02.09.2010 [17:30], Astrid, ze série Pôjdem tam, kde nájdem vieru..., komentováno 9×, zobrazeno 2759×

Druhá kapitola. Snáď vzájomné sympatie hlavných hrdinov sa v budúcnosti prehĺbia v niečo silnejšie. Zatiaľ  však ostávajú fascinovaní jeden druhým.

Sväté odhodlania sa strácajú v hriešnych pokušeniach ako sladké rieky v slanom mori.

Francios de la Rochefoucauld

veľmi príznačné pre dnešnú kapitolu:-)

Kapitola 2

Kňaz a ona

S nemým úžasom som hľadel do tých najnádhernejších očí, v ktorých sa zračil obdiv s ľahko znateľnou zvedavosťou a ja som prežíval rezonujúce dejavu. Toľká krása... Bol som doslova rozpoltený. Na jednej strane som si uvedomoval tú radosť, že ju vidím a cítim, ale napokon, aj hnev z dávno a ďaleko zanechaných pocitov, ktoré sa svetelnou rýchlosťou vrátili späť, akoby neubehlo snáď toľko veľa rokov. Démon citeľne ožil a ústa sa mi plnili jedom, pre istotu som prestal dýchať.

Vedel som to - mal som to tušiť, že koniec mojich válnych predsavzatí zhatí človek, jednoznačne len človek. Ale nepočítal som, že to bude žena. To mi boh robí naschvál?

„Drahý Edward, poď ďalej. Mám tu pre teba už pripravený zelený čaj, ten máš rád. Že áno? Dôležité je, že tu všetci o všetkých, všetko vieme,“ Jonathan sa zasmial svojmu šarmantnému humoru a mne ukázal, že sa mám posadiť. Keby si tak vedel, otče, ako mi je...

Sústredil som myseľ na starého mnícha, aj keď myslím, že som nemyslel, prežíval som akýsi podivný stav beztiaže. Dievča zo mňa v očakávaní nespúšťalo oči, čo mi ešte viac robilo problémy s triezvym uvažovaním a nešťastne som nadobudol presvedčenie, že nedokážem prehovoriť - horšie som na tom už ani nemohol byť.

„Edward?” Jonathan sa dožadoval pozornosti.

„Ach áno, otče. Ďakujem za čaj,” usrkol som si nechutne trpkej tekutiny a nasadil nezaujatý výraz. Pripadal som si ako schizofrenik, ktorý má pred sebou svoju paranoju a tvári sa, že si dal dvojitú dávku Haloperidolu, a pritom to nie je pravda. Nikdy, vo svojej existencií som nebol takto rozhodený. Nikdy, som čosi tak lákavé necítil, ale dôležité je, že som sa ovládol a to činilo môjmu egu nemalú radosť.

„Edward, dovoľ mi, aby som ti predstavil vnučku mojej sestry Meggie, Isabellu,“ nádych. „Našu novú učiteľku spevu.” Šálka aj so zeleným čajom mi skoro vypadla z rúk. Krásny anjel spravil dva kroky vpred a s širokým priateľským úsmevom mi podával ruku. Vstal som, ale podať ruku som jej nebol schopný. Už skoro polstoročie som sa nedotkol žiadnej ženy a vôbec nie tej ľudskej. Sekundy ubiehali, hľadeli sme si do očí a táto ošemetná situácia naberala na trápnosti. Našťastie, miesto nás z toho vykorčuľoval Jonathan.

„Bella, zlatíčko, kňazovi sa ruka nepodáva, pokiaľ ti ju on sám nepodá, ale to si nemohla vedieť.” A tej chvíli, na pobavenie nás oboch s Jonathanom, sa mi nejako neohrabane uklonila.

„Rada Vás poznávam, Edward... ehm prepáčte, otče.” Plné líca jej zružoveli, zošpúlila pusu a ja som chcel dotykom preskúmať ten krúžok z pier, ktorý sa vytratil hneď, keď pootvorila ústa, až som sa zvedavosťou predklonil bližšie. Pripadalo mi úžasne, ako sa červenala a jej mimika, priťahovala moje oči ako magnet. Musel som ale priznať, že ten prešľap s predstavovaním, nebola len jej chyba.

