15.09.2010 [16:45], nikolka, ze série Tiene minulosti, komentováno 4×, zobrazeno 1925×

Spomienky a bolesť za cenu pokoja v duši...

Chicago

Myšlienky mi víria v hlave jedna za druhou. Nedokážem ich sledovať, ani nijako usporiadať.
Včera počas sľubu sa niečo zmenilo. Stalo sa to v momente, keď som vyslovila prísľub. Moje slová zneli pravdivo – verila som v ne.

A to mi nedáva zmysel. Keď nad tým rozmýšľam, je to úplné bláznovstvo. Ako môžem vložiť svoj život do Carlislových rúk, keď ho v podstate ani nepoznám? Tri mesiace nestačili.

Alebo je to len mojím chorým zmýšľaním? Tak potom prečo moje slová zneli skutočne, pravdivo?

Jednou skutočnosťou som si istá. Jasper to určite nebol. Aj keby sa o to pokúšal, nemohol by dosiahnuť taký efekt. Určite nie tú záhadnú elektrickú energiu, ktorá nás hladila svojou jemnou rúčkou, keď sme sa dotkli. Bol tak blízko, bol taký príťažlivý.

Nerozumela som tomu. Tak rada by som našla kľúč k tejto záhade. Zahrať sa na detektívku, zobrať obrovskú lupu a pátrať po úplných maličkostiach.

Včerajšia zázračná polnoc si rozhodne presadila svoje. Mágia sa skrývala v každom kúte. Avšak ani ona nie je správnym riešením môjho ťažkého „matematického“ príkladu.

Jedna vec sa určite zmenila. Už nie som len dcérou a sestrou. Získala som väčší a váženejší titul. Stala sa zo mňa manželka a matka skoro dospelých detí.

Teraz sedíme v lietadle a ja nemám tušenie, kam sa letí. Akýmsi zázrakom sa Carlislovi podarilo udržať  predo mnou  miesto našej dovolenky či skôr výletu v tajnosti.

Že vraj to má byť prekvapenie. Akýsi dar od Edwarda. Dúfam však, že to nie je nič okázalé.

Odvtedy, ako sme nastúpili na palubu lietadla, nepadlo medzi nami ani slovo. V podstate nie je nutné, aby sa čokoľvek povedalo.

Jedna veľká záhada mi nedá pokoj. Neustále sa musím zamýšľať nad včerajškom, rozoberať ho kúsok po kúsočku.

Z úvah ma vyrušila príliš dotieravá letuška. Pýtala sa, či Carlisle náhodou niečo nepotrebuje. Mala som veľkú chuť zmazať jej presladký úsmev.

„Nie, ďakujem,“ zdvorilo je odpovedal.

Tá ženská si nezaslúži toľkú zdvorilosť. Začala som kvôli nej bezdôvodne zúriť. Ani ju nepoznám a už ju nemám rada len preto, že je veľmi milá ku Carlislovi.

„Kedy pristávame?“ opýtala som sa unaveným hlasom. Musela som sa ozvať, upútať na seba pozornosť. Nech vie, že Carlisle nie je v lietadle sám.

„O takých dvadsať minút,“ odpovedala, pričom si ma obzerala. Určite hodnotila, či sa ku Carlisovi hodím viac ako ona. Pri odchode som na nej zbadala menšiu zúrivosť.

Zistila, že aj v unavenom a strapatom stave, vyzerám oveľa lepšie ako ona. Jej reakcia ma nesmierne pobavila a rozhodne mi zlepšila náladu. Už som nebola tak nepochopiteľne mrzutá.

Ešte dvadsať minút a ja sa konečne odhalím veľkú záhadu našej dovolenky.

„Kam?“

Carlisle sa vedľa mňa usmial. Vedel veľmi presne, na čo sa pýtam.

„Musíš vydržať,“ odpovedal.

Potichu som zavrčala. Toto vážne nemám rada.

♥♥♥♥♥

„Chicago?“ spýtala som sa, pozerajúc na veľký názov letiska O´Hare International Airport – Chicago. Takže toto má byť veľké prekvapenie?

Mesto, ktorému sa počas celého môjho života vyhýbam? Žila tu... mama.

V momente som sa obrátila na odchod, lenže zastavil ma pevný múr. Chcela som odísť, vrátiť sa späť. Prečo ma zastavil? Prečo nás sem Edward poslal?

Bolesť sa pomaličky predierala na povrch.

„Prosím, vráťme sa,“ potichu som zašepkala, na čo ma pevne objal.

„Dôveruj mi, dôveruj Edwardovi. Nachádza sa tu niečo, čo ti treba ukázať,“ povedal.

Zhlboka som sa nadýchla. Dôvera, fajn. Pár dní možno vydržím.

„Zajtra... zajtra mi ukážeš, čo máš, a vrátime sa späť. Áno?“

„Keď to budeš žiadať.“ Vzal kufre a vyviedol nás z letiska.

