18.10.2010 [21:30], Astrid, ze série Pôjdem tam, kde nájdem vieru..., komentováno 13×, zobrazeno 2695×

Dvaja,

spája nás čo iní taja.

Máš dnes krídla miesto šiat

z najkrajších chvíľ, z ľahučkých slov,

priesvitných snov.

-

V nás svieti tma,

v nás hrial aj mráz.

Úsmev už našiel si tvár.

Chuť objatí,

len Ja a Ty...

Robo Grigorov

Kapitola 8

 

Dvaja

 

Vlastne ani neviem či dobrovoľne...  sedela som vo veľkom čiernom aute, ten Emmett neprehovoril ani slovo, len ma neustále po očku sledoval v spätnom zrkadle. Hlava mi padala od únavy, telo som mala dolámané, rana na hlave mi krvou zlepila vlasy a celá ruka trhavo štípala, čo bola rozrezaná hlboko od predlaktia, až po dlaň. Provizórny obväz z trička nedržal.

Svitalo, obloha precitla v ráno. Prebral ma ľahký stisk na ubolenom ramene, otvorila som oči a na plné pľúca skríkla strachom.

„Čššt, čšš, to som ja Emmett. Kľud, ukľudni sa,“ kýval hlavou v otázke, či som to pochopila. Zavrela som oči a hlasno vydýchla.

„Áno, som kľudná, v poriadku, v poriadku...“ šepkala som pre seba a mnula si špinavé dlane.

„Dobre, si doma,“ pozrel sa von oknom auta, „ostanem tu. Áno? Choď si ľahnúť. Ja počkám na Edwarda.“ Stále pritakával, akoby si myslel, že mu nerozumiem.

„Nie, nejdem domov...“ Prepadol ma totálny stres. Nemohla som ísť domov, to nešlo. Slzy sa mi tisli do očí, proste som tam nemohla byť sama, po tom čo sa stalo. A čo poviem Babi, nie, nemôžem ísť ešte domov.

„Nemôžem ísť domov. Takto...“ Myslel si snáď, že kvôli tomu aká som dobitá, ale bolo to tak, že po psychickej stránke som bola na tom vážne zle. Chvíľu premýšľal.

„Dobre, pôjdeš so mnou do hotela, naješ sa, dáš sa do poriadku, ale potom ťa odveziem späť. Pokiaľ polícia bude hľadať Johna...“ zamyslel sa a prižmúril oči, „tak by si mala byť doma.“ Začalo sa mi zle dýchať, na toto som nepomyslela, pomohla mi dávka z inhalátora. Neplakala som, bolo to zbytočné - John je mŕtvy a ja s tým nič nedokážem urobiť.

„Ja som Emmett,“ podával mi obrovskú ruku, našťastie prerušil tie strašné obrazy v mojej hlave. „Edwardov brat, prišiel som sem do Írska kvôli tebe,“ milo sa usmial.

„Bella...“ nemala som nič viac na srdci, čo by som mohla povedať.

Vystúpili sme z výťahu luxusného hotela.

...

„Rosalie, toto je Bella. Nájdi jej niečo prosím ťa na prezlečenie a ja zatiaľ objednám raňajky.“ Emmett zmizol v druhej miestnosti a my dve sme osameli. Rosalie, bola tá nádherná blondína z toho knihkupectva, nemohla som z nej spustiť oči. Tak krásnu ženu som ešte v živote nevidela. Ona o mňa nezavadila ani pohľadom, ale bolo mi to nanajvyš jedno.

...

Po hodine som čakala v pozore prezlečená, najedená a zaparkovaná pred vchodom u seba doma.

„Ak by sa ťa ktokoľvek na niečo pýtal, povedz, že si išla domov stopom, že si čosi popila a nevedela si Sin a ani Johna nájsť. Jasné?“

„Jasné...“ Pri Johnovom mene mi stislo žalúdok, prehltla som to horké sústo a snažila sa vôbec nemyslieť.

