01.12.2010 [21:15], nikolka, ze série Sen dievčatka, komentováno 3×, zobrazeno 2084×

Zahľadela sa niekde do dávnych čias. Znovu sa ocitla na onom mieste, kde sa to kedysi odohralo. Znovu sa ponorila do minulosti a odznova prežívala prekrásne okamihy svojho života, ktoré sa jej vryli do pamäte.

prológ

Stará žena s tvárou plnou vrások, ktoré nevedomky prezrádzali jej vek, sedela v hojdacom kresle a pozorovala svoju päťročnú vnučku, ako si nepokojne hľadá miesto na spánok.

Čakala, kedy príde očakávaná otázka, ako každý doterajší večer. Iba svojej vnučke sa zverila s tajomstvom, ktoré ju ťažilo už mnohé roky.

„Stará mama?“ ozvalo sa do ticha malé dievčatko.

„Áno miláčik?“

„Porozprávaš mi príbeh o anjeloch?“

„Nemáš náhodou už dávno snívať o princoch, ktorý ťa vyslobodia zo zajatia zlej čarodejnice?“ žena  pomaly odkryla jemný úsmev.

„Prosím,“ pozrelo na ňu dievčatko neodolateľne roztomilým pohľadom. Žena pristúpila k postieľke, prikryla svoju vnučku a pohladila ju po jemnučkej tváričke.

Zahľadela sa niekde do dávnych čias. Znovu sa ocitla na onom mieste, kde sa to kedysi odohralo. Znovu sa ponorila do minulosti a odznova prežívala prekrásne okamihy svojho života, ktoré sa jej vryli do pamäte.

„Príbeh sa odohral pred mnohými rokmi. Vtedy som bola mladé, bláznivé dievča,“  začala upäto rozprávať.

Dievčatko sa uvelebilo, zatvorilo svoje malilinké očká a započúvalo sa do príbehu starej mamy ako každý večer. Nikdy ju neomrzeli tie isté slová.

„Stalo sa to v deň mojich narodenín. Vybrala som sa do mesta na oslavy výročia založenia mestečka, v ktorom som žila. Ľudia boli snáď všade. Mne to však nevadilo.

Bola som z diania v meste nadšená. Dostala som snáď najkrajší darček. Rodičia sa o mňa nezaujímali, oveľa radšej mali môjho skvelého a úžasného brata Franka.

Zabávala som sa a nemala pojem o čase. V tej chvíli ma skutočne nezaujímalo, aké starosti ma doma čakajú. Nemyslela som absolútne na nič. Len na zábavu.

Bola už tma, keď som sa vybrala pešo domov. Nebola to rozumná voľba. Bola to dlhá cesta, bývali sme na konci mestečka.
Tma sa prechádzala okolo mňa a stávala sa mojou jedinou spoločnosťou. Cez jej tajomnosť som nevidela, kam kráčam. Z nerozvážnosti som zablúdila.

Spoza rohu, ku ktorému som pomaly smerovala, sa vynorila skupinka chlapcov. Keď prišli o niečo bližšie, okamžite som ich spoznala. Bola to podarená banda môjho brata.

-Hej, nie je to Frankieho malá sestrička?- nahlas zvolal jeden z nich.

- Ahojte. - zašomrala som potichu. Moje nadšenie padlo na úplné dno oceánu môjho vedomia. Potom som sa rýchlo odvrátila a pridala do kroku. Oni ma však začali prenasledovať.

-Počkaj! Chceme sa len porozprávať a zabaviť sa!-

Bolo mi to nepríjemné, pretože oni nikdy nemali záujem so mnou hovoriť. Avšak spomalila som, čo bola nesmierna chyba.
Všetci štyria chlapci ma dobehli a následne ma zastavili. Bola som uprostred blúdneho kruhu Bermudského trojuholníka, z ktorého sa nedalo uniknúť. Začínali byť príliš dotieravý.“

Žena zrazu stíchla. V tejto pasáži príbehu vždy rozmýšľala, ako najvhodnejšie povedať svojej vnučke, čo sa udialo.

„Stará mama!“ napomenulo ju dievčatko nedočkavým hlasom.

Žena sa usmiala. Jej vnučka nikdy nebola primladá na takýto druh príbehu. V tomto ohľade bola vyspelejšia ako jej rovesníci.

Zhlboka sa nadýchla, aby mohla pokračovať ďalej. Táto časť príbehu bola temná, ale do temnoty zároveň spadali lúče svetla v podobe jej záchrancu  a jeho rodiny.

„Mala som strach. Avšak nedovolila som im, aby sa ku mne tak škaredo  a neprimerane správali. Bola som príliš slabá a moja sila na štyroch silnejších, už skoro dospelých chlapcov, nestačila.

