30.08.2010 [17:45], nikolka, ze série Tiene minulosti, komentováno 5×, zobrazeno 1981×

nič viac ako zmätok v srdciach

 

 

 

(Ďakujem silvaren a jarusinke z celého môjho srdiečka)

Stratení v pocitoch


Vlci odišli. S Annie som čakal, kým to znovu príde. Edwardov hnev. Rátali sme sekundy do toho momentu.

Jeho reakcia ma až tak neprekvapila. Očakával som to, ale aj tak ma viac zaujímali moje topánky. Nedokázal som vyrovnane stáť. Cítil som sa vinný. Je to jeho mladšia sestra a ja som ju provokoval, zviedol, poškvrnil. Má právo zlostiť sa na mňa, ale na ňu nie.

Edward stále mlčal. Bolo to znepokojivé. Takéto ticho znamená búrku.

Mimovoľne som Annie chytil za ruku. Na moje prekvapenie ju pevne zovrela. Asi sme obaja potrebovali cítiť vzájomnú oporu. V tejto chvíli som cítil, že môže prísť hurikán. Zvládnem čokoľvek. Spolu zvládneme všetko.

„Nechcete mi niečo povedať?" ozval sa Edward.

Pozrel som sa na Annie a úplne som sa stratil v jej smaragdových očiach.

„Nie je ani čo,“ zašepkal som. Nechcelo sa mi ani odpovedať, ale vedel som, že očakáva akúkoľvek odpoveď.

„Ja si to, Carlisle, nemyslím.“

Odtrhla odo mňa oči a pozrela sa na svojho brata. Stále som ju pozoroval. Bola úžasná.

„Čo chceš ešte vedieť? Dnes bolo povedané všetko a ty to musíš akceptovať,“ povedala. Jej hlas znel ako malá zvonkohra.

„Lenže nebolo povedané všetko.“

Zdvihla jedno obočie. Bolo to roztomilé. Svoju pozornosť som upriamil na svojho syna. Vonkoncom som nechcel odtrhnúť oči od stvorenia vedľa mňa, no bolo to nutné, ak som chcel viesť normálny rozhovor.

„Čo chceš ešte vedieť?“ opýtal som sa.

Na nás oboch sa Edward mračil a ostatní len nechápavo pozerali. Videli však jeho postoj a radšej mlčali. Dokonca aj Emmett, ktorý si v každej situácii nájde niečo zábavné.

„Prečo ste to predo mnou tajili?“

„Lebo sme vedeli, že budeš reagovať iracionálne.“

„Takže iracionálne?“ nesúhlasne krútil hlavou.

„Edward, povedz mi, ale úprimne. Čo si si myslel? Prečo rozkaz? Prečo upírsky sľub? A hlavne prečo s Carlislom?“ spýtala sa Annie. Išla na svojho brata rozumne. Jej nová povaha ma neskutočne fascinovala.

„Kam tým mieriš?“

„Kam tým mierim? Ja len chcem vedieť, čo si doparoma mal v tej hlave. Určite nie to, že sa otec ráno zobudil a povedal si: - Nudím sa. Čo tak idem robiť? Ach áno. Vydám rozkaz, aby bola zábava! – Alebo si si myslel, že zatúžil byť svokrom a dedom? A ako na potvoru mu pod ruku prišiel Carlisle. Vhodný partner pre mňa. Navyše, keď je dobrým otcovým priateľom,“ v jej hlase znela irónia. Emmett za zachechtal.

„Musel si vedieť, alebo tušiť, že sa niečo stalo. Otec nikdy nevydáva rozkazy pre nič za nič,“ pokračovala bez povšimnutia si Emmettovho tichého smiechu.
Annie má pravdu. Aro nikdy nerozkazuje bez dôvodu. A ako správny otec musel zariadiť, aby sa nepoškvrnila povesť a česť jeho jedinej dcéry.

„To nie, ale...“

„Edward, nie som malá. Ani vtedy som nebola malá. Nemáš žiadny dôvod na to, aby si sa rozčuľoval.“

„Si moja sestra!“ povedal už hlasnejším tónom. Annie sa pustila mojej ruky. Skoro som zaprotestoval. Bolo príjemné držať jej ruku v mojej dlani.

„A ty si môj brat! Začni sa tak správať! Namiesto tohto zbytočného rozčuľovania by si mal byť pri mne a radovať sa, že som po dlhej dobe konečne s tebou.“

„Radovať sa?“

„Áno!“ to slovo doslova vykríkla, rozhodila rukami a odišla. Bolo počuť len buchnúť dvere.

