpa keď si myslela, že hodiny  tajomstiev rozkoše si dokáže kúpiť librami. Preboha však ten človek je druhý najbohatší v Británii, možno aj viac. Keď videla jeho výraz, potom čo vytiahla peňaženku, vedela, že všetko je – ako to hovorí služobníctvo – v kely.
Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa, rytmicky vraveli kopyta starého koňa, čo ťahal drožku. Áno, bola hlúpa, mala sa viac pripraviť. Všetko si premyslieť, naplánovať, spísať. Všetko čo si podrobne naplánovala, všetko, všetko, všetko jej vždy vyšlo, ale teraz... no teraz je doslova v kel...  
Plán! Takmer to slovo vykríkla, no aj tak si okamžite prikryla ústa rukou. Kto potrebuje lorda Safyra? Koniec koncov, ten bastard je chlap. Čo on môže vedieť o zvádzaní mužov? Stačí keď si všetko pomaly, presne naplánuje a všetko jej klapne. Tak, ako vždy. Nech sa ide lord Safyr bodnúť aj so svojimi perzskými kobercami. Z pier je uniklo zahihúňanie.
Pozoruhodne sa jej dnes ráno zmenil slovník. Anabella , Anabella, vôbec sa nechováš, ako dáma. Povedala si v duchu a opäť sa zahihúňala.

Koč nečakane zastal, okamžite sa pozrela von a chvíľu jej trvalo než si uvedomila, že drožkárovi povedala adresu o ulicu ďalej – pre istotu.  Neobratne vystúpila.

„To máme tri šilingy, madam,“ povedal drožkár keď k nej natiahol ruku. Mal ju bledú, špinavú a vychudnutú. Vyzerala ako on. Prišlo jej ho ľúto a ešte viac, keď sa pozrela do peňaženky, nemala tam veľa drobných, vedela, že keby mu dala celú libru, tak sa urazí, no dúfala že florin neodmietne.  Opatrne mu malú mincu podala do ruky. Drožkár sa začervenal, no peniaz prijal.
„Budete dnes, ešte niečo potrebovať, madam?“ spýtal sa jej už s úsmevom na perách a Anabella pri ňom zistila, že je to len strhaný mladík. V duchu si vynadala, že neskúsila tú libru, alebo že nemá nič, čím by ho mohla poveriť.
„Nie, ďakujem, prajem vám príjemný deň,“ a nato sa hneď otočila a kráčala smerom domov.

Čím bližšie k nemu bola, tým bola viac nervózna. Čo keď za ňou bol jej manžel, čo keď ju niekto videl vchádzať alebo vychádzať od toho bastard, alebo, čo je najhoršie, čo keď si to lord nenechá len pre seba. Ukázal viac než presvedčivo, že v ňom nie je ani zrnko z gentlemana. S rukou na kľučke ju prepadla panika. Mala pocit, akoby ju všetky oči na ulici sledovali. Prepaľovali ju, až na jej zbabelé kosti. Nie, nikto ju nevidel so šejkovým bastardom a dá si záležať , že už nikomu nedá  tú možnosť. Potichu odomkla dvere a prekvapila komorníka, ktorý sa asi chystal ku schodom pre noviny.

„Pani Anabella!?“ šokovane zvolal.
„Beadles, pšš, nechceš predsa zobudiť celý dom.“ Okamžite ho tišila.
„Ale pani Cullenová...“
„Všetko je v poriadku Beadles, nemohla som spať a tak som sa šla prejsť. Vieš, aká som nešikovná, nechcela som pobudiť celý dom.“
„Mali ste so sebou aspoň zobrať Annu, alebo sluhu. Čo vás to len napadlo, potulovať sa sama ráno po Londýne. A ešte k tomu teraz, potom čo sa stalo.“
„Ale prosim ťa Beadles, bola som len tu, pred domom, sotva na dva kroky, nebudem kvôli tomu a svojmu rozmaru, kaziť spánok ťažko pracujúcim ľudom. 
„Pani, ale vy tiež ťažko pracujete, niekedy si hovorím, že ťažšie ako my.“
„Beadles, netrep hlúposti...“
„Pani Cullenová! Čo to hovoríte, to ste určite pochytili od Petra, alebo Marie. Hneď im pôjdem dať prednášku, o tom, ako sa majú vo vašej blízkosti vyjadrovať. Také slová by dáma, ako vy, nemala čo počuť a nieto ešte používať. 
„Beadles! Nie som malé dieťa a okrem toho, slovo trepať, už je všade.“
„Pani Anabella!!“
„Trepať, trepať, trepať.“ Začala ho potichu rozčulovať.
„Vy raz budete moja smrť, pani Anabella.“
„To by si mi neurobil Beadles, brala by som to ako zradu, keby si ma tu nechal samú, nezaplatila by som ti žiadne prémie,“ a spiklenecky naňho žmurkla. Starý komorník len zakrútil hlavou a zavesil Anabelle ušiak do šatníka.

