20.11.2010 [19:45], nikolka, ze série Tiene minulosti, komentováno 2×, zobrazeno 2028×

Môžu byť omyly správne?

 

 

 

 

Dokonalé šťastie

Na chrbte som pocítila nesmelé dotyky. S úsmevom na tvári som sa pretočila. Nikdy nebudem schopná prestať sa dívať na toho neskutočného nádherného muža. Slnečné lúče prenikli do komnaty a osvetlili Carlisla. Rozžiaril sa ako diamant. Tisícky drobných zrkadielok na jeho pokožke odrážali svetlo a vytvárali najkrajší obraz, aký som kedy videla. Moje srdce vynechalo zopár úderov.

Pomyslenie, že muž predo mnou je môj a nikdy sa to už nezmení, ma napĺňalo radosťou, niečím neskutočným a nevysvetliteľným. Skladačky sa opäť spojili a zapadli do seba, ako keby sa nikdy neodpojili a boli stále zlepené.

Carlisle vstal a zatiahol závesy. Nemusel to robiť, ešte som sa chcela dívať na jeho pokožku ako sa trbliece, ešte som si chcela vychutnávať pocit dokonalosti.

Jeho správanie bolo akési opatrné a rozpačité. Niečo za tým muselo byť.

„Čo ti ocko včera povedal, keď ste sa zavreli na niekoľko dlhých, mučivých, trýznivých hodín do jeho salónu?“ spýtala som sa. Nedalo mi to pokoja. Stále som nad tým musela premýšľať. Koniec koncov to, čo sa stalo, patrilo do minulosti. Teraz je dôležitá prítomnosť, no najmä večnosť, ktorú strávim po jeho boku.

Carlisle si jasne uvedomoval svoju chybu, chcel ju napraviť a aj ju napravil. Nepohol sa odo mňa ani na krok, teda okrem tých hodín, keď ho otec odvliekol do salónu, no aj to vďaka vyhrážkam. Každú chvíľu mi rozpráva nežné slová, slová lásky, túžby....

„Teraz to nie je dôležité, nemusí ťa to trápiť. Nikdy už nedovolím, aby si trpela. Už nie!“ Nemám rada tajnosti, záhady, ktoré sa ma týkajú a ktoré evidentne trápia môjho muža.

„Carlisle?“

„Áno?“

„Ľúbiš ma?“ Ticho sa zasmial.

„Nabudúce mi odtrhne hlavu, keď sa sem predo mnou  prídeš schovať. Caius s Marcom mu budú ochotne pomáhať.“

Srdce sa mi zastavilo, prestala som dýchať. Carlisle a bez hlavy? Nie! To nedovolím! Vlastne už na to nebude  príležitosť. Oni nevedia pochopiť, že som šťastná, že sa všetko urovnalo, že to bol len jeden veľmi veľký omyl? Carlisla ten bozk trápi, nenávidí sa preň.

„Tuším, že sa budem s nimi musieť porozprávať.“

„Zlatko, oni mali pravdu. Zaslúžim si ich trest. Prekvapili ma, že teraz nič nežiadali. Kvôli mne si trpela, umárala si sa v žiali. Viem, aké to je, keď niekoho vzácneho stratíš.

Viem, že nemyslíš na nič, neraduješ sa, chceš byť len sama so svojimi spomienkami, so svojou bolesťou. A ja som spôsobil, že si spoznala aj túto časť. Stále nemôžem uveriť tomu, že si mi odpustila. Možno snívam, ale je to najkrajší sen, aký som kedy mal.“

Možno bolo moje srdce zlomené na maličké kúsky, avšak znovu sa zlepilo dokopy. Tá chvíľa pominula a ja nedopustím, aby nás naďalej prenasledovala.

Prinútila som Carlisla, aby sa mi pozrel do očí. Bolesť, ktorú som v nich videla, drvila moju dušu.

„Carlisle, už je to preč, odletelo to na krídlach niekam do neznáma, odplávalo v mori minulosti. Teraz sme tu my dvaja a nikto viac. Ľúbime sa a to je dôležité. Čo sa stalo, patrí do starej krabice na vyhodenie.“

Pobozkala som ho. Celý svet sa so mnou krútil. Všetky myšlienky sa rozplynuli. Ostala iba jedna, tá najdôležitejšia – CARLISLE.

♥♥♥♥♥

Omyly. Len samé omyly. Už som si na ne mohla zvyknúť, po toľkých skúsenostiach. Stretávajú ma na každom kroku, v každej chvíli. Lenže tento omyl zmení celý môj doterajší život a nielen môj, ale aj celej rodiny. Prihodilo sa niečo neskutočné, neuveriteľné, úžasné.
Absolútne šťastie. V ňom som sa mýlila. Pretože dokonalosť môjho šťastia som získala práve teraz, v týchto dňoch.

Nemám strach z budúcnosti. Zvládnem každú situáciu, ktorá ma stretne a podá mi ruku, len aby som si mohla ubrániť svoje šťastie. Budem musieť, nie pre seba, ale kvôli ostatným, no najmä pre Carlisla.