Edwardovi toto jednoznačne vyšlo. Vie veľmi dobre, ako ho má rada, a on sa stará o to, že nevedel celú pravdu.

„Sestra?“ spýtal sa Emmett, ktorý už nevydržal mlčať. Edward sa stále pozeral za Annie a nemal sa k tomu, aby mu odpovedal.

„Áno, Annie je Edwardova mladšia sestra,“ povedal som namiesto syna.

„Prečo nám to nepovedal?“ tentoraz sa opýtala Rosalie.

„Nevidel som dôvod,“ zašepkal.

„Tak mladý pán nevidel dôvod!“

„Emmett!“

„Čo je Jasper?“

„Teraz nie. Má iné problémy.“

„A to znamená, že sa nemôžem pýtať? Počkaj! Teba to neudivuje a Alice tiež nie. Vy ste to vedeli!“

„Až do teraz som to nevedel rovnako ako aj ty. Ja som však vnímal, čo Edward k Annie cíti, a preto ma to až tak neprekvapilo.“

„A predo mnou by to neskryli,“ zatrilkovala Alice.

„Fajn!“ Emmett pokrčil plecom a vypochodoval z miestnosti. Rose sa ospravedlňovala pohľadom a nasledovala svojho manžela.

Tak toto sme zvládli. Annie je nahnevaná na Edwarda, Edward je naštvaný na nás oboch a Emmet sa rozhodol durdiť ako malý chlapec. Jediná Alice sa usmievala ako slniečko.

Povzdychol som si a rovnako vyšiel z jedálne. Potrebujem pokoj. Vytúžený pokoj. Pred domom som sa rozbehol do tmavej neskorej noci.

Vzduch do mňa narážal ako do prekážky. Ja som to ale vítal. Stále som v dlani cítil jej dotyk, jej hladkú pokožku. Nechcela mi zísť z mysle. Videl som ju pred očami.

Zrazu som chcel popohnať čas, ktorý zostáva do sľubu. Chcel som, aby už bola moja. Nerozumel som tomu.Radšej som sa rozbehol ešte rýchlejšie. Potrebujem prísť na iné myšlienky. Jednoznačne.

♥♥♥♥♥

Po vysvetľovaní vlkom z La Push a hádke s Edwardom dni ubehli rýchlo. Bežali svoj trojmesačný maratón a zajtra dorazia do cieľa.

Zajtra sa bude konať ...sľub. Zajtra sa naplní otcov rozkaz. Mám z toho zvláštny strach, pretože neviem, čo ma čaká. Carlisle vraví, že to musí mať skrytý význam. Možno má pravdu.

V mojom živote som stále niečo hľadala. Tentoraz to možno nájdem. Cítim, že som blízko môjho osobného pokladu, ktorého obsah, ktorého obsah je pre mňa jednou veľkou neznámou.

Osud sa s mojím životom zahral zaujímavú hru. Na istý čas bola prerušená, ale už dávno bolo dané, že sa dohrá do úplného konca.

Zajtra mám odovzdať svoj život do Carlislových rúk a on zase ten svoj do mojich. Neviem, či som pripravená na sľub. Mám obavy, čo mi prinesie.

Pretože sľub, upírsky sľub, je vážny záväzok. Má nezvratný a nezameniteľný osud. Pred ním sa nedá skryť, alebo ujsť. Je to zákonitosť, ktorá sa nesmie porušiť. Sľub nesie v sebe silu lásky, šťastia a upevňuje vzťahy medzi partnermi. A práve toho sa obávam. Obávam sa pocitov k mužovi, ktorý ma istým spôsobom priťahuje.

Všetko sa obrátilo naruby. Moja istota sa stratila, akoby niekto sfúkol horiacu sviečku. Pokoj neprichádzal ani počas spánku.

Každučkú noc snívam sny o mužovi a žene. O Carlislovi a o mne. Sny také krásne a zároveň hrôzostrašné. Sny vyjadrujúce moje túžby. Lenže ja nemôžem túžiť po Carlislovi. Jednoducho nemôžem!

Hádky, dohady a nenávisť boli mojou súčasťou. Nemohli sa len tak vypariť ako kvapka vody na rozpálenom slnku. Ale predsa. To, čo som k nemu cítila predtým, sa stratilo. Teraz je tu... Som zmätená z toho, čo teraz cítim. Nikdy. Nikdy sa to nestalo. Teraz som vo svojich pocitoch stratená a neviem nájsť cestu von z tohto obrovského labyrintu.