„Mám zobudiť Mariu, aby vám pomohla s prezlečením?“
„To nech ťa ani nenapadne, starý priateľ, nechaj to dievča žiť, teraz chcem...  chvíľu pre seba, a keď sa Maria zobudí, povedz jej, že si dám kúpeľ. Naraňajkujem sa až s pánom Cullenom.“ Komorník sa zatváril neisto.
„Čo je Beadles?“
„Nič, pani, len... si nie som istý, či je pán domu doma.“ Anabelle by sa v tej chvíli nikto krvi nedorezal. Pripomenulo jej to jej dôvod rannej prechádzky.
„Ja som, ale išiel skoro spať,“ rýchlo zahováral, keď videl akú reakciu vyvolal, „a pán má teraz toľko práce, že chodí čím ďalej tým neskôršie, tudiž je celkom možné, že...“
„Áno, áno... má veľa práce,“ okamžite ho Anabella prerušila, už nechcela počúvať ďalšie klamstvá prečo jej manžel nechodí večer domov. „Určite zostal v kancelárií, je to logické – potom čo sa stalo.“

Nastala minúta mŕtvolného ticha. Ona a ani komorník sa nepohli. Anabella opatrne a potichu nasala vzduch nosom a cez kamenné zovretie pier, vystrúhala pravý prívetivý anglický úsmev.
„Ale, ak by som ťa o niečo mohla poprosiť Beadles...“
„Čokoľvek pani,“ prerušil ju starý komorník dychtivo. Očividne nesmierne rád, že sa túto nemilú situáciu rozhodli jednoducho ignorovať.
„Vonku bolo trochu čerstvo,“ začala Anabella opatrne, „ak by si mi bol po vôli a urobil mi čaj s medom. Viem, že to nepatrí medzi tvoje povinnosti a, že si hrdý nato, že si majordómus a nehovorím ani o tom, že ťa Betty vo svojej kuchyni vidí asi tak rada, ako štvornohú háveď, ale mala by som veľke výčitky keby sa kvôli mojim rozmarom a hlúpostiam, budil celý dom.“ 
„Ale pani Anabela, to vôbec...“ Snažil sa jej monológ prerušiť. Nakoniec vypol hruď a s vážnou tvárou jej odvedil. „Vôbec si nerobte výčitky, čaj vám urobím osobne a nesmierne rád a bude to ten najlepší čaj s medom, aký ste vôbec mali.
„Ďakujem Beadles“ poďakovala , pobozkala malého mužíčka na čelo skôr než stihol protestovať a potichu vybehla schody na poschodie. Nečujne za sebou zavrela dvere a unavene se oprela o dubové drevo, po ktorom sa pomaly zviezla na zem.  Úsmev, ktorý vystrúhala cez bolesť v duši, pre Beadlesa, mala stále na tvári.

Nechápala, ako ju to ešte stále mohlo zastihnúť nepripravenú. Dokonca, teraz mala pocit, že sa cití ešte horšie, ako pred 8 dňami, keď sa tie klebety po prvý krát dostali až k nej. Možno to bolo tým, že sa jej v mysli pri zmienke o manželovej neodškriepitelnej nevere, okamžite objavili výsmešne smaragdovozelené oči šejkovho bastarda, ako by jej hovorili: „Bez toho čo viem, takto budeš žiť.“ 

„Nepotrebujem, nepotrebujem, nepotrebujem a nepotrebujem.“ Nečakane zavrčala, keď jej oči v mysli doplnil aj úsmev, čo bol v podaní lorda Safyra, len ušklabkom plným sarkazmom.
„Zvládnem to sama! Nepotrebujem ho. Je to len chlap a ešte k tomu, ani nieje čistokrvný Angličan. Vychovali ho niekde... niekde ďaleko.“ Stále vravela nahlas, akoby sama sebu presviedčala a každé jej ďalsie slovo znelo viac sebavedome. „Vychovali ho ďaleko, na východe, v arabií, kde žena má hodnotu nižšiu než kôň. Čo on može vedieť o tom, počom túži muž, civilizovaný, distigovaný, elegantný muž.“ Pokračovala a v hlase sa jej už ozýval náznak pohŕdania. „Tam rozumejú, len koňom, peniazom a svojim harémom, plných ... žien ochotných k čomukolvek. Sú to len ubohé stvorenia,  nie rozdielne od prostitutiek, ktoré nútia do zvierstiev.“ Lámavo dokončila vetu s chvejúcim sa hlasom. „Nemôže rozumieť tomu, počom túži civilizovaný chlap, o nič viac ako ja.“ Posledná veta však znela skôr ako otázka než sebavedomé uistenie.  A vyplašené oči, jej neurčito behali po miestnosti. 
„Nie, nepotrebujem ho.“ Znelo to ako vzlyk.
„Mám plán,“ povedali jej pery ale hlas z nich nevyšiel.
Neohrabane sa postavila, podišla ku svojmu malemu sekretáru, sadla si na bežovým zamatom obtiahnutú stoličku, vytiahla kalamár a začala písať.

Po prvé musím...

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  Tralala (26.09.2015 02:28)

Okrem posledných kapitol je napísana skoro celá... ak ti bude stacit naskenovana tak ti ju poslem na mail, som trochu lemrava to prepisovat na pc, potom riesit diakritiku a podobne. Raz som to uz robila a potom mi padol OS tak to teraz ide pomaly no malo casu, vela povinnosti, a pri zapade slnka bojuje telo o veceru s lenostou, smutne je ze lenost ma silnejsi vuli

1)  SestraTwilly (23.07.2015 23:24)

No,až po prečítaní som si všimla,že je to už tretia kapitola .A potom som si všimla,že medzi druhou a treťou kapitolou je 3,5 - ročný časový rozdiel .To je dosť. Takže páčilo sa mi to,len dúfam,že nebudem na ďaľšiu kapitolu čakať zase tak dlho

1