19.11.2010 [23:31], nikolka, ze série Tiene minulosti, komentováno 2×, zobrazeno 2045×

Bez teba je svet prázdnym miestom.

Všetko...

Všetko, čo zo mňa zostalo, všetko, čo vo mne je, všetko, čo som je tvoje...

Hodnota lásky

Každý jeden môj krok sa nezvyčajne ozýval. Moje kroky klopali o mramorovú dlážku hradu. Ako keby sa malo niečo stať. Len pokojne, teraz si nemôžem dovoliť stratiť hlavu. Čaká ma veľká zaťažkávajúca úloha. Kdesi v diaľke sa ozývala hudba.

Došiel som k pultu mladej ženy, ktorá vítala prichádzajúcich hostí. Už sa ma chcela opýtať, čo tu hľadám, v tom sa však zjavil Demetri. Roztiahol pery do úsmevu.

„Pán Aro vás očakáva. Nasledujte ma prosím,“ povedal.

Aro ma očakáva? Ako je to možné? Veď ja som neoznamoval, že prídem na návštevu. Iba, že by... Je to zlé. Bol som blázon, keď som si myslel, že ma privíta s otvorenou náručou a ihneď ako ma zbadá, odpovie na moju otázku. Bol som blázon, keď som si myslel, že by všetko šlo ľahučko ako padajúce pierko.

Demetri ma viedol spletitými chodbami hradu. Pomaly sme sa približovali k môjmu trestu, k mojej záhube. Som celkom zmierený so všetkým, ochotný prijať a vykonať akúkoľvek požiadavku bez protestu alebo prosieb. Pretože si zaslúžim potrestanie.

Nech Edward s Alice povedali čokoľvek, neverím, že by Aro ostal ľahostajný k niekomu kto ublížil blízkej osobe, jeho dcére, jeho krvi. A ja som ublížil tým najhorším spôsobom, akým som mohol.

Zastali sme  pred masívnymi dverami, na ktoré Demetri potichu zaklopal. Ukázal mi, aby som vošiel dnu, povzbudzujúco sa usmial a rýchlo niekam zmizol. Znamená to iba jedinú vec, Aro nemá práve najlepšiu náladu. Aspoň sa mám na čo tešiť. Zhlboka som sa nadýchol a vošiel dnu, pripravený na všetky možné situácie. Myslím, dúfam.

Aro sedel v kresle v rohu miestnosti a čítal si prastarú knihu. Bol taký zaujatý, že sa ani neobzrel, kto prišiel. Vonkoncom nevyzeral ako obávaný upírsky vládca, ktorý nemá nad ničím zľutovanie. Povzdychol si, zatvoril knihu, odložil ju kamsi bokom a svoj pohľad upriamil na mňa. Dlho ma pozoroval, skúmal, premýšľal.

Zneistel som. Slová sa mi stratili, splietli dohromady a ja som stratil odvahu. Bolo to asi po prvý raz, čo mám pred ním skutočný strach. Videl som ho v rôznych situáciách, zlých, hrôzostrašných, ale aj úsmevných, no nikdy som sa nebál. Veril som, že sa nič nestane. No v tejto chvíli všetko pominulo a mňa opantal strach. Ako ho mám teraz požiadať, aby mi prezradil, kde sa nachádza Annie? Ako sa ho mám teraz opýtať na tú najdôležitejšiu otázku môjho života, keď by som vyslovil, čo i len jediné slovo a zosypal by som sa ako domček z karát?

„Carlisle, priateľ môj,“ zašepkal, „posaď sa prosím.“ Ukázal na kreslo oproti sebe. Znel unavene, ako by sa predlhý čas, ktorý strávil na tomto svete, odrazil na jeho bytosti. Nenadchýnal sa, nebol teatrálny ako zvyčajne. Je to veľmi zlé.

Posadil som sa do kresla a čakal. Nemal som odvahu čokoľvek povedať. Najradšej by som utiekol a skryl sa, lenže nemôžem. Drží ma tu moja vôľa, moja túžba, moja láska.

„Pre aký dôvod sa mám tešiť z tvojej návštevy?“

Muselo sa stať niečo veľmi závažné, pretože ho nespoznávam. Som zmätený z jeho správania.  Ani v mojich najväčších predstavách, netuším, čo mám od neho očakávať.

„Ide o Annie.“ Spýtavo sa na mňa zahľadel. V jeho očiach sa zablyslo poznanie, záhada, prekvapenie.

„Stalo sa jej niečo?“ spýtal sa prestrašene.