„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtal sa Carlisle a pritom si sadol vedľa mňa na zem. Zadívali sme sa na maličké jazierko pri zrúcanine chalúpky. Moje pokojné miesto na premýšľanie. Všetci už vedeli, že ak som zmizla a nie som na love, budem sedieť na tomto mieste a nad niečím uvažovať.

„Nad našou budúcnosťou. Ako sa môže každou minútou meniť.“

„Áno, to máš pravdu, lenže tá naša sa už nezmení. Budem pri tebe, nikdy ťa neopustím, nikdy ti už neublížim.“ Nikdy sa v celku nepreniesol cez ten moment. Stále ho to trápilo.

„Nie, na to nemyslím. Môžu byť omyly správne?“

Znepokojene sa na mňa pozrel. Dokonale mu rozumiem, pretože ani ja nechápem svoje myšlienky. Teraz sú poprehadzované, neusporiadané. Viem však, že radosť ma bude opantávať stále, donekonečna.

„Čo tým myslíš?“

„Mýlila som sa, keď som si myslela, že viac šťastná ani nemôžem byť. Nie je to pravda. Ja ani presne neviem, čo v tomto momente cítim.“

Preľakol sa, bolo to na ňom vidno. Nemusí sa obávať, že ho opustím, že zmiznem. Teraz by som to už ani nedokázala, spútal ma neviditeľnou reťazou lásky, oddanosti...
Letmo som ho pobozkala a pohladila po líci.

„Nemáš sa prečo plašiť. Som tu a budem pri tebe.“ Asi už nadišiel čas povedať mu, prečo som tak záhadná, neschopná poznať svoje momentálne pocity.

„Carlisle?“

„Áno?“

„Zmení sa nám budúcnosť, nám obom.“

„Prečo? Čo sa stalo?“ Zmätok v jeho hlase bolo cítiť z každého jeho slova.

Zrazu som dostala strach. Ako to prijme? Bude rovnako šťastný ako ja, alebo všetko odmietne? Hlavne pokoj. Nádych, výdych.

„Budeme mať bábätko.“ Skamenel, stratil reč. Zavrel oči a objal ma.

„Povedz to ešte raz, prosím,“ zašepkal. Z jeho šepotu som nič nevyrozumela. Je šťastný, je sklamaný, hnevá sa?

„Budeme mať bábätko,“ zopakovala som. V tom ma zdvihol do náručia a zatočil s nami. Pri tom ma pobozkal.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem,“ neustále opakoval. Rozplakala som sa. On má radosť. Moje obavy boli zbytočné, hlúpe. Radosť a neskutočná láska žiarili z Carlislových očí.

Žiadne slová nestačili na vyjadrenie našej radosti, nášho šťastia. Mlčali sme, obaja sme poznali vlastné pocity.

Posadili sme sa a vnímali okolie. Carlisle ma nepustil z náručia, už teraz sa správal ochranársky. Hodiny sme sedeli pri jazierku, užívali si vzájomnú prítomnosť.

Obaja sme verili, dúfali, že to nebude rovnaké ako pri mame. Som silnejšia, pevnejšia, mám v sebe niečo z upíra, mňa len tak hocčo nezraní. Nie, určite to nebude rovnaké.

„Vieš, že iba s tvojou láskou má môj život zmysel?“ nečakane sa ozval.

„Áno, vravíš mi to každý deň.“ Nerozumela som, kam tým mieri.

„Už to neplatí.“

Ostala som v šoku. Myšlienky sa stratili a ja som tam sedela úplne zraniteľná. Rozmyslel si to? Chce, aby som sa dieťatka vzdala, pretože mi môže ublížiť? Panika a strach postupne vyplávali na povrch.

„Môj život, moje srdce, moju dušu vlastníte vy dvaja. Bez vás budem stratený, bez vás budem ako bez života.“

Kameň, ktorý mi padol zo srdca, bolo hádam aj počuť. Som bláznivá, hormónmi ovládaná žena. Kedy už konečne pochopím, že Carlisle ma neodvolateľne miluje a nikdy sa to už nezmení? Kedy už pochopím, že nedopustí, aby sa mi ublížilo, alebo že spraví všetko preto, aby som bola šťastná, hoci aj na kratučký čas?

Obidvaja sme sa vyrovnali s minulosťou. Je potrebné urobiť krok vpred a nechať minulosť plávať niekde v rieke a to spoločne. Takúto možnosť nám darovalo naše dieťatko. Pretože poklad sa nikdy nenájde bez úskalia.

S Carlislom sme prešli množstvo prekážok, aby sme boli dokonale šťastní. My sme absolútne šťastie našli a spoločným úsilím ho budeme rozvíjať ďalej.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  nikolka (26.11.2010 20:51)

Skôr by som ďakovať mala ja,,

1)  ambra (24.11.2010 23:29)

niki, konečně jsem tu! Tahle kapitolka byla jsko velká vana plná horké vody s voňavou pěnou a ještě pár svíček dokola . Skládáš slůvka jako korálky na šňůrku, přesně tak, aby správně ladila a vyvolávala všechny ty krásné a čisté emoce. Jdu si vychutnat Epilog. Děkuju.

1