02.12.2010 [07:30], Astrid, ze série Pôjdem tam, kde nájdem vieru..., komentováno 10×, zobrazeno 2674×

Kapitola 9

 

Holubica

 

To čakanie v nemocnici bolo totálne otravné. Z izby ma slušne vyhodili, asi pre nedostatok lôžok, ale však, kto by tu chcel zase ostať? Zadumaná som pozorovala okolitú hektiku malej nemocnice, keď sa s rachotom otvorili dvere výťahu. Vystúpil z neho ten krásny muž, ktorého som poznala. V čiernom plášti svojim zjavom budil pozornosť okoloidúcich žien a dokonca i mužov a iba na mňa sa kúzelne usmieval. Bože, takéto fatamorgány mi môžeš zjavovať každý deň.

Medzi nami dvomi bol dokonalý kontrast. Akoby ste sa dívali na čiernu labuť vsadenú v bielom pozadí obrazu a na ufúľanú domácu hus zo statku v encyklopédií poľnohospodárskeho chovu. Začervenala som sa ako rak. Tá hanba... Môj outfit nemohol byť dokonalejší. Celá olepená, v oblečení v ktorom ma priviezli do nemocnice, v teniskách, ktoré boli ešte v dávnych časoch biele, som sa krčila na lavičke a chcela byť neviditeľná. Starká išla do Dublinu k tete Brice a mňa tu nechala napospas strýkovi Jonathanovi. Postavil sa nado mňa, asi som sa mu mala hodiť okolo krku, alebo niečo také ako v romantických filmoch, lenže ja som len ako prinitovaná sedela a zírala mu na jeho dokonalo vyleštené topánky.

„Ahoj... Priniesol som ti čisté oblečenie. Jonathan nemohol prísť pre teba, tak som išiel ja.“

„Ďakujem, som rada, že si prišiel ty.“

Už zronenejšie som sa nemohla tváriť, iba srdce prežívalo menší ohňostroj a on to isto vedel. Nebola som rada, nie. V duchu som skákala dva metre radosťou. Postavila som sa, šibalsky sa usmial a aký bol vysoký, mi len preložil ruku cez celý chrbát a nesmelo si ma privinul bližšie k sebe. Srdce mi šťastím bubnovalo, oprela som sa mu o hruď a chytila ho za ruku. Bola to pravda, všetko bola pravda, žiaden sen. Princ z rozprávky tu bol so mnou. Svet fantázie ožil, len rozdiel bol v tom, že som už nebola malé dieťa.

„Slečna Swanová?“ ozvala sa hlavná sestra s veľkou bradavicou na čele.

„Áno?“

„Máte odvoz?“

„Áno má... Ja som za ňu zodpovedný,“ ozval sa anjel vedľa mňa. Tváril sa šťastne, asi chcel, aby každý vedel, že je tu so mnou. V tú chvíľu mi to tak pripadalo.

„Dobre pán...“

„Cullen...“ vyslovil svoje meno s nenútenou gráciou. Prvý krát som to meno počula.

„Pán Cullen, ehm... musíte počkať na prepúšťaciu správu. Doktor Lopez je na obede, slečne Swanovej zmenil recept na inhalátor a mne ho tu nenechal. Čiže budete musieť počkať.“

„Iste, počkáme.“ Vľúdne sa na tú ježibabu usmial a viedol si ma kúsok do nemocničného parku.

Tieň obrovskej jedle nám doprial príjemnú tôňu a potrebné súkromie. Chcela som sa spýtať snáď na všetko, ale zrazu mi moje otázky pripadali akosi hlúpe a naivne detské. Si upír? Si nesmrteľní? Vieš lietať? Ach, aké triviálne blbosti. A vieš urobiť ľuďom to, čo spravili tí chlapi Johnovi? Tak to nebola blbosť. Na to sa ho neopýtam, nikdy. Táto strašidelná otázka mi blúdila hlavou a nemohla som sa zbaviť pocitu, že čosi také už niekedy spravil.