„No, predstavoval som si to tak, že pokiaľ to do konca týždňa dokončia, mohli by sme to tam hneď nasťahovať...” Starcov hlas sa zrazu začal strácal v šume okolitých platanov a my sme si nenápadne merali jeden druhého. Ona sa tvárila, že obdivuje starožitný stôl, aj keď som ju pristihol sa na mňa pozerať a ja? Videl som sa oproti v zrkadle. Moja kamenná tvár úplne postrádala emócie, o očiach nehovoriac. Určite si mysli, že nie som normálny. Odvrátil som pohľad von oknom, ale periférne videnie potvrdilo môj pocit. Pozorovala ma, skôr by som povedal, že si ma prezerala, od hlavy, až po päty. Pozriem sa? Vydesím ju tak, že som ju nachytal? Nie, nechcem jej ubližovať. Však ani nevie čo mi spôsobila a len ťažko by to pochopila, vlastne či by to vôbec pochopila. Ja som vinný, preto kým som a je jedno, kde sa mi to deje.

V tom som si spomenul. „Otče, spev si mal vyučovať predsa ty a Robin,” táto faktická poznámka vyznela hlúpo a Isabelle sa v očiach mihol smútok, myslím.

„Samozrejme, ale tu naša Bella teraz dokončila konzervatórium a v septembri nastupuje v Denveri na Music Institut, tak ma napadlo, že nudné prázdniny tu v Írsku môže využiť ako učiteľka. Niečo, ako vedúca v tábore, proste prax,” usmial sa na ňu otcovsky a odo mňa čakal kladnú odpoveď.

„Ó áno, Jonathan, je to vynikajúci nápad. Mohla by pomôcť Robinovi s dychovými... no chcel som povedať, tými špeciálnymi cvikmi pred spevom.” Bože dobrý, kde si teraz, keď ťa tu potrebujem.

„Áno, presne na to isté som myslel aj ja. Ehm, a chcel som ťa Edward, ešte o niečo poprosiť.” Prešla mnou vlna rozhorčenia, keď som vyčítal v jeho hlave, čo odo mňa chce.

„Či by si bol tak láskavý a mohol moju drahú zverenkyňu naučiť hrať trochu na organ. Keď som bol minulý rok v štátoch, tak som jej to sľúbil. Ona vie hrať krásne na klavír.”

To sa mi snáď sníva, on chce, aby som tohoto voňavého človeka učil hrať na organ? Ženu? Sa na staré kolená zbláznil?! Odkedy je organ klavír?

„Samozrejme Jonathan, bude mi cťou.” Mám toho klamania dosť! Mal som povedať nie a bol by pokoj. Ách Edward, a máš to! A bude ti cťou, učiť nejakú mladú naivku brnkať na organ, akože je to klavír.  Musel som sa sám sebe v duchu smial.

„Isabella, mala by si si vážiť to, že náš drahý Edward, je ochotný venovať ti svoj čas.” So spokojným výrazom si sám pre seba pritakával mojím smerom. On si snáď mysli, že ona je ešte malé dieťa, napadlo ma, keď som sa mu lepšie pozrel do hlavy. Však tu po kláštore nemôže len tak pobehovať žena, k tomu taká mladá, svieža a tak... tak voňavá, že mi znova zatrnuli sánky. Hmatne som si predstavil nezabudnuteľný pocíti, keď sa naše telá dotkli, vtedy v tej tmavej chodbe. Démon sa citeľne zachvel.

„Vážim si toho. Ďakujem,“ šepla nežne a ja som zahliadol na jej tvári smútok. Ona cítila, že mi to je proti srsti. Isteže, podceňoval som jej schopnosti, ale nemohol som ju vidieť smutnú. Nejako som to považoval za dôležité.