♥♥♥♥♥

Ráno som sa zobudila do zamračeného dňa. Alice predpovedala, že počasie bude vhodné aj pre Carlisla. Ja sa však v Chicagu nemienim zdržať tak dlho, aby mi počasie robilo problém. Postavila som sa k hotelovému oknu.

Zamračená obloha presne vykresľovala moje pocity. Keby nebolo spomienok, možno by som si všetko naokolo užila. Včerajšiu jazdu mestom, hotel a iné zaujímavosti, ktoré nás postretli.

Bolesť v mojom srdci postupne rástla, až mi nedovoľovala robiť nič. Nevedela som sa poriadne nadýchnuť, usmiať sa, alebo čokoľvek povedať. Moje pohyby boli mechanické.

Každá budova, každý kút mesta na mňa kričali: NEMÁŠ TU ČO ROBIŤ! A mali pravdu.

Nemám právo tu byť. Toto mesto patrí Edwardovi, nie mne. Hoci som sa tu narodila. Práve preto nemôžem ostať.

Zabila som osobu, ktorú som milovala a nepoznala. Iba hlas, ktorý sa mi prihováral, rozprával príbehy alebo spieval. Maminkin melodický hlas.

Spoznala som ju, až keď som bola na svete. Bola zničená a špinavá, no napriek tomu sa usmievala.

- Moje dievčatko-, boli jej posledné slová, kým si po ňu neprišla samotná smrť. Slová venovala mne, hoci som si ich nezaslúžila.

Jediná spomienka na mamu mi otvorila staré rany. Najhoršie na tom všetkom bol fakt, že ma za jej smrť nik neobviňoval. Najmä nie Edward.

Ten ma dokonca utešoval v mojich najhorších chvíľach. Miloval ma od prvého okamihu, ako ma zbadal. Nedokázal odo mňa odísť a nerád sa delil s otcom o moju spoločnosť.

„Už si sa zobudila?“ spýtal sa Carlisle, vchádzajúc do izby.

„Nesiem ti raňajky a potom môžeme vyraziť.“ Pozrel sa na mňa bojazlivým pohľadom.

Prikývla som mu a vrátila sa k stolu.

„Ďakujem.“ Ledva ma bolo počuť. Nemám náladu na dlhú a vrelú konverzáciu.

„Ako si spala?“

Len som po ňom zazrela. Veľmi dobre vedel, ako som spala. Bol tu a pozoroval ma, skôr strážil, aby som mu neušla.
Iba som sa prehadzovala a dúfala, že pred snami nejako utečiem. Mýlila som sa. Pred očami sa mi stále mihal jediný obraz. Tvár mojej matky.

Oči ma začali páliť, avšak nemohla som dovoliť slzám, aby ukázali, akú bolesť prežívam. Silene som sa usmiala.

„Výborne, lepšie som hádam nikdy nespala.“

Carlisle podišiel k oknu a rovnako ako ja pred pár minútami, sa zahľadel von.

„Alice mala pravdu.  Budem sa môcť pohybovať vonku aj cez deň,“ prerušil ticho. Neodpovedala som mu. Nedal sa však vykoľajiť.

„Večer mám naplánované divadlo. Bude sa ti páčiť. Počul som, že tu kedysi žili indiáni z rôznych kmeňov. V niektorom z múzeí bude určite výstava ich kultúry. Môžeme si tiež pozrieť galérie, ktoré zbožňuješ.“

Začala  som počítať do desiatich.

„Na svoje plány môžeš zabudnúť. Ukážeš mi čo treba a odídeme z tohto hotela aj z tohto mesta.“

Milo a záhadne sa usmial.

„Uvidíme. Môžeme si pozrieť jazero a pláže. Pravdaže večer, aby sme nevzbudili pozornosť,“ pokračoval vo svojich úvahách.

Tresla som vidličkou o stôl a prudko vstala. Otvorila som skriňu a vybrala, čo mi ako prvé prišlo pod ruku. Vošla som do kúpeľne.

On nechápe, že tu nedokážem ostať? Nerozumie tomu, ako sa cítim? Nevie, že bolesť sa so mnou hrá ako s handrovou bábikou?

Absolvujem, čo musím. Nič viac. Pozrela som sa do zrkadla a snažila sa vyrovnane dýchať. Po pár minútach som sa upokojila, obliekla sa a vyšla z kúpeľne.

Carlisle sedel na stoličke v rohu miestnosti. Vyzeral ako malý chlapec, ktorý niečo vyviedol a jeho rodičia ho trestajú.
Zodvihol hlavu a pozrel sa mi do očí.

„Prepáč. Ja... nechcel som.“

„To nevadí. Môžeme ísť?“

Jeho oči zažiarili a usmial sa svojím slniečkovským spôsobom, ktorý na ňom tak zbožňujem. Chytil ma za ruky.

