12.11.2010 [18:15], nikolka, ze série Tiene minulosti, komentováno 3×, zobrazeno 2165×

Stratený v tme, pokúšajúc nájsť cestu

Rozpor duše

Zmätok. Jediné, čo mám teraz v hlave, je zmätok. Všetky dni sa akoby zliali do jedného. Majú rovnaký tvar. Nemocnica, návrat a ticho domova, znovu práca, nutný lov. Robím všetko preto, aby ma myšlienky neprepadávali nepripraveného, nezoceleného, čo sa mi nikdy nepodarí.

Môj život v uplynulých dňoch a týždňoch neprežiaril žiadny svetelný lúč. Pokazil som snáď všetko, čo sa dalo. Annie odišla nevedno kam. Deti so mnou odmietajú prehovoriť čo i len slovo, najmä Edward. Ten, dokonca odmieta byť so mnou v jednej miestnosti.

Prečo sme museli ísť do Denali? Prečo sa to muselo stať? Kvôli jednému bozku som obyčajná troska pod náporom vlastných zmätených pocitov.

Je možné, aby som nerozumel šepotu vlastného srdca? Je možné, aby šepkalo viacero možností? Sám sa musím vydať po strastiplnej trase a hľadať tú správnu možnosť. Lenže neviem ako. Už nevládzem ďalej pokračovať a tváriť sa, že sa nič neudialo, že som v poriadku a že mi na ničom nezáleží. Som stratený v tme a pokúšam sa nájsť tú správnu cestu, ktorá ma povedie k neskonalému šťastiu.

Musím sa postaviť problému a neutekať pred ním ako nejaký zbabelec. Musím prísť na to, ktorá znamená viac, ktorej patrí moje srdce a nebola len malichernou, jednorazovou záležitosťou.

Bude to ťažké, pretože je tu len jediná správna možnosť. Bude to bolieť, veľmi bolieť, lenže musím vykonať zdrvujúci, ale rozhodný a pevný krok. Od neho sa bude vyvíjať nekonečný čas môjho života.

-Neuvedomovala som si, o čo prichádzam. Teraz chcem všetko napraviť, ak mi to dovolíš. Ja sa nikdy nevzdám, - Boli Esmine slová pravdivé? Skutočne si neuvedomovala, čo stratí?

Bola to ona, ktorá sa s plným vedomím zbalila a odišla, dala prednosť niečomu, niekomu inému. Chcela to napraviť, alebo ma znovu poblúzniť, čo sa jej vlastne aj podarilo? Lenže spolu s ňou som spôsobil mnohé škody. Nikdy sa nevzdá, slová tak dôveryhodné a nepravdivé. Ak by chcela bojovať o moju lásku, ostala by a neutiekla by hneď po tom, ako sa dvere izby otvorili a stál v nich Edward. Prešla popri ňom ako myšička s víťazoslávnym úsmevom. Vyzerala, ako by dosiahla niečo, po čom už neskutočne dlho túžila. Bol som hlupák, keď som uveril jej šarmu, jej zvádzaniu.

Na malý moment som jej uveril a stratil som pri tom niekoho hodnotného – Annie.

Annie, moja milá Annie. Zobudila ma zo sna, vnikla do môjho srdca, kde si našla miesto a už nechcela odísť. Rozdávala lásku každým kúskom svojej duše, ktorú som zničil, podupal po nej a hlavne ju pošpinil. Teraz už viem, že to nebola len obyčajná rozprávka, ktorá má svoj vlastný koniec. Nie, bolo to niečo hodnotné, niečo, čo ani neviem opísať. Vychádzalo to z môjho vnútra, z mojej hĺbky. Bolo to ako more, chvíľu pokojné, chvíľu búrlivé, no vždy prekrásne.

Dá sa ešte napraviť chyba, ktorú som vykonal? Dostanem ďalšiu šancu?

„Musíš to zistiť,“ povedal potichu Edward, ktorý sa nečakane objavil v mojej pracovni. Ostal som prekvapený, pretože to boli jeho prvé slová namierené na mňa od pobytu v Denali.

„Ale ako?“

„Pozri, konečne si si uvedomil, ktorú skutočne miluješ. Nájdi ju a zisti, či ti dá novú šancu.“

Musel som sa pousmiať.