„Takže, ako sa dohodnete?“ Jonathan to nemienil nechať tak. V poriadku...

„Pozajtra o pol štvrtej mám čas, pokiaľ súhlasíš, Isabella?“ Krásne meno som si nechal až na koniec a ona s cudným úsmevom súhlasila.

Tak, a teraz sa mi vysmievaš, bože? Si všemohúci a tvoje zámery so mnou sú aké? Potrestáš ma, lebo som tu, kde si ty? V tvojom chráme, a nemám tu čo pohľadávať? Carlisle mal pravdu. Nepatrím sem. Možno patrím tam, na druhú stranu barikády, keď tak. Ale ona...

***

Ozvalo sa zaklopanie a so silným prievanom vstúpila do dverí božská bytosť. Krásny vysoký muž v bielom rúchu. Samozrejme, však som na svätej pôde, ale toto som nečakala. Ostala som šokovane stáť, napadlo ma, ako sa asi tvárim. Pre istotu som potiahla bradou, ak by moje ústa boli dokorán. Asi ma osvietilo. Takto ľudia väčšinou nevyzerajú. Kde má krídla?

„Isabella,” štuchol do mňa strýko. To ma prebralo z extázy a radšej som prehltla žuvačku. Pre istotu. On mal v tvári nezaujatý, až priam arogantný výraz, ale tiež na mňa vyvaľoval nenápadne oči, akoby v živote nevidel ženu. Jasné, mních. Ách, oni sú tak svätý, že samotná skutočnosť, že som tu, je tak poburujúca. No, ale mohla som si dať radšej dlhšiu sukňu, keď už. Nikdy by ma nenapadlo, že okrem starých páprdov a plešatého Robina, tu bude niekto takýto. Tento zhmotnený anjel mi vyrazil dych. Jeho tvár bola tak nadpozemsky krásna, tak symerticky rezané licne kosti a bradu som ešte jakživ nevidela a tie oči... Tie mali zvláštnu jantárovú farbu v kontraste s čiernymi mihalnicami a ešte čiernejším uhrančivým obočím, ktoré sa na mňa hnevlivo mračilo. Zhlboka sa nadýchol a zavŕtal ten pohľad ešte hlbšie do mojich očí, až mi stislo žalúdok. Neviem čo proti mne mal, pôsobil otrávene a nahnevané, že ma vidí. A to chcem, aby mi dával hodiny organu? Ani si to neviem predstaviť. V tento moment mi v jeho prítomnosti robilo problém sa tváriť, že som v pohode. Byť s ním osamote, bolo pre mňa nepredstaviteľné. Pri ňom by som sa asi zťažka prirodzene hýbala a nie to rozmýšľala.

Strýko ho ponúkol čajom, on ladne, ani keby sa nedotýkal zeme, prešiel k stolu a sadol si na starožitné fialové sofa. Kontrast jeho krásy v bielom rúchu a fialovej farby toho veľkého kresla so zlatým barokovým rámom pôsobil fascinujúco. Vzhliadol na nás, ako nejaké vznešené knieža, vystrčil bradu a ja som ostala zízať na jeho graciózny profil. Zase som si musela kontrolovať výraz. Napadlo mi, ako asi vyzerá jeho matka, určite bola nádherná. Mal staromódne meno, Edward. Tí duchovní si dávajú čudné mená. Škoda, že sa nevolá Pius, to by mu ubralo trochu na tej jeho kráse. V duchu som sa usmiala. To má za to, že na mňa tak gáni.

„Edward, dovoľ mi, aby som ti predstavil vnučku mojej sestry Meggie, Isabellu. Našu novú učiteľku spevu.” Šálka cinkla o tanierik, na anjelovej tvári sa zjavil zdesený pohľad, strýko ma chytil za rameno a postrčil smerom k nemu. Ruku som si obtrela o sukňu, celú som ju mala spotenú, pohľadom zakliesneným v tom jeho som mu ju podávala. Lenže on, mi tu svoju stále nepodával. Tak som tú moju dala vyššie, aby ju videl, ale ani sa ma nedotkol. Bolo mi trápne. Že som sa sem vôbec tešila. Strýko vzdychol a s ospravedlňujúcim úsmevom mi dal ruku dolu.