„Tak sa drž, neboj, budem ťa strážiť. Keby dačo, stačí šepnúť moje meno z okna. Ok?“ žmurkol a povzbudivo sa na mňa usmial. Chcela som sa spýtať, prečo ma chce strážiť, ale rozprávať mi robilo nemalé problémy, tak som sa len odvliekla k vchodovým dverám.

...

„Isabella! Ježiš Maria, vieš čo sa stalo Johnovi? Tak som sa bála! Že vraj ho našli mŕtveho a znetvoreného niekde tam v lese pri Rostrevor. Vďaka Bohu si doma, tak som sa bála!“ Vyletela Babi v nočnej košeli pred dvere. Zhrozenie nenechalo na seba dlho čakať a ja som sa hystericky rozplakala. Myseľ sa uvoľnila a mne sa premietol ten výjav z parkoviska pred očami - ako padá Johnová hlava na zem a jeho telo sa hýbalo, akoby chcelo bežať.

„Čsst, Bella, srdiečko, poď dnu. Vieš čo sa tam vôbec stalo?“

„Nie... neviem.“ Že či... ? - Som klamárka.

„Volali z polície, že mám zavolať, hneď, ako budeš doma. Zlatíčko cítiš sa na to?“ Starká mala slzy na krajíčku. Kývla som, že nech zavolá, to bude najlepšie.

...

Policajný vyšetrovateľ od nás odišiel spokojný aj s mojou verziou, že som išla stopom domov. Bola som tak vynervovaná a uplakaná, že nemalo význam sa so mnou vôbec o niečom baviť. Jediné čo ma držalo po hromade bolo vedomie, že on sa čoskoro vráti. Nevedela som kam išiel, ani ten Emmett mi nič nepovedal, iba to, že ma bude strážiť. Ale pred čím? To mi nešlo absolútne do hlavy. Nechápala som, čo by mi mohlo hroziť, keď už tí... chlapi boli pravdepodobne mŕtvi.

Nech sa vráti, nech sa už konečne vráti. Všetko si vyjasním - všetko.

Vedela som už čo on a jeho brat so sestrou sú, ale vysloviť to slovo nahlas bolo pre mňa nemysliteľné. Nedávno som si robila hlúpe žarty  so Sin ohľadne upírov, keď sme si požičali všetky diely Underworld. Predstava byť sexy upírkou, ako bola tá filmová Selin. To je smiešne! Pre Boha... Pokiaľ ho neuvidím, tak to asi nevstrebám. Zatiaľ v mojej mysli stále ostával tým krásnym kňazom, čo som ho pred pár týždňami po prvý raz uzrela. Ale aby bol to...  - proste ho musím vidieť.

 

*

 

Okno prievanom buchotalo, počula som to až do kuchyne.

„Bella, choď zavrieť to okno, už to nemienim počúvať. To tam nevieš dať ten háčik?“ Babi, v poslednej dobe bola trocha neurotická. Vybehla som schody, napadlo mi dať si sprchu, celý deň som drela v záhrade aj s ňou. Prievan mi skoro vytrhol dvere z rúk, na okne bolo čosi položené. Zvláštne...

Malá kytička ohnivo-červených, divých makov ležala na drevenom parapete. Vzala som ju do dlaní, hlavičky sa unavene ohli, vykukla som z okna. Slnko mi svietilo priamo do očí, vyšla som na balkón. V tmavom parku pod starou lipou stál on. Zdvihla som ruku, že mu zakývam, ale rýchlo ju dala radšej späť, on sa len otočil a zmizol v tej tmavej zeleni. Srdce mi išlo smútkom puknúť, - prečo za mnou ešte stále neprišiel? Skrátka sa bez jediného slova vyparil, načo to robil? Možno sa bál... Možno by som mala ísť za ním prvá ja, ale bála som sa čo bude teraz. Vlastne teraz, po tom všetkom čo sa stalo a potom, čo o tom všetkom viem.

...

Zbehla som dole schodmi a absolútne nerozmýšľala o tom čo robím, proste idem za ním a basta. V dlaniach som si pestovala ten krásny dar.

