12.09.2010 [15:40], nikolka, ze série Tiene minulosti, komentováno 4×, zobrazeno 2037×

Už je čas!

Upírsky sľub

Tvárou tvár stojím vlastnému odrazu v zrkadle. Čakám na konečnú chvíľu naplnenia mojich túžob.

Pred tromi mesiacmi som bol stratený v pocitoch, ktoré ma ovládali.  Jedna časť mojej mysle po niečom prahla a tá druhá si zase nechcela niečo pripusť. Moje srdce však presne vedelo, čo chce, a viedlo ma ako slepca. Našlo svoj posledný stratený kúsok a vrátilo sa späť na svoje miesto.

Vrátilo sa poznačené niečím výnimočným. Bolo poznačené láskou k žene, ktorá bude o pár minút moja. Annie ma každým dňom lákala ako svetlo lampy nočného motýľa a ja som sa vonkoncom nebránil.

V tejto chvíli chcem len jedinú vec. Nech už je po všetkom. Nech sme niekde sami dvaja a ja si ju budem môcť získať. Chvíľa našej spoločnej samoty sa stane mojou dobrou priateľkou a pomocníčkou na získanie si Anniinho srdca.

„Je čas,“ ozvalo sa za mojím chrbtom. Okamžite som sa otočil.

„Čakajú,“ povedal Edward. Na perách mal úsmev, ktorý som uňho dávno nevidel. Ako odpoveď mal len moje prikývnutie.

Nedokázal som mu čokoľvek povedať. Moju myseľ naplnila neobyčajná radosť, pretože som bol každým okamihom stále bližšie a bližšie k Annie.

Spoločne sme vyšli z izby a kráčali pred náš dom. Obrad sľubu sa bude konať pod svetlom hviezd.

Kráčali sme uličkou k Marcusovi, ktorý netradične zastával Arovo miesto. Ako patrón vzťahov vystupuje v úlohe oddávajúceho. Sľub má tak väčší význam a dôležitosť, pretože svojím záhadným darom upevňuje väzby medzi partnermi.

Edward si stal k ostatným deťom a ja pred trojicu vládcov. Nastala polnoc a ja som sa otočil smerom k domu.

Stála na samotnom konci uličky. Bola neskutočne krásna, bola ako bohyňa, víla. Z účesu jej v slabom vánku viali  pramienky vlasov, ktoré mali v prítmí žiary mesiaca farbu tmavého bronzu. V očiach jej svietili iskričky akejsi nezbednosti a na perách sa jej pohrával obrovský úsmev radosti. Celú jej krásu dopĺňali tmavé bordové šaty.

Dúfam, že sa mi toto všetko nesníva, že je to skutočné. Keď som ju zbadal, stratil som reč. Zabudol som, kto vlastne som a prečo stojím na tomto mieste. Iba s veľmi pevnou vôľou som ostal stáť a nerozbehol sa k nej, aby som ju mohol uniesť niekde v dial.

Pristúpila ku mne a podala mi obe ruky. Okamžite, bez dlhého uvažovania, som ich prijal. V momente, keď sa naše dlane spojili, uvedomoval som si, ako je blízko. Stačí urobiť len krok a...

Šokovalo ma, ako mnou prúdila elektrická energia a ja som cítil jej prítomnosť ešte intenzívnejšie ako doteraz. Úplne ma to pohltilo.

Videl som, že Annie je na tom podobne ako ja. Nevnímali sme okolie. Zabudli sme, že nás čaká dôležitý moment nášho života. Táto chvíľa patrila len a len nám.

Vyrušilo nás zdvorilostné zakašlanie a ja som nás musel nechcene obrátiť k Marcusovi. Marcus podišiel bližšie k nám a svoje dlane položil na naše spojené ruky.

Obrad sľubu sa môže začať. Nie je možné vrátiť to späť.

„V túto hodinu, na prelome nového dňa, sa navždy spoja dve mladé duše. Ich osud bol dávno predurčený, dávno napísaný,“  začal svoj príhovor.

Jeho slová sa mi počúvali ťažko, pretože som chcel posunúť čas dopredu. Chcel som, aby žena, ktorá stojí po mojom boku a ktorá ukradla moje srdce,  mi už konečne patrila. Lebo keď si pomyslím, že by sa stratila alebo zmizla z môjho života, neprežil by som to.

Strácam už sám seba. Počítam každučkú minútu, každú sekundu, ktorá ma oddeľuje od osudných a hlavne radostných prísľubov.