„Bella, zlatíčko, kňazovi sa ruka nepodáva, pokiaľ ti ju on sám nepodá, ale to si nemohla vedieť.” Ahá tak! Nevedela som čo robiť a než som nad tým začala rozmýšľať, tak ja neviem, ale asi moje druhé ja urobilo takú blbosť a ja som sa mu uklonila. Moje následné koktavé predstavenie sa, šlo už mimo moju kontrolu, uhnala som si tak ďalší trapas v poradí. Nech tento deň skončí, lebo sa pôjdem rovno strčiť do kobky vedľa kostola. Samozrejme, ako som zdvihla oči, zbadala som mu na tvári pobavený výraz. Ja som to vedela, skrátka som na smiech.

Vzájomné okukávanie prerušil strýko, keď sa tejto nadpozemskej bytosti spýtal, či ma bude učiť hrať na organ. Temný  krásavec najprv strelil pohľadom na mňa, zaťal zuby a falošne zo seba vypravil, že mu bude cťou, až mi prešiel mráz po chrbte. Určite mu to tak verím. Nakoniec stýko podotkol, aká by som mala byť šťastná, že jeho lordstvo si nájde čas a popchol nás, že ideme na omšu všetci spoločne. To som nemala v pláne, myslela som, že stačí chodiť do kostola iba v nedeľu. Z tohto sa asi nevyvlečiem, alebo vlastne... ani som nechcela odísť, tak mi s menšim potešením napadlo.

V chladnom kamennom chráme stíchol aj ten najmenší šepot, deti ani nemukli. Pred oltár sa postavili dvaja mladí kňazi, obaja pôsobili priam božsky, ale ten anjel s krásnymi, úhrančivými očami, sa nedal porovnávať s nikým.

Pristúpil k mikrofónu a keď prehovoril, otriaslo mi hrudným košom, postavali sa mi chĺpky a naskákala husia koža na celom tele. Jeho krásny zamatový hlas teraz znel a rezonoval celým kostolom. Znel hlboko a s priezračne znejúcim akcentom. Proste, dnes sa dejú zázraky, rozprávková kniha sa otvorila a ja načúvam jej slovám. Niekto mi predčíta a pri tom čaruje. Nikdy v živote ma omša toľko nenadchla ako dnes.

„Čítanie z Evangélia podľa Lukáša. Veriacim a všetkým ľuďom dobrej vôle ...“ Síce význam slov mi neodpustiteľne unikal, to ale nemenilo nič na veci, že jeho kázanie bolo lepšie ako kino, či koncert Linkin Park a vôbec čo som kedy sledovala ako divák. Dočítal a prešiel sálu vážnym pohľadom. Sledovala som jeho oči, rozklepali sa mi kolená a mala som sto chutí skočiť za lavicu predo mnou, aby ma nezbadal. Prehliadol ma akoby nič, sklonil hlavu nad knihu, vyzeral, že premýšľa, ale v nepostrehnuteľnom okamihu dvihol oči priamo do mojich, úplne som zdrevenela. Bolo to tak intenzívne, cítila som sa ako unášaná vo vákuu nejakými jeho telepatickými silami. Môj malý mozog nepracoval, a ako náhle uhol pohľadom, som skoro spadla na babičku, ktorá sedela vedľa mňa.

K príjmaniu som nešla, to by som musela ísť najprv na spoveď. Síce hriechov som na rováši veľa nemala, keď tak vôbec žiadne. Alebo, možno... no, možno nejaký malý hriech by sa našiel. Ale rozhodne som kvôli tomu nemala v pláne na nejakú spoveď ísť.

„Isabella, dieťa, kedy si bola naposledy na spovedi?“ Mne sa asi sníva!