„Bella, zlatko, kam ideš,“ zastavila ma Babi.

„Čo?“

„Čo, čo... Pozri sa čo máš na sebe. Jednu hnedú papuču a druhu oranžovú. Kam sa ženieš?“ Pohľad mi spadol na moje nohy - iste, každá papuča iná, komu by to vadilo...

„No... idem sa pozrieť či je už pošta...“

„Pošta? Je sviatok, pošta dnes nechodí. Čo to je?“ kývla na ten krásny darček v mojich rukách.

„To je... To som našla pred dverami.“ Uf. Tak, Isabella, už bude s teba iba dobrá  klamárka.

„Doteraz som bola pred dverami s pani McPersonovou a nič tam nebolo,“ pozrela na mňa skepticky, zatvárila som sa nešťastne.

„Sťažovala sa, že tu postáva nejaké veľké čierne auto a majiteľ v ňom asi spáva. Tak som jej povedala, nech zavolá policajtov, no nie?“ Múdro, Emmett sa aspoň nebude nudiť, ale aj tak, myslela som, že to s tým strážením bola nejaká hlúposť. Na toto sa ho musím tiež spýtať. Nenápadne som vykukla chodbovým oknom do parku.

„Vieš čo to je? Ten, ktorý ti to daroval, to musel dať určite na okno,“ spozornela som; - na okno...

„Na okno? Ako to vieš?“ Starká sa zatvárila tajnostkársky.

„Nechceš povedať, ani ja nepoviem...“ Hm... dobre teda.

„Dobre, bolo to na okne, stačí?“ Babi sa pobavene rozosmiala.

„Vieš od koho sú?“ Nevedela som ako sa mám tváriť. Nemôžem jej predsa povedať od koho sú, Babi je strašne pobožná, ak by vedela, že mi ich dal kňaz... to by bol škandál ako hrom.

„No... jeden môj známy."

„Nevedela som, že... Ale to je jedno. Toto som už dávno nevidela, že muž donesie tajne divé maky dievčaťu,“ usmiala sa na mňa spiklenecky.

„To niečo znamená? Je to nejaký druh vyznania, Babi?“

„Hm... V mojej dobe, keď som bola mladšia ako ty, to znamenalo zakázanú lásku. Viac-menej tajnú, že sa to nesmel nikto dozvedieť. Po väčšinou tá láska nebola nikdy ani naplnená.“ Zosmutnela som. Ako to potom myslí, to vyznanie, vie čo tie maky vôbec znamenajú?

...

Rýchlo som sa obula a vybehla ešte do slnečného parku, už tam nebol. To veľké čierne auto pomaly zabočilo do vedľajšej ulice.

Vrátila som sa do izby, vzala knihu v ktorej som mala uložené úspory, akurát som si tam chcela uložiť dvadsku, keď sa čosi vedľa mňa pohlo, celá zmrznutá som ostala stáť, nebola som v izbe sama. Periférnym videním som ho zahliadla, niečo šuchlo. Stál rovno za mnou pri okne, počula som, že spravil krok ku mne, napla som ako struna, ale nie strachom. Nehryzla som si nechty už roky, k tomu sa mi rozklepali ruky keď ticho prehovoril.

„Bojím sa, že sa budeš báť, tak... Tak, mi povedz a ja odídem, alebo... Bojíš sa, cítim to.“ Bože! Keby som sa tak neklepala. Nemôže odísť, nie teraz, tak veľmi dlho som na tento okamžik čakala.

„Nie, nechoď. Ja sa ťa nebojím... Vôbec.“ Pomaly som sa k nemu otočila. Stáli sme oproti sebe, ako malé deti čo sa boja zoznámiť. Jeho oči, jeho tvár... Vyžarovala z neho akási zlatá božská aura, znova som ostala užasnutá. Zvláštna súhra démonickej krásy a anjelskej dobroty mi hľadeli oddane do očí.