Áno, stalo. Vytrhol som jej srdce, spálil ho a popol rozfúkal nevedno kam. Ako mu to mám povedať. Ako mu mám povedať, že ma to hlboko mrzí, že sa za to nenávidím?

„Ja... Pokazil som tú nádheru, ktorá bola medzi nami. Odišla a ja neviem kam,“ povedal som nakoniec.

Záhadne sa na mňa pozrel. Po chvíli vstal a začal sa prechádzať. Jeho tiché kroky ma neupokojovali. Skôr som bol viac nervózny a neistý. Prešlo niekoľko nekonečných, mučivých sekúnd.

„Som nesmierne rád, že si sa prišiel priznať. Radšej nechcem vedieť, čo si pokazil, ale aj tak nerozumiem, prečo si prišiel práve za mnou. Svoju dcéru nemôžem prinúť, aby sa k tebe vrátila.“ Naďalej sa prechádzal. Jeho celá bytosť bola opradená tajomstvom. Prijal moje priznanie príliš pokojne. Zatiaľ žiadny trest, žiadny hnev, dokonca mal úsmev na perách.

„Edward mi poradil, že by si mohol vedieť, kde je. Chcem ju odprosiť, chcem...“

„Odprosiť, požiadať,“ na malý moment sa zamyslel.

„Vieš, my Volturiovci, nikdy nezabúdame a málokedy odpúšťame. Iba skutočná, pravá láska má tu silu, moc, aby nás zmenila. Vtedy zabudneme na všetko, nevieme kto sme, v srdci nosíme iba tú jedinú osobu, ktorá vlastní naše srdce.

Pozri sa na Marca, čo s ním porobila láska. Predtým než Didyme umrela, bol plný života. Usmieval sa a z každého jeho gesta, slova a činu vychádzala radosť. Teraz sa o nič nezaujíma, nie je veselý, v podstate funguje len kvôli ostatným.

Nedovolím, aby sa to isté stalo mojej dcére. Elizabeth som prisahal, že sa o ňu postarám, že jej nič nebude chýbať a hlavne, že bude v živote šťastná.“ Opäť si sadol do kresla, hlavu si podoprel rukou a pozeral na mňa.

Nedovolí, takže nepomôže. Prijmem čokoľvek, čo bude teraz odo mňa požadovať. Keby bolo len na mne, vrátil by som čas. Ľutujem, preklínam tú chvíľu, keď ma Esme pobozkala a ja som sa nebránil. Ako sa za to nenávidím! Mám však cieľ, od ktorého neopustím, nepoľavím. Cieľ, ktorý musím dosiahnuť za každých okolností.

„Staviaš ma do zaujímavej pozície. Annie je moja dcéra, slnko môjho života, poklad celej Volterry. Ty si mi priateľom, bratom. Obidvaja si zaslúžite svoju lásku. Je tu však ten váš záhadný problém.“

Klopanie prerušilo jeho reč. Demetri opatrne otvoril dvere a nervózne podišiel k Arovi. V pätách mu bol Felix. Niečo mu rýchlo šepkali.

„Hneď prídem, nech počká,“ povedal Aro. Narušitelia odišli a nastalo napäté ticho. Na Arovi bolo badať menšiu zlosť. Muselo sa stať niečo závažné, neodkladné.

„Prepáč mi to, priateľ môj, budem musieť bohužiaľ odísť. Ty sa zatiaľ môžeš ísť poprechádzať v Marcovej záhrade. Prídem tam za tebou a dokončíme náš príjemný rozhovor. Musím však vyriešiť jednu neodbytnú záležitosť.“ Vstal a už to bol ten starý, teatrálny, zo všetkého nadšený Aro. Ešte raz sa ospravedlnil a odišiel.

V jeho komnate som ostal sám. Kamkoľvek som sa pozrel, zovšadiaľ vychádzal prepych, ktorý ma drvil. Asi naozaj bude lepšie ísť na čerstvý vzduch, nabrať nové odhodlanie a hlavne načerpať silu.

Tentokrát som kráčal chodbičkami hradu sám. Nikdy ma neprestane udivovať jeho veľkoleposť. Vyšiel som zlatou bránou von do záhrady. Prekvapilo ma, že už je tma a nado mnou svieti mesiac.

Zbožňovala túto záhradu viac než čokoľvek iné. Pochopil som, Aro chce, aby som trpel spomienkami na to, čo som mal a čo som stratil. Aspoň v tých spomienkach prežívam znovu a znovu tie nádherné zážitky so ženou, ktorá ma vytrhla zo zajatia bolesti.