„Strýko Jonathan, už som sa bála, že sa nespýtaš,“ nadšenie z môjho výrazu hovorilo za všetko.

„Bella.“ Obočie vytiahol do polky čela v prísnej otázke.

„Zajtra." Dúfala som, že je to dostatočná odpoveď.

„To rád počujem.“ V duchu som dumala, z čoho sa to vôbec budem spovedať. Bože, ako sa to robí? Naposledy som sa spovedala pred birmovkou. “Spovedám sa Vám, otče...“ Či ako to je? Musím oprášiť svoju modlitebnú knižku. Keď som si predstavila, že v spovednici vešiam moje triviálno - patetické hriechy Jonathanovi na nos a ak by náhodou, tamtej božskej bytosti, napadlo mi sa informovať okamžite na spiatočnú letenku domov do Denveru. Strýkovi poviem, že nech ma nespovedá on a čo sa týka jeho, pokúsim sa zistiť či tam je. Dúfam, že budem mať šťastie a jemu sa vyhnem. Je to viac než možné. Mňa žiadna spoveď nezastraší. Iba, ak by ma zastrašila. Sakra!

***

Prezliekal som sa v sakristii, jej vôňa ma zľahka omamovala aj tu. Zvláštne... Otočil som sa, ale nikde som ju nevidel a ani nepočul. Len Jonathan niečo hľadal v šuflíku.

„Jonathan?“

„Niekde tu by som mal mať notes s telefónnymi číslami, hm...“ krútil hlavou.

„Stalo sa niečo?“ V myšlienkach som mu videl dokola sa opakujúci dej. Ako dievčatko sedí na zemi a plače, drží si hruď, okolo sa vlní tráva a je to... je to Isabella! Preboha, čo to je? Naraz sa k tomu dieťaťu skláňala osoba, starší muž -  Jonathan a v ruke drží inhalátor. Malá Isabella si ho priloží k ústam a potom ju už len vidím v náručí, ako sa unavene usmieva. Chýbajú jej snáď všetky horné mliečne zuby.

Podišiel som bližšie a hneď mi bola jasná tá jej vôňa. Jonathan držal v ruke jej kabelku s gumeným príveskom Barta Simpsona na zipse.

„Nejaký problém?“

„Mám strach Edward. Bella, si zabudla inhalátor a ja neviem nájsť číslo k Meggie domov.“ V očiach mal hrôzu, lebo ten jej astmatický záchvat už zažil.

„Dobre, ja to vybavím, teraz zájdem do mesta a zanesiem jej tašku domov, pokiaľ mi dáš adresu. Ja si musím aj tak kúpiť tužkové baterky do budíka, tak to vezmem cestou.“ Pred tromi rokmi som si sľúbil, že nebudem klamať, pokiaľ sa to nebude týkať mojej podstaty, a... kde som teraz so svojimi predsavzatiami? Odkedy ja potrebujem budík?

Nasadol som do nášho starého Mini a vydal sa do ulíc Belfastu. Rýchlo... Za ňou. Priťahovaný vôňou, krásou, možno osudom.

Zvedavosť bola sklamaná, nebola doma. Tašku prebrala Maggie, milá dáma v rokoch s dlhým vrkočom spleteným okolo hlavy.

„Volala mi, že stratila kabelku a že je na ceste domov. Počkáte ju tu, chlapče?“ potom zaostrila na môj límec. „Ach otče, nechcete ísť ďalej?“ Rád by som zostal, ale niečo ma vyťahovalo z dverí von, asi preto, že som mal na čele napísane “Chlapče“. Premýšľala o mne, ako o Isabellinom nápadníkovi. Zvláštna dáma.

V priľahlom parku som si sadol na lavičku a hľadel na jej dom. Premýšľal som, čo asi robí, keď príde domov, čo číta, aký film sa jej páči. Predstavoval som si ju, ako spieva anjelské piesne.