„Isabella,“ šepol. Spravil krok, ja tiež. Stretli sme sa v strede izby, ten náš rýchly krok nás stočil a on sa so mnou v náručí ešte párkrát zatočil. Vášnivý bozk chladných pier, mi menil v ten moment život. Prechádzala som oddane tou rozprávkovou, zlatou dúhou a nechcela si nič reálné pripúšťať. Moje oči nevideli, nemuseli, zrak bol zbytočný. Ten pocit, akoby som bola na vrchole hory a slnko ma celú presvecovalo, bol najkrajší za celý môj život. V jeho pevnom objatí som sa stala ucelenou, nič nechýbalo. To, na čo som celý život čakala, ma konečne stretlo a bolo to so mnou v symbióze. On bol tou časťou, na ktorú som čakala. Bol mnou a ja ním, nemohlo by to byť inak. Nikdy nebudem nikoho iného milovať, on je jediný, kto sa môže dotknúť môjho srdca. A to, aj urobil.

Nevládla som telu, len tak opantane vložená v chladných rukách som sa v tej snovej náručí vznášala. Triasli sa mi ruky a ťažko sa mi dýchalo. Hanbila som sa, sklonila som hlavu. Chytil ma za chvejúcu sa ruku, priložil si ju k perám a usmial sa na mňa.

„Neboj sa dievčatko, ja sa teraz tiež cítim tak isto ako ty, tiež by sa mi chveli ruky. Lenže ja som ako kameň...“

„Nie... Ty nie si kameň,“ pritisla som sa bližšie. On nebol kameň, on bol všetko, len nie kameň.

„Bál som sa, že tento deň nikdy nenastane. Žil som vo sne a bol šťastný, že som ti mohol byť aspoň chvíľu nablízku. Dokázal som existovať len s vedomím, že ťa na druhý deň uzriem, trebárs prechádzať iba okolo chodbou. Od prvého dňa čo som ťa videl, na nič iné nemyslím, len na teba láska. Konečne som našiel cestu, ty si ma vyslobodila a nikdy ma nič od teba neodpúta, nikdy nič.“ Slzy mi stekali po tvári, ruky sa prestali klepať. Ten divný pocit sa vytratil, moje oči našli tie jeho. Bol tak blízko, prerývaný chladný dych hladil moje pery. Zamračil obočie, s bolestivým výrazom mi hľadel do očí, chcel niečo povedať. Moja ruka hriala na jeho chladnej hrudi s tou jeho, zavrel oči. Jemne si vzal moje pery v sladkom bozku, vznášali sme sa v dúhových oblakoch. Krehké dotyky rúk a srdcí splývali ako letný dážď. To moje sa dotklo jeho, tĺklo mu nablízku a on už vedel, že je to iba preňho.

„Milujem ťa, Isabella...“ otvoril oči, nebolo už žiadne zlo. Slaná slza spadla do jeho dlane.

„Milujem ťa....“ šepla som.

Srdcia sa zachveli.

Vzal ma do náruče, tvár zaboril do mojich vlasov. Prešiel k oknu, slnko vítalo tých, čo milujú a nás tiež. Anjel pohliadol spoza toho rúna, tvár sa mu nebesky trblietala. Tak krásny... Vesmír sa otvoril, slnečná búrka pohltila túto chvíľu, sen sa stal skutočnosťou. Myslela som, že utrpenie je najväčšia bolesť, ale pravdou sa stal tento moment, keď som nevedela pomenovať to, čo cítim. Boh existuje, lebo toto sme nemohli mať v rukách len my. Láskou pohltený sme ostali v tej žiare uviaznutý a živel, neznamenal nič.

Myslela som, že ma odnesie do postele, a ostane tu so mnou, ale... Zostali sme stáť pred balkónovými dverami.

„Musím ísť...“ šepkal mi na perách.

„Kam?“

„Za Jonathanom. Musím mu to všetko povedať. Neboj sa. Sľúbil som to,“ Nechcela som opustiť jeho náruč, ešte nie. Stisla som ho silnejšie, počula som ako sa zasmial, ruky som ešte viac stlačila. Držala som sa ho ako kliešť, ani sa nepohol, len sklonil hlavu na môj krk a zľahka ma tam bozkával.

