15.04.2011 [22:15], Twilly, ze série Prepáčte, poznáme sa?, komentováno 25×, zobrazeno 4950×

8. kapitola – Zmena je život

Budova väznice bola ohradená vysokým kamenným múrom, ale preskočiť ju bolo pre mňa ako vystúpiť o schodík vyššie. V hlave som počul zbesilé tlkoty dvadsiatich piatich sŕdc, prichádzajúcich z dvoch odlišných smerov. Bolo jasné, že sa jedná o dve skupiny.

Trestanci kontra dozorcovia. Predpokladal som, že väčšia skupina boli práve trestanci a po nejakom čase som zistil, že som sa nemýlil. Premyslieť si obe alternatívne stratégie mi zabralo tak dve sekundy času, zostávalo len jediné. Rozhodnúť sa, ktorú zvoliť. Či sa najprv vrhnúť na agresorov a všetkých ich bez milosti zneškodniť, ale to znamenalo opäť zabiť!!! Alebo sa pokúsiť zachrániť brániacich sa dozorcov a riskovať, že si možno niektorý všimne... už som viac nechcel zabíjať. Podľa možnosti už NIKDY.

Pritisol som sa chrbtom ku stene a odovzdane si povzdychol. Samozrejme, jednoduchší bol variant „A“. Zabiť všetkých a nebyť v strehu kvôli svedkom. Netušil som, že naučiť sa súcitu a láske je tak jednoduché a naopak zabiť, také ťažké.

Bolo rozhodnuté. Moje nohy sa samy od seba pohli smerom k trestaneckej družine. Pred dverami som zastal. Nabrať odvahu bolo čoraz zložitejšie. Stále dokola som si musel opakovať, že to nie je vražda, ale len sebaobrana. Neadekvátna, keďže som mal jasnú prevahu – nesmrteľnosť, sila, rýchlosť a schopnosť zabiť – ale bránil som nevinných, bránil som Josepha.

„Toto budeš mať u mňa, ryšavka!“ zasyčal som tesne pred tým, ako som rozrazil dvere.

To, čo sa dialo potom, nabralo prirýchly spád. Zneškodnil som ich najrýchlejšie ako som len vedel. Ani netušili čo sa to vlastne deje. Všetkým do jedného som polámal väzy, bez jedinej kvapky krvi. Trvalo to len po dobu jediného úderu ľudského srdca a bolo po nich.

Dvadsať ľudských životov.

Mal som pocit, že sa mi zvrtol žalúdok a čo samozrejme, nebolo možné. Cítil som sa hrozne. Ako vrah. Nie, ja som vrah!

Pozrel som sa na vlastné ruky. Triasli sa. Toto sú ruky vraha, nie je na nich žiadna viditeľná krv, ale v dlaniach mám vyrytého každého, kto ich prostredníctvom zahynul...

Zaťal som ich do pästí. Ako sa nimi môžem ešte niekedy dotknúť Alice? Celú ju pošpinia... nesmie byť nečistá ako ja, nesmie na ňu dopadnúť moja vina, ona je ako anjelik...

Netuším, ako som sa dostal z toho hrobu na chodbu, ale inštinktívne som sa približoval k ďalším živým srdciam.

Pomaly som otváral dvere a pre zachovanie dojmu o mojej ľudskosti, som kričal v predstieranej obrane: „Nemám zbraň! Neublížim Vám!“

Na protivnej stene boli chrbtom pritisnutí piati muži. Adrenalín im koloval v žilách neuveriteľnou rýchlosťou. Všetci do jedného na mňa upierali vytreštené oči. V miestnosti sa vznášal intenzívny pach strachu, pach obetí.

„Joseph, to som ja, Conor...“ netušil som, ako až sú všetci mimo. Pochopiteľné, šlo im o život. Budú sa brániť do posledného dychu. Takmer každá obeť to tak robí...

Bolestivo mi stislo kamenné pľúca, pri pomyslení na nich ako na obete.

Joseph vyčkával. Vstrebával moje slová a zvažoval, na koľko mi môže veriť. Ľudský mozog je v čase obrany maximálne nevyspytateľný a ja som mu mienil dať všetok možný čas. Keď som však začul, že jeho srdce poľavuje na rýchlosti a dych sa tiež akosi prehlboval, vedel som, že je to v poriadku.

„Si sám?“

Bola jeho prvá otázka.

Pomaly som prikývol. Obaja sme sa dívali jeden druhému do očí. Nedovolil si stratiť očný kontakt, kým si nebol istý, že nie som len trojský kôň.