„Len mi sľúb, že sa nebudeš vypytovať, kým tam nebudeme.“

„Samozrejme.“

Vyšli sme z izby. Pred hotelom sme nastúpili do taxíka.

„Mount olivet,“ povedal Carlisle taxikárovi. Čo to je? Čo mi tam chce ukázať, aby ma to prinútilo ostať v tomto meste?

Na jazyk sa mi drali otázky. Carlisle pozrel na mňa varovným pohľadom. Radšej som sa pozrela von oknom.

Míňali sme rôzne moderné stavby, historické budovy, zelené parky. Ani jedno nebolo naším cieľom. Zvedavosť a napätie ma priklincovali k sedadlu taxíka. S pevnou vôľou som ostala ticho a iba čakala, kedy už konečne zastavíme.

Zastali sme pred bránou akéhosi cintorína.

„Nie, ešte nie sme na  mieste,“ povedal Carlisle, keď zbadal, že sa už chcem vypytovať.

Čo tu preboha hľadáme? Toto morbídne miesto má zmeniť môj názor?

Kráčali sme pomedzi rôzne hroby. V tichosti som pozorovala Carlisla, ako kráča a premýšľala nad tým, čo plánuje.
Nečakane zastavil a otočil sa smerom ku mne. Podal mi ruku a ja som ju s neistotou prijala.

Postavil ma pred náhrobný kameň z bieleho mramoru. Slová vygravírované na náhrobku mi vyrazili dych.

Dookola som čítala zlaté písmená. Jedno po druhom. Elizabeth Masen. Slzy mi vyhŕkli prv, než som ich mohla zastaviť. Aký malo zmysel ich utierať alebo niečo predstierať? Nechala som ich stekať a pozerala sa na miesto, kde leží mama.

„Edward vedel, že by si ju rada poznala. Chcel ti to aspoň takýmto spôsobom vynahradiť,“ povedal.

„Milovala vás oboch. Akosi vycítila, že Edwarda môžem svojím spôsobom zachrániť. Zranilo ju to, ale vedela, že len takto dokáže jej syn žiť.

Spoznala Ara, ktorého ľúbila a on ju tiež miloval. Dokonca chcel opustiť Sulpiciu, aby s ňou mohol  žiť. V tom čase bol príliš milostivý.

Keď sa dozvedeli, že ťa majú očakávať, zľakli sa. Aro vedel, čo to znamená. Povedal jej celú pravdu. Mohla sa zachrániť, ale radšej položila život za ten tvoj.

Žila šťastným životom a tak aj umrela. Nemôžeš zato, nemusíš sa obviňovať.

Vieš, podobáš sa na ňu viac, ako si myslíš. Nerozprávam tu o vonkajšom vzhľade ale o vnútri. Máte podobnú povahu. Radšej sa obetuješ, akoby sa malo stať niekomu niečo zlé.“

Vzal ma do náručia. Rozpršalo sa a moje slzy sa stali súčasťou dažďových kvapiek. Neviem, ako dlho sme tam stáli. Čas, ktorý ubiehal, nikto nevnímal.

Ona si vybrala, poznala pravdu, umierala a napriek tomu bola šťastná. Mohla žiť, no radšej si vybrala smrť. Rozhodla sa pre môj život. Prečo to všetko? Existuje na to jednoduchá odpoveď.

Elizabeth Masenová milovala svoje deti a darovala im svoj život. Jej úsmev na perách pri mojom narodení tomu nasvedčoval.

Chcem ju poznať. Chcem poznať toto mesto. S poznaním bolesť odplávala preč rovnako ako kvapky dažďa.

„Môžeme tu ostať?“ spýtala som sa.

Carlisle si vydýchol a pobozkal ma na povrch hlavy.

„Všetko, čo budeš chcieť,“ odpovedal.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

4)  nikolka (17.09.2010 15:59)

ambra veľmi veľmi veľmi pekne ďakujem,,
som nesmierne potešená,, nedá sa mi ani povedať ako..

asi veľké ĎAKUJEM..

3)  ambra (17.09.2010 12:14)

Teda Niki!!! Já jsem se těšila na líbánky a Ty mě zlikviduješ takovým přívalem smutných emocí . A přitom začátek vypadal tak nadějně!!! To její dumání v letadle - skoro jsem cítila tu energii mezí ní a Carlislem!!! A pak - bum! No jo, no, Edward zřejmě chápe, že se se vším ze své minulosti musí nejdřív vyrovnat, aby mohla být šťastná v přítomnosti... Scéna na hřbitově mě odrovnala... Nádherná kapitola!!! A to fakt!!!

2)  nikolka (16.09.2010 09:49)

Ďakujeeeeeeeeeem !!!
srdiečko mi plesá radosťou

1)  nikolienka (15.09.2010 17:39)

krása, krása, krása ! čo k tomu viac dodať?
možno len prosííííím ďalšiu kapitolu

1