„Vieš, že máš veľkú silu, keď chceš?“ usmieval sa mi stále do vlasov.

„Musím mať... Preto, že mám na blízku nepremožiteľnú bytosť.“

„Nie, nepremožiteľnú, tou som býval kedysi. Ty... to ty si ma dostala jedným, jediným pohľadom, vtedy v tej malej chodbe. Pamätáš sa?“ Odtiahol ma od seba a usmial sa tak, ako to vie iba on. Musela som si dávať väčší pozor na výraz tváre, nechcela som tieto krásne chvíle kaziť neprístojným infantilným výrazom.

„Zajtra sa uvidíme, láska,“ zložil ma na zem, kolená zaprotestovali, skoro som to neustála.

„Dobre, zajtra.“ Samotným šťastím som zhlboka vydýchla, zobral mi ruku, venoval mi krásny bozk a odišiel.

Hľadela som do parku, či ho uvidím. Naraz sa zjavil pod tou starou lipou, kde som ho vídavala. Natiahol ku mne ruku, akoby chcel na mňa dočiahnuť, urobila som to isté. Spravil pár krokov a zrazu vyskočil, zamrela som strachom, ale on len zľahka doskočil na veľkú vetvu hneď oproti môjmu oknu. Nádherný čierny panter, oči sa mu divoko zaleskli. Priložil dlaň na okennú tabuľu, ja som urobila znova to isté. Tá láska v nás... rozochvelo sa mi z toho srdce, cítil to. Nemé slová... milujem ťa.

 

***

 

„Počkaj synu, príď za mnou keď tu skončím. Daj mi hodinu, nanajvyš.“ Jonathan zobral dirigentské pravítko a mne sa už ďalej nevenoval.

Ach, ako často chodím do tejto miestnosti, napadlo ma pri pohľade na Jonathanov pracovný stôl. Prešiel som k oknu, bol odtiaľ výhľad na všetky štyri triedy. Isabella akurát kreslila nejaké vlnovky na tabulu a vysvetľovala čosi deťom. Vo vedľajšej miestnosti, zase spieval Jonathan s druhou časťou zboru, ak by som nepočul spev vyzeralo by to veľmi komicky. Isabelle som včera povedal, že idem za Jonathanom, ale po pravde som musel ísť najprv na lov. Tieto veci som jej nechcel vysvetľovať, týchto pár dní ju veľmi psychicky vyčerpalo. Tá nočná múra čo ju dnes v noci mátala ma bolestne ničila, nemohol som s tým nič robiť.

Čo sa nám dialo... Bolo to všetko asi nevyhnutné, tá cesta k naším srdciam. Vzájomne sme si menili život a bolesť sa stala súčasťou tohto procesu. Bože, aké to bude keď to tu všetko opustím. Stále tu bola možnosť, že ju stratím. Mal som strach z budúcnosti. Klementína, môj svet a vôbec všetko čo sa týka mňa a tejto smrtiacej existencie. Nie, verím, že mám šancu, verím, že mám nádej, musím...

Posadil som sa k Jonathanovej rozčítanej knihe a čakal.

Myšlienky o budúcnosti pohltili moju hlavu, z dumania a fantazírovania ma prebral až príšerne štipľavý, páchnuci dym. Priskočil som k oknu, všetko čo mnou mohlo pohnúť, zamrelo hrôzou. Pred kostolom, na nádvorí pobehovali deti a z učebne kde bola Isabella sa v kúdoloch valil čierny dym. Prerazil som stenu oproti mne a dostal sa tak do komplexu kláštorných chodieb smerom k škole. Krik, strach a plač sa ozýval z oboch tried. Na zemi ležalo pár detí, boli v bezvedomí, srdiečka sa im len slabo mihotali.

„Robin, Ewan!“ kričal som, ozvena sa niesla chodbou, „Jonathan!“ Jej meno som len zašepkal. Robin sa ku mne rútil aj s vedrom vody, akoby to malo snáď pomôcť.