Zrazu sa vyrútila spoza rohu jej otrieskaná Toyota. Pravdepodobne to bolo Meggiino auto, ale stálo za to. Taký vrak som už dlho nevidel a to po Belfaste jazdí kadečo. Treskla dverami, až mi v ušiach zostalo zvoniť, potom nasledovali vchodové dvere. Určite opadala omietka zo steny, prievanom zarinčali okná. „Babi, som doma!“ Rozzúrená si to štrádovala domom a cestou vysvetľovala Meggie, kde asi tašku stratila. Tá jej len zmierlivo pripomenula, že má byť tichšie a že kabelku má ona. Že som ju priniesol ja, nádherný kňaz, sťaby boh krásny. Ohromná lichôtka.

„Ách, môj inhalátor. To je milé, že mi ho sem strýko poslal. Kto ho priniesol?“

Spozornel som.

„Taký krásny, vysoký chlapec. Škoda je ho za kňaza, tá cirkev má ale metódy. Všetok ten celibát. Ja to nechápem, že ich to baví.“

„Aké mal vlasy?“ Zvláštne, čo ju to zaujíma? Vlasy?

„Hm... Neviem iste, bola tma. Nie! Vlastne, také tmavé, tmavo-ryšavé.“

„Áno, Edward. To bol Edward, babi.“ Ona vedela, že som to bol ja! Pýtala sa, aby to zistila. Vyslovila moje meno s takou úctou. Nechal som sa chvíľu unášať jej ľúbezným hlasom.

Počkať!

Kde sú jej myšlienky? Nič som nepočul, ako je to možné? Nohy ma zrazu bez rozmyslu niesli k jej domu. Musel som ju vidieť, vlastne sa na vlastné oči presvedčiť, že jej nemôžem vidieť do mysle. To je nejaká chyba! Vlastne som sa jej od začiatku do hlavy ani nepozeral. Ja som skôr okukával jej zovňajšok, jej neistú chôdzu, to ako hýbe perami a iné banality pre mňa dôležité a toto som opomenul. V mojej hlave bola hlavne jej vôňa, úporne ničiaca moju podstatu.

Nápad, že by som sa mohol pozrieť cez okno, len na malú chvíľu, aby som ju mohol vidieť, podkopával moje svedomie. Bellu, dokonalú, v tej kvetovanej peleríne. Pozorovať, ako jej vlasy volne v loknách ležia na prsiach. Že, ak by bola nahá, boli by pred mojim zrakom ukryté pod tým mahagónovým rúnom. Túžil som sa jej dotknúť, len jeden jediný krát, jemne ju pohladiť po zápästí, nič viac. A vlastne, ešte len na malú chvíľu hľadieť na tie jej pery, rúžové ako maliny a na pohľad hebké a mäkké. Oprel som sa o strom v predzáhradke, kde voňali pivónie a v oknách čerstvo vysadene muškáty. Opojný koktail umocnený dažďom. Hrialo ma pri srdci, že vedela o mojej návšteve, že ju to potešilo. Mal som príjemnú náladu, na ústach sa mi letmo mihol úsmev, vyšvihol som sa do koruny stromu.

Bývala v dvojpodlažnom dome vo viktoriánskom štýle na konci zástavby, ten pred slnkom skrývalo pár mohutných mliečnych javorov, potichu som vyliezol na jeden z nich. Vidieť ma nemohla, vyplašiť by som ju nechcel, listy mi poskytovali úplnú neviditeľnosť. Vošla do svojej izby, narobila hluku, viac ako stádo divokých koni. Šmarila tašku na posteľ, tam kde som mal akurát dobrý výhľad. Rozhodol som sa počkať dokým nezaspí. Presvedčenie, že nič zlého nerobím, len že sa snažím zistiť dôvod jej nemej mysle, bol dosť veľký argumet. Jej vôňa na mňa doliehala aj cez zavreté okno, vtláčala sa mi do nosa, šteklila na jazyku a spaľovala. Nie, to nieje presné, stravovala ma.