Tiež bol mĺkvy, len nebol tak rozklepaný ako ja. Som predsa človek – uvedomila som si, čiže v potravinovom reťazci na mieste pod ním. Či sa niečo nachádza nad ním... ? Toto triezve zistenie ma utvrdilo, že ja, normálny život pravdepodobne viesť nikdy nebudem. Nechcela som byť skeptická, ale iba som bilancovala pravdu a pri tom študovala štruktúru betónovej lavičky. Jemný dotyk zaplašil hlúpe myšlienky; v podstate absolútne zbytočné myšlienky.

„Si tichá, trápi ťa niečo?“ Pohľad mal vážny, posadil si ma oproti sebe na lavičku. Prevŕtaval ma jasným pohľadom, premýšľať v jeho prítomnosti bolo asi úplne zbytočné - nejako mi to proste nešlo.

Zurvalé vrčanie nás oboch prebralo. Pani si viedla na vodítku Huskyho, ktorý celý naježený prebodával Edwarda očami. Spomenula som si na ten desivý výjav z môjho podareného výletu a oblial ma studený pot. Uf...

„Psy ma nemajú v láske,“ podotkol sarkasticky a hodil po mne hrozivým pohľadom.

„Viem, všimla som si...“

„Myslím, že by som ti mal odpovedať na pár otázok. Teda, ak chceš.“ Pravda, to by mal. Tá hlavná znie... Nie, neopýtam sa to. Neopýtam!

„Dokážeš urobiť človeku to, čo tí dvaja vtedy Johnovi?“ Správne vychovanie káže; nebyť osobná. Ja, ako vždy nesklamem. Zaskočila som ho. Niečo také nečakal, bolo to vidno. Napriamil sa, kývol hlavou, akoby sa sám zo sebou hádal, potom sa drvivou silou pozrel do mojich očí, že som radšej nechcela počuť na to odpoveď.

„Toto chceš vedieť?“ spýtal sa smutne. Ja som už ľutovala, že mi to vôbec vyšlo z pusy. Som blbá... Strašne blbá.

„Áno, dokážem...“ Už svetlé oči mu znova trocha stmavli. Srdce mi nadskočilo jeho priamočiarou odpoveďou.

„Urobil si to niekedy?“ Romantika sa vytratila, ako para.

„Áno, ale nie tak sadisticky ako oni dvaja. Síce v podstate, v tom nie je asi rozdiel. Zabil som, taká je odpoveď.“ Zhlboka som sa nadýchla, v hlave som mala fialové vákuum. Mám povedať: Aha, chápem, alebo... Sakra, čo mám povedať?

„Ale nerobil si to, lebo si chcel. Nie? Tak žiješ, zabíjaš ľu...“ Nemohla som uveriť, že som to skoro povedala a k tomu, ešte len tak. Musela som rýchlo zmeniť tému, mračil sa a vôbec som sa nemala na také osobné veci pýtať. Ak by chcel, povedal by mi to sám.

„Nie, Isabella, ja nezabíjam ľudí. Už... Nikdy už nechcem zabiť žiadneho človeka.“ Tiež sa snažil udržať si tvár. Dlhú chvíľu sme len tak sedeli, obaja sme predstierali, že tento rozhovor nebol.

„Dobre...“ usmiala som sa. „Povedz mi. Čo je to Tempesta?“ Fajn, rozosmiala som ho. To slovo mi nedalo spávať, odkedy mi to na našej podarenej hodine organu povedal. Že by to bolo niečo smiešne, keď to vtedy tak vážne povedal? Postavil sa, zobral ma za ruku a pritiahol si ma k sebe.

„Tempesta... Znamená to po taliansky búrka,“ šepkal mi nežne do uška, chladný dych ma šteklil na temene, „chcel som vtedy medzi nás postaviť búrku, len preto, aby ťa ochránila predo mnou. A pozri, čo spôsobila,“ usmieval sa mi na tvári a zľahka ma bozkával. Pozrela som mu s dôverou do očí, veľa vecí to slovo vyjasnilo. Bál sa vtedy sám seba, ale nech je čímkoľvek, je mi to jedno. Aj vrah... Milujem ho a budem za to niesť následky. Taký je môj osud.