„Hasiace prístroje! Tam na stene! Ewan, hasiace prístroje!“ Ewan sa ale vôbec neponáhľal, mal na sebe obyčajné oblečenie, to bolo zvláštne, ale nebol sa čas tým teraz zaoberať.

Podal som deti Robinovi do rúk a vbehol do zadymenej miestnosti, okná praskali, prívod vzduchu rozdúchaval oheň, deti som zbieral po zemi, ako popadané hrušky.

„Deti, všetky sa mi ozvite! Všetci do jedného! Kto sa neozve, nedostane desať libier!“ kričal som do zadymenej miestnosti. Väčšinou sa deti v strese zachovajú úplne opačne. Miesto toho, aby plakali sa schovajú a neprehovoria ani slovo. Dobehol Bartolomej s Robinom, zbierali deti s pod ľavíc a bežali s nimi znova von. Lenže Isabella tu nikde nebola. Prerazil som stenu do vedľajšej triedy. Malé dievčatká schúlené jedna na druhej sa držali v klbku a plakali. Oheň horel na stenách, horela aj gumená podlaha.

„Isabella! Kde si!“ Chytala ma panika. Ucítil som jej vôňu, bola zavretá aj s Jonathanom v malom kabinete, hneď pri okne. Vytrhol som horiace dvere, ten pohľad bol strašný. Na zemi ležalo asi sedem detí, Jonathan sa dusil a kľačal na zemi, v náručí držal moju lásku a triasol ňou. Upíriou rýchlosťou som zozbieral deti zo zeme a ako strela ich naskladal Robinovi a Bartolomejovi do rúk. Schmatol som hasiaci prístroj a preletel do kabinetu. Jej srdce mi pípalo v hlave, ako na monitore v nemocnici. Z diaľky som zreteľne spozoroval, ako sa masívna stropná polica v kabinete pohla. Jonathan ťahal Isabellu po zemi preč od plameňov, keď tá drevená knižnica rupla a v zlomku sekundy padala k zemi na nich.

Videl som len zhrozený Jonathanov pohľad, keď ma zbadal tú horiacu knižnicu držať v ruke. Narýchlo sa prežehnal a ťahal nevládne Isabellino telo von s toho prekliateho kabinetu, pustil som tú horiacu masu. Jonathan už nevládal, cítil som, že vedľa v miestnosti nehorí, prerazil som stenu, bolo mi jedno čo si bude o tom myslieť on. Tu šlo o život mojej lásky a muža, ktorého som mal rád. Budem musieť odtiaľto zmiznúť, žiadne lúčenie sa konať nebude. Konečne boli v bezpečí.

„Dýchaj, dýchaj!“ Zatriasol jej bradou, našťastie dýchala. Záchranky a hasiči už húkali na nádvorí.

„Okamžite od nich odstúp,“ kričal zrazu Ewan, prekvapene som sa naňho otočil. Stál v bojovej pozícií a mieril na mňa čímsi čiernym. Pokrútil som hlavou a snažil sa prebrať Isabellu.

„Povedal som, odstúp!“ Postavil som sa.

„Ewan, zbláznil si sa? Zober radšej Jonathana dole k sanitke. Čo si myslíš, že tu predvádzaš?!“ Bol som naštvaný. Ewan chvíľu váhal, v hlave sa mu mlelo množstvo myšlienok.

„Ewan, choď!“ To ho prebralo, schoval tú zbraň, či čo to bolo a vzal Jonathana do náruče.

Isabella sa v sanitke prebrala. Spolu s ňou odvážali do nemocnice deväť ďalších detí. Nič vážne sa nikomu nestalo, našťastie.

„Láska, láska počuješ ma?“ Zakašľala, otvorila oči. Vybral som svoj inhalátor, ktorý som nosil vždy pri sebe kvôli nej. Doktor v sanitke ma zastavil.

„To jej nedávajte, Otče, už má infúziu.“ Pokýval som hlavou a strhol si límček kňažskej košele.

„Nie som kňaz,“ šepol som a ďalej hľadel do tých krásnych očí.

 

zhrnutie

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!