Kráčal som pomedzi rozličné kvety, pozrel sa pred seba a padol som na kolená. To nie je pravda, to nemôže byť skutočné. Istotne snívam a mne sa to iba zdá. Nádherný, prekrásny, dokonalý sen. Nechcem sa už viac zobudiť a vrátiť sa do krutej reality.

Vpredu sedela Annie a pozerala sa na svietiace hviezdy. Pery sa jej ticho hýbali, ako by o niečo prosila. Nečakane vstala a otočila sa na odchod.

♥♥♥♥♥

„Vždy ste ma vypočuli, vždy ste mi pomohli. Pomôžte aj teraz,“ ticho som šepkala do neba.

Carlisle, zakázané myšlienky, zakázané spomienky. Kedy nájdem pokoj? Kedy zabudnem a nechám plynúť čas, tak ako má? Kedy?

Neznáma, tajomná sila ma prinútila vsať a obzrieť sa za seba. Skamenela som, nedokázala som sa pohnúť alebo niečo povedať. Svaly na mojom tele vypovedali službu. Necítila som si ruky ani nohy. Jediné, čo som dokázala, bolo pozerať sa dopredu na kľačiaceho Carlisla.

„Srdce mi šeptá tvoje meno stále, donekonečna,“ zašepkal. Opatrne vystrel ruku smerom ku mne. Pre mňa to bol signál. Pomaličky, krok za krokom som sa k nemu približovala. Neveriacky som sa ho dotkla. Stále som nemohla uveriť tomu, že je predo mnou. Môže sa mi to iba zdať a môže sa rozplynúť ľahko ako tieň, keď sa zapáli svetlo. Pritiahol si ma k sebe bližšie, až som mu padla na kolená.

„Bez teba je svet prázdnym miestom. Všetko... Všetko, čo zo mňa zostalo, všetko, čo vo mne je, všetko, čo som, je tvoje.“

Po lícach mi nenápadne začali tiecť slzy. Ďakujem hviezdy, ďakujem nebo. Vyslyšali ste ma, vyslyšali ste moje nemé, tiché prosby. Naďalej som mlčala, pretože som nechcela prerušiť to nádhernú atmosféru. Zatiaľ nie. Teraz chcem len prijímať jeho prítomnosť a veriť, že je skutočná.

Zabudla som na to, čo sa stalo. Zabudla som na bolesť, zabudla som na vypálené diery v mojom srdci. Všetko sa zacelilo, všetko sa napravilo. Ostala len láska k nemu, rovnaká ako predtým, možno ešte väčšia.

Pozerala som sa do Carlislových očí. Videla som v nich, že jeho slová boli pravdivé. Panovala tam láska, oddanosť a strach z odmietnutia, z môjho odmietnutia. Moje podvedomie ho nenechalo dlho čakať v napätí a skrátilo malú vzdialenosť medzi nami. Naše pery sa spojili do vytúženého bozku. Zaplavila ma spaľujúca, záhadná elektrická energia.

V tom memente mi to došlo, Carlisle Cullen je môj, navždy. Nikto a nič to nezmení, nech sa bude diať čokoľvek. Vyrovnal sa s minulosťou, našiel, čo jeho srdce hľadalo. Je tu so mnou a ja snáď nemôžem byť šťastnejšia.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  nikolka (20.11.2010 18:41)

ambra ehm... ďakujem, ďakujem, keby existovalo iné slovo na vyjadrenie vďaky, určite by tu bolo napísané od vrchu po spodok....
ak sa ti mám priznať, ešte som chcela Carlisla trápiť dlhšie, lenže on sa na mňa pozrel tými jeho prekrásnymi očami, až som bola z neho namäkko a srdce mi potom nedovolilo to, čo som plánovala,
možno raz, niekedy inokedy....

a náš Edward?? Nechaj sa prekvapiť!!!

1)  ambra (20.11.2010 15:01)

Tak se zdá, že Aro je lepší otec, než jsem doufala. Jde mu o skutečné štěstí jeho dcery. Nemíní Carlislea potrestat, jen aby všem předvedl, jak je mocný. Přesto byla atmosféra na hradě dokonale vykreslená a tísnivá, o to víc vynikla scéna v zahradě. Připadalo mi to jako dějství nějaké tragické opery, která nečekaně končí dobře. Musím ale říct, že já jsem Carlisleovi ještě úplně neodpustila...
A jak se má Edward???
nikolka, opět krásná kapitola - je to vše tak křehké a přitom opravdové...

1