„Vieš, chcel som ti povedať...

„Pán Cullen! Á, tu ste.“ S poza rohu vyšla druhá sestrička. Všetko by bolo ok, až na to, že táto okato točila zadkom a vycierala sa na nás, no... vlastne na neho a špúlila narúžovanú pusu, „tu je tá prepúšťacia správa a recept. Toto jej dajte naplniť.“ V ten okamih som si pripadala ako bezprizorné šteňa, ktoré prepúšťajú z veteriny a môže akurát tak potichu skučať. Tá ženská! Maznala sa s jeho menom a vôbec, prečo to nedokomunikovala so mnou! Pripadala som si menejcenná. Nikdy som nebola voči sebe tak kritická, ako v poslednej dobe. Čo na mne vidí? Však som bruneta, ani nie vysoká a mám vysoký nárt. Ostala som smutne hľadieť na rozpraskaný chodník.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa starostlivo, keď tá ženská odišla.

„Nie, môžeme už ísť?“

 

*

„Tak si doma. Ja, zavolám ti dnes ešte a...“

„Poď so mnou.“ Zostal zarazene na mňa hľadieť. „Chcem, aby si išiel so mnou,“ povedala som mu to rovno, lebo v jeho očiach sa zračil akýsi všeobecný nesúhlas.

„Si sama doma...“ No však práve preto! „Viem...“

Chvíľu sme si vzájomne pozerali do očí, usmial sa, „preparkujem auto.“ Vstúpila som.

Dom bol prázdny, na stole ležal odkaz ešte z pred včera.

Bella, v chladničke máš jedlo. Pani Solomonová ti poslala krabie ragú. Čau Meggie

...

Stál pred vchodom, dobehla som z kuchyne keď stále nechodil.

„Musím ťa pozvať dnu? Ako v Upírich denníkoch?“ Udivene sa na mňa pozeral, ale ja som to myslela smrteľne vážne.

„V akých denníkoch?“ Docvaklo mi. Jasné som nenapraviteľná.

„To nič, nevšímaj si to. Myslela som, že ťa musím najprv pozvať, aby si...“

„Aha... Nemusíš ma pozvať aby som vošiel,“ usmieval sa pobavene popod fúz.

„Máš rád krabie tyčinky?“

„Mám rád všetko čo máš rada ty, ale dnes som už rybu mal,“ vážne sa zatváril a znechutene našpúlil pery. Bavilo ho hrať tú hru so mnou.

...

Prechádzal starožitnou obývačkou, presne do tej doby sa hodil. Svedčala mu honosnosť, i keď zbierka Babi nebola až taká veľká.

„Toto poznám,“ ukázal na slonovinovú sošku Dávida, „môj priateľ Costa ju vyrobil, mám takú istú. Zbieral som všetky vzácne miniatúry veľkých majstrov,“ prezeral si tú vec s úžasom.

„Fakt? Hm... Ja som zbierala Barbie, mám ich asi dvadsať doma v Denveri.“ Pristúpila som k nemu a obzerala ten zázrak s ním.

„Má hodnotu minimálne tisíc dolárov,“ povedal vážnym tónom.

„Tisíc dolárov? Pre Boha!“ Užasnuto som hľadela na tú vec, „ ty máš takú tiež?“

„Mám celú zbierku, asi šesťdesiat kusov.“ Hodil na mňa profesionálny pohľad. Počty mi nikdy nešli, ale toto bola jednoduchá násobilka. On mal týchto hlúpostí niekde v hodnote šesťdesiat tisíc dolárov?! Hľadela som naňho, či si nerobí žarty. Nerobil. Náhle otočil pozornosť späť ku mne. „Vravíš, Barbie?“ usmieval sa pobavene.