„Som všetko, čo ti dávam. Moju myseľ, aby sme konali spoločne. Moje srdce, lebo ti už patrí. Moju dušu, aby si ju chránil a moje telo, pretože bez teba nedokáže existovať. Od tejto chvíle som už jedine tvoja.“

Ani som nedýchal. Jej slová zneli tak skutočne, tak pravdivo, akoby ich myslela naozaj vážne. Veril som v ne a verila v ne aj ona. Neviem, ako tomu mám rozumieť. Možno je to skutočné, možno je to Marcusova práca alebo je to týmto jedinečným okamihom.

Túžba získať si jej srdce nabrala v tejto chvíli ešte väčšiu silu ako pred začatím sľubu.

Svoju repliku som vyslovil pevne a rozhodne. Istota ma objala do svojho náručia a stála pri mne.

Marcus pokračoval vo svojom príhovore:

„Navzájom ste sa sľúbili, navzájom budete zdieľať spoločný život. Odteraz už navždy.“

Do dlaní  nám vložil zlaté mince.

„Tieto mince vyjadrujú váš spoločný zväzok. V dlaniach máte život toho druhého,“ dokončil svoj príhovor. Nakoniec nás oboch objal.

Konečne už je po všetkom. Odteraz už patrí len mne a nikomu inému. Budem ju ochraňovať, budem jej oporou. Stanem sa všetkým, čo si Annie zaželá.

Mohli sme už prijať ostatné gratulácie. Ako prvé sa na nás vrhli decká.

„Veľa šťastia,“  zašepkal mi Edward do ucha tak, aby som to počul iba ja.

Musel som sa usmiať. Pochopil som, že nemal na mysli stav, v ktorom sa práve nachádzam, ale moje pocity, moje vnútorné rozhodnutie.

Určite som v ňom našiel oporu, pretože aj on chce, aby jeho sestra našla šťastie a lásku, ktorú tak dlho hľadala.

Objímanie a gratulácie trvali ešte pár minút. Napriek tomu, že prítomní boli rodinní príslušníci, každý si uzurpoval svojich päť minút.

Videl som, ako táto situácia vplýva na Annie. Snažila sa zadržiavať slzy. Len čo ju objal Aro, nevydržala a prúdy sĺz jej tiekli po lícach. Aro ostal v rozpakoch a snažil sa ju utešiť.

„Už by sme mali ísť,“ ozval sa Caius. Urobil veľkú chybu. Keď to povedal, Annie sa rozplakala ešte viac. Aro s Marcusom po ňom len zazreli.

„Ľúbim ťa, ocko.“

„Aj ja teba, srdiečko. Vieš to veľmi dobre. Čokoľvek budeš potrebovať, som k dispozícii.“

Pobozkal ju na čelo a otočil sa smerom ku mne.

„Odovzdávam ti svoj poklad. Dobre mi ho stráž a staraj sa oň.“

Prikývol som mu. Je nezvyk vidieť Ara v úlohe milujúceho otca. Pri svojej dcére je to milý, šľachetný človek, no pre svojich nepriateľov, odsúdených alebo tých, ktorí nepoznajú aj jeho druhú stránku života, je krutý, bezohľadný a ľahostajný ku všetkému.

„Nemusíš sa báť,“ odpovedal som mu. On ešte nevie, že Annie mi je cennejšia ako môj život. Keby sa jej niečo stalo, sám by som ho prišiel požiadať o smrť.

Aro sa mi zahľadel do očí a podišiel ku mne. Akoby náhodou mi chytil ruku do dlaní. Cítil som, videl som všetko, čo on čítal v mojej mysli. Videl som moje rozhodnutie, moje pocity k Annie. Videl som proste všetko, čo sa jej týkalo.

Nakoniec svoju ruku odtiahol a s obrovským pokojným úsmev ma objal ako vlastného syna.

„Nezabudni, je to poklad celej Volterry,“ dodal.

Musel som sa pousmiať. Aro nemá pravdu. Annie už nie je ich poklad, je drahokamom môjho srdca.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

4)  nikolka (14.09.2010 19:28)

ĎAKUJÉÉÉÉM!!!!!!

3)  ambra (13.09.2010 22:26)

Áááááá!!!!!! Nádherný slib, nádherná atmosféra, klepu se z toho celá!!! Ale nemůžu se do toho štěstí úplně ponořit, když myslím na Edwarda, který vidí Carlisleovo štěstí a sám je momentálně ten odmítnutý...

2)  nikolka (13.09.2010 15:56)

ďakujeeeeeeeeem
vieš ono to nejak vyšlo zo situácie

1)  nikolienka (12.09.2010 19:45)

Úplne úžasné nadherné
Nechápala som prečo Annie plakala
Vážne sa teším na ďalšiu kapču

1