Za sebou som začula tiché kroky. Obzrela som sa a zbadala Edwarda, ktorý kráčal mojím smerom.Jeho hnev po pár dňoch opadol rovnako ako aj Emmettov. Emmetta to vlastne prešlo po niekoľkých hodinách trucovania. Vzniknutá domáca situácia po tom večeri bola viac než zaujímavá.

„Tak tu sa skrývaš,“ ozval sa.

„Dá sa tu v pokoji premýšľať.“ Sedela som na kraji jazierka. V zhone, ktorý tu naokolo panuje, potrebujem pokoj a toto miesto mi ho prináša.

Alice je ako vo vytržení. Mne a Carlislovi prísne zakázala dotknúť sa hocijakej maličkosti týkajúcej sa sľubu. Všetko chce pripraviť ona. Dokonca sa vyhrážala odtrhnutím končatiny. My sme ju radšej poslúchli, pretože sa do toho úplne vložila a vyzerala pri tom nebezpečne.

„Nad čím tak rozmýšľaš?“

– Akoby si nevedel – pomyslela som si.

„Nedovolím si ťa počúvať.“ Ohľaduplný? Hmm, to ešte nebol. Vždy chce vedieť, kto má čo v hlave. Je to jeho súčasťou.

„Vážne?“

„No, aspoň sa snažím.“ Prisadol si ku mne. Hlavu som si oprela o jeho plece. Objal ma.

„Kde sú ostatní?“

„Alice s Rose by mali byť na nákupoch. Jasper s Emmettom zase niečo špekulujú a Carlisle, ten je v nemocnici. Posledný deň pred vašimi medovými týždňami.“

Ticho som zavrčala. Medové týždne. Tieto dve slová neznášam.  Ideme len na dovolenku.

„Prepáč, menšia dovolenka. Ľudia sú už takí.“

Obaja sme mlčali. Obaja sme sa pohrúžili do vlastných myšlienok. Pozerali sme sa na jazierko, vnímali okolitú prírodu a nasávali čerstvý vzduch.

„Ann, ako sa...“

„Nemá zmysel, aby si čokoľvek hovoril. Bude to v poriadku. Ed, ja som šťastná. Konečne som s tebou, obľúbila som si aj ostatných,“ prerušila som jeho slová. Má zbytočnú starosť o mňa a moje pocity.

„Carlisle?“

„To sme, hádam, už vyriešili. A pre tvoju informáciu, vychádzame spolu veľmi dobre. Nemáme žiadny problém.“  Spolu nie, ale ja mám osobný. Som z Carlisla zmätená.

Neveriacky pokrútil hlavou. Čiastočne ho aj chápem. Čo si on pamätá, boli naše hádky s Carlislom bežné. Je to nezvyk, ako sa k sebe správame a ako si rozumieme.

„Tie dni po tvojom príchode. Nebol som nahnevaný na vás, ale na seba. Vedeli ste, ako zareagujem, a preto ste mi nepovedali, čo sa medzi vami stalo a čo bolo pôvodcom tohto všetkého. Som tvoj brat a mám neskutočnú potrebu ťa chrániť. Nevieš si ani predstaviť akú, a keď si to rozprávala, bol som zo seba sklamaný. Neochránil som ťa.“

„Nemal by si ani šancu. To nebola tvoja vina, Edward. Ja a Carlisle, nechali sme sa opantať svojou vášňou. Obaja sme vedeli, čo robíme. Ty s tým nemáš nič spoločné. Ale ty ma prekvapuješ. Prečo si sa tak ľahko vzdal Belly? Ešte si nevybrala. Máš šancu.“

„Neublížim jej,“ povedal ostro. Stále ju má rád. Radšej trpí.

„Ľúbi ťa. Má ešte čas. Nie dlhý, ale predsa má. Ed, ty si predsa Bellin anjel, nedokáže sa ťa vzdať. Ak ju ľúbiš, nevzdávaj to. Získaj ju späť!“

Nepatrne sa usmial. Za všetko, čo on robí, si zaslúži šťastie a lásku ženy, ktorú neodvolateľne miluje.

Zrazu sa k nám prirútilo menšie tornádo. Alice sa tak v poslednej dobe správa. S Edwardom sme sa na seba pozreli a prekrútili očami. Niečo určite chce. Maličká upírka ma chytila za ruku a potiahla. V očiach jej svietila neskutočná radosť a nevinnosť. Malý diabol prestrojený do úžasného stvorenia. Mňa neoklame.

„Na rozhovory budete mať času dosť. Teraz musíme naposledy vyskúšať šaty a v prípade potreby ich upraviť. Chceš byť predsa krásna.“

Alice sa jednoducho nedalo oponovať. Jej výraz mi radil, aby som to radšej neskúšala. Nechcem si ju pohnevať. S prosebným pohľadom namiereným na brata som vstala. Edward sa len usmial. Zradca! Ja si to zapamätám!

