Stratený

Sekce

Galerie

Breaking Dawn, Part I.
Breaking Dawn, Part II.
Eclipse

Non-twilight tvorba

Nenechte si ujít!

Sponzoři

Naše ikonka

Přidejte se k nám!

Affiliates

Návštěvnost

28.04.2012 [21:00], nikolka, Povídky jednorázové, komentováno 5×, zobrazeno 2094×

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/straten%C3%BD.jpg

Každý sa raz stratí ...

Sebatrýzeň? Masochizmus? Hlúposť? Nepriazeň? Prečo nie? Prečo by som si to nemohol dovoliť? Svoj život bez ostychu pokúšam. Zisťujem hranice, ku ktorým môžem pristúpiť. Môžem si to dovoliť! Nikomu sa nepodriaďujem, nikto ma neovláda.

Lenže JA som to nežiadal! Neprosil, aj keď mi to prináša tú najsladšiu, najkrajšiu rozkoš, aká môže len existovať. Chcem sa smiať svojmu osudu do tváre. Divo a zúrivo. Už dávno som stratil súdnosť a vieru! Som iba bezduchý netvor, ktorý naplno využíva svoju nadvládu.

Pár dní mám voľno, aby som sa mohol vrátiť do blúdneho kruhu. Vyrovnať sa so všetkým, prekonať vlastných démonov. Začínam strácať sám seba, svoju dušu, svoju myseľ.

Stál som v tme a pozeral sa na zamknuté dvere. Prijme Boh diabla? Vypočuje si jeho hriechy a dá mu rozhrešenie? Vlastne, prečo tu vôbec stojím? Čo ma zaviedlo na toto miesto? Pokora, strach, spomienky. Prešla dlhá doba, alebo sa mýlim? Deň za dňom, noc za nocou. Už som to prestal vnímať, prestal počítať. Nikomu to nepomáhalo, pretože sa všetko zlialo do jednotvárneho celku.

Pomaly, neisto som otvoril dvere do božieho príbytku. Moje kroky sa ozývali v tichu. Neprirodzené. Upozorňovali, že dovnútra vstúpil nepriateľ. Čakal som, že sa niečo udeje. Že muž na kríži zošle svojich služobníkov, aby ma potrestali za nehoráznu opovážlivosť, ktorú som vykonal. Narušil som ich ticho, ich nevinnosť, čistotu.

„Matka? Mám strach.“

„Boh nikdy netresce nevinných, synček.“

Pokľakol som si pred oltárom a sklonil hlavu ako kajúcnik. Čo vlastne žiadam? Odpustenie za moje hriechy? Možno. Zvláštne, cítim sa, ako keby som bol nahý, zraniteľný a bezmocný. Toto má byť trest, že som si dovolil vniknúť na nepoškvrnené miesto? Nepochybne. Ja nie som nevinný. Práve naopak. Stal som sa blízkou osobou diabla.

Začul som šuchtavé kroky. Nezdvihol som hlavu, aby so sa pozrel, kto prichádza. Tu nie! Na tomto mieste musím prekonať svoju neutíchajúcu túžbu po prahobyčajnej krvi. Nemôžem! V chráme, v tomto meste. Zradil by som.

„Čo ťa trápi, chlapče?“ spýtal sa ma starec. Pravdepodobne kňaz, ktorý sa zobudil.

„Čo ťa trápi, synček? Som tvoja matka.“

„Odchádzam. Prihlásil som sa k vojsku, matka.“

„Nedovolím ti to! Si ešte primladý. Nemôžeš...“

„Už je neskoro. Chcem pomáhať. Chcem niečo dokázať!“

Na pleci som zacítil dotyk. Prekvapilo ma, ako sa starec dokázal priblížiť bez povšimnutia. Neodvrátil sa, necítil strach. Neutiekol!

Chcel som sa mu vysmiať. Nepotrebujem súcit! Potrebujem... Ani neviem, čo vlastne potrebujem. Moja duša je tmavá, čierna, tvrdá a studená ako kameň.

„Zdôver sa mi, chlapče. Neprezradím žiadne z tvojich tajomstiev.“

„Zajtra mi odchádzaš. Zdôver sa mi. Nikto sa to nedozvie."

„Čo ak nedokážem nikomu pomôcť? Čo ak moja snaha vyjde navnivoč?“

„Jasper, chlapček môj, si synom svojho otca. Kdekoľvek sa budeš nachádzať, čokoľvek budeš robiť, budeme stále pri tebe. Zvládneš svoju úlohu, na ktorú si sa podujal.“

Bol blízko. Počul som pravidelný tlkot kňazovho srdca. Na perách a jazyku som cítil šum jeho krvi. Páčilo sa mi to. Och, a ako veľmi sa mi to páčilo! No nevadilo mi to, nemal som potrebu, nutkanie ochutnať ho. Musel som sa usmiať. Život mi vracia úder tým najprekvapujúcejším spôsobom.

„Mnohým som ublížil,“ zašepkal som. Začal som sa netrpezlivo prechádzať. Získal som šancu prezradiť svoje pocity, myšlienky, ktoré som tak dlho potlačoval. Mohol som vysvetliť svoje skutky, bez opovrhnutia, znechutenia nad tým, že som si dovolil stať sa slabým. V našich pravidlách takýto poklesok bol zakázaný a prísne trestaný. Stali sa z nás dokonalé stroje na zabíjanie.