Musel som sa pousmiať. Veľmi rozumné, Joseph, pochválil som ho v duchu.

„A oni... ?“ jeho otázka ostala medzi nami visieť, ale nebolo treba dlhých rečí.

Pomaly som zavrtel hlavou a dal mu tým najavo, že vrahovia sú mŕtvy. Ešte chvíľu stál ticho a bez emócií. Premýšľal.

„Čo sa stalo?“ hovoril vecne.

Nemal som pripravené žiadne vysvetlenie, no napriek tomu, ma zaskočilo, s akou rýchlosťou a hlavne, ako ľahko som dokázal vymyslieť tú odpornú lož.

„Blížil som sa k ich centru. Hádali sa,“ hlas som mal napodiv pevný, „muselo dôjsť k fyzickému stretu, lebo sa začali medzi sebou...“

Stíchol som a uhol som pohľadom. Nevedel som mu klamať do očí. Jemu nie. A on to ani nevyžadoval. Len prikývol, na znak, že chápe. Jednoducho si domyslel moju lož sám, bez problémov jej uveril a mne tým uľahčil... čo mi vlastne uľahčil, žeby svedomie? Mne, upírovi-vrahovi?

„Toho posledného som zabil sám,“ zakončil som svoju mlčanlivú spoveď a pevne zavrel oči. V tej chvíli by som dal čokoľvek za to, aby som bol neviditeľný. Tvoju vinu to však nezmyje, kričalo na mňa moje podvedomie.

Klamem a vraždím. Klamem a vraždím. Klamem a vraždím. Tepalo v mojich spánkoch ako zvon na zvonici a ja som mal pocit, že to musí počuť hádam každý.

Zrazu sa Josephova tvár zmenila. Po veliteľskej rozhodnosti neostalo ani jedinej stopy, nahradila ju neuveriteľná únava a bolestivá grimasa. Rovnako tak aj pevný tonus jeho tela povolil a z hrude mu unikol bolestivý vzlyk.

Je zranený??? Napadlo mi. Nič som nevidel. Voľným okom som nemal šancu zahliadnuť takmer nič. Začal si vyzliekať tmavý redingot a tvárou mu opäť preletel bolestivý kŕč. Na pár sekúnd ho to zastavilo a on naberal silu a odhodlanie.

Nedokázal som sa ani len pohnúť. Ja som sa bál... nie Josepha, ale o Josepha. A o Evelyn. Sľúbil som jej, že ho privediem. Sľúbil som jej, že ho privediem živého??? Pýtal som sa sám seba zdesene, ja som si to nepamätal!!! Upír, čo si nepamätá vlastné slová, nonsens!!!

O sekundu neskôr sa mi obrovské Josephovo telo zviezlo k nohám. Jeden rukáv mal ešte stále oblečený, ale len čo tmavá látka jeho kabáta odhalila chrbát, zbadal som obrovskú krvácajúcu ranu v krížovej časti.

Vôbec som si neuvedomil, že som sa obalil štítom. Necítil som krv. Nič. Len výčitky.

***

Josephovo zranenie bolo vážne, ale jeho sila a chuť žiť bola silnejšia. Rovnako tak aj Evelynina podpora a starostlivosť. Myslel som, že ma rovno vykáže do patričných miest, ale ona sa mi zase rozplakala v náručí. Od radosti. Nechápal som to. Asi nikdy nepochopím ženskú logiku.

***

Joseph sa po zotavení vrátil na svoju pozíciu. Nebol to len muž činu, bol to hlavne výborný stratég. Vytvoril opatrenia a systém, ktorý znemožňoval rovnaké zlyhanie v trestaneckom systéme.

Ponúkol mi prácu vo väznici, ale odmietol som. Už som sa tam nikdy nechcel vrátiť. Tam, kde som napriek svojmu presvedčeniu opäť vraždil. Dobre, ja viem, iba zabíjal... ale výsledok bol rovnaký, zničené ľudské životy aj keď to boli vrahovia? Na dôvode predsa nezáleží, alebo...?

Ostal som oficiálne pracovať ako správca u Truskovcov. Snažil som sa žiť, ako doteraz. Aj keď už na mne bol poznať vek. Zatiaľ si ale nikto nič nevšimol. Ja áno. Alice rástla ako z vody. Za chvíľu už bude mať pätnásť rokov. Na časovej osi je to len zlomok, ale čo všetko sa zatiaľ stihlo udiať???

Moje malé dievčatko už nechodilo s handrovou bábikou pod pazuchou. Mala ju schovanú v elegantnej výletnej taštičke. Mala tam svoje poklady. Jaspera a hodvábnu vreckovku s monogramom. A prečo? Lebo už sa cítila byť dámou ale hlavne dospelou. Hlavu mala dobrú a ja som ju rád učil všetko, čo som si pamätal. Dalo sa o nej s hrdosťou povedať, že bola dokonca veľmi inteligentná. Škoda, že ani v tomto veku ženám šťastie veľmi nepraje. Na ktorejkoľvek univerzite by excelovala. Už teraz, nie až o pár rokov, kedy by oficiálne dosiahla univerzitný vek. Tým som si istý.

***

Keď som sa vrátil z lovu, zamieril som, ako vždy k Truskovcom. Alice poskakovala ako šidielko okolo Evelyn.

„Prosííím, Lyn, prosíííím. Len zopár tancov, len jedny šaty, sľubujem, že ich neumažem. Nemôžeš mi to urobiť, vieš ako by som vyzerala? Všetky dievčatá z mesta tam budú, Lyyyn, prosííim.“

Začul som kanonádu Aliciných prosíkov. Ostreľovala nemilosrdne hrdú baštu menom Evelyn, ktorá bez hnutia jedinej brvy sedela nad vyšívaním a tvárila sa maximálne nezúčastnene. Za to som ju obdivoval. Nedokázal som môjmu škriatkovi nič odoprieť. Stačilo, keď na mňa zamrkala svojimi uhľovo čiernymi dlhými mihalnicami a bol som hotový. Bol by som jej zniesol aj modré z neba. Vládla mi s absolútnou istotou.

Keď ma obe počuli vstúpiť, vzhliadli ku mne a s úsmevom na tvárach ma obe pozdravili. Tiež som ich pozdravil a spätne som si uvedomil, že sa aj ja usmievam na ne. Bol som doma. S nimi dvoma a s Josephom. Dokedy ešte budeš takto šťastný??? Podpichlo ma moje podvedomie. Odmietol som sa venovať tým čiernym úvahám a s chuťou som ich zatlačil kamsi dostratena...

„Čo zas lúdiš na Evelyn? Priznaj sa, škriatok?“ zasmial som sa s chuti. Mal som dobrú náladičku. Alice však nie. Niečo ju popudilo a jej dokonalé mramorové čielko sa na malú chvíľu pošpatilo namrzenou vráskou, žeby som to spôsobil ja?

„Chcem ísť na tú tancovačku!“ oznamovala mi nasrdene.

„A Lyn mi to nechce dovoliť!“ Dupla ešte aj nôžkou na dôraz.

S chuti som sa hlasno zasmial. Ale bol som asi jediný, komu to prišlo smiešne. Evelyn sa na mňa dívala prekvapene a Alice naštvane.

„Čo je?!“ nechápal som. „Jasne, že tam nepôjdeš,“ nechápal som, kde je problém, „veď si ešte malá...“ vyletelo zo mňa.

Oceľovo-modré oči sa zapichli do tých mojich s ublíženým výrazom. Bola sklamaná a ja zmätený. V tom sa zvrtla a utiekla preč.

S nemou otázkou v očiach som sa obrátil na Evelyn.

„Conor, ona už nie je dieťa...“ srdce jej bilo na poplach. Asi si to uvedomila iba pred chvíľou. Zatiaľ čo mne to stále ešte naplno nedochádzalo. Ešte včera bola dievčatko...

Prudko som zatriasol hlavou, aby som zaplašil ten dotieravý pocit, ktorý mi zovrel útroby.

* * *

Evelyn nakoniec tancovačku povolila. Rozhodla sa ísť celá rodina a ja? Nemohol som tam chýbať. V podstate to bolo čosi ako vstup mojej malej Alice do spoločnosti. Neboli sme na starom či novom kontinente, kde boli na túto príležitosť stvorené plesy a bály. Ona by si to zaslúžila, čipky, kvety, nádherné róby, jemné parfumy... jej drobnú rúčku, včera ešte patriaca dieťaťu a dnes už pomaly žene, by mali po správnosti zdobiť drahé kamene. Bola stvorená pre krásu. O tom som bol presvedčený.

Evelyn jej nakoniec ušila šaty, ktorých predlohu jej nakreslila samotná Alice. Ešte teraz sa smejem, keď si spomeniem ako vášnivo sa tie dve hádali o nezmysly ako dĺžka sukne, krinolína, dokonca o korzet... dávať dieťaťu korzet??? Oh, ospravedlňujem sa, mladej... veľmi mladej dáme korzet? Kto to kedy videl? Svet sa stavia na hlavu. Nech si Evelyn hovorí čo chce, Alice ešte dlho nebude dospelá.

* * *

S Josephom sme sedeli v salóniku. On popíjal svoj nedávno dovezený koňak a ja som práve zapaľoval cigaru. Tenkú a celkom príjemne, korenisto, aromatickú tyčinku. Bola to novinka. Nič mi to síce nehovorilo, ale nemuselo sa to prehĺtať ako alkohol či ľudské potraviny. Takto som si pripadal akosi ľudskejší.

Mlčali sme. Nebolo treba slov na to, aby sme si rozumeli. A skúsenosti každého muža, žijúceho v prítomnosti dám radili, obrniť sa trpezlivosťou, pokiaľ sa to týkalo príprav na akúkoľvek akciu.

Kdesi na poschodí buchli dvere. Už idú. Moje dievčatko bude debutovať. Bol som hrdý, pretože aj bez toho, aby som ju videl v šatách – ktoré mimochodom úzkostlivo tajila – mi bolo úplne jasné, že bude jednoznačnou hviezdou večera. S blížiacimi sa krokmi sa zosilňoval zvuk šuštiacej látky. Doteraz som bol celkom pokojný, ale akoby ma zrazu prepadla akási predtucha. Chrbticou mi prebehol akýsi mrazivý závan a dokonca chĺpky na rukách sa mi postavili. Môj pokoj bol nenávratne preč.

Ako prvú som videl Evelyninu suknicu. O sekundu na to mi vstúpila do zorného poľa celá. Musím uznať, že bola nádherná. Josephovi sa zaleskli oči a dych sa zrýchlil. Aj po rokoch spoločného života dávali bez obalu a akejkoľvek hanby najavo svoju náklonnosť.

Musel som sa nad tým pousmiať a ponechal som im zdanlivé súkromie aspoň tým, že som sklopil zrak a nechal doznieť ich tichú očnú debatu.

Po chvíľke znovu zašušťala látka. Vzhliadol som hore na schodisko a ... neveril som vlastným očiam. Alice už ozaj nebola dieťa. Nie, keď ju takto Evelyna upravila. Dlhé tmavé vlasy mala upravené do dospelého účesu. Boli vyčesané vysoko na temene a upravené do antického drdolu. Na prvý pohľad to vyzeralo úžasne jemne a jednoducho. Perfektne sa hodil k slečne Alicinho veku.

Môj pohľad skĺzol z vlasov na jej tvár. Bola to tá istá tvár, ktorú som vídal dennodenne už takmer štrnásť rokov a predsa bola iná. Rovnako tak aj jej postava. Nedalo sa ani z ďaleka povedať, že by bola práve žensky oblá, to nie, ale tie krivky... voľačo mi unikalo a ja som ostal len omámene a zdesene civieť na svojho škriatka.

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

5)  eMuska (15.04.2011 23:32)

Hej, škriatka, to tak... Ja ti dám, hovoriť čerstvej štrnástke, že škriatok! To beriem osobne, aby si vedel! A neže si oči vyočíš a zaľúbiš sa do nej, pretože ona čaká na Jaspera... Moje nervy, fakt! Však nebude zápletka spočívať v trojuholníku Alice, Jazz a Conor? Prosím, povedz, že nie, lebo ma asi rachne! Ach jáj! Ryby, žaby, klepetá, už sa príbeh zapletá!
Tešáám na pokráčko!

4)  kytka (15.04.2011 22:40)

A víš že já Tebe taky

3)  Twilly (15.04.2011 22:39)

Květuško, já tě snad miluju žádný hrobeček, žádné kamení.... juchú

2)  kytka (15.04.2011 22:37)

Jsem prvníííííí.

1)  kytka (15.04.2011 22:36)

Tak zlatíčko. Žádné ukamenování se rozhodně konat nebude. Jedině za to, žes to takhle ukončila a já se do příště uhlodám zvědavostí. . Neskutečný výběr písničky, která k té atmosféře ve věznici byla přesná.
A Conora mi bylo moc líto. Jeho dilema, jestli zabít nebo ne. Svíralo se mi z něj na hrudi.
Alice jako mladá dáma. Úplně jsem ji viděla. Slušelo jí to. Verunko, děkuji za krásný emocemi nabitý díl.

«   1 2