Od sebeckého preberania sa samým sebou ma vyrušilo... Spustila sa sprcha. Kúpeľňa sa rozsvietila hneď vedľa mňa, oproti ktorej som sedel. Naskytol sa mi pohľad o akom muž, väčšinou môže len snívať. Pohladila kohútik s vodou a zo steny začala tryskať voda, zhodila uterák a ja som odvrátil zrak. Díval som sa na kmeň toho mohutného javora, ktorého kôra praskala vekom.

Tak, čo urobíš? Pozrieš sa, a budeš ako nejaký úchyl, alebo hneď zlezieš a zabudneš na to čo si teraz videl? Tak odpovedz! Z úst mi vyrazilo desivé zasyčanie. Pohľad mi skĺzol do dlaní, potom pomaly na okennú rímsu, ďalej na starý náter okna a napokon na ňu. Stála vo vani nahá, telo sa jej lesklo, rúžové bradavky stuhnuté dotykom vody, vztýčene smerovali nahor, teraz po nich stekala pena zo šampónu. Kĺzala sa po plochom brušku nižšie a nižšie... na ten prekrásny kvet. Bola úplne oholená. Zvieravý tlak v rozkroku a horúci pocit na temene hlavy zobudil dravca, ktorý mal sladko spať. Tento výjav pomenoval toho muža, mňa a moje chladné telo. Odrazu pulzovalo, útrobami vzrušene prechádzal vztlak, bolo to šialené a potom... ách... bože, nerob to! A potom... rukou vkĺzla medzi svoje stehná, vošla tam prstami, zaklonila hlavu, párkrát potrela rukou a ja som myslel, že v ten moment vyrazím okno. Zavrel som oči a dookola  premietal to, čo som teraz videl. Keď som si ich konečne dovolil otvoriť, stála už pri zrkadle. S belasím uterákom si trela to nádherne klenuté telo, pokožku mala začervenanú ako lupene ruží, z vlasov jej ešte stekala voda a robila si cestičku v krásnej línií chrbta. Zasnene som hľadel do toho okna. Brána pekelná bola dokorán.

Zrazu sa otočila smerom ku mne a hľadela do koruny stromu, díval som sa jej priamo do očí a ani som nemihol brvou. Cítila to, cítila, že ju niekto sleduje, trhla látkou a záves zakryl okno. Rozrušený a vzrušený som sa skoro ľudsky zklátil dole zo stromu a ako námesačný sa pobral späť domov.

Domov kľaknúť si pred Kríž

a prosiť Boha za odpustenie,

že chtíč mnou zmieta. Že si predstavujem jej pery, keď si ich oblizne a umára to moju vratkú vôľu. Postiť sa, nepiť, nemyslieť na svetské radovánky. Zabudnúť ako chutí žena, ako chutí asi ona. Zavrieť oči, aby som nevidel. Otupiť zmysly, aby som necítil sladké kvapôčky potu na jej tele. Zabudnúť. Zavrieť srdce láske, vymazať ju z hlavy, prestať dýchať. Prestať...

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

9)  Janebka (25.06.2012 20:05)

Čtu si každou větu snad pětkrát a vstřebávám každičké vymazlené slovíčko, které je zároveň vyznáním! Vyznáním se, možná spíše touhou po Bohu a odpuštění, když lačnost a žádostivost vyvolává vášeň ďábla! Edward je ve své sutaně neskutečně zranitelný (a neodolatelný), zato Isabella si je více vědoma sama sebe! To i navzdory tomu, že mi připadá jako děvčátko! Nevinné, ale s tou správnou dávkou ženské smyslnosti! Ovšem její pohled mě dostal! Naprosto nepřipravenou! Tohle že je TVÁ PRVOTINA???
Mylá Astrid, smekám před Tebou a říkám si, kde jsem tak dlouho byla! Na druhou stranu se uklidňuji tím, že vše se děje v ten nejsprávnější okamžik a pokud je žák připraven, učitel se vždycky najde!
Dokázalas vtisknout Edwardovi pro mě uvěřitelnou touhu po lepším JÁ, které je neustále konfrontováno se zapovězenými samozřejmostmi všedního dne!
Takže jdu vyzkoušet sama sebe a otestovat svoji vůli! Edward mi přitom pomáhej!!!