Znovu ju hľadať? Určite si dala záležať nad tým, aby sa nedala ľahko vyhľadať. Tentokrát nemám ani záchytný bod, ktorého by som sa chytil, od ktorého by som sa odrazil. Urobila pevnú čiaru za životom, stráveným v mojej spoločnosti.

Ako ju mám potom vyhľadať, kľačať pri jej nohách a prosiť o odpustenie? Chcem jej znovu darovať svoje srdce, už navždy. Opäť ju chcem držať v náručí a šepkať jej slová plné nehy a lásky. Donekonečna. Nemám však dovolené vykonať to.

„Asi mi neporadíš,“ zašepkal som a pozrel sa do tváre svojho syna, ktorý ma toľkokrát prekvapil. Edward sa tváril, akoby nad niečím pevne premýšľal. Nakoniec sa pousmial.

„Pozri sa do Talianska, možno Aro vie, kde sa nachádza jeho dcéra. Možno ti on poradí.“

Mám ísť do Volterry a opýtať sa Ara, kde má dcéru? Dobrovoľne si ísť po ten najkrutejší trest? On len tak nenechá niekoho, kto zranil jeho jedinú, milovanú dcéru a neprezradí mu, kde sa nachádza. Nechá ma trápiť sa, škvariť sa v pekle za to, čo som vykonal.

Avšak, ja si to zaslúžim. Musím prijať trest za všetko, čo som urobil. Veď som si raz aj sľúbil, že keby sa jej niečo stalo, sám by som šiel za ním a žiadal by som ho o smrť. Zranil som ju, môj trest bude vykúpením.

„Nepovedal som ti to preto, aby si si šiel po trest. Aro je iný, keď je v úlohe otca. Je chápavejší a rozumnejší. S Annie si určili isté pravidlá, má sa o ňu starať len ako otec a nie ako vládca. Keby to bolo inak, už dávno by od teba žiadal zadosťučinenie. Tým si buď istý. Arovi záleží na Annie a želá si, aby bola šťastná. Možno ti pomôže, alebo ťa nechá, aby si sa naďalej trápil. Rozhodne ťa nepotrestá.“

„Aj vtedy ak by som ho o to žiadal?“

„Rozhodne ani vtedy.“

„Prečo mi to hovoríš? Prečo si sa rozhodol, že mi pomôžeš, keď si odmietal byť so mnou v jednej miestnosti?“

„Neodmietal. Akokoľvek som bol nazlostený, nemohol som sa na teba dlho hnevať. Rozumiem ti, pretože som vedel, čo ti beží v hlave. Lenže nemohol som vydržať tú trýzeň, ktorú si tam mal. A to, že sme všetci neprehovorili, mal si si to urovnať sám, bez pomoci.“

Do pracovne prišla Alice.

„Letí ti to o dve hodiny, mám ti zarezervovať letenku?“

Nevedel som, čo jej mám povedať. Naozaj mám nádej, ak poletím do Talianska? Pomôže mi tá cesta pri hľadaní? Nájdem konečne slnečný lúč v tme môjho života? Možno, za pokus nič nedám.

„Áno,“ odpovedal som jej. Nech ma vo Volterre čaká čokoľvek, môžem len dúfať, že mi to pomôže.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  nikolka (13.11.2010 22:01)

ĎAKUJEM!!!!
všetky vaše slová ma nesmierne potešili

Astrid - musím ťa samozrejme privítať... a rozhodne to budeš musieť vziať od začiatku... a čarujem? to ti neviem povedať

Ambra - och, tvoje slová .. vždy na ne čakám a vždy ma povzbudia, aspoň viem, že moje úsilie nevychádza nazmar, keď to čítaš ty, tak výborná autorka
a budúca kapitola dúfam, že je tam viac nádeje ale nechaj sa prekvapiť

Ešte raz ĎAKUJEM VÁM dievčatá!!!!!!

2)  ambra (13.11.2010 10:58)

Tak nikolka, musím se přiznat, že před touto kapitolou jsem měla sevřené srdce. Dostalas je všechny do tak bezvýchodné situace... Ale teď už cítím aspoň malou naději... Opět nádherný popis Carlisleových pocitů. Za takový vnitřní rozporuplný monolog by se nemusela stydět ani mnohem starší a zkušenější autorka. Věřím Ti každé písmenko. Moc krásné. Ale táááák smutné...

1)  Astrid (13.11.2010 00:24)

Máš krásny štýl písania musím podotknúť, slovenčinou čaruješ. Budem to musieť vziať od začiatku

1