Prebehli sme lúku, preskočili potok a vošli do domu.

„Carlisle?“ pokúsila som sa o tichý protest.

„On mal generálku včera.“ Otvorila dvere do mojej izby.

„Tu počkaj. Nezdrhni!“

„Ako keby som mohla.“ Moju námietku nechala bez povšimnutia a odišla.

Za ten čas som sa vyzliekla do spodného prádla. Túto jedinú časť príprav mám na starosti a vonkoncom ju nemám v láske. Všetko by bolo v poriadku, len keby sa skúšky šiat nekonali pravidelne. Vyzliekanie a následné obliekanie ma už unavovalo.

Za kratučkú chvíľu bola späť. V rukách niesla niečo dlhé a bordové, z čoho som nebola nadšená. Aspoň nebudem v bielom. Predsa sľub nie je svadba.

Alice si začala pospevovať nejakú melódiu. Zavrela som oči, aby som pieseň lepšie vnímala. Pripomenulo mi to časy, keď som rástla.

V Taliansku som mala raz svoje obdobie. Neviem, čo to bolo. Rýchlo som sa dokázala rozrušiť a dlho mi trvalo, kým som sa upokojila. Otca to stálo každý týždeň nové zariadenie mojej izby. Pravidelne som v izbe  rozbíjala všetok nábytok.
Nevedeli ma upokojiť. Akokoľvek sa snažili, nedarilo sa im. Vždy sa to končilo mojím plačom a rozbitím niečoho nového.

Otec s jeho bratmi sa pokúšali vniesť do mňa trochu kultúry. Rozprávali mi rôzne príbehy, rozprávky, ale aj skutočné udalosti. Lenže ani to nepomohlo. Jednoducho si so mnou nevedeli rady.

Nakoniec zavolali Edwarda. Je mojím jediným bratom a mohol by vedieť pomôcť. Nápad s kultúrou prevzal aj on. Avšak Edward mi začal hrávať na klavíri. Zázračne to zabralo. Nemávala som už tak často výbuchy zlosti. Čím viac mi hrával, tým viac zlosť ustupovala, až nakoniec úplne zmizla. Hudba ma upokojovala a dokázala som pri nej aj zaspať.

Aby Edward mohol odísť, naučili sa zopár jeho skladieb. Po večeroch sa striedali a hrávali mi ich. Popri tom mi aj rozprávali príbehy. Žiadala som si ich. Zapáčil sa mi otcov hlas a jeho neuveriteľné príbehy.

Potvorka malá. Vie, ako na mňa. Keď niečo hrá, nemám ani najmenšiu chuť protestovať a nesúhlasiť s vecami, ktoré robí. Niekto to Alice musel vyzradiť. Málokto pozná túto skutočnosť. Možno je to aj náhoda a ja som príliš podozrievavá .

Dookola musím premýšľať nad tým, čo ma čaká po boku muža, akým je Carlisle. Vždy sa mi páčil. Nikdy som to nepriznala nahlas a nemám to ani v úmysle.

Spomenula som si na časy, keď som ho nemala v láske, na moje výbuchy žiarlivosti. Musela som sa usmiať. Čo všetko sa od tých čias zmenilo. Môj postoj k nemu, moja povaha.

„Niekto sa začal aj tešiť,“ okomentovala Alice môj úsmev. Možno má pravdu a ja sa naozaj začínam tešiť...

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

5)  nikolka (31.08.2010 16:34)

michal7: vítam ťa v mojej maličkej komunite
nikolienka: niečo veľmi ale veľmi podobné. Sľub nie je však len taký obyčajný obrad
Jarusinka: musím poďakovať.. viem, že máte so mnou veľa práce
Ambra: áno dovolenka ako sa patrí

Ďakujem krásne a veľmi ma teší, že sa vám to páči,,
napĺňa ma to neskutočnou radosťou, ktorá ma ženie stále ďalej a ďalej písať

4)  ambra (31.08.2010 12:38)

Ááááá!!!! Kráááása!!! Strašně se mi líbí, jak se to v ní mele! Dovolená, jo? No, to si dovedu představit!!! Krásné dialogy, několik velmi originálních vyjádření, plyne to svižně a lehce! A těším se, jak se to vyvine po slibu a chvěju se o Edwarda...

2)  nikolienka (30.08.2010 18:43)

Ten sľub bude niečo ako svadba? A Annie má pravd nech Edward zabojuje

1