„Musel som!“ dodal som naliehavo. Moje slová sa odrážali od stien. Zneli ako výsmech. Koho chcem oklamať? Nič sa nedá ospravedlniť!

Kňaz sa potichu usadil do lavice a pozoroval môj náhly výbuch emócií. Bol zvedavý, chcel pomôcť môjmu očividnému trápeniu. Aké príhodné a zvrátené! Služobník Boha chcel zmierniť trápenie služobníkovi diabla!

„Pomodli sa s mnou,“ povedal pokojne starec a ponúkal miesto vedľa seba. Bál som sa jednoduchého človeka, no bláznivo som ho poslúchol.

„Pomodlime sa. Nech ťa náš Pán ochráni.“

„Matka, je to vojna.“

„Áno, syn môj. Práve preto sa so mnou pomodli.“

Zvláštne, ale ticho mi pomáhalo. Nemyslel som na činy, ktoré som napáchal. Nemyslel som vôbec na nič. Bolo to príjemné, odľahčujúce.

„To ma však neospravedlňuje,“ prerušil som ticho.

„Možno áno, možno nie. Dá sa však odpustiť,“ ozvalo sa vedľa mňa.

Nehľadám odpustenie, ani ospravedlnenie. Hľadám pochopenie. Inštinkt, podstata nášho bytia. V tom to rozhodne nie je. Netvorom sa nestáva každý. Ja som sa vyžíval v trápení, v mučení.

Všetko sa zmenilo. Absolútne všetko. Priatelia zradili a tí druhí pomohli. Po prvý raz som neistý. Nevyznám sa v sebe.

„Neviem. Pre mňa rozhodne nie.“ Začal sa báť. Bál sa však o mňa! Zábavné, neuveriteľné!

„Pokračuj, synak. Možno keď sa porozprávaš, nájdeš v sebe pokoj, ktorý potrebuješ. Žiadne skutky nie sú tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdajú.“

„Nič nie je také, ako sa zdá. Aj keď je to vojna, budeš bojovať za práva druhých. Budeš brániť tých, ktorí to sami nedokážu.“

„Nemusíte sa báť, matka. Zo všetkých svojich síl spravím všetko, čo bude potrebné, aby som ochránil nevinných.“

„Dôverujem ti.“

Tvrdí sa to. Zakaždým však vidím dôkazy, že to nie je pravda. Kto koho chce oklamať? Svet nás alebo my svet? Je to absolútne jedno.

„Existujú výnimky. Ja som jednou z nich.“ Kňaz pokrútil hlavou. Nerozumie, nedokáže pochopiť, že keď raz niekto vstúpi do kruhu, je to ako vstúpiť do pekelného ohňa, ktorý má pod sebou a číha na ten správny moment, aby ho pohltil.

„Možno, chlapče, no ty určite nie. Prečo by si tu potom sedel vedľa starca? Prečo sa s ním modlíš a rozprávaš, keď nehľadáš odpustenie? Prečo si prišiel na toto miesto, keď nechceš zmyť zo seba zlo, ktoré v tebe drieme? Zlo, ktorému si podľahol, a ktorému sa teraz brániš? A toto je ten rozdiel, chlapče! Toto je ten rozdiel. Inak by si neprišiel. Len musíš nájsť ten správny dôvod, čo ťa k tomu zlu viedlo.“

Nepoznám odpovede na jeho otázky. Prečo? Čo sa vlastne stalo? Čo ma donútilo vrátiť sa domov? Len jedna odpoveď je jasná. Jedna odpoveď...

„Robil som to pre ňu. Ona bola jasným svetlom v mojom tmavom svete.“ Krutá pravda, ktorú som si musel priznať. Kvôli nej som zradil. Kvôli nej som sklamal.

„Bolí to?“ spýtal sa kňaz. Privrel som oči a zhlboka dýchal. Sladká vôňa starca mi kývala, lákala.

„Nie. Už nie.“ Možno kedysi dávno, keď som si vzal pár dní na oddych. Bola to len obyčajná zámienka na odchod. Už som to nedokázal vydržať. Už som to nedokázal prehliadať, ničiť, využívať, vychutnávať. Poznanie celej pravdy, poznanie zrady...

„Veľmi to bolí,“ doplnil som. Kvôli tomu som odišiel, kvôli tomu blúdim a hľadám.

Kňaz si sňal z krku ruženec a podával mi ho. Opatrne som ruženec od starca prijal.

„Neboj sa, nepopáli ťa, skôr naopak. Pomôže ti.“

„Synček, vezmi si tento krížik. Bude ti pomáhať. Bude ťa chrániť. Bude ti pripomínať domov, miesto, kam sa budeš môcť kedykoľvek vrátiť.“

„Ďakujem, mama.“

„Objím ma, Jasper. Objím svoju matku poslednýkrát.“

„Ľúbim vás, mama.“

„Ďakujem. Ďakujem za všetko.“ Usmial som sa.

„Je to moja práca. Pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú.“ Vstal a niečo napísal na kúsok papierika.
„Mám blízkeho priateľa z Philadelphie. Ak budeš chcieť,“ dodal a podal mi lístok s adresou. Poznal, že chcem odísť niekam ďaleko a nechať všetko za sebou.

Philadelphia? To nie je zlý nápad. Možno sa tam pôjdem pozrieť. Možno sa práve tam nachádza, čo hľadám.

nikolka