V tom najhoršom sa ako zázrak zjavil anjel v ľudskej podobe. Aspoň sa mi tak zdalo. Bol plavovlasý, nádherný, oveľa krajší ako ktorákoľvek filmová hviezda. Bol však bledý a správal sa neobyčajne. Jeho pohyby boli rýchle a jemné zároveň. Okrem toho z neho vychádzala akási tajomná, zastrašujúca sila. Asi preto chlapci ušli, keď ho v spleti tmy zbadali.

Mlčal. Opatrne, akoby sa bál, ku mne pristúpiť. Nemôžem zabudnúť na jeho oči. Aj v tej temnote mu svietili odleskom rýdzeho zlata. Moje podvedomie mi ponúkalo útek. Lenže jeho opatrný úsmev a pohľad ma akosi upokojovali. Môj strach okamžite ustúpil do úzadia.

Pomalým rozvážnym krokom pristúpil predo mňa. Nečakane a bez slova ma vzal do náručia. V tej chvíli ma to príjemne prekvapilo. Krik sa mi čoraz rýchlejšie dral z hrdla von, no keby mi chcel ublížil, bol by to urobil už dávno. Bola som zvedavá, kam ma vedie. Únava, bolesť a strach si vybrali svoju daň. Z cesty si nepamätám ani maličký kúsoček.

Prebrala som sa v nádhernej izbe. V mysli sa mi vynorili rôzne otázky. Tá najdôležitejšia – Kde to som?-.

Do izby vošla neznáma žena. Kde je ten neznámy, ktorý ma zachránil? Tajomná žena sa nežne usmiala.

-Už si sa prebrala?- opýtala sa ma. Mala ten najjemnejší hlas, aký som kedy počula.

-Ako sa máš? Nič ti nechýba?-

Prekvapila ma svojou starostlivosťou. Materinská láska z nej priam vyžarovala.

-Prepáčte, ale kto ste? Kde to som a prečo som tu?- Musela som sa na to hneď opýtať. Moje obavy mi nedali pokoj.

-Hlboko sa ti ospravedlňujem. Zabudla som, že nás ešte nepoznáš. Som Esme Cullenová. Môj manžel Carlisle, ťa včera priniesol k nám. Bola si v bezvedomí a mala si mnoho drobných poranení. Keďže je lekárom, ošetril ti ich.

Nemusíš sa báť. Tu budeš v bezpečí. Oznámili sme tvojej rodine, že si pri nás a pár dní sa zdržíš. Veľmi milí ľudia.-
Jej poznámka o mojich rodičoch ma prekvapila ešte viac ako prebudenie v cudzej izbe, pretože moji rodičia nie sú milí k nikomu.

-Želáš si niečo?- opäť zopakovala svoju otázku.

Neskôr som spoznala aj ich deti.

Od tej chvíle som pocítila, čo pre mňa znamená  skutočná rodina. Správali sa ku mne ako k ďalšej dcére,  sestre, tak ako k ďalšiemu milovanému členu rodiny. Obdarovali ma niečím neskutočným, čo som doteraz nepoznala. Niečím, čo mi nedokázali dať ani vlastní rodičia. Darovali mi svoju lásku. Hoci boli prostými ľuďmi, stali sa mojimi anjelmi.“

Žena dopovedala svoj príbeh a potom sa vrátila zo svojho krásneho a pretrvávajúceho sna.

„Ďakujem, starká,“ povedalo malé dievčatko unaveným hláskom. Pobozkalo svoju starú mamu na líce a ľahlo si naspäť do postieľky. Zavrelo očká a ponorilo sa do ríše snov.

Žena potichu opustila detskú izbu a vošla do vlastnej spálne. Sadla si na posteľ a naďalej spomínala.

Svojej vnučke nikdy nepovedala celý príbeh. Strážila jedno veľké tajomstvo, súvisiace s jej záchrancami. Pre dievčatko ešte neprišiel správny okamih, aby jej ho stará mama vyzradila.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  nikolka (04.12.2010 18:01)

Ďakujem... naozaj vám ďakujem

2)  eElis (02.12.2010 22:29)

Moc nádherná kapitolka, opravdu mě prolog zaujal. A doufám, že bse tu brzo objeví další kapitolka.

1)  Astrid (02.12.2010 04:13)

Nikolka, krásne píšeš, myslím, že keď napíšeš betálny príbeh - vid toto, s Tvojim vnímavým poňatím veci upútaš pozornosť. Prológ sa ma veľmi zaujal.
Nový styl priamej reči vidím po prvý raz na ff, ako sa ti to píše??sice to má byť ako rozdiel od toho začiatku s vnučkou, ale... nie som zvyknutá.
Prelínajúce sa príbehy spomienok a prítomnosti - čo bolí viac - koho príbeh - uvidíme, som zvedavá čo stará mama zažila, dúfam, že sa inšpiruješ ambrou a dorazíš nás komplet týmto príbehom.
A musím sa opakovať, prekvapilo ma to, čistota Tvojho písania, teraz ešte viac ako pred tým/nieže by som sa s tým nestretla, ale na weboch nie, určite Sk autorka dávno nie/.
Teším sa na ďlšiu časť príbehu.

1