Děkuji!!!

P.S. Je libo jahodový pohár se šlehačkou a čokoládovámi hoblinkami nebo dobře voňavoučký akorát propečený steak???

8)  kytka (13.02.2011 21:21)

To byla síla. Krásný díl, zajímavé, představit si Edwarda jako kněze. Jemu by to fakt asi slušelo ve všem.

7)  Astrid (03.09.2010 17:40)

ambra, drahá ďalší z komentov, ktorý mi motá hlavu, nejak som si aj ja všimla v Isabelliných pohľadoch, že je sarkastická a viac vnímavá, Ed je jak taký zaslepený trotel, tuším teraz, keď sa na to s odstupom pozerám mi to tak príde. Fu a spoveď bude, no, otrase to spovednicou
Dik, ambra, si skvelá.

6)  ambra (03.09.2010 08:51)

Tak na Edwarda jsem po první kapitole byla jakž takž připravená, ale Bellin pohled mě rozsekal . Spolknutá žvýkačka, zpocená ruka a dekódování andělových namyšlených výrazů se mi strašně moc líbilo! Ten kontrast jeho stáří a její modernosti - nádhera! A teď tedy trnu (těším se!), jak dopadne ta zpověď . Bella je nemocná?!
No a závěrečná pasáž... Padám ze stromu...
Astrid, nádhera!!! Jak jinak...

5)  Astrid (02.09.2010 23:55)

Ahoj, tak komentíky pre mňa, potešenie pre mňa.

eMuska, pre tvoje poetické srdiečko mám zlú správu, Edward bude v tomto príbehu kňazom, ale ako to chodí v živote, všetko sa raz končí a nezlúčiteľné veci sa stávajú zlúčiteľnými.
Michal17, tvoj koment ma povzbudil tým správnym nábojom, tie tri slová sú pre mňa veľmi dôležité a pomenúvajú presne to, čo potrebujem počuť. Dik.
Ewik, ty moje merítko, tak som si ťa ja založila k mojim čitateľom, kde si ty, viem, že sa neutopím.
Bye, !!! trocha... však chápeš))),ach, ja tu tvoju chválu budem mať asi ako drogu a co pak? Pravdou je, že som seba samú preskočila, to ako píšem na stroji, to je nonsens-zázrak, nikdy som to predtym nevedela a tento Ed ma dohnal až k tomuto. jj, ja ho tak milujem..., heh. Dík, mám radosť.
Mám vás rada

4)  Bye (02.09.2010 23:06)

Milá moje autorko, co k tomu dodat?
Nasadila sis laťku vysoko, ale evidentně víš, co děláš. Právě jsi přeskočlia sama sebe. A zdá se, že bez větší námahy... Tomu se říká talent.
Opravdu mnoho vět jsem četla dvakrát za sebou a nevěřícně kroutila hlavu - představivost, bohatý slovník (hehe, poznám to i u slovenštiny ), styl, způsob vyjadřování...
Na to, abych se soustředila JENOM na příběh, bych to musela číst stokrát, aby se vžechny ty tvý břity obrousily.
Ale jo, zatím to stíhám.
Už plkám. Radši mlčím.
Zločin pátera Edwarda je na spadnutí, žejo?

3)  Ewik (02.09.2010 19:37)

Neskutečně nádherný díl

1)  eMuska (02.09.2010 17:58)

„Volala mi, že stratila kabelku a je na ceste domov. Počkáte ju tu, chlapče?“ potom zaostrila na môj límec. „Ach Otče, nechcete ísť ďalej?“

Pri tejto vete maskoro šľahlo... Prečo musel ísť práve za kňaza??? Ešte aj Bellina babka si myslí, že... Och! Som zvedavá, ako ju bude učiť hrať na organ...

Teším sa na pokráčko!!!

1