„Dve majú asi zberateľskú hodnotu, patrili totiž mojej mame,“ usmiala som sa teraz pobavene ja. „Mal by si sa prísť na ne pozrieť. Potrebovala by som niekoho, kto rozumie starožitnostiam. Vieš... Oko odborníka.“ Nahlas sa rozosmial.

„Iste, uvidíme akú budú mať hodnotu, ale až taký expert nie som.“ Zatváril sa vyslovene vážne. Na tvári mi prischol radostný úsmev, prvý krát som ho videla takéhoto veselého.

„Krásne sa smeješ, Isabella.“ Úsmev sa mu vytratil z tváre hneď ako to povedal. Nevinný moment sa zrazu zmenil, vzduch zhustol a on o krok pristúpil ku mne bližšie. Držal ma až neúnosne tým svojim hypnotickým pohľadom. Zavrela som oči. Chladný dych sa otrel o moje pery.

„Už zovrela voda,“ šepol.

...

„Zelený čaj. Myslela som, že ho máš rád, tak...“

Pristúpil ku mne, vzal mi šálku z ruky, položil ju na stolík, lyžička zacinkala do ticha čo naraz zavládlo medzi nami. Zľahka prechádzal nosom v mojich vlasoch, striaslo ma zimou ako to šteklilo.

„Chceš vedieť čo mám rád?“ Rozochvela som sa tónom jeho hlasu, cítil to. Natiahol sa, akoby si precvičoval krk. „Mám rád, keď ťa cítim... Keď ťa, blízko cítim,“ vzdychol mi opantane do vlasov. Srdce búšilo, v hlave som mala dokonalo vyzametané. Túžila som po vášnivých dotykoch, po tom čo vedel so mnou robiť jediným pohľadom. Chcela som to. Vlastniť to a ochutnávať to perami, ako šťavu z ovocia, ktorá vám steká po rukách, keď sa zahryznete až príliš hlboko. Hlboko... Pobozkal ma na pery. Tie jeho boli lepšie ako to ovocie. Určite.

Prerušila som ten sladký bozk. „Čiže, cítiš aj ten dym čo mi ostal vo vlasoch? Lebo ja áno.“ Necítila som sa príjemne, rifľová bundička páchla dymom a ja - nielen dymom. Chcela som sa umyť a prezliecť, zmyť špinu tých pár strašlivých dní.

„Cítim všetko...“ ponuro zašepkal. Bože, ako to myslí!

„Počkaj, ostaň tu, musím sa prezliecť. Za chvíľu som späť.“ S nechuťou ma pustil. Vybehla som schody, vošla do izby, stál rovno za mnou. Neporiadok bola moja značka.

„No... Moja izba, poď ďalej,“ pozvala som ho, prešiel miestnosťou a zostal uprene hľadieť do mojej postele. Sadol si na okenný parapet. Vzala som si župan a dúfala, že sa mi neváľa po zemi žiadne špinavé prádlo. Musela som sa pousmiať, žasnúť mi bolo osudom. Celý v tom čiernom oblečený vyzeral, akoby vystúpil z temného obrazu Victorie Frank, tak krásny...

„Máš rád čiernu?“ Bola som zvedavá. Pozrel na seba.

„Hm, myslíš toto?“ chytil si košeľu z pod ktorej mu bolo vidno chĺpky. „Nie... Nemám nič iné v skrini než pár čiernych košieľ a sutanu. Mám rád bielu, tvoja aura je biela, vieš? Ty si moja farba.“ Znova som sčervenala, líca mi horeli až k ušiam. Naliehavo vztiahol ku mne ruku, stála som vo dverách do kúpeľne. Čo to chcel? Usmial sa, ruku stlačil v päsť, keď ju dával späť do vačku.

„Ostanem. Počkám. Ostanem tu,“ ubezpečoval ma, akoby som mu nemala veriť, že tu naozaj ostane.

