12.08.2012 [12:30], nikolka, Povídky jednorázové, komentováno 2×, zobrazeno 2075×

To neviditeľné puto, ktoré ich spájalo, sa pretrhlo.

Môj milovaný,

zakázala som si vysloviť Tvoje meno, pre bolesť, s ktorou sa neustále trápim. Prečo mi to stále robíš? Prečo sa mi potajomky vkrádaš do myšlienok a vynoríš sa vždy vtedy, keď to najmenej očakávam? Nemôžem na Teba zabudnúť. Nechcem, neviem, nedokážem...

Nikdy to už nebude ako predtým, kým sme sa spoznali. Ukázal si mi, o čom to všetko je, čo má význam a čo nie. Je neskoro otočiť sa späť na predošlú cestu a tváriť sa, že sa nič nestalo, že sme sa nikdy nestretli, že neexistuješ. To nedokážem. Nikdy to neurobím!

Potrebujem Ťa stále pri sebe. Vedieť, že na mňa myslíš, že na mňa nezabúdaš... To jediné v tejto chvíli potrebujem. Či chcem viac? Sama neviem.

Prečo to všetko? Prečo sa spolu len takto hráme? Je to trápenie pre nás oboch, neuvedomuješ si to? Akurát, že ja to už nezvládam. Nie som ľahostajná. Nebolo to pre mňa na kratučký okamih. Nebola to žiadna hra, s ktorou by som sa prebavila, kým by som sama neodišla. Pre mňa nie.

Myslím na Teba pri každej maličkosti, čo mi Ťa pripomenie. Jediné, na čo myslím, je dotyk, ktorý mi tak chýba. Pekné slová mi nenahradia Tvoju blízkosť, ktorú tak potrebujem. Donekonečna si predstavujem, ako som sa Ti nenápadne vtisla do náručia a vyronila malú slzu na Tvoje plece, pretože si bol práve v tej chvíli najbližšie pri mne.

Je mi jedno, čo si povedal, čo robíš kdesi v tejto chvíli. Mňa už neodoženieš! Nikdy! Vždy Ti budem po boku aj napriek tomu, že si ma tam neželáš. Prečo? Pretože tam chcem byť! TO je moje miesto v živote, ktoré mi určuje smer môjho bytia! Ty si ten smer. Pre mňa si neodolateľný, ideálny. Si súhra mnohých malých nepodstatných detailov, ktoré som si vysnívala. Ako si sám hovoril – si môj správny. To sa nezmení. Či som naivná? Možno.

Ale Ty nie si taký, ako si myslíš. Prešiel si v živote všeličím a to z Teba urobilo to, čím si dnes. Takých je málo. Hľadáš princeznú? Sám sa nesprávaš ako princ, aby si k Tebe nejaká našla cestu. Nájdi ju a buď s ňou šťastný, ak to chceš. Nestačí, že som tu pre Teba ja? Stačilo mi málo a bola som Tvoja. Navždy?  Netuším, neviem. No teraz to tak je.

Stáť budem pri Tebe v dobrom, v zlom, tak isto ako Ty si stál pri mne. Pomáhaš mi už len tým, že si. Znamenáš pre mňa východ a západ slnka. Si jednoducho všetko, čo potrebujem. Tvoj pohľad ma hrial viac ako horúci plameň rozbúreného ohňa. Tvoje telo je to, čo chcem mať pri sebe, keď sa ráno prebúdzam. Tvoj hlas je to, čo chcem počuť vždy, keď na Teba pomyslím. Tvoju tvár chcem hladiť zakaždým, keď sa na mňa usmeješ... Si to Ty, čo ma robí šťastnou. Bude to navždy? Bude to dokonalé? Bude to také, ako si to spravíme.

Je jedno, ako to dopadne. Je jedno, kam nás vietor osudu zaveje... Ja viem, že na Teba nikdy nezabudnem. Si Time of my life. Chvíle s Tebou boli nenahraditeľné, či tiché, či plné rozhorčenia, smiechu, smútku... Sú a vždy to budú chvíle strávené s Tebou. Všetko, čo som spojila s Tvojou prítomnosťou vo svojom živote, mi Ťa bude vždy pripomínať, nech som kdekoľvek a s kýmkoľvek.

Ešte nikto dlho nenahradí to, čo som cítila, keď som bola v Tvojej tesnej blízkosti. Bude ešte niekto, kto bude pre mňa znamenať toľko, čo Ty? Nájde sa niekto, kto zaplní to miesto, ktoré tam po Tebe ostalo prázdne a deravé? Najprv by som si však mala zodpovedať otázku, či si vôbec chcem pripustiť k sebe ešte niekoho tak blízko, ako Teba. Obaja sme na rôznych stranách rieky a nevieme sa k sebe dostať.

Povedal si mi, koľko mám času. Neuvedomuješ si však, že všetok čas, čo som bez Teba, je blúdením niekam dopredu bez radostí života, ktoré mi každodenne vchádzajú do cesty? Ja ich však bezducho obchádzam, pretože myslím neprestajne iba na Teba. Nevidím ich, nevnímam ich. Znamenajú pre mňa každodennú hmlu, ktorou sa musím prebrodiť. Nič viac, nič menej.

Neľutujem, že som Ťa stretla, ani všetko, čo som urobila v pomätení mysle, keď som bola s Tebou. No záťaž, ktorú nosím, odkedy som Ťa spoznala, si ponesiem ešte dlho po tom, ako Ty na mňa zabudneš. Je to môj údel za to, že som bola šťastná a že som mohla pocítiť, čo znamená milovať.

Milovať niekoho... Čo to znamená? Pre každého niečo iné. Pre mňa však cítiť sa pre niekoho potrebná. Cítiť, že niekomu na mne záleží viac ako mne samej, že spomienka na mňa niekoho hreje pri srdci, keď zaspáva. To všetko si mi ukázal. Som Ti za to vďačná. Navždy budeš TEN, ktorý ma vedel rozosmiať, aj keď som mala chuť otočiť sa a odísť na koniec sveta. TEN, ktorý sa mi nebál povedať, kto som a čo hľadám. TEN, ktorý ma vedel pochopiť...

♥♥♥♥♥

Slzy jej stekali po tvári. Zúrivo si ich zotierala. Chcela sa zbaviť bolesti, chcela ju vypustiť k nebesiam ako balón naplnený vzduchom. Vstala zo stoličky, uchmatla papier zaplnený slovami spolu so zápalkami. Hádam sa konečne zbaví toho, čo ju ťaží niekoľko mesiacov.

„Bella, dievčatko, kam ideš?“ so strachom v hlase sa spýtal jej otec. Bál sa o ňu. Bál sa, že si náhodou ublíži kvôli tomu chlapcovi.

„Von, na lúku za domom,“ odpovedala automaticky. Nič nevysvetľovala, len bezducho odpovedala.

„Nepriblíž sa k lesu,“ prikázal otec. Nechcel prežiť rovnaký večer ako v ten deň, keď odišiel ten chlapec.

„Áno.“

Vyšla z domu. Kráčala po suchej tráve. Zastala a svoju tvár nastavila zriedkavým slnečným lúčom. Cítila ľahký vánok. Hladil ju, akoby to boli jeho prsty. Bozkával ju, akoby on priložil pery na tie jej. Bola to rozlúčka?

Zapálila list, ktorý mu venovala. Vánok odnášal popol preč od nej. Ďaleko, odkiaľ sa už nemôže vrátiť späť.

Teraz sa ona môže pokúsiť začať odznova. Vrátiť sa a zabudnúť.

nikolka

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1)  Pilly (13.08.2012 18:21)

1