Celá naša komunikácia bola divná. Chcel, a akoby nechcel... Zavrela som dvere do kúpeľne a zamkla. Cítila som sa pred ním ako nahá a to, som mala na sebe oblečenie. To napätie pulzovalo aj cez zavreté dvere. Myslel na mňa, na to čo robím? Predstavoval si ma? Chcela som vidieť do jeho mysle, chcela som vedieť čo chce a či to chce. Chcela som mu to dať. Myslím, že tak nejako rozmýšľal aj on, cítila som to, mala som ho v hlave. Nie! Nie jeho, bol to požieračný chtíč čo som cítila. On je stále kňaz a ja... mám nechutné, chlipne predstavy, stiahla som teplú vodu. Chlad ma obnažoval tak isto, ako teplo. Bolo jedno čím som chcela prebudiť zdravý rozum, ten nebol teraz doma. Nič nefungovalo, myseľ si šla vlastnou cestou a doháňala ma k šialeným predstavám. Obliekla som si župan. Dobre, toto zvládnem. Proste si sadnem na posteľ a porozprávam sa s ním o niečom. Bože, o čom?!

Sedel na parapete okna v ruke si prehadzoval mincu. Áno, bol to hráč. Hráč, ktorý vyhráva. Hriešne myšlienky všetkého druhu naberali na intenzite. Nahlas som si vzdychla, to ho upútalo. Pozrel sa z pod toho uhrančivého obočia na mňa, akoby vedel o čom som teraz premýšľala. Nastalo trápne ticho. Prerušil ho len on, tichým mľasknutím. Otočila som sa k skrini, akože niečo hľadám. Bože, čo teraz? Možno sú mu zrejmé moje zámery. No jasné! Zámery! Žiadne zámery nie sú! Cekla som si pre seba, čo som nad tým rozmýšľala a začula, ako sa potichu zasmial. Vedel to, vedel, že na to myslím a on na to myslel tiež. Napätie v izbe bolo tak husté, že keby niekto rozvíril prach, bolo by ho fyzicky vidno.

„No, asi by som mal ísť...“ Prikyvoval hlavou. Neviem či mne, ale sebe určite. Odišiel od okna.

„Dlho sme čakali na tú lekársku správu, že... ?“ Zľahka sa ošil, nervózne sa usmial. Teraz som kývala hlavou pre zmenu ja. Odplašiť tento moment sa nepodarilo ani jemu a ani mne. Pozrel z okna, nad niečím tuho rozmýšľal, ale naraz sa objavil tesne predo mnou, až som na mieste nadskočila. Bože! V tvári mal strašne, vážny výraz. Prezeral si moju tvár, akoby ma už nikdy nemal vidieť. Chytil ma za ramená, niečo dôležité mi chcel povedať, sťažka sa mu začalo dýchať.

„Isabella, ja... Vieš, mal by som odísť. Mal by som niekam zmiznúť. Teraz hneď. A nemal by som  myslieť na to, na čo teraz myslím.“ Nešťastne sa chytil za čelo, „ale ja nechcem odísť, vlastne chcem byť iba tu. Iba s tebou. Ale ty... Ak by som... Nie je správne, aby som s tebou...“

„Sa so mnou pomiloval?“ Vypadlo to zo mňa ani neviem ako. Obaja sme tým slovom zostali zaskočení. Dvakrát sa pokúsil niečo povedať, dokým to nahlas povedal. Nepatrne pohol hlavou, že áno, ale ja som to videla.

„Si tak krehká a si...“

Chytila som ho okolo krku, vynútila si úplnú pozornosť.

„Krehký je čas aký máme, môže nás čokoľvek rozdeliť. Nechcem čakať. Bojím sa, že sa niečo stane. Ja viem, že to znie divne, ale cítim to.“

„Nič sa nestane,“ hľadel mi vážne do očí, „nič nás nerozdelí. Nikdy, to ti prísahám,“ rozrušene hovoril, akoby sa bál, že mám pravdu.

„Tak mi to dokáž.“ Načiahla som sa k jeho perám, „dokáž mi to.“ Jeho ruky skĺzli po mojich ramenách nižšie.

„Môžem ťa zraniť...“ vydýchol mi vzrušene do uška.

„To môžeš... Chcem, aby si